Arménska genocída

V utorok 24. apríla si pokrokový svet pripomenul 97. výročie arménskej genocídy. Do dnešného dňa Turecko spochybňuje objektívnu diskusiu o povahe tejto historickej tragédie malého národa v lone bývalej Osmanskej ríše. Slovensko patrí ku krajinám, ktoré trvajú na tom, aby Turecko prestalo pojem genocída popierať.

„Dvadsiateho štvrtého apríla 2000 som sa pripojil k zástupom kráčajúcim k Pamätníku genocídy Cicernabakerd na západnej strane Jerevanu,“ píše britský novinár, spisovateľ a expert na južný Kaukaz Thomas de Waal v knihe Čierna záhrada. A pokračuje: "Pomaly sme postupovali po širokej dláždenej ceste pri zvukoch smutnej dychovej hudby skladateľa Komitasa, znejúcej z reproduktorov. V Arménsku sa od roku 1967 uctieva Deň genocídy na výročie dňa, keď boli v roku 1915 v Istanbule zatknutí a potom povraždení stovky arménskych intelektuálov.

Prišli sme na vrchol. Po ľavici sme mali dlhý sivý múr s vyrytými menami miest, v ktorých boli zlikvidované arménske komunity: Kars, Erzerum, Trebizond, Van a tak ďalej. Vpredu stál pamätník: dvanásť štítov zo sivého čadiča, každý za jeden vilájet, tureckú provinciu, sklonených dovnútra k ústrednej mise zapustenej do zeme, vnútri ktorej planul oheň."

Teraz sa však musíme vrátiť do minulosti, pretože táto strašná udalosť mala, samozrejme, hlbšie korene ako len obludné hnutie mysle predstaviteľov Osmanskej ríše. Vtedajšia Osmanská ríša, ku ktorej sa hlási dnešné Turecko, vstúpila 2. novembra 1914 do prvej svetovej vojny. Krátko nato, v januári 1915, sa turecká III. armáda stretla s ruskými vojskami na území osídlenom Arménmi a bola pri Šarikamiši zničená. Arméni bol neprávom obvinení, že boli príčinou tureckej porážky.

Čo predchádzalo

Arméni však nemali v Osmanskej ríši na ružiach ustlané ani pred začiatkom prvej svetovej vojny. Berlínskou zmluvou z roku 1878 sa stalo Arménsko predmetom európskych záujmov. Osmanský sultán Abdülhamid II. sa obával, že nad týmto územím stratí vplyv, a rozhodol sa európskym mocnostiam a Arménom pohroziť. A urobil to neobyčajne krutým spôsobom, ktorý v dejinách dostal názov arménsky masaker. Koncom 19. storočia, presnejšie v rokoch 1895 - 1896 dal Abdülhamid vyvraždiť 80-tisíc až 300-tisíc Arménov – presnejšie číslo je nedostupné. Arménske odbojové hnutia začali silnieť, ale nenávisť osmanských Turkov rovnako.

Pozrime sa do minulosti ešte ďalej, na postavenie Arménov – a vôbec kresťanov – v Osmanskej ríši. Tá síce kultúrne zvláštnosti kresťanských menšín uznávala, napriek tomu toto uznanie kompenzovala stratou občianskych práv. Spoločenstvo moslimských veriacich, nazývané umma, ovládalo nemoslimov, ktorým sa hovorilo dhimmis. V praxi sa to prejavovalo napríklad v islamskom práve šariáte, v ktorom svedectvo kresťana proti moslimovi nemá platnosť.

Osmanská ríša od 18. storočia upadala a v súvislosti s tým sa rodilo aj národné uvedomovanie Arménov – národa, ktorý kedysi vládol Veľkému Arménsku a ako prvý prijal kresťanstvo za štátne náboženstvo. Devätnáste storočie prinieslo všeobecne presun dôrazu od náboženskej viery k národnosti, čo spolu s ďalšími príčinami vyústilo do rozpadu impérií a vzniku národných štátov. Lenže keď Rusko v prvej polovici 19. storočia anektovalo východné Arménsko, zostali Arméni rozdelení medzi tri ríše – ruskú, perzskú a tureckú (čiže Osmanskú ríšu).

Strašné deportácie

Popravami arménskych intelektuálov sa však tragická kapitola dejín, ktorá sa odohrala v roku 1915, neskončila. Takzvaní Mladoturci, na čele ktorých stála strana Jednota a Pokrok, v úsilí zbaviť sa arménskeho živlu pokračovali. Z bývalých kriminálnikov boli vytvorené vojenské oddiely, tzv. čete. Tieto komandá od mája 1915 deportovali Arménov z východných provincií smerom ku koncentračnému táboru v Aleppe.

