Nedávne vyostrenie medzinárodnej situácie po udalostiach na Ukrajine rozhýbalo geopolitickú šachovnicu, ktorej je MAD kľúčovou súčasťou.
Keď túto skratku prečítame súvisle ako slovo, teda mad, znamená „šialený“. Až to vzbudzuje dojem: To predsa nemôže byť náhoda! Ani nie je. MAD vymyslel americký matematik, fyzik a informatik, vlastne polyhistor maďarského pôvodu John (János) von Neumann (1903–1957). Slávny je najmä ako pôvodca teórie hier. Počas druhej svetovej vojny a po nej sa však v USA podieľal na vývoji jadrových zbraní a v úvode studenej vojny pôsobil ako stratég a predseda výboru pre medzikontinentálne balistické strely. Pri MAD uplatnil svoj zžieravý, ale výstižný zmysel pre humor. V tomto duchu napríklad nazval počítač MANIAC. Slovnú formu určite netreba prekladať. Svetová politická a vojensko-strategická rovnováha ako-tak garantujúca rozvoj ľudskej civilizácie sa dodnes zakladá na MAD. Možno k tomu mať pripomienky alebo to otvorene kritizovať. V mnohých zreteľoch oprávnene, ako vždy, keď sa takpovediac balansuje na hrane katastrofy. To však nechajme bokom.
Rovnováha MAD mala a má pevné kontúry brániace konfliktu „naplno“. Snahy narušiť ju, od Strategickej obrannej iniciatívy Ronalda Reagana po určité zretele protiraketovej obrany Georgea W. Busha tiež nechajme bokom, problematika si zaslúži osobitný článok. Súbežne je však dynamická.
Foto: Haverford College
Hlavné subjekty súperia inak. Aj vojensky, ale cez zástupné vojny, ktoré za veľmoci vedú menšie štáty. V jednom prípade platí opak. Istý malý štát to má zariadené tak, že zaň niektoré vojny vedú veľmoci. Ale ani o to nám nejde.
Pozrieme sa, čím v tomto kontexte v roku 2013 disponovali, resp. pravdepodobne disponovali jednotlivé subjekty.
Stručná jadrová história
Jadrové zbrane vznikli v závere druhej svetovej vojny. Naplno ich vyvíjali v USA od roku 1942. Projekt iniciovali varovnými memorandami viacerí vedci. Najmä fyzici maďarského pôvodu Leó Szilárd, Edward Teller a Eugene Wigner, utečenci pred nacistami. Už v roku 1939 presvedčili Alberta Einsteina, ktorý mal obrovský kredit, aby podpísal list apelujúci na prezidenta Franklina D. Roosevelta.
Určité jadrové projekty mali aj ďalšie bojujúce strany. Zo Spojencov najmä Veľká Británia, ktorá ho spojila s americkým projektom, a Sovietsky zväz. Z krajín Osi Japonsko, a predovšetkým nacistické Nemecko, ktoré preň malo dosť odborníkov i mnohé technologické predpoklady. Chýbali mu však suroviny a infraštruktúra. Adolfa Hitlera našťastie aj v tomto zradila intuícia. Jadrové zbrane podceňoval, išlo mu skôr o zdroje energie a pohony kompenzujúce ropný hendikep Tretej ríše. Veľkú úlohu zohrali sabotáže. Priame, uskutočnené nórskymi vlastencami v prípade výroby a zásob ťažkej vody v ich vlasti. Nepriame, keď istí nemeckí fyzici odviedli pozornosť diktátora od jadrových zbraní.
Na konci druhej svetovej vojny tak mali jadrové zbrane iba USA, ktoré ich aj – z vôle politikov, proti názoru vojakov hovoriacich o neetickosti – použili v auguste 1945 v Hirošime a Nagasaki. Odvtedy neboli použité ani raz. Prízraky smrti a ničenia z oboch spomenutých japonských miest vytvorili základ MAD. Azda najbližšie malo ľudstvo k jadrovému armagedonu počas kórejskej vojny v rokoch 1950–1953 a kubánskej krízy v roku 1962. V obidvoch prípadoch katastrofe zabránila rozvaha a štátnický formát vrcholových politikov. V USA i v ZSSR sa viac ráz vyskytli poplachy, keď to vyzeralo na jadrový útok protivníka, vyžadujúci okamžitú odvetu. Tu situáciu zachránila rozvaha operačných dôstojníkov.
