Dlhšie vlny dejín - Európa vytriezvenia

Šírka nášho pohľadu na vlastné dejiny sa stále zužuje. Doma i vo svete sa neustále niečo deje a médiá sa predbiehajú, kto prvý to čitateľom, poslucháčom či divákom oznámi. Nedajú nám ani čas posúdiť, či je nejaká správa dôležitá, alebo je to len hlúpa kuriozita. A to isté platí aj o domácom dianí.

Ľudové denníky a správy komerčných televízií ponúkajú nerozlíšiteľnú zmes klebiet, čiernej kroniky a politických správ. Najdôležitejšie je, aby to bolo nové a stručné. Politici sú v novinách a na obrazovke prítomní stále, ale väčšinou iba propagujú alebo bránia svoje stranícke postoje. Ich častý výskyt na obrazovke vyvoláva dojem, že v televízii sa povie všetko. Iba občas sa dozvieme, že tie dôležité veci si povedia medzi sebou, nie pred kamerami. Napríklad v byte na Vazovovej ulici. V televízii povedia to, čo je určené pre verejnosť.

Pomaly bude vďaka médiám a politikom najdlhšou etapou, v rámci ktorej budeme schopní vnímať náš politický a hospodársky vývoj, jedno volebné obdobie. No celkom inakšie sa nám veci javia, keď sa na ne pozrieme s odstupom a posudzujeme ich v širšom historickom rámci.

Niekedy nám pomôže aj pohľad zvonku.

Na svetlo sveta

Taliansky historik Francesco Leoncini, ktorý sa ako vysokoškolský učiteľ venuje českým a slovenským dejinám, zostavil knihu s príspevkami viacerých autorov a nazval ju Európou vytriezvenia. Dá sa síce čítať len v taliančine, ale v mnohom je pre nás zaujímavá. Tou vytriezvenou Európou sú totiž krajiny bývalého socialistického tábora.

Iba nedávno uplynulo dvadsať rokov odvtedy, čo sa politické smerovanie v tejto časti Európy podstatne zmenilo. Pri tej príležitosti aj v západnej Európe vyšlo množstvo publikácií, ktoré sa venovali tejto téme, no väčšinou sa zaoberali podrobnejším rozborom podmienok, ktoré viedli k pádu Berlínskeho múru a následkami, ktoré táto zmena jednotlivým krajinám priniesla.

Štúdie v tejto publikácii chcú ísť ďalej a hľadať hlbšie historické korene, ktoré viedli k erózii sociálneho a politického modelu sovietskeho typu, a zároveň sa zamyslieť nad tým, prečo problémy, ktorým museli krajiny strednej a východnej Európy čeliť po roku 1989, neraz vedú k ľútosti za minulosťou. V pozadí ich analýz zároveň cítiť dôsledky najnovšieho vývoja v krajinách západnej Európy, kde kríza neoliberálneho systému vyniesla na svetlo sveta všetky protirečenia, ktoré sa za posledné roky nahromadili.

Egoistická korupčná politika a podriadenie hospodárskeho života záujmom silných finančných centier prebudili aj v týchto krajinách občiansku odvahu, ktorá pred časom viedla k masovým protestom proti vládam v krajinách reálneho socializmu. Najmä mladá generácia celkom stratila dôveru voči vládnucim vrstvám, ktoré urobili z demokracie holú formalitu. Paradoxným sprievodným javom európskej krízy je stúpajúca prestíž čínskej komunistickej diktatúry ako modelu organizácie práce.

Ani v tomto krízovom kontexte talianskym autorom neušlo, že Nemecko sa napriek ťažkostiam so zjednotením ujalo funkcie európskeho hegemóna. To im potvrdilo staršiu myšlienku anglického historika Alana Johna Percivala Taylora, ktorý už po skončení 2. svetovej vojny napísal, že ak by bola bývala anglo-americká politika úspešná a bola by prinútila Rusko stiahnuť sa do svojich hraníc, výsledkom by nebolo národné oslobodenie (strednej Európy), ale obnovenie nemeckej nadvlády, najprv ekonomickej a potom vojenskej. Akoby sa to už aj stalo, iba vojenskú nadvládu nahradilo NATO.

