Noc v Lisabone s Antoniom Tabucchim

Koncom marca tohto roku v Lisabone zomrel literárny velikán Antonio Tabucchi, považovaný za najvýznamnejšieho talianskeho spisovateľa od smrti Itala Calvina v roku 1985. Slovenskí čitatelia poznajú dielo tohto "talianskeho Portugalca" - ako nazývali spisovateľa pre jeho zanietenie práve pre portugalskú literatúru - cez preklady dvoch jeho kníh - Indické nokturno a Pereira sa domnieva.

Antonio Tabucchi
Antonio Tabucchi
Autor: wikipedia.org

Antonio Tabucchi ma po prvý raz navštívil niekedy pred pár rokmi, keď sa mi do rúk celkom náhodou dostal slovenský preklad jeho knihy Pereira sa domnieva (Sostiene Pereira). Nepoznala som autora a kniha ma letmo zaujala len vďaka portugalskému priezvisku protagonistu románu. Práve som sa vrátila z Lisabonu, po ktorého magickej nadreálnosti sa mi vtedajšia realita zdala neznesiteľne zbavená akéhokoľvek čara. A zaprisahane som hľadala odpoveď na neústupčivú otázku, od ktorej, zdalo sa mi, bude závisieť celý môj ďalší život – aký majú význam všetky bolestné zvraty osudu jednotlivca vo svete, ktorého podobu tak či onak nedokáže ovplyvniť? Aký zmysel má zmätok nekonečného utrpenia?

Byť súčasťou všetkých ľudí

Príbeh novinára Pereiru, pracujúceho v kultúrnej rubrike lisabonského denníka Lisboa v čase upevňujúceho sa fašistického režimu Antonia Salazara na sklonku 30. rokov 20. storočia má podtitul „Román o osobnej zodpovednosti jednotlivca za chod dejín“.

Podtitul ma zaujal rovnako ako skutočnosť, že sa príbeh odohráva v Lisabone. Meste, ktorému jeho periférna geografická poloha na sútoku Teja a Atlantického oceánu vtlačila večne nepokojného ducha dychtivých európskych námorníkov, utečencov i vyhnancov. A aj tým z neho spravila „hlavné mesto“ európskej clivoty, ktorá sa ako podmanivo a túžobne smutná melódia vinie literárnym dielom azda každého autora, kto doň kedy vsadil svoje príbehy – od Gila Vicenteho a Luisa de Cam?esa k Fernandovi Pessoovi, Josému Rodriguesovi Miguéisovi a Josému Saramagovi. No aj k notoricky známej Noci v Lisabone Nemca Ericha Mariu Remarqua, ktorá podobne ako príbeh Pereiru – od ďalšieho cudzinca, Taliana Antonia Tabucchiho – dáva postavy do pohybu v dramatickom dusne stupňujúceho sa fašizmu a blížiacej sa katastrofy druhej svetovej vojny.

Starnúci ovdovený Pereira je však unavene apatický, pred narastajúcim napätím zatvára oči, myslí si, že politicky najnevinnejšia môže byť rubrika nekrológov za spisovateľmi a už dlho žije v pohodlnom presvedčení, že proti bezživotiu plnému nelásky sa netreba búriť.

V podobnom rozpoložení mysle, keď by bola akákoľvek zmienka o láske a kráse len výsmechom realite sveta, som sa vždy rada vracala do Lisabonu. V neuchopiteľnej melanchólii tohto mesta sa mi akosi vždy lepšie darilo najpresvedčivejšie uchopiť nejasné kontúry znamení, v ktorých sa mohla skrývať odpoveď na moju otázku.

Raz, v istom ošarpanom podbrání v starej arabskej štvrte Alfama, som v stave ťažko definovateľnej vyprahnutosti duše, hádam trochu podobnej apatii novinára Pereiru z Tabucchiho románu, objavila na múre tento nápis: Amo-te, Silvia. Milujem Ťa, Silvia. Nápis som si odfotila, ale fotoaparát som kdesi stratila a nech som labyrintom starých ulíc blúdila akokoľvek dlho, už nikdy som to miesto znovu nenašla.

