Yellowstonský vulkán: Máme sa báť?

Tento mesiac ožila sopka Popocatepetl v Mexiku a niektoré zdroje vidia súvis s narastajúcou aktivitou japonskej Mount Sakurijamy.

Keby napokon vybuchol vulkán v yellowstonskej prírodnej rezervácii, znamenalo by to pohromu nielen pre USA. Pinatubo, Mount Saint Helens, Sidoarjo. To sú názvy niektorých ničivých sopiek modernej doby – teda aspoň tie, ktoré vieme vysloviť. Napáchali ohromné škody, ovplyvnili počasie alebo leteckú dopravu, majú na svedomí aj veľa ľudských obetí. Prípad Yellowstone je však predsa len trochu iný. Ide totiž o vulkán, erupcia ktorého by mala celosvetový dosah.

Drsná sila

O hypotetickej erupcii v rezervácii vznikol pred ôsmimi rokmi slávny sci-fi dokument BBC Supervulkán. Končí sa pohľadom na kedysi kvitnúce územie, kde namiesto Bieleho domu prevzala vládu tundra. Štát Wyoming, kde dnes leží nádherný národný park lákajúci zástupy turistov, sa zmenil na ohromnú kalderu – pozostatok po vyprázdnenom vrchole sopky, ktorá rozmetala po celom kontinente svoj smrtiaci náklad.

Dodajme, že dnešná kaldera, ktorá je pozostatkom predchádzajúcej sopečnej aktivity, má „iba“ veľkosť Tokia.

Podľahli tvorcovia z BBC planému fantazírovaniu? Určite nie. Sily prírody sú veľmi drsné, aj keď sa ukrývajú pod takým skvostným plášťom, aký nosí vulkán v chránenej oblasti okolo rieky a jazera Yellowstone. Aj menej pesimistické odhady, než z ktorých vychádzali tvorcovia britskej katastrofickej sci-fi, smerujú k tomu, že ak by sa naozaj zobudil, pochoval by pod nepriepustnou vrstvou popola väčšinu územia Spojených štátov a nadlho by zmenil celosvetovú klímu.

Už mešká?

Od poslednej ničivej erupcie supervulkánu uplynulo už 642-tisíc rokov. Vedci odhadli, že výbuch bol tisíckrát silnejší v porovnaní so sopkou Mount Saint Helens v štáte Washington, ktorá sa ohlásila mohutnou erupciou v roku 1980. Menší výbuch v yellowstonskom parku sa odohral pred 72-tisíc rokmi.

Hlavná perióda veľkých yellowstonských výbuchov, ak o periódach v tomto prípade vôbec možno hovoriť, vychádza približne na 600-tisíc rokov. Z tohto hľadiska už teda ohnivá beštia akosi mešká. Zdá sa však, že pomaly naberá sily. Pôda nad magmatickou komorou sa dvíha o niekoľko centimetrov ročne, citlivé prístroje pod dohľadom vedcov zaznamenávajú ustavičné zemetrasenia.

Tajný život obra

Profesor geofyziky Robert Smith z University of Utah monitoruje aktivitu yellowstonského vulkánu už 53 rokov. Na množstvo silnejších či slabších otrasov pôdy v tejto oblasti si dávno zvykol. Udalosti prvých šestnástich septembrových dní však prekvapili aj skúseného vedca. Prebehlo tu dovedna 130 zemetrasení s magnitúdou od 0,6 do 3,6.

Väčšina zemetrasení bola veľmi slabá, takže človek by si ich bez pomoci prístrojov vôbec nevšimol. Naše zmysly dokážu zaznamenať otrasy pôdy okolo magnitúdy tri a viac. Napriek tomu išlo o nezvyčajnú udalosť. Za polstoročie Smith zaznamenal veľa nahromadených drobnejších zemetrasení blízkych v priestore a čase, no iba dve série otrasov pôdy, ktoré prebiehali na dvoch miestach súčasne, aj to v nedávnom čase. Keď medzi 10. a 16. septembrom tohto roku podzemná aktivita ešte vzrástla, boli to dokonca tri takéto paralelné blízke „roje“ zemetrasení. Smith niečo také zažil prvý raz v živote.

„To je veľmi zvláštne,“ povedal Smith pre agentúru AP. „Ako jeden roj otrasov súvisí s druhým? Môže jeden z nich vyvolať druhý?“ Odpoveď je vraj veľmi zložitá. Smith by však nebol prekvapený, ak by minimálne dve takéto série zemetrasení, prelínajúce sa v priestore a čase, spolu nejako súviseli. „Vieme, že dostatočne silné zemetrasenie môže zmeniť aktivitu gejzírov. Napríklad to, ktoré prebehlo v Hebgenovom jazere v roku 1959, zmenilo intervaly erupcií v azda najznámejšom yellowstonskom gejzíre Old Faithful,“ povedal hovorca parku Al Nash.

V roku 1959 prístroje zaznamenali v tejto oblasti zemetrasenie s magnitúdou až 7,5. Je možné, že terajšie paralelne prebiehajúce zhluky menej silných zemetrasení sú už iba akýmsi dozvukom tejto dávnejšej udalosti. Podľa Smitha vraj môžu prebiehať ešte stovky rokov.

Wonderful life?

Tunajší ľudia teda neprežívajú nijakú idylku, nijaký Wonderful life, ak by sme si pomohli titulkom knihy významného amerického evolucionistu Stephena Goulda. Naopak, majú svoje skúsenosti aj s poplachmi. Napríklad začiatkom roka 2009 vyzerala situácia natoľko zle, že vedci požadovali evakuáciu v okruhu 325 kilometrov od hraníc Yellowstonského národného parku. Na prelome decembra 2008 a januára 2009 totiž zaznamenali seizmické prístroje v dlhodobo aktívnej oblasti okolo 500 otrasov. Niektoré z nich dosiahli magnitúdu 3,9, čo bolo na hranici rekordu meraní od roku 1923, odkedy sem vedecké prístroje umiestnili.

Vedia viac

Americkí seizmológovia a geofyzici sa tohto roku posunuli ďalej v jednej dôležitej veci. Je ňou chápanie celého sopečného systému yellowstonského parku. Na konferencii Americkej seizmologickej spoločnosti v apríli oznámili, že magmatický kotol pod povrchom je minimálne o polovicu väčší, ako si pôvodne mysleli. To je veľmi dôležitý poznatok najmä pre presnejší odhad veľkosti budúcich erupcií.

Nová štúdia, na ktorej sa podieľal aj profesor Smith, ukázala magmatický kozub, ktorý okrem menších erupcií zodpovedá za aktivitu hydrotermálnych prameňov a gejzírov. Práve tie vytvárajú neopakovateľnú prírodnú scenériu parku a lákajú sem azda najviac návštevníkov, ktorí sa nadchýnajú parami stúpajúcimi z horúcich prameňov alebo dymom unikajúcim z otvorenej zeme. „Komora vytvára vztlak, ktorý dvíha terén a rozťahuje sa do strán. Je to podobné, ako keď tlačíte prstami na gumovú membránu,“ vysvetlil Smith.

Pôvodne sa vedci nazdávali, že sopečnú oblasť okrem hlavnej komory tvorí systém oddelených menších komôr. Analýza pomocou seizmických vĺn však ukázala, že ide o jedinú súvislú magmatickú komoru, ktorá vyzerá ako hrboľatý banán, lebo jej konce vystupujú k povrchu. Tento podzemný útvar je dlhý 60 kilometrov, široký 30 kilometrov a leží v hĺbke päť až 12 kilometrov.

Americké obavy

Reakcia americkej tlače na posledné udalosti v prírodnej rezervácii bola viac-menej zdržanlivá. Niektoré médiá si však všimli, že v októbri znovu ožil vulkán Popocatepetl v Mexiku a dali túto udalosť do súvislosti s narastajúcou aktivitou sopky Mount Sakurajima v Japonsku, kde zaznamenali za 230 dní dovedna 500 silných erupcií.

"Vedci nám hovoria, že otázka neznie tak, či yellowstonský supervulkán exploduje, ale kedy sa to stane,“ napísal Michael Snyder na webe endoftheameri­candream.com. „Vstupujeme do obdobia vulkanických výbuchov po celej zemeguli? Približujeme sa k momentu, keď nepredstaviteľne ničivý výbuch supervulkánu zničí väčšinu Spojených štátov?“

Vedci, minimálne tí, ktorí monitorujú národný park, si to nemyslia. Podzemná aktivita, ktorú zachytili, je síce nezvyčajná, ale nie taká, aby to v nich vyvolalo naozaj vážne obavy. V tlačovom vyhlásení University of Utah však sľúbili, že ich seizmografické stanice a oni spolu s nimi budú naďalej pátrať po všetkých možných náznakoch zobúdzania yellowstonského vulkánu, ktorý leží na subdukčnej zóne, teda v oblasti, kde sa oceánske litosférické dosky podsúvajú pod kontinentálne. Oblasť Yellowstone, ktorá je národným parkom od roku 1872, teda z tohto hľadiska spĺňa kritérium priam ideálneho miesta pre prípadný budúci supervýbuch. Ten by vraj každú sekundu tisícnásobne prekonal silu atómovej bomby zvrhnutej na Hirošimu.

Situácia je o to zložitejšia, že supervulkány hromadia silu dlhé tisícročia a nie je možné odhadnúť, kedy príde kritický bod, za ktorým už hrozí naozaj vážne nebezpečenstvo. Veľa kráterov po celom svete rastie alebo klesá bez toho, aby vybuchli. Bude to aj prípad yellowstonské­ho parku?