Podľa oficiálnych vyjadrení dopadlo stretnutie vo Varšave úspešne, keďže svetoví aktéri sa dohodli, že sa „zásadne dohodnú“ na prelomovej klimatickej konferencii v Paríži v roku 2015. Objektívne však ide o ďalší odklad naliehavej problematiky prinajmenšom o dva roky.
Jedna z prvých globálnych konferencií o trvalej udržateľnosti rozvoja ľudskej spoločnosti sa uskutočnila v roku 1992 v brazílskom Riu de Janeiro. Svetoví lídri a politici sa zaviazali napĺňať ušľachtilé ciele vrátane zlepšenia starostlivosti o životné prostredie a spomalenia nárastu obsahu skleníkových plynov v atmosfére. V rozvinutých krajinách sa čosi dosiahlo, najmä vďaka prísnejším environmentálnym reguláciám (pokles znečistenia riek, zvýšenie kvality ovzdušia, ochrana veľkých živočíchov). Z globálneho pohľadu vývoja kľúčových trendov to však nijaký úspech nebol.
Nič nie je zadarmo
Nie nadarmo zaviedli začiatkom nového tisícročia geológovia do slovníka nový termín: antropocén, teda geologické obdobie s dominantným vplyvom človeka. Ten sa zrodil vlastne už v priemyselnej revolúcii, ktorá priniesla nebývalý rozmach ľudskej spoločnosti prakticky vo všetkých oblastiach. Minulé storočie možno charakterizovať exponenciálnym rastom počtu ľudí, spotreby materiálov a energie, rastom počtu satelitov, patentov, počítačov, áut, liekov, zubných kefiek, prakticky akéhokoľvek ukazovateľa, o ktorom v súvislosti s pokrokom (či „pokrokom“) zväčša uvažujeme.
Postupne si ľudia začali uvedomovať, že nič nie je zadarmo. S tým, ako sa drali hore krivky výroby a spotreby, klesali parametre kvality životného prostredia a zvyšoval sa obsah oxidu uhličitého v ovzduší. Prvé varovania prírodovedcov pred neudržateľnosťou prebiehajúceho rastu globálnej spoločnosti sa objavili už začiatkom minulého storočia.
Jeden z prvých populárnych dokumentov o príčinách a dôsledkoch klimatickej zmeny sa v USA objavil v roku 1956. Na klimatickú zmenu vtedy hlasno upozornil aj známy spisovateľ sci-fi a popularizátor vedy Isaac Asimov.
Neskoršia vedecká správa americkej Národnej akadémie vied z roku 1979 dospela k záveru, že rast obsahu skleníkových plynov povedie k významnému nárastu globálnej teploty a k zmene klímy. Tieto prognózy sa v zásadných ohľadoch príliš nelíšili od neskorších správ Medzinárodného panelu pre zmenu klímy (IPCC), ktorý sumarizuje najnovšie výsledky v oblasti klimatológie.
Bola tu tiež publikácia organizácie nazvanej Rímsky klub z roku 1972 (ktorého názov pripomína neradostný osud Rímskej ríše). Publikácia nazvaná Limity rastu upozornila na to, že pokračujúci exponenciálny rast populácie a spotreby energie a ďalších zdrojov prinesie kolaps globalizovanej spoločnosti niekedy v polovici tohto storočia bez ohľadu na technologický pokrok. Odvtedy ľudstvo nasleduje nezmeneným tempom trajektóriu, ktorá vedie neomylne k tomu, pred čím Rímsky klub a ďalší vedci neúspešne varovali a varujú.
Vážnejšie „ako sa doteraz myslelo“
Jedným z najpálčivejších problémov je dominantný vplyv človeka na podnebie, ktorý sa prejavuje rýchlo rastúcimi priemernými teplotami vzduchu, topením ľadovcov a extrémnymi výkyvmi počasia. Nedotknuté nezostali ani také odľahlé oblasti ako Antarktída a Arktída. Paradoxne, vzdialenú a prakticky neosídlenú Arktídu, ktorá je z dosahu pohľadu ľudí, zasiahli zmeny najvýraznejšie. Vedci sú si už dnes istí, že ubúdanie ľadu v polárnej oblasti bude mať ďalekosiahle dosahy na počasie v podobe náhlych a extrémnych zmien a vytrvalejšieho a intenzívnejšieho sucha, prerušovaného stále častejšími a ničivejšími povodňami.
Odhliadnuc od rozsiahlych správ, akými sú tie od IPCC, prakticky každá významnejšia nová štúdia publikovaná v prestížnych časopisoch dôsledne hovorí o potrebe znižovať globálne emisie skleníkových plynov. Samozrejme, s predpokladom, že chceme mať dôstojne obývateľnú a relatívne bezpečnú planétu aj v nasledujúcich desaťročiach a storočiach.
Každý týždeň vyjde takýchto štúdií niekoľko a väčšina z nich hovorí o vážnejších a skorších dosahoch, než „ako sa doteraz myslelo“. Objavujú sa stále nové mechanizmy urýchľovania klimatickej zmeny, ktoré v určitom okamihu nebude možné zastaviť. Hranica nebezpečnej zmeny podnebia sa posúva stále nižšie, a spolu s ňou aj množstvo fosílnych palív, ktoré ešte môžeme bezpečne spáliť.
Kvapka vody v mori
Vráťme sa do Varšavy, kde padol termín 2015 a prísľub, že o dva roky v Paríži by sa mali štáty dohodnúť na záväzných opatreniach, ktoré nadobudnú právnu platnosť v roku 2020 a ktoré povedú ku skutočnému znižovaniu globálnych emisií. Málokto tomu však teraz verí. Pravda, vo Varšave sa predsa len niečo zrodilo: rozvinuté krajiny prisľúbili intenzívnejšie rokovania na úrovni ministrov a sľúbili finančnú podporu pre chudobnejších, ktorí trpia a budú trpieť následkami klimatickej zmeny najviac.