Jadrové zbrane majú „životný cyklus“; po uplynutí operačnej fázy sú deaktivované, uložené do skladov a demontované. Jadrové materiály sa použijú inde, prepracujú alebo putujú do úložísk. Od roku 1945 bolo skompletizovaných približne 125-tisíc jadrových zbraní. Súbežne ich najviac existovalo na vrchole studenej vojny v polovici 80. rokov minulého storočia, približne 70-tisíc. Výrazne nad 90 percent z tohto počtu, azda až 97 percent, ide na konto USA a ZSSR/Ruska (od roku 1949), dvoch hlavných jadrových subjektov. O zvyšok sa delia (uvedené v historickom poradí, s jednou výnimkou) Veľká Británia, Francúzsko, ČĽR, India, Pakistan, Izrael a – zrejme – Severná Kórea. Tou výnimkou z historického poradia je Izrael, ktorý zjavne disponuje jadrovými zbraňami od konca 60. rokov minulého storočia.
Na základe celkovej technologickej vyspelosti, infraštruktúry i materiálnych zdrojov je však zostrojenie jadrových zbraní v možnostiach dvoch-troch desiatok ďalších krajín. Patrilo k nim aj Československo, teoreticky táto schopnosť prešla na nástupnícke ČR a SR. Pribúdaniu krajín vo vojenskom „jadrovom klube“ bránia medzinárodné dohody o nešírení takejto výzbroje a prirodzené politicko-historické ohľady (najmä v prípade Nemecka a Japonska). Viaceré krajiny však dospeli ďaleko. Trebárs Brazília. Zložitý prípad Iránu nechajme opäť bokom.
Kam to speje?
MAD nesporne stabilizuje geopolitickú situáciu. Áno, je to rovnováha strachu. Pohľad do histórie však navádza k záveru, že je to stále jediná účinná rovnováha. Veď aj tie údajne dobovo najcivilizovanejšie krajiny sa opakovane dopúšťali vecí, ktoré sú strašné aj pri uplatnení odbornej zásady neposudzovať minulosť dnešnými očami.
Predsa len jestvuje čosi ako nadčasový humanizmus. Kým ho nezaručia po skončení studenej vojny systematicky podkopávané medzinárodné inštitúcie (viacero hráčov by radšej malo voľné alebo aspoň voľnejšie ruky, hoci, pravdaže, tieto inštitúcie v aktuálnej forme zďaleka nie sú ideálne), je dobré, že existujú brzdné mechanizmy. Čo len strach z účinnej odvety. Preto je, ako sa hovorí, až na ďalšie, najväčším vojensko-politickým ohrozením ľudstva snaha narušiť MAD. Štíty totiž mávajú aj útočníci. Dotknuté strany by zahnané do kúta mohli konať extrémne. Vzhľadom na spomenuté čísla definujúce MAD sa to týka najmä – no nielen – USA a Ruska. Aj nedávna minulosť názorne ukázala, že príslovečná cesta do pekiel býva dláždená dobrými úmyslami, nehovoriac o tých materiálnych, skrytých v pozadí.
Aktuálny prehľad jadrových arzenálov vo svete v roku 2013
Je ich deväť: dva hlavné, tri menšie, dva ešte menšie a dva malé. Deväť krajín dnes disponuje vyše 10-tisíc operačnými jadrovými zbraňami, pričom ďalších 5– až 10-tisíc majú „poruke“ v skladoch, vyžadujúcich takú či onakú mieru kompletizácie.
- USA a Rusko
Majú v arzenáloch drvivú väčšinu – zhruba pol na pol. Zo spomenutých 10-tisíc operačných jadrových zbraní je necelá polovica, 4 400, umiestnená na balistických a iných strelách, prípadne na základniach s operačnými platformami (lietadlá, lode), umožňujúcimