Je vzácnym človekom, pretože sa venuje fajkárskemu remeslu, ktorého starí slovenskí majstri mali vo svete meno. Ešte v minulom storočí prúdili milióny fajok do Orientu, Ameriky. Dnes je fajkárov možno desať.
Väčšina to robí ako hobby, podobne ako Eliáš, ktorý je dôchodcom. Vyrába drevené husle a fajky. Ich tajomstvá odomykal dlhé roky v knihách. Veľmi starých. Študoval preklady rukopisov stredovekých tesárskych majstrov a zabudnuté príručky. „Ľudia vedeli, kedy a aké drevo treba stínať. Existuje termín, ktorý keď dodržíte, tak drevo nehorí. Keď stínate 1. marca, vtedy je drevo ako kameň,“ tvrdí Eliáš a ako dôkazy uvádza dodnes zdravé trámy v stredovekých hradoch či kostoloch.
Od železa k drevu
Kto pozná fígle, ako sa pri ktorom dreve vyrovnať s horľavosťou, ten môže vyrábať aj fajky z domácich driev a nie je podľa Eliáša odkázaný na briar. To je drahé a extra tvrdé drevo z koreňa vresovca, ktorý rastie v stredomorskej oblasti a celé generácie európskych fajkárov si ho ctili pre odolnosť voči vysokej teplote vďaka vysokému obsahu kremičitanov. Eliáš používa aj marhuľu, slivky, korene zo šípok či vínnej révy, niekedy aj javor. Drevo sa 12 hodín varí a potom suší. „Ale nie na slnku. V tieni a v prievane, aby nepopukalo,“ upozorňuje.
V jednej ruke drží drevenú kocku a v druhej fajku typu freehand, ktorá ľahko padne do dlane. „Ohýbanie“ dreva, vŕtanie, brúsenie, hľadanie správnych uhlov pre tabakovú komoru a prieduch, aby dobre hrali, to všetko je mágia, ktorá trvá približne pol dňa. Pre Eliáša je to tiež akási satisfakcia za celý život práce technika. „Ohýbania železa, plynových a kúrenárskych trubiek som mal už plné zuby. Preto ma práca s drevom asi tak baví.“
Recept na zvláštny lak neprezradí. Povie len toľko, že je na báze včelieho vosku a našiel ho v 300-ročných včelárskych kronikách. Náustky si objednáva cez český web. Ešte vyšamotovať komoru vodným sklom a šamotovou múčkou a je hotovo. Jeho zbierka nie je na predaj, niektoré daruje priateľom.
Foto: Andrej Barat
Svetová trieda na balkóne
„Fajky, ktoré vyrába Patrik Slažanský, vysoko prekračujú niečo, čo by ste očakávali od človeka s len dvojročnou kariérou profesionála,“ napísal Tom Spithaler vo svojej recenzii v prestížnom americkom magazíne pipesmagazine.com. Článok vyšiel vlani v apríli a Spithaler v ňom opisuje fajku menom April od Slažanského. Jeho diela odporúča ako vynikajúcu investíciu pre zberateľov, pretože očakáva, že budú len a len rásť na cene…
Štyridsiatnik Slažanský pri opise svojej doterajšej kariéry fajkára pôsobí skromne. Jeho práce si pritom našli majiteľov v Grécku, vo Fínsku, v Anglicku, USA, takmer 90 percent jeho produkcie smeruje za hranice. Za mesiac vyrobí pri dobrých podmienkach asi 14 fajok, a ani si nestihnú poležať v škatuliach. Jeho vianočná kolekcia z roku 2012 sa rozpredala za tri dni.
