Znova prišla jar - znova fúka vietor

"Hneď po súžení oných dní zatmie sa slnce, mesiac nevydá svetla, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa pohybovať. A vtedy zjaví sa znamenie syna človeka na nebi..." Evanjelium podľa Matúša, 24.

Znova a zakaždým v určitú dobu raz skôr, raz o trochu neskôr, príde jar, zafúka taký zvláštny vietor, je cítiť vôňu zeme (ešte aj v meste) a grafika temných konárov začne mať farby. Lepkavé púčiky sa začnú nalievať a otvárať – od slaboružovej až po gaštanovú gaštanov a zelenkavú vŕb, osík (tá je striebornozelená) – nad zem sa tlačia s novou (rovnakou silou ) tuhé listy narcisov, hyacintov a tulipánov.

A príde Veľká noc, tiež vždy v rôznych zložitých dátumoch, ale určite príde – a to všetko nezávisle od nás. Je tu čas zanechania zimy a začiatok jari. Čas dlhého pôstu, chladu, odriekania a rozmýšľania nad sebou a životom. Naraz je ten život bezprostredne pred dverami – znovuvzkriesenie po krížovej ceste, bolesti ukrižovania a hlbokého mlčania a tmy smrti Veľkého piatka radostné aleluja…

Pamätám sa na jarné veľkonočné vzkriesenie v dedinskom kostole môjho detstva. Dievčatká v bielom: biele šaty, podkolienky, kožené šnurovacie topánky a slávnostná nálada – mystérium ešte nebolo pochopené, možno nikdy ani nebude. Ale preto je to mystérium – tajomstvo života a smrti zatiaľ asi jediné, ktoré ešte odoláva racionálnemu zdôvodneniu a dôkazom. Všetci sme tak trochu neveriaci Tomášovia, čo sa neprestajne usilujeme vkladať prsty do všetkých rán človečenstva. A predsa potom nepochopiteľne stojíme – zastaneme až tam, kde sa už začína viera.

Viera aj vo vlastné znovuopakované vzkriesenie, v zmysle pochopenia, odpúšťania, prijatia seba a iných a tohto akokoľvek ťažko pochopiteľného diania vo svete. No „nepoznám iný lepší svet“, hovorí Ingeborg Bachmann, rakúska poetka v jednej zo svojich básní. Treba prijať tento svet tu a usilovať sa aspoň trochu zaceľovať jeho rany láskou. Podľa svojich možností a miesta, ktoré tu máme.

Postoj, chvíľa

Pred rokmi patrilo ku každoročnému jarnému rituálu aj navštíviť Ruda Slobodu na Slovinci 44 v Devínskej Novej Vsi. Mal na jar narodeniny aj meniny, prišli sme len tak bez ohlásenia. Rudo telefón nemal a ak sme mali šťastie, bol doma. Alebo sme si sadli do záhrady s výhľadom na Sandberg, alebo sme sa tam rovno išli prejsť, alebo sme išli k mútnej jarnej pomalej Morave, ja s blízkym priateľom alebo s dcérou. Rudo buď sám, alebo tiež s dcérou a neskôr aj vnučkou.

Môj životný druh zomrel a po istom čase po ňom aj Rudo Sloboda. Už neexistoval dôvod začať jar návštevou malého bizarného domu s divokou nepestovanou záhradou, plnou psov a mačičiek. Zostalo čítanie textov Ruda Slobodu a pozeranie obrazov Petra Ondreičku a mystérium prenesené do slov a do obrazov.

Poviedky Ruda Slobodu sú geniálne. Znova som si prečítala Modré perly, Čiernu farbu radosti… A najobľúbenejšiu – Stračia nôžka ide znova kvitnúť, kde sa autor ako svoje alter ego stretne s mŕtvym otcom. Nesmierna sila slov a predstavivosti, fantázie – vzkriesenie na spôsob umelcovej predstavy. Nádej aj pochopenie konečnosti našej individuálnej existencie.

Milí čitatelia, po prečítaní poviedky Ruda Slobodu nie je ťažké uveriť, že sedí tam, kde si predstavoval, že stretne otca, fajčia tam spolu s Petrom Ondreičkom, jeden rozpráva a druhý počúva a v hlave maľuje – ten onen svet, ako krajšie pokračovanie toho tu.

Ľudská túžba a fantázia a mystika. Nechcem vás privádzať na temné myšlienky, ale občas nezaškodí zastaviť a zamyslieť sa, pozrieť sa na svoje činy, myšlienky a skutky, túžby a želania. Cez nezvratnú skutočnosť, že nie sme tu večne, že tadiaľto len prechádzame a malo by záležať na tom, že ako.

Čas na zamyslenie je práve teraz, cez veľkonočný týždeň, ktorý sa začal už Kvetnou nedeľou.

Pohyb vetra v čistej záclone

K Veľkej noci vždy patrilo a verím, že aj patrí, veľkonočné veľké upratovanie. Umyť okná, vyprať záclony (voľakedy patrilo k tomu aj vydrhnúť dlážku), vyprášiť koberce, nechať všetko „vetrať“ – periny, vankúše, deky. Celý dom bol v pohybe ako taká malá súkromná príroda. Šikovné gazdiné stihli ešte aj navariť a napiecť dopredu. Moja vrábeľská stará mama stihla (musela, inak by sa to nerátalo), keď bolo všetko vonku, aj dom znútra aj zvonka vybieliť vápnom a zo strany ulice ešte spodnú časť natrela nádhernou fialkovomodrou farbou. Večer sa všetko vrátilo do čistého voňajúceho domu. Na stôl snehobiely obrus, keramická váza s konárikmi a kvetmi…

Vyzametala som ešte ulicu, popolievala krhlou na osmičky. A mohla prísť slávnostná procesia na Bielu sobotu. Stará mama bývala na Kostolnej ulici č. 108 a patrilo k jej hrdosti mať najčistejší dom. A vtedy vždy sa znova pre mňa začala jar. Večer, ak bolo teplejšie, sme si sadli aj s ostatnými susedami na lavičku pred dom, a keď zaznel večerný zvon, bolo to ako modlitba. Pocit čistoty a očakávania sviatku.

V tie dni sa dávali do poriadku aj zásuvky a prečistilo sa rodinné striebro. Vytiahli sa dvakrát do roka používané obrusy, jarné oblečenie, mávala som pocit nezvyčajnej celistvosti a kontinuity. Mám rada Veľkú noc aj jej duchovnú hĺbku a mystiku kríža, to dôkladné upratovanie v duši aj to jednoduché čistenie a umývanie – pohyb vetra v čistej záclone.

Rodinné striebro v Národnej galérii

V jarnom predveľkonočnom čase ukázala „rodinné striebro“ Slovenská národná galéria v Bratislave výstavou Moderna s podnadpisom …to najlepšie, čo doma (v galérii) máme… Priznám sa, išla som na vernisáž s myšlienkou, že vlastne idem pozerať to, čo v podstate už poznám. Ale prišlo nečakané radostné prekvapenie.

Výstava je neuveriteľne krásna. Kurátorke Kataríne Bajcurovej sa podarilo ukázať rodinné striebro tak, že som nevychádzala z úžasu. Jednotliví autori a ich obrazy sú nainštalované spôsobom, že sa navzájom nielen dopĺňajú, ale dvíhajú. Farby žiaria a príbehy obrazov ožívajú a vrývajú sa do pamäti, prekrývajú staré dlhoročné poznanie a ukazujú sa z iného uhla pohľadu. Ľudovít Fulla skvele vyniká na zlatej stene – jeho červená!!! Alexander Bazovský s neopakovateľnými tvarmi a farebnosťou, Galandova jemnosť a hĺbka, Mudrochove kytice na temnom podklade, Mŕtvy básnik, memento proti násiliu netratí nič zo sily výrazu ani za 70 rokov od svojho vzniku. Krásne ženy Petra Matejku sú ešte krajšie a jeho zvláštna a predsa živá kytica – zatúžite mať presne také kvety…

Zolo Palugyay ako snová krajina, Cyprián Majerník a jeho expresívne jedinečné obrazy, Janko Alexy, Gustáv Malý, Martin Benka, Edmund Gwerk, Ladislav Guderna, Imrich Weiner-Kráľ, nádherné a jemné obrazy Ester Šimerovej-Martinčekovej a plastiky Júlie Horovej-Kováčikovej (bola pre mňa objavom, ako aj malý obraz koníkov od Ervína Semiana – mať ho tak doma na stene, mohla by som byť znova dieťa.) Golden Lady Kolomana Sokola vystupuje zvodne z temnoty. Vynikajúco rozmiestnené plastiky a kresby zaplnili priestor a rozšírili auru maľby – Fullov Anjel, malá skvostná kresba statočne súperí s jeho monumentálnym obrazom, a malinký Bártfayov Ikar z bieleho mramoru tesne po páde v zajatí ťažkých krídel je akoby nehmotný.

Hlboký pocit krásy a zároveň poznanie, že je to špičková výstava európskej úrovne a mala by sa stať stálou výstavou v SNG (ak mi prídu priatelia zo zahraničia a pýtajú sa na slovenské výtvarné umenie, s ťažkým srdcom im nemôžem ukázať takmer nič). Túto výstavu by mal vidieť od hlavy štátu až po malého školáka každý, kto chce mať priame informácie o vysokých kvalitách nášho výtvarného umenia.

Možno si milí čitatelia ako veľkonočný program vyberiete práve návštevu Slovenskej národnej galérie.

Najkrutejší mesiac

Apríl je najkrutejší mesiac píše T. S. Eliot vo svojej Pustatine. Ktovie, čo tým myslel, či kvôli Veľkému piatku, Veľkej noci (ale tá býva aj v marci), alebo má na mysli prírodu: ako veľký mystik myslel na oboje, aj na Syna človeka, aj na otváranie a príchod nových prírodných síl.