Zdalo sa mi, že ktosi, kto mi ako v antickom labyrinte, akýmsi rozmarom dejín roztratenom na brehoch oceánu, prestrihol niť hľadania, zobral v noci ulice mesta do dlaní a na druhý deň ich rozsypal nanovo, aby vo mne ešte utvrdil nejasný, no o to jednoznačnejší pocit, ktorý vystihol portugalský spisovateľ Fernando Pessoa vetami: „Cítim sa ako viac bytostí. Cítim, že žijem cudzie životy, v sebe, neúplne, akoby moja vlastná bytosť bola súčasťou všetkých ľudí.“

Keď som len krátko nato otvárala Tabucchiho knihu, s akousi osudovou istotou ma premkol pocit, že nápis na stene ulice, o ktorej dodnes neviem, či sa mi neprisnila, mi zanechal posolstvo, že naše životy sa neodohrávajú len v priestore a čase, v ktorom sa reálne pohybujeme a ktorého hranice dokážeme s istotou vidieť a vyhmatať.

Cez minulosť, ktorou v každom z nás stále žijú všetci tí, čo boli pred nami, čie skúsenosti a myšlienky neprestajne preletujú každodennou prítomnosťou ako chumáčiky bodliaka vo vetre a ovplyvňujú ju, sa dokážeme ocitať aj v takom čase a na takých miestach, kde sme nikdy neboli, a ktoré predsa poznáme tak dobre. Rovnako intenzívne dokonca dokážeme prežiť veci, ktoré sme nikdy nezažili.

Pereira, ktorého priezvisko znamenajúce hruškový strom poukazuje na jeho židovských predkov, si na ich osudy nepamätá. No ožijú v ňom vo chvíli vzbury, keď sa podobne – ako kedysi oni inkvizícii – napokon rozhodne sám vzoprieť fašizmu.

Šum jazyka

Daňou za metafyzické prekračovanie hraníc svojho bytia je však obrovský pocit neistoty. Takej príznačnej pre dlhú portugalskú literárno-umeleckú tradíciu, ktorej koncept saudade si Tabucchi plne osvojil už počas štúdií. Tie ukončil diplomovou prácou o surrealizme v Portugalsku na univerzite vo svojom talianskom rodisku Pise.

Saudade, ťažko preložiteľné slovo opisujúce stav duše, čo zahŕňa nostalgiu, pochybnosti, rozpor medzi smútkom z neprítomnosti i radosti z túženia, prostredníctvom poézie Fernanda Pessou opantala mnohých literátov, ktorí v portugalskej kultúre našli výraz pre svoju vlastnú tvorbu. V jednom rozhovore Antonio Tabucchi povedal, že keď čítal Pessoove básne v portugalčine, šum toho jazyka si ho zvieravou túžbou podmanil natoľko, že v ňom zatúžil písať aj on.

Chcela som sa s ním stretnúť a myslela som na to vždy, keď som bola v Portugalsku. Chcela som sa s ním pozhovárať o trúchlivej kráse v Pessoových veršoch, o clivote oceánu v hudbe portugalskej reči, o meste, ktoré sa vymyká akémukoľvek racionálnemu bádaniu, v čare bludiska ktorého som naveky zablúdila – hádam aspoň sčasti tak šťastne beznádejne ako on.

Nedávno, 25. marca tohto roku, ma náhle prekvapila správa, že Antonio Tabucchi na následky rakoviny vo veku 68 rokov v Lisabone zomrel.

Možno, že nie som práve najpoverenejšia osoba, ktorá by mala písať o diele spisovateľa označovaného za „najvýznamnejšieho talianskeho spisovateľa od smrti Itala Calvina v roku 1985“. O význame toho „portugalského Taliana“, ako býval často titulovaný, ktorý svojim krajanom predstavil dielo mystického a mýtického portugalského básnika Fernanda Pessou a portugalskú literatúru ako nikto pred ním a zaradil sa tým medzi najväčších znalcov portugalskej kultúry vôbec. Moje „stretnutie“ so svetom cítenia jeho postáv však bolo natoľko osobné, že sa pre mňa stal jedným z tých vetrom prenášaných bodliakov, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili spôsob, akým sa dokážem pozerať na svet. Aj vtedy, keď sa zdá, že nič krásne na pozeranie neponúka.