Ceny fajok nastavil od 60 do 130 eur, čo sú oproti svetovej špičke „ľudovky“, veď niektoré kusy majú na cenovkách štvorciferné čísla. Čo do kvality sa však podľa Spithalera môžu pokojne postaviť na jednu poličku. Slažanský hovorí, že sa primárne živí ako grafik na voľnej nohe a fajkárstvo je hobby. Zatiaľ. „Ale chcem sa tomu venovať v dohľadnej dobe viac profesionálne, len ešte potrebujem zbierať skúsenosti.“
Zbiera ich na balkóne. V bytovke na Dlhých dieloch v Bratislave. Tu stružliká briar na maličkom hobby sústruhu. „Je to nádherný pocit, keď máte v ruke kus dreva a na konci z neho vyjde niečo, čo je krásne. Používam minimum elektrických nástrojov. Na sústruhu vŕtam dieru na tabakovú komoru a náustok. Všetko ostatné je v ruke. S brúsnym papierom a pilníkmi,“ opisuje Slažanský, ktorého ďalšia záľuba je tokárčina, misky či šperkovnice z dreva.
Foto: Andrej Barat
Samouk
Pri pohľade na exkluzívne pôsobiace fajky sa len ťažko verí tomu, že Slažanský nemal otca či deda, ktorí by ho učili tajom práce s drevom. Pričuchol si k tomu úplne sám, zo zvedavosti a z rodiacej sa vášne. Skúšal teda hľadať aspoň nejaké záznamy starých slovenských majstrov? „Priznám sa, že je to ťažké. Toto remeslo u nás skončilo niekedy v povojnových rokoch. Ešte boli pokusy o keramické fajky, štiavničky, no aj to spadlo. Už dávno to nie je tak, že by sa remeslo dedilo z otca na syna, ako je to ešte stále v Anglicku či vo Francúzsku. Línia bola ukončená.“
Niečo zo strateného fortieľa znovu nachádzajú nadšenci na internete, v Čechách robí workshopy Honza Klouček a Slažanský na jednom bol. Tam sa utvrdil v tom, že stojí za to pokračovať.
Používa výlučne briar. Húževnaté drevo. Kupuje ho zo Španielska, chcel by vyskúšať taliansky. Kvalitné sú ešte z Korziky, Grécka, bledý briar sa dováža z Albánska. „Fascinuje ma rôznorodosť briarového dreva. Niekto by mohol namietať, že olivové je krajšie, no mne sa viac páči kresba briaru,“ hovorí Bratislavčan, spod ktorého rúk vyšli rôzne tvary fajok.
Biliard, čo je rovná fajka, ohnutá bendka, poker – to je fajka, ktorá stojí sama bez opory na stole, tiež churchwarden – elegantná sťaby čitateľská fajka s dlhším náustkom, na ktorú však človek vyslovene potrebuje pokoj, kreslo a páčivo opísmenkované noviny…
Jeho špecialitou je square elegance – hranatá fajka. „Vo svete sa príliš nerobia, hranatý tvar ľudí desí, ale podľa mňa má svoje čaro. Je dramatickejšia, vďaka hranám cítite v ruke akési napätie. Urobiť peknú hranatú fajku je dosť zložité, aby to nevyzeralo ako tĺčik na mäso,“ dopovie veselým hlasom majster, ktorý si tvary nekreslí vopred, ale pracuje vraj podľa pocitu.
Foto: Andrej Barat
Zachar K. Selmeczen
Hlinené fajky s takýmto nápisom poznal na prelome 19. a 20. storočia celý svet. Značka fajkára Karola Zachara z Banskej Štiavnice sa podľa zatiaľ nepotvrdených informácií ocitla aj na palube Titanicu, dnes sa tieto fajky objavujú na internetových aukciách. Vzácne kúsky objavil v depozitoch Poľnohospodárskeho múzea v Nitre aj Andrej Banás, odborný garant výstavy Po stopách fajkárskych majstrov.
„Tieto fajky mali svoj typický viachranný tvar a volali sa štiavničky. O tom, že mali svoj punc kvality, svedčí aj fakt, že ich ostatní výrobcovia mimo Banskej Štiavnice kopírovali a pred Selmeczen si len vpísali svoje meno, čo viedlo k niekoľkým súdnym sporom,“ podotkne kurátor. Zacharova dielňa fungovala od roku 1875 do roku 1958 a za ten čas vyprodukovala niekoľko miliónov fajok, čo je neuveriteľné číslo vzhľadom na počet zamestnancov. Bolo ich osem.
Zacharove fajky sa presadili najmä vďaka špeciálnej zmesi hliny. „Časť bola z Ostrej Lúky pri Zvolene, ale presný pomer nie je známy. Bolo to obchodné tajomstvo. Takáto kvalitne namiešaná hlina dokázala zniesť aj tie najjemnejšie detaily. Boli bohato figurálne alebo reliéfne zdobené s erbom Banskej Štiavnice, vyobrazením kalvárie a podobne,“ pokračuje Banás a ukazuje hlinené formy, veľkú nádobu, v ktorej sa fajky vypekali v peci. Patina „surových“ fajok po rokoch mätie, blyštia sa, akoby boli kovové.
Fajka zhasla
Po prvej svetovej vojne sa fajkárske remeslo začalo vytrácať. O svetoznáme štiavničky jedine ak zakopol ktosi v Banskej Štiavnici úplnou náhodou na ulici, dodnes sa tam povaľujú ukryté vo dvoroch, v záhradách. Bolo to prosté. „Záujem trhu o tento produkt klesal, fajky začali vytláčať cigarety. Výrobcovia sa už nedokázali uživiť,“ vysvetľuje Banás. Postupne upadala dielňa Zachara, ale aj Karola Farkaša zo Šale, ktorý vyrábal drevené fajky. Pustli dielne vo Zvolene, v Kremnici, Ľubietovej či Podrečanoch, čo je, mimochodom, jediná obec na Slovensku, ktorá má fajku v erbe.
Poznatky by sa vytratili ako sivý dym, nebyť historikov, nadšencov, ľudí, ktorí v posledných rokoch fajky znovuobjavujú. Patria k nim aj členovia fajkárskeho klubu Pipe Club Nitra. Keď ho Igor Escher, Jaroslav Remža a Maroš Stražanec pred desiatimi rokmi zakladali, netušili, aký vír ich to stiahne. „Sadli sme si, len tak si poťahovali z fajky a začali objavovať jej históriu,“ hovorí Stražanec.
Chodili spoločne po burzách, dozvedali sa o fajnových fajočkách z nezvyčajných materiálov. Z takzvanej morskej peny alebo sepiolitu, kukuričných oklaskov, ulít, bakelitu, hliníka či zo špeciálnej tekvice, ktorá sa na Papui-Novej Guinei používa ako jediný kus odevu u mužov. Inak je známa skôr ako kalabaška a rád ju fajčieval Sherlock Holmes. Vďaka zberateľovi a historikovi Jozefovi Šteffekovi objavovali minulosť typicky slovenských hlinených fajok, spoznali ďalších z hŕstky súčasných fajkárskych majstrov – Karola Stodolicu z Turčianskeho Sv. Michala či Jána Fialu z Brehov.
Foto: Andrej Barat
Všade zakopnete o fajku
Zbierka sa rozrastala a s ňou aj túžba po príbehoch za fajkami. „Prichádzali sme na to, že to nie je len o fajke. Že je to artefakt v dejinách,“ zažmúri oči Stražanec a pokračuje rozprávaním, že Európa objavila fajky spolu s Amerikou a tabakom. Prvých výrobcov z Anglicka vyhnal kráľ Jakub I., utiekli do Holandska a založili si tam manufaktúry.
„Na územie Slovenska sa mohli dostať dvomi cestami. Prvá je severozápadná v období tridsaťročnej vojny. Tá sa síce nášho územia nedotkla, no žoldnieri vtedy fasovali fajky a tabak, pretože to zaháňalo pocit hladu. A priviezli si ich domov. Druhá cesta je juhovýchodná. Turci priniesli široký tvar fajky čibuk. U nás sa to stretlo. Najbližšie k fajkám mali hrnčiari, preto sa prvé fajky začali vyrábať z hliny.“