Konkrétne Rakúsko, Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Nórsko, Švédsko a Švajčiarsko čiastočne prispeli alebo sľúbili prispieť najchudobnejším krajinám v podobe Adaptačného fondu vo výške 100 miliónov dolárov. Ten má pomôcť 48 najchudobnejším krajinám sveta rozbehnúť projekty spojené s adaptáciou na klimatické zmeny. Je to však iba povestná kvapka vody v mori: veď celý tento fond predstavuje menej ako dve percentá vyčíslených škôd, ktoré spôsobil nedávny hurikán Hayan na Filipínach.
Na obmedzenie emisií CO2 z odlesňovania v rozvojových krajinách, ktoré prispievajú k celkovým emisiám takmer 20 percentami (teda 8 miliardami ton CO2 ročne), prisľúbili USA, Nórsko a Veľká Británia 280 miliónov dolárov. Ide o najkonkrétnejší a asi aj najvýznamnejší výstup celej konferencie. Aktéri si od neho sľubujú výrazné zlepšenie situácie.
Potenciál na zlepšenie nepochybne existuje, keďže podľa aktuálnych údajov sa síce odlesňovanie v Brazílii od roku 2005 postupne spomaľuje, no tento pokles bol viac ako „vyvážený“ nárastom odlesňovania v iných krajinách tropického pásma (Bolívia, Indonézia). Napríklad v lete tohto roku odhalili vedci pomocou satelitu Landsat nelegálne vyťažené drevo v Peru na ploche viac ako 1 000 hektárov. Ešte v roku 2012 bola táto časť pralesa neporušená a toto odlesnenie tiež znamenalo uvoľnenie viac ako pol milióna ton CO2. To je však iba nepatrná časť toho, čo by bolo treba pre zmiernenie klimatickej zmeny vykonať.
Premrhaná šanca na postupné zmeny
Na konferencii vo Varšave sa zúčastnil aj britský klimatológ Kevin Anderson, odborník na emisné scenáre a možnosti znižovania emisií. Podľa neho najväčší problém predstavuje jedno percento najbohatších ľudí, ktorí prakticky zodpovedajú za 40 až 50 percent všetkých emisií CO2. Do tejto skupiny ľudí patrí nepochybne aj väčšina klimatológov, ľudí sediacich na klimatických konferenciách a prakticky každý, kto viackrát letel lietadlom.
Anderson tvrdí, že ak sa chceme vyhnúť otepleniu o viac ako 2°C, šancu na postupné zmeny sme už premrhali. Podľa neho by už nestačila ani postupne rastúca globálna uhlíková daň, ktorá predstavuje podstatne efektívnejší nástroj na znižovanie emisií ako súčasný zjavne nefunkčný systém obchodovania s emisnými povolenkami.
Okrem toho prijatie uhlíkovej dane sa nejaví reálne ani v tých krajinách, kde ju vnímajú ako nástroj znižovania emisií. Napríklad Austrália, ktorá uhlíkovú daň nedávno zaviedla, už uvažuje o jej zrušení. To bolo dôvodom, prečo Austrália nevyslala na rokovanie ministra životného prostredia – prvýkrát od čias Kjótskeho protokolu. Súčasný konzervatívny premiér Tony Abbott daň nazýva „toxickou daňou“, a na tomto prístupe čiastočne postavil svoju predvolebnú kampaň. A hoci klimatológ Anderson sa snaží ísť príkladom a znižuje svoju uhlíkovú stopu, takže takmer desať rokov už neletel lietadlom, väčšina ľudí jeho príklad nasledovať nebude.
Pre niektorých predstavuje náznak obratu k lepšiemu spomalenie rastu emisií v posledných dvoch rokoch. Ten je síce pomalší ako rekordných prvých desať rokov tohto storočia, stále však nasledujeme najhoršie emisné scenáre, ktoré by pri ich pokračovaní priniesli do konca storočia oteplenie najmenej o 4–5°C. Navyše spomalenie rastu emisií nesúvisí s racionálnymi riešeniami klimatickej zmeny, ale so spomaľovaním ekonomického rastu v rozvojových krajinách a s pretrvávajúcou ekonomickou recesiou v EÚ, kde sa nezamestnanosť drží na rekordnej úrovni.
Východisko? Sotva
V priebehu varšavskej konferencie ohlásili zmiernenie svojich pôvodných zámerov znižovať emisie významní hráči: Japonsko, Kanada, Austrália. Japonci však znížia svoje emisie do roku 2020 oproti roku 1990 z pôvodne plánovaných 25 percent iba o 3,8 percenta, Kanaďania z pôvodných 17 percent len o 0,81 percenta oproti roku 2005. Austrálčania plánujú dokonca zvýšiť svoje emisie o 12 percent (proti pôvodnému zníženiu o 5 percent oproti roku 2000).
V prípade Japonska je kľúčovým faktorom odstavenie 50 jadrových reaktorov a nahradenie tohto výpadku predovšetkým fosílnymi zdrojmi, Kanada je zasa závislá od rastúceho vývozu ropy z ropných pieskov a Austrália od rastúceho vývozu uhlia (prevažne do Číny).
Existuje teda východisko? Sotva.
Vyzerá to, že globálne konferencie so stovkami aktérov, z ktorých každý jednotlivec zastupuje záujmy celých štátov, sú pre ľudstvo príliš tvrdý oriešok. Ak je to tak, potom sa každý človek bude musieť s klimatickou zmenou vyrovnať po svojom a podľa svojich schopností a možností.