Témy týkajúce sa udalostí okolo Veľkej noci sa nespočetnekrát spracovávali literárne aj výtvarne. Posledná večera a umývanie nôh sú nasýtené množstvom symbolov a významov. Posledná večera má veľa literárnych a výtvarných podôb – najtajuplnejšia je Leonardova freska v Miláne.

Umývanie nôh sa spracováva zriedkavejšie Je o pokore a čistote, kým Posledná večera je odkazom a testamentom a tiež príkazom nasledovania.

Umývanie a jedenie – naše dve základné nevyhnutné činnosti. Vynárajú sa otázky, je toto v našom svete dostupné každému? Máme, budeme mať dosť vody na umývanie pre všetkých? Bez čistoty, očisťovania telesného a duševného to nejde (aj čistí sa musia očisťovať). A pokorné umývanie nôh druhému je ako keď umyjete dieťa alebo svojho rodiča, alebo aj cudzieho „Syna človeka“. Je to akt blízkosti a dotyku.

Posledná večera je o základoch spolužitia tu na zemi v zdieľaní podstatných vecí, v chápaní symbolov a spoluúčasti na pokračovaní a mystériu života (a smrti).

Ticho hovoria…

Mám doma dva obrazy s týmito obsahmi, namaľoval ich blízky priateľ maliar na drevo: jednoducho, čisto, s použitím tlmenej palety – hnedá, odtiene modrej a bielej. Štylizované postavy apoštolov a Krista skoro goticky (ako ikony) ustrnuli v geste umývania. A na Poslednej večeri Kristus s rukami požehnávajúcimi chlieb a víno v premene na telo a krv. Judáš bez glorioly, vždy sa zrádza bez glorioly. Nad výjavmi citáty z Biblie, príslušných evanjelií …

Obrazy matne žiaria, hovoria ticho so mnou v nočnej izbe o veľkosti božskej a ľudskej lásky, o veľkosti obetovania, o viere a nádeji na vzkriesenie …každý rok… znova príde jar… znova fúka vietor.

A tak je to dobre.

Mila Haugová (1942) Poetka, spisovateľka a prekladateľka. V rokoch 1986 – 1996 bola redaktorkou literárneho časopisu Romboid. Žije v Bratislave. Je autorkou 19 básnických zbierok, okrem iných Hrdzavá hlina (1980), Možná neha (1984), Čisté dni (1990), Praláska (1991), Nostalgia (1993), Alfa Centauri (1997), Atlas piesku (2001), Archívy tela (2004), Biele rukopisy (2007), Pomalá lukostrelkyňa (2010). Vo vydavateľstve KK Bagalu v roku 2010 vyšla jej spomienková próza Zrkadlo dovnútra. Vlani vo vydavateľstve Ars Poetica jej ostatná zbierka Plant Room.

Bratislava

Viditeľné miesta

14.09.2014 17:00

JURAJ MOJŽIŠ: Až edičná poznámka na konci knihy Moje mesto prezradí čitateľovi, že členovia kolektívu autorov jednotlivé texty pouverejňovali v časopise OS od apríla 1997 do októbra 1999.

Ferdinand Čatloš, Engelbrecht

Útok na Poľsko sa neobišiel bez Slovákov

07.09.2014 17:00

IGOR BAKA: V roku storočnice začiatku prvej svetovej vojny si pripomíname aj výročie vyhlásenia tej druhej. Obidve hrozivé udalosti niekto vyvolal.

Milo Urban, Alfonz Bednár, Vincent Šikula, Peter Jilemnický

Impulz, ktorý sa už vyčerpal?

04.09.2014 15:00

SNP bolo najmasovejšie vystúpenie v slovenskej spoločnosti v mene slobody, demokracie, šťastnejšej budúcnosti. Ako naň zareagovala slovenská literatúra?

sanitka, pohotovosť, prvá pomoc

Smrteľný úraz pri Poltári: Muž si motorovou pílou zarezal do krku

20.09.2014 17:31

Muž z obce Hrnčiarska Ves v okrese Poltár si privodil smrteľný úraz motorovou pílou. Porezal sa priamo na krku, jeho zranenie bolo nezlučiteľné so životom.

nová väčšina, Daniel Lipšic, NOVA

Lipšic napadne postupy Smeru v parlamente na Ústavnom súde

20.09.2014 17:17

Predseda strany NOVA Daniel Lipšic napadne postupy Smeru v parlamente, keď odmietol zaradiť do programu schôdze opozičné návrhy.

polícia, vestenice

Lietali v drogách, hovoria susedia o rodičoch mŕtveho batoľaťa

20.09.2014 15:49

Tridsaťročná Silvia, ktorej 4-mesačného synčeka priviezli do nemocnice s opuchom mozgu, nemá na žiadnom mieste, kde doteraz bývala, dobrú povesť.

Peter Kažimír

Kažimír: Znižovanie deficitu má prednosť pred obranou

20.09.2014 14:44

Zvýšenie výdavkov na obranu na 1,6 percenta HDP sa môže stať podľa ministra Petra Kažimíra prioritou až po likvidácii deficitu.