Výchova spisovateľov

Kurzy kreatívneho písania sa zakladajú na teórii, že ľudia, ktorí nikdy nevydali poviedku, dokážu naučiť iných ľudí, ktorí nikdy poviedku nenapísali, ako napísať publikovateľnú poviedku.

19.08.2012 07:00
debata

Nie náhodou takto pripomínajú skupinovú psychoterapiu, ktorej účastníci musia niečo horko-ťažko napísať, aby sa potom bezmocne prizerali na to, ako hŕstka cudzích ľudí trhá ovocie ich práce na kusy. Samozrejme, ako v každej správnej terapeutickej skupinke, aj tu niekto vystupuje v úlohe učiteľa. Obyčajne ním býva človek, ktorý je sám produktom kurzov kreatívneho písania a podarilo sa mu nejakú poviedku či báseň vydať, alebo je to spisovateľ, ktorý o učení nič netuší a v hĺbke duše je presvedčený, že niečo ako kreatívne písanie sa naučiť nedá a svojim študentom by najradšej odporučil, aby šli radšej študovať literatúru alebo kritiku.

Kurzy kreatívneho písania, magisterské či doktorandské štúdium v tomto odbore sú americkým vynálezom a už niekoľko desaťročí aj jedným z vývozných artiklov USA, populárnym aj v našich zemepisných šírkach. Prvé „hodiny písania“ začali školy ponúkať už v dvadsiatych rokoch 20. storočia, ale najväčšiu popularitu si získali až po vojne. Dnes sa do magisterského programu možno zapísať na viac než osemsto amerických vysokých školách a na takmer štyridsiatke z nich možno pokračovať aj v doktorandskom štúdiu.

Vyučiť sa za spisovateľa

Novely, romány, básne a poviedky sa v akademickom prostredí menia na zadanie seminárnych, diplomových a dizertačných prác, ktoré je nutné prezentovať a obhajovať pred rôznymi komisiami. V normálnom svete nemerateľná a nehodnotiteľná kreativita, originalita a inšpirácia dostávajú body, známky a percentá. Systematizácia takejto činnosti navyše vedie k obmedzovaniu kreatívnej slobody, keďže predkladané magisterské a doktorandské „projekty“ musia napĺňať ciele, ktoré si jednotlivé oddelenia a katedry stanovujú, aby boli schopné získať financovanie. Výsledkom je nádherná ilúzia, že na nejakom mieste sa skutočne možno „vyučiť za spisovateľa.“

Základnou otázkou stále zostáva, či sa kreatívnemu písaniu dá naučiť. A skeptickí nie sú len učitelia a spisovatelia, ktorí si na takýchto kurzoch a programoch neprivyrábajú. Kay Boylová, ktorá kreatívne písanie učila šestnásť rokov na univerzite v San Franciscu, sa vyjadrila, že „všetky kurzy by mali byť zo zákona zakázané“. Spisovateľ a esejista Malcolm Bradbury, ktorý založil prvý program kreatívneho písania vo Veľkej Británii, veľmi dlho tvrdil, že takéto kurzy sú „ako hamburger – vulgárny hybrid, ktorý, ako každý vie, by žiadny rozumný človek nikdy nejedol“.

Dokonca aj univerzita v Iowe, ktorá je najznámejšou inštitúciou ponúkajúcou okrem spisovateľských titulov aj množstvo letných workshopov pre ľudí z celého sveta túžiacich vidieť svoje meno na obálke nejakej knihy, a ktorá sa pýši šestnástimi absolventmi, čo za svoje diela získali Pulitzerovu cenu, na svojich internetových stránkach vyhlasuje, že jednotliví autori sú úspešní vďaka tomu, čo „si so sebou priniesli, a nie za to, čo ich na škole naučili“.

Fabrika na príbehy

Predpokladom je teda talent a keby sme sa držali logiky uplatňovanej pri vzdelávaní v iných umeleckých smeroch, stačí, aby sa dotyčný naučil technike a remeslu. Zatiaľ čo pri maľbe si možno pod technikou predstaviť objektívne zákonitosti perspektívy a kompozície či špecifické vlastnosti jednotlivých druhov farieb alebo technické zručnosti pri fotografii, v prípade písania je definícia „remesla“ zložitejšia. To, čo bolo remeslom u Henryho Jamesa, nie je remeslom Ernesta Hemingwaya. Vyplýva to jednoducho z osobného a výsostne individuálneho charakteru tvorby.