Väčšina deportovaných transport neprežila. Tí, ktorí mali väčšie predpoklady na prežitie, teda mladí muži, boli z kolón odvedení opodiaľ a popravení. Tí, ktorí prežili presun do Aleppa, boli v ďalšej etape poslaní cez Sýrsku púšť do tábora Dajr az-Zór v Mezopotámii a pokiaľ prežili aj to, vyhnali ich do púšte, kde nemali najmenšiu šancu, lebo ich zaživa upálili.

Zahraničný diplomat pôsobiaci v Turecku o deportovaných napísal: „Je na nich taký žalostný pohľad, že pre to nenachádzam slov. Takmer bez výnimky sú v handrách, špinaví, hladní a chorí. Na pochode sú už dva mesiace, bez možnosti umyť sa a prezliecť, musia spať vonku a sú stále o hlade. Bol som svedkom, keď im rozdávali jedlo. Správali sa ako divá zver. Vrhli sa k strážnikom, ktorí ho priniesli, tí ich začali tĺcť palicami a niekoľkých zabili. Pri pohľade na nich mohol človek len ťažko uveriť, že má pred sebou ľudské bytosti.“

O hrôzach, ktoré sa stali, sa nikto príliš nesporí. Spor sa vedie o inej veci – napríklad o tom, koľko mala strašná anabáza obetí. Julie Urbišová, zahraničná spravodajkyňa portálu ČT24, o tom napísala: „Koľko presne ich bolo, sa nevie. A tu, pri číslach, sa začína jeden z hlavných sporov Arménska a Turecka, ktorý pretrváva dodnes. Historici napojení na arménsku stranu sú presvedčení, že zomrelo až pol druha milióna ľudí, Turci však tvrdia, že išlo ,iba’ o 500-tisíc obetí. Zatiaľ čo Arméni hovoria, že išlo o systematickú snahu Osmanskej ríše vyhubiť kresťanský národ obývajúci jeho územie, Turci sa bijú za to, že zabíjanie Arménov sa vykryštalizovalo v dôsledku vojenských bojov.“

Zbaviť sa Arménov!

Po deportáciách prišla druhá časť plánu, ktorý mal upadajúcu Osmanskú ríšu zbaviť Arménov. Od apríla do júna 1915 pokračovalo väznenie a zabíjanie významných osôb, členov arménskych strán. Zostrili sa proklamácie o turkizácii krajiny a tiež politické perzekúcie všetkých menšín v štáte, nielen Arménov. V lete 1915 prišli na rad mestá. Ako turkizácia miest prebiehala v praxi, si ukážeme na príklade mesta Van, ktoré ležalo pri jazere Van a žila v ňom veľká arménska komunita. Celý vanský vilájet, teda provincia, mala 250-tisíc obyvateľov, a z toho asi desatina žila v meste Van. Napísal o tom v roku 2008 v magisterskej práci Filip Novák.

"Arméni vtedy už definitívne pochopili, že od nikoho, a hlavne nie od európskych veľmocí, nemôžu čakať pomoc a rozhodli sa brániť sami. Zbrane si opatrovali všemožne a používali ich len v sebaobrane. V apríli 1915 viedol útok proti Vanu Cevdet Paša, zať osmanského ministra vojny Envera Pašu. Pri obrane mesta bojovalo 17-tisíc sedliakov – utečencov z ohrozených obcí.

Boli bez streliva a úplne odrezaní od vonkajšieho sveta povstali na odpor. Vznikali tu dielne, v ktorých sa zhotovovali najrôznejšie zbrane, a oddiely kopáčov stavali barikády. Boli tu sklady najrôznejšieho potrebného materiálu, šilo sa šatstvo, bielizeň a obuv. Obrana mesta trvala takmer mesiac. Pomoc kaukazskej armády slabla a z horiaceho mesta a celého vilájetu utekalo východným smerom 210-tisíc žien a detí."

Podobne ako Van boli postupne dobyté všetky mestá, kde žili významnejšie arménske menšiny. Do určitej miery boli Arméni ušetrení v Izmire a Konštantínopole. Nebolo totiž žiaduce, aby cudzinci z veľvyslanectiev a obchodných firiem západných veľmocí v týchto mestách videli to isté, čo sa bežne odohrávalo v provinciách.

Hlavnú zodpovednosť za krutosti a vyháňanie Arménov niesol minister vnútra a významný predstaviteľ mladotureckej strany Talaat Paša. Značnú rozhodovaciu moc mal však aj minister vojny Enver Paša, ktorý sa veľvyslancovi Spojených štátov Morgenthauovi pochválil: „Urobil som pre vyriešenie arménskeho problému za tri mesiace viac ako Abdul Hamid za posledných tridsať rokov.“

Je potrebné dodať, že v priebehu tragédie arménskeho národa sa našli aj Turci a Kurdi, ktorí pomohli a Arménov ukryli. Nebolo to vôbec ľahké. Vládni agenti, ktorí na priebeh deportácií dozerali, boli ľudia, ktorí dobre poznali terén i myslenie miestnych ľudí. Bolo potrebné mnoho dômyslu vo vyhľadávaní miest úkrytu. Záchrancovia, hoci aj dočasní, boli pri odhalení vždy popravení.

Tieň minulosti

Moderné Arménsko vyrastalo v tieni tejto katastrofy, neporovnateľne najväčšej v arménskych dejinách. Pre arménsky svet v širšom zmysle genocída z roku 1915 stále do veľkej miery definuje, čo znamená byť Arménom. Niet ani divu, vzhľadom na to, že arménska diaspóra – najmä v USA a vo Francúzsku – stále združuje hlavne potomkov ľudí, ktorí po roku 1915 utiekli z východnej Anatólie. Od päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia skupiny diaspóry sústredili mnoho energie a vydali milióny dolárov v snahe donútiť Turecko, aby pripustilo, že spáchalo na Arménoch genocídu, a ostatné krajiny, aby uznali masaker ako taký.

Turecko sa však takému pohľadu bráni. Podľa tureckej verzie udalosti mali masakry v roku 1915 omnoho menší rozsah, ako hovoria Arméni, a došlo k nim na konci Osmanskej ríše za občianskej vojny, v ktorej umierali Turci i Arméni. V tureckej národnej ideológii majú teda vtedajšie udalosti veľmi odlišnú podobu: Arméni sú vnímaní ako piata kolóna vtedajších veľmocí, ktoré sa snažili zničiť nový turecký štát hneď v zárodku.

Arménska historická pamäť sa silne ozvala o desiatky rokov neskôr, pred azerbajdžansko-arménskou vojnou o Náhorný Karabach i počas jej priebehu a ovplyvňuje arménsky pohľad na tento zmrazený konflikt dodnes. Väčšina Arménov hovorí o Azerbajdžancoch ako o „Turkoch“ a nerobí medzi nimi a Turkami rozdiel. V roku 1988 sa vtedajšia „turecká hrozba“ z roku 1915 preniesla na Azerbajdžancov.

Keď sa Arméni počas vojny o Náhorný Karabach dopúšťali násilností na Azerbajdžancoch, mnoho ľudí v Arménsku odmietlo uveriť, že sa niečo také stalo. Arménska sociologička Ludmila Haruťunjanová to vysvetľovala: „Arméni postupovali zhruba rovnakými metódami ako Azerbajdžanci, ale arménska historická pamäť pre to nemá podklad.“

Spomienky a rozpory

Na pohľade na strašné udalosti z roku 1915 sa nezhodli a najskôr v dohľadnej dobe nezhodnú ani historici, nieto arménski a tureckí politici. Takisto povedomie verejnosti v oboch spoločnostiach je protikladné. Citlivá téma sa v poslednom období objavila aj v parlamentoch Spojených štátov, Izraela a naposledy Francúzska. Krajiny, kde žijú početné arménske menšiny, nedajú historickým udalostiam spať.

Ako napísala Julia Urbišová začiatkom tohto februára, arménsku genocídu uznalo oficiálne mnoho štátov, okrem Francúzska aj Rusko, Kanada, Taliansko, Poľsko či Slovensko. Francúzsko teraz zašlo ešte ďalej a jeho parlament schválil zákon o popieraní genocídy, okrem iného i tej arménskej. Bude hroziť trest až jedného roku väzenia a pokuta vo výške 45-tisíc eur. Debata ohľadom zákona v Turecku je veľmi hlasná.

K určitým posunom však predsa len prichádza. Turecko je dôležité okrem iného kvôli energetickej bezpečnosti európskych krajín a má záujem na zapojení sa do európskych štruktúr. Ankara, ako napísal Pavel Kopecký v roku 2010 v Revue Politika, dlho nehodlala Arménsko vôbec uznať, dokonca proti nemu podporila národnostne a nábožensky spriaznený Azerbajdžan, keď medzi rokmi 1992 až 1994 oba štáty bojovali o Náhorný Karabach, a zaviedla blokádu hranice.

Nátlak Spojených štátov a túžba po zblížení s Európou však viedli aspoň k čiastočným zmenám. Vlani sa Arménsko s Tureckom dohodli na budúcej spoločnej komisii historikov, ktorí sa budú snažiť dávnou tragédiou zaoberať spoločne. Zlepšenie turecko-arménskych vzťahov napomohla tiež tzv. futbalová diplomacia, keď štátnici navštívili futbalové stretnutie tímov druhej krajiny.

Komisia však v skutočnosti nepracuje a či stúpenci normalizácie vzťahov medzi Turkami a Arménmi prekonajú odpor opozície vo svojich zákonodarných zboroch a jednoznačný nesúhlas ľudí na námestiach a v uliciach, to je veľká neznáma. Onedlho uplynie od tragédie sto rokov – jej pamiatka však z rôznych dôvodov nestráca silu ani naliehavosť.

  • * *

Na záver dáme ešte raz slovo Thomasovi de Waal a tomu, čo videl v Deň genocídy 24. apríla 2000: "Bola to rodinná záležitosť. Ľudia stúpajúci na kopec neboli slávnostní, rozprávali sa a fotografovali. Niesli špicaté tulipány a kytice kvitnúceho orgovánu. Nebolo ani stopy po hodnostároch, tí svoje vence položili toho istého dňa, ale skôr. Vystupovali sme pomaly, ale moji priatelia boli zarazení skromnou účasťou ľudí. Na sklonku osemdesiatych a na začiatku deväťdesiatych rokov, hovorili, sa na tomto obrade zúčastňovalo doslova celé mesto.

Položili sme kvetiny na lavicu z červených a bielych plátov, ktoré sa týčia asi po pás na okrajoch misy. Potom sme sa vydali dole po iných širokých schodoch, ktoré zostupovali do mesta. Pred nami sa cez celý horizont prestieral kužeľ Araratu a zdalo sa, akoby navrhovatelia pamätníkov zámerne naplánovali tento výhľad a tento zostup. Pohľad na Ararat sa stal ďalším symbolom toho, čo Arméni stratili, lebo teraz leží za hranicami, v Turecku."

Petruška Šustrová (1947)

publicistka, bývalá disidentka, signatárka Charty 77. V rokoch 1969 – 1971 bola väznená pre činnosť v skupine Hnutie revolučnej mládeže. Po roku 1971 pracovala ako poštová úradníčka, štúdium češtiny a dejepisu na FiF UK v Prahe po prepustení už dokončiť nesmela. V roku 1985 sa stala hovorkyňou Charty 77, je členkou Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Ako novinárka od roku 1989 prispievala časopisu Respekt. Od roku 1997 doteraz je pravidelnou prispievateľkou Lidových novín. Spolupracuje s Českou televíziou a rozhlasom. V roku 2010 získala novinársku Cenu Ferdinanda Peroutku.

Autorka text spracovala na základe vlastnej relácie v Českom rozhlase.

1. svetová vojna, Veľký Meder, tábor, vydávanie, strava, jedlo

Slovenská literatúra a prvá svetová vojna

27.07.2014 17:00

VLADIMÍR PETRÍK: Keď pred sto rokmi vypukol svetový vojnový konflikt, drastickým spôsobom zasiahol do osudov jednotlivcov a národov vrátane nášho.

Brigita Schmögnerová

Spomienky na budúcnosť?

20.07.2014 17:00

BRIGITA SCHMÖGNEROVÁ: Pred štyridsiatimi rokmi padla v Grécku vojenská diktatúra, reminiscencie trvajú.

Anton Jaszusch

Kniha o fenoméne Košickej moderny

13.07.2014 17:00

JURAJ MOJŽIŠ: Dvojjazyčne – po slovensky a po anglicky – vypravená kniha "Košická moderna. Umenie Košíc v dvadsiatych rokoch 20. storočia" je dielo umne vystavané z textov viac ako dvoch desiatok autoriek a autorov.

Peniaze, jen, libra, dolár euro

Argentína je platobne neschopná, má to na papieri

01.08.2014 21:29

Medzinárodné združenie pre swapy a deriváty (ISDA) v piatok označilo situáciu Argentíny za platobnú neschopnosť.

Petro Porošenko

Porošenko chce urýchliť voľby, Krymu sa vzdať nehodlá

01.08.2014 20:25, aktualizované: 21:22

Ukrajinské politické strany sa dohodli na usporiadaní predčasných parlamentných volieb. V rozhovore pre televízne stanice to vyhlásil prezident Petro Porošenko.

Vladimir Putin, Rusko

Putin v rozhovore s Obamom označil sankcie za kontraproduktívne

01.08.2014 20:12, aktualizované: 20:39

Ruský prezident Vladimir Putin označil v telefonickom rozhovore s prezidentom USA Barackom Obamom nedávne rozšírenie západných sankcií proti Rusku za kontraproduktívne.

Robert Fico

Robert Fico avizuje ďalšie zmeny

01.08.2014 20:00

Po vládnych prázdninách by sa mali spustiť zmeny vo viacerých úradoch verejnej správy a v podnikoch so štátnou účasťou. Avizuje to premiér Robert Fico.