Neviem, či existuje presná definícia významu literatúry pre človeka, ale myslím, že presne toto je jej skutočný najhlbší zmysel, ktorý ma oprávňuje vnímať časť Tabucchiho osobnosti a v ňom sa prelínajúcich postáv ako súčasť seba samej.

Aj preto je azda možné, že sa v duchu bizarného tabucchiovského sarkazmu teraz ocitám v situácii, že píšem nekrológ za spisovateľom, ktorý vo svojom románe vymyslel postavu pisateľa nekrológov za spisovateľmi, čo svojím dielom a životnými postojmi tak veľmi ovplyvňujú naše životy.

Nekrológ, ktorý ani nie je nekrológom, pretože hranice medzi životom a smrťou v Tabucchiho svete sú rovnako neisté, ako neistá je priepasť medzi snom a realitou.

Čím viac pochybností, tým lepšie

Hĺbavosťou, trúchlivým zasnívaním, sarkastickým humorom, stieraním hraníc medzi bdelým stavom a snom, medzi absurdným svetom reálnych bytostí a, naopak, načisto reálnym pôsobením „duchov“ – zvykol Tabucchi okrem Itala Calvina asociovať v kruhoch literárnej kritiky aj magický realizmus Jorgeho Luisa Borgesa. No viac ako tieto pomerne presné „akademické“ postrehy, viac ako racionalizovaná charakteristika osudových znamení riadiacich konanie jeho postáv na mňa zapôsobila priezračná láska, s akou k týmto svojim „prostým hrdinom“ pristupuje.

K prostým, no vnútorne pochybujúcim hrdinom, do ktorých apatických životov vstúpi náhle vnuknutie, vďaka ktorému získava tragika ich životov zoči-voči chladnému, neosobnému svetu prísnych kontúr až heroické rozmery.

„Vždy ma priťahovali trpiaci ľudia plní protirečení. Čím viac pochybností majú, tým lepšie. Ľudia s mnohými pochybnosťami život často vnímajú trýznivejšie a vyčerpáva ich viac ako iných, majú však oveľa viac energie. Ľudia, ktorí vedú naplnený spokojný život, ma nezaujímajú“, vyjadril sa Tabucchi na margo svojich postáv, ktoré sa už od vydania jeho prvého románu Talianske námestie (Piazza d´Italia) v roku 1975 čelia mašinérii „veľkých dejín“ práve vo vypätých, prelomových dejinných obdobiach charakterizovaných stupňujúcim sa spoločenským násilím.

Tak ako príbeh novinára Pereiru v románe Pereira sa domnieva aj príbehy troch generácií toskánskych anarchistov v Talianskom námestí kulminujú vo chvíľach, keď sa protagonisti ocitajú na slabšej strane boja proti fašizmu. A hoci v daných okamihoch nemôžu zvíťaziť, ich osobná vzbura je práve tým heroickým víťazstvom, ktorým dávajú tápaniu svojich životov dlho hľadaný zmysel.

Ako žeravá kométa

Okrem medzinárodnej literárnej reputácie, ktorú Tabucchi definitívne získal po vydaní románu Indické nokturno v roku 1984 (v slovenčine vyšlo v roku 1992), vstúpil do povedomia najmä svojich krajanov ako vytrvalý kritik Silvia Berlusconiho. V jeho niekoľkonásobnom pôsobení vo funkcii predsedu talianskej vlády videl reminiscencie na režim, uprostred ktorého sa v roku 1943 narodil. Berlusconiho vytrvalo kritizoval nielen príspevkami v novinách La Reppublica a Corriere della Serra či španielskom El País, ale z neho vytvoril literárnu postavu aj v románe Tristano zomiera (2004).

Tak ako jeho výrazne antifašisticky orientované diela získavali popularitu zásluhou jeho obdivovateľov (Pereira sa domnieva bol okrem iného v roku 1995 sfilmovaný s Marcellom Mastroiannim v hlavnej úlohe), odporcovia mu neprestávali vyčítať práve onú neistotu, ktorú v nich vytrvalo „pessoovsky“ postuloval. Ale neistota a ustavičné spochybňovanie pre Tabucchiho nie sú len literárnym koloritom a charakteristikou jeho zdanlivo všedných postáv. Sú politickým činom, ktorý je hlavným poslaním intelektuálov: „Je úlohou spisovateľov a intelektuálov ustavične spochybňovať dokonalosť. Dokonalosť plodí doktríny, diktátorov a totalitné myšlienky.“

Asi neveľmi prekvapuje aktuálnosť, s akou Tabucchiho postavy 30. rokov minulého storočia znepokojujú v čase, keď čoraz častejšie opätovne počuť volania po jednoduchých riešeniach. A preto ani nekrológy za spisovateľmi nebývajú nevinné, ako sa spočiatku domnieval Pereira.

Antonio Tabucchi ma po prvý raz navštívil niekedy pred pár rokmi takou istou náhodou, ako doktor Pereira navštívil jeho samotného na jeseň roku 1992, v čase, keď ho ešte dobre nepoznal.

Prišiel za mnou jednu noc v Lisabone, aby mi bez toho, že by som vedela, že žije, odpovedal na otázku, aký zmysel má môj vlastný život vo svete, v ktorého spletitom chode dejín nemajú naše individuálne jestvovania iba zdanlivo žiadny význam.

V eseji Posledné tri dni Fernanda Pessou z roku 1994 Antonio Tabucchi napísal: „Ako žeravá kométa som prešiel nekonečnými nocami, medzihviezdnymi priestormi predstavivosti, zmyselnosti a strachu. Bol som mužom, ženou, starcom, dievčatkom, bol som davom na veľkých bulvároch hlavných miest Západu, bol som nerušeným Buddhom Východu, po ktorého pokoji a múdrosti tak túžobne prahneme. Poznal som uznanie aj potupu, oduševnenie aj vyčerpanie… Bol som slnkom aj mesiacom a všetkým, pretože život nie je dosť.“

Silvia Ruppeldtová, prekladateľka a publicistka, vyštudovala Filmovú fakultu VŠMU a FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, v Moskve, Madride a Havane. Pracovala ako novinárka a redaktorka týždenníka Slovo so zameraním na kultúru Slovenska a Latinskú Ameriku. Je členkou o. z. Utopia, ktoré sa orientuje na otázky participatívnej demokracie či participatívneho rozpočtu, a študuje na Vyšších latinskoamerických štúdiách vo Viedni.

1. svetová vojna, Veľký Meder, tábor, vydávanie, strava, jedlo

Slovenská literatúra a prvá svetová vojna

27.07.2014 17:00

VLADIMÍR PETRÍK: Keď pred sto rokmi vypukol svetový vojnový konflikt, drastickým spôsobom zasiahol do osudov jednotlivcov a národov vrátane nášho.

Brigita Schmögnerová

Spomienky na budúcnosť?

20.07.2014 17:00

BRIGITA SCHMÖGNEROVÁ: Pred štyridsiatimi rokmi padla v Grécku vojenská diktatúra, reminiscencie trvajú.

Anton Jaszusch

Kniha o fenoméne Košickej moderny

13.07.2014 17:00

JURAJ MOJŽIŠ: Dvojjazyčne – po slovensky a po anglicky – vypravená kniha "Košická moderna. Umenie Košíc v dvadsiatych rokoch 20. storočia" je dielo umne vystavané z textov viac ako dvoch desiatok autoriek a autorov.

Peniaze, dolár, jen, euro, libra

Japonsko zavádza sankcie, pre Rusko to je nepriateľský krok

29.07.2014 10:15

Rozhodnutie Japonska zaviesť sankcie proti Rusku považuje Moskva za "nepriateľský" krok.

Barack Obama

USA obvinili Rusko z porušenia jadrovej dohody

29.07.2014 09:59

Administratíva amerického prezidenta Baracka Obamu obvinila Rusko z porušenia jadrovej dohody z roku 1987, čo označila za "veľmi závažnú vec".

Čína, juan, mena, peniaze

Tretinu bohatstva Číny vlastní jedno percento ľudí

29.07.2014 09:44

Čína bohatne, majetkové rozdiely medzi obyvateľmi krajiny sa ale prehlbujú.

Európsky parlament, europarlament, Euro EÚ, Brusel

Opatrenia proti Kremľu si vyžadujú obete Európy

29.07.2014 09:30

"Záujmy krajín Európskej únie sa smerom k Moskve líšia. Na úrovni únie je preto spoločný postup mimoriadne zložitý," povedal pre Pravdu expert Aurel Braun z Harvardu.