Ak je písanie skupinovou záležitosťou, hovorí sa mu scenáristika alebo reklamný copywriting. Ak je splnením školského zadania, je to sloh. A áno, v takom prípade možno jeho formálne kvality hodnotiť bodmi a známkami. Literatúra, aspoň tá najlepšia, je však výpoveďou, verbálnym obrazom, sprostredkúvajúcim pravdu či krásu, ktorý vzniká na základe všetkých iných pohnútok, len nie zadaní. Poézia je cieľom samým osebe, na svoje naplnenie nepotrebuje vyjsť v knižnej podobe a zabezpečiť tak svojmu autorovi magisterský titul. Dobré veci by sa totiž nemali robiť zo zlých dôvodov.

Písanie je cestou po nepreskúmanom území, experimentom s formou, ktorá pre nás čitateľov dokáže nanovo objavovať aj známe príbehy. Nemožno ju zoschematizovať do vzorca, zredukovať na niekoľko desiatok pravidiel. A ak áno, potom je „vyrobenou“ umelou literatúrou, ktorá s umením a krásou nemá nič spoločné. Podľa vzorca fungujú žánrové texty – detektívky, romány o upíroch či lacné romance a „uplakané“ memoáre.

Prvým z pravidiel, ktoré sa na kurze kreatívneho písania dozviete, je, aby ste písali o tom, čo poznáte. Nasledujú „cvičenia“, v ktorých si máte spomenúť na výlety z detstva, kamarátov zo škôlky či smrť prvého domáceho miláčika. Skúste si vybaviť všetky pocity, farby a vône. Opisujte, nevysvetľujte! Tými najzúfalejšími výsledkami takýchto hodín písania bývajú poviedky o hodinách písania so zdĺhavými opismi batikovaných šiat prednášajúcej. Tými lepšími zapĺňajú stránky literárne časopisy a čitatelia kedysi zvyknutí na originalitu čoraz znudenejšie v priamom prenose sledujú snahu budúcich spisovateľov „nájsť svoj hlas“.

Píšte každý deň

Ďalšou dobrou radou zostavovateľov spisovateľských príručiek so smiešnymi názvami „Ako napísať román za 30 dní“ či „Kreatívne písanie pre nuly“ je viesť si denník. Argumentujú obyčajne príkladmi z dejín literatúry – Lev Nikolajevič Tolstoj si ich písal dokonca niekoľko, Thomas Mann svojmu denníku venoval dve hodiny denne a Elias Canneti sa s denníkom ani netrápil a písal rovno memoáre. Zabúdajú však spomenúť, že nielen spomínaní autori, ale aj množstvo iných spisovateľov si do denníkov nezapisovalo len každú voľným okom nepozorovateľnú zmenu nálady, ale najmä pozorovania, prchavé detaily danej doby, ktoré miniatúrnymi krokmi a takmer nebadane prispievali k zmene obrazu sveta, v ktorom žili.

Denníky študentov kreatívneho písania sú pozorovaním seba samých, štylistickým cvičením a obyčajne nesmierne náročným hľadaním pointy tam, kde žiadna nie je. Novely a poviedky (často aj vydané) sú kompilátom týchto denníkových zápiskov, ktoré možno zaradiť k tomu rozsiahlemu smeru (?) eufemisticky označovanému za sebareflexívnu modernu. Ich postavám chýba hĺbka a vlastný rozmer, keďže obyčajne sú variáciou na autora, príbehu atmosféra doby, v ktorej sa odohráva alebo akútny pocit bezčasia vlastný metafyzickým novelám.

Programy kreatívneho písania majú v USA už takmer storočnú tradíciu, a tak ďalším argumentom, ktorý ich zástancovia používajú, je menovanie známych, úspešných a nepochybne dobrých autorov, ktorí sa vo svete literatúry presadili. Raymond Carver, označovaný za jedného z najlepších autorov poviedok, je jedným z nich. Carverov štýl je jednoduchý a minimalistický. V jeho poviedkach je dokonca niekedy dôležitejší spôsob, akým sa niečo povie, než slová samotné. Rozhodne nie sú jeho texty porovnateľné s románmi ďalšej absolventky hodín písania Joyce Carol Oatesovej, ktorú samotný Carver označil za najdôležitejšiu spisovateľku svojej generácie.