Kniha sa vracia aj k myšlienke zjednotenia Európy v podobe, ako ju voľakedy načrtol De Gaulle a v poslednom čase sa znovu objavuje v geopolitických úvahách.

Územia Ostalgie

Názov úvodnej štúdie od zostavovateľa publikácie, Neoliberálna Európa a druhá porážka pražskej jari, naznačuje, v akom duchu sa nesie uvažovanie talianskeho historika. Československý pokus o reorganizáciu spoločnosti vidí ako súčasť politického vývoja v Európe 20. storočia a poukazuje na skutočnosť, že keby bol mohol slobodne napredovať, bol by dospel k usporiadaniu štátu, aký mala na mysli aj talianska ústava z roku 1948.

Pripomína slová bývalého predsedu Komisie zahraničných vecí francúzskeho parlamentu André Ballona, že štát nie je len nástrojom moci, ale aj prostriedkom organizácie solidarity, prerozdeľovania bohatstva a riadenia. Má sa budovať ako prejav zvrchovanosti ľudu, demokracie, ktorá vníma občana ako základnú zložku politického systému. Terajšiu situáciu v krajinách vytriezvenej Európy charakterizuje zhodnotenie Zygmunta Baumana, podľa ktorého zrušenie (štátnych) politických obmedzení a kontrol neposkytlo „občianskej spoločnosti“ slobodu a nezávislosť, ale otvorilo cestu nerušenej vláde silám trhu, ktorým členovia tejto spoločnosti, odkázaní sami na seba, nevládzu čeliť.

Špecifickú reakciu spoločnosti na túto situáciu v zjednotenom Nemecku sa pokúša vystihnúť Giuseppe Goisis v štúdii Úvahy o územiach Ostalgie. Táto slovná hračka, spájajúca nemecké pomenovanie pre východ so slovom nostalgia, naznačuje, ako podľa autora Nemci oľutovali niektoré unáhlené rozhodnutia z 90. rokov minulého storočia. Každoročné stretnutia majiteľov trabantov v Zwickau spomína ako symbolické vyjadrenie ľútosti východných Nemcov za minulosťou, keď si boli všetci rovní a medzi ľuďmi vládla družnosť. Upozorňuje na to, ako vytváranie čiernych dier v pamäti ľudí vedie k idealizovaniu minulosti a k ľútosti za niečím, čo nikdy neexistovalo.

Túto myšlienku rozvádza aj Gernot Wapler v článku Polovičné zjednotenie. Svoje tvrdenia podopiera aj štatistikami. Zjednotenie Nemecka pokladá za správne rozhodnutie 86 percent obyvateľov západnej a 91 percent obyvateľov východnej časti Nemecka. Iba 44 percent ľudí v oboch častiach si myslí, že zjednotenie je už dovŕšené. Keď sa s rovnakou otázkou obrátili na občanov v jednotlivých častiach krajiny oddelene, vysvitlo, že podľa mienky 47 percent obyvateľov západu sa zjednotenie dovŕšilo, no 37 percent z nich si myslí, že sa ich životná úroveň znížila. Na východe pokladá zjednotenie za dovŕšené iba 17 percent obyvateľov a ako horšiu vníma svoju situáciu 24 percent ľudí.

Obe časti majú výrazne odlišnú mienku aj na to, komu zjednotenie prinieslo väčšie výhody. Až 75 percent východných Nemcov si myslí, že zjednotenie zvýhodnilo viac západné územia, kým 52 percent západných Nemcov je presvedčených, že zjednotenie prinieslo viac výhod tým na východe. Prevládajúci individualizmus a tvrdý diktát trhu vedú mnohých k ľútosti za minulosťou, postavenou na rovnostárstve a spolupatričnosti.

Sústavné propagandistické očierňovanie tohto typu života nepomáha vecnej reflexii minulosti, ale riskuje, že prispeje k potlačeniu historickej pamäti znevýhodnenej časti obyvateľstva, ktoré zabudne na represívny charakter bývalého režimu, získanú slobodu bude brať ako samozrejmosť a podľahne spomienkovému optimizmu.

Budúca Európa bude Eurussia?

Naše nanútené priateľstvo s ostatnými krajinami socialistického tábora nás po roku 1989 viedlo k tomu, že sme sa k nim obrátili chrbtom a oči sme mali len pre „vyspelú“ západnú Európu. Hoci občasný pohľad na ich skúsenosti s formovaním nového spoločenského modelu by nám bol býval možno užitočnejší, aby sme sa vyhli zbytočným chybám ako nekritické preberanie vzorov, na ktoré sme neboli pripravení.

Napríklad pobaltské krajiny. O ich sovietskej súčasnosti sme boli povinne informovaní, ale o ich predsovietskej minulosti sa veľmi nehovorilo. A práve tá by nám bola ukázala, že ich problémy s vlastnou identitou, štátnosťou a rozpínavými susedmi nám boli veľmi blízke. Na príklade Litvy v štúdii nazvanej Príliš súčasná minulosť: štát a politická identita v postkomunistickej Litve Andrea Griffante ukazuje, akými peripetiami musela táto krajina prejsť, kým sa pojmy národa a štátu politicky spojili.

Po druhej svetovej vojne sa litovské etnikum rozdelilo na „sovietsky“ národ obyvateľov, ktorí zostali žiť doma a na emigrantské komunity, ktoré žili často idealizovanou myšlienkou nezávislej Litvy medzi dvoma vojnami. Emigrantské kruhy sa pokladali za nositeľov zdravých litovských hodnôt, zatiaľ čo obyvateľstvo Litvy bolo podľa nich vystavené sovietskej nákaze.

Po vyhlásení nezávislosti v roku 1990 bolo treba hľadať novú rovnováhu medzi týmito dvoma zložkami národného odkazu a nájsť miesto pre jazykové menšiny Poliakov (7 percent, ale v hlavnom meste Vilniuse 18,8 percenta) a Rusov (9,4 percenta), čo nebolo jednoduché, lebo vzťah k menšinám komplikovali dovtedajšie skúsenosti s Poľskom a Ruskom. Aj takýto letmý pohľad ukazuje, že prinajmenšom v otázkach štátneho jazyka a vzťahov so susedmi by nám Litovčania mali čo povedať.

Sme síce súčasťou Európy, ale tá nie je vnútorne zďaleka taká homogénna, ako môže vyzerať pri pohľade z iných kontinentov. Jedna štúdia v spomínanej knihe má názov Budúca Európa bude Eurussia, alebo nebude. Jej autor Massimo Armellini vidí spoločnú Európu od Atlantiku po Ural a zamýšľa sa nad premárnenými príležitosťami zjednotenia v rokoch 1968 a 1989. Spojenie Európy a Ruska, vyjadrené zatiaľ iba v podobe tohto slovného novotvaru, si podľa autora vyžaduje postavenie dýchavičnej Európy medzi stále silnou Amerikou a silnejúcou Čínou.

Na Rusko ako na spojenca sa musí Európa z dlhodobého hľadiska pozerať napríklad aj cez otázku kontroly obrovského územia Sibíri s jej zásobami nerastov a energie, kde žije iba štyridsať miliónov ľudí, ale v susednej Číne ich je skoro pol druha miliardy.

Z iného uhla

Slovensko je v tomto rozmere primalým hráčom na to, aby mohlo vážnejšie prehovoriť do podobnej hry. Ale vo vnútornom usporiadaní Európy, v politike EÚ a eurozóny, sa už musíme naučiť obhajovať svoje záujmy aktívne. Verejná mienka západnej Európy, jej politici, ale aj historici, čo dokazujú štúdie v tejto knihe venované krajinám bývalého sovietskeho bloku, nás stále vnímajú ako jeden celok.

Ale historici, na rozdiel od verejnej mienky a politikov, nám radia, že keď máme spoločnú časť minulosti, podobné problémy zmeny politického a ekonomického systému, umocnené geografickým susedstvom, mali by sme si viac všímať, ako tieto problémy riešia naši bývalí spolupútnici. Vo veľkej hre majú malí hráči oveľa väčšie šance uplatniť sa, keď postupujú koordinovane. Inakšie im hrozí, že si ich ako sféry záujmu zase rozdelia veľkí hráči.

Pre nás sú podobné publikácie prínosom nielen preto, že nám umožňujú pozrieť sa na našu prítomnosť a minulosť z iného uhla. Keď táto kniha vyšla na sklonku minulého roka, usporiadala benátska univerzita medzinárodný seminár o problematike krajín strednej a východnej Európy. A v piatok 11. mája sa o nej znovu hovorilo v Ríme, v rámci Festivalu Európy – Rím 2012, kde sa konal okrúhly stôl na tému Slováci a Česi v Európe včera a dnes, na ktorom sa zúčastnili veľvyslanci Slovenska a Česka v Ríme, talianski a zahraniční diplomati, historici, novinári a vysokoškolskí učitelia.

Hoci sa situácia trochu zlepšila, osudy našich krajín nebývajú častou témou vedeckých konferencií v západnej Európe. Keď takéto knihy prispejú k tomu, že sa ňou stanú, robia nám dvojnásobne dobrú službu, lebo hlbší pohľad na našu prítomnosť a minulosť neponúkajú len nám, ale aj tamojšiemu publiku.

František Hruška, (68)
Je absolventom Filozofickej fakulty UK. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve. Niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FiF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

Ivan Kadlečík

Nerušte kruhy

19.10.2014 17:00

JÁN PÚČEK: Čas je pružná veličina; aj tí, čo prichádzajú neskoro, skončia mnohokrát prví.

Jurij Ljubimov

Jurij Ľubimov: Človek - epocha

12.10.2014 17:00

Patetické reči rázne zakázal. Rodina a vyše tritisíc ľudí mu vzdali hold za zvukov hudby, pred otvorenou rakvou, v ktorej pokojne spal tento nepokojný človek.

bicykel, životný štýl, pár

Z Bronxu do Bratislavy a späť

05.10.2014 17:00

AŇA OSTRIHOŇOVÁ: Kým v USA a vo Veľkej Británii sú hipsterská móda a životný štýl na ústupe, v našich zemepisných šírkach ešte stále ide o nesprofanovanú súčasť veľkých miest.

Kompresorová stanica

Plynová kríza je bližšie. Brusel dohodu nepriniesol

21.10.2014 22:35

Rusko a Ukrajina sa ani v utorok v Bruseli nedohodli na ďalších dodávkach plynu. Priblížila sa tak možnosť plynovej krízy. Ďalšie rokovanie majú byť 29. októbra.

ukrajina, janukovyč, prezident

Porošenko podpísal súdenie Janukovyča v neprítomnosti

21.10.2014 21:16

Ukrajinský prezident podpísal zákon, ktorý stanovuje orgánom povinnosť potrestať osoby obvinené zo závažných zločinov napriek ich neprítomnosti v krajine.

KĽDR

KĽDR prepustila jedného z troch väznených Američanov

21.10.2014 21:12

Severokórejské úrady prepustili na slobodu Američana Jeffreyho Fowlea, jedného z troch občanov Spojených štátov väznených v KĽDR.

Europsky parlament, Strasburg, Europarlament, EU

Sacharovovu cenu získal lekár Denis Mukwege

21.10.2014 18:55, aktualizované: 20:11

Európsky parlament udelí Sacharovovu cenu za slobodu myslenia konžskému lekárovi Denisovi Mukwegeovi, ktorý sa ako gynekológ stará o znásilnené ženy.