Oatesová je maximalistka a údajne za jeden deň dokázala napísať aj štyridsať strán, čo predstavuje asi tak štvrtinu Carverovho románu. Takéto príklady však len dokazujú, že písanie, rovnako ako čítanie, je intímnou a individuálnou činnosťou. Každý spisovateľ je iný. Jeden napíše stovky strán, ktoré potom donekonečna škrtá a prepisuje, iný dlho o štruktúre textu premýšľa a píše pomaly a úsporne takmer bez škrtania. Salman Rushdie píše hneď, ako sa zobudí, Jonathan Franzen zásadne v noci a Michael Chabon od nedele do piatka päť hodín denne. Podstatné totiž nie je, akým spôsobom a kedy autori píšu, ale či pri písaní premýšľajú. A z textu sa dá vždy vycítiť, či jeho autor vedel, o čom píše a či len strácal čas hľadaním inšpirácie na nesprávnych miestach.

Redaktor, priateľ, kritik

Samozrejme, každý spisovateľ potrebuje vedieť, ako jeho text vnímajú iní. To je však skôr úlohou redaktorov literárnych časopisov a vydavateľstiev, kritikov a recenzentov než skupinky iných začínajúcich autorov. Básnici už dávno nežijú zavretí v slonovinových vežiach. Prozaici nie sú odsúdení na izoláciu a samotu. Už od čias Williama Shakespeara sa ľudia podobného zmýšľania stretávajú a rozprávajú o svojich filozofických postojoch a názoroch na tvorbu a, áno, aj konkrétnych textoch. Stretnutia spolkov lorda Byrona, parížske salóny a kaviarne, londýnske Bloomsbury, beatnické džezové kluby sú tým, čo sa vysoké školy a univerzity snažia inštitucionalizovať a formalizovať.

Už na prvý pohľad je však zrejmé, že to nie je možné. Motiváciou študentov kreatívneho písania je vydať román či poviedku, zatiaľ čo motiváciou väčšiny tých, ktorí sa stretávali pri poháriku absintu, bolo nájsť dokonalú vetu, metaforu, pomenovanie stavu, v akom žili. Neboli viac-menej homogénnou skupinkou, ktorá sa chce „naučiť“ písať, ale priateľmi či súpermi, ktorí boli rôzni generačne, sociálne aj umelecky. Vzájomne sa priťahovali iracionálnymi silami inšpirácie, nasávali všetko tvorivé okolo seba, neboli (v skutočnosti) izolovanou a uzatvorenou skupinou, ktorú na začiatku nespája nič iné len akceptačný list zo študijného oddelenia.

Spisovatelia a básnici potrebujú kritiku, potrebujú poznať slabé aj silné stránky svojho štýlu a niekto im môže pomôcť zistiť, akými spisovateľmi vlastne sú. Roky boli prvými čitateľmi a kritikmi redaktori, vydavatelia a priatelia. Presne to robila Gertruda Steinová v Paríži – zo svojej mecenášskej pozície redigovala Hemingwaya a usmerňovala Picassa. Dôležitejší než „sylabus“ a „manuál pre kurzy kreatívneho písania“ bol ich osobný vzťah a dôvera.

Aj Raymond Carver za svoje umenie nevďačí programu kreatívneho písania, ktorý absolvoval, ale svojmu redaktorovi Gordonovi Lishovi, ktorý okrem toho, že dokázal zvládnuť Carverovu excentrickosť a alkoholizmus, vedel vyškrtať a spolovice prepísať väčšinu jeho textov. Dokonca je autorom názvu najznámejšej z Carverových poviedok O čom hovoríme, keď hovoríme o láske, ktorá zhŕňa celú estetiku autorovej úspornosti a minimalizmu. Na jeden z rukopisov Carver Lishovi napísal: „Ak mám nejaké postavenie, reputáciu alebo dôveryhodnosť vo svete, vďačím za to tebe.“

Niečo ako nútená formalizácia kreativity neexistuje, keby áno, Carver by spomínané slová neadresoval svojmu prvému kritikovi a priateľovi, ale organizátorovi kurzu kreatívneho písania.

Aňa Ostrihoňová (1980)

Vyštudovala žurnalistiku a anglickú a francúzsku literatúru na UKF v Nitre a UK v Prahe. Žila v Spojených štátoch, Luxembursku a Španielsku. Venuje sa literárnej publicistike, knižnému dizajnu a prekladu (naposledy James Meek – Skutky z lásky). Kritikami prispievala do časopisov Knihy a spoločnosť, Romboid, OS a do francúzskeho mesačníka BoOKS. Je redaktorkou časopisu a vydavateľstva Inaque.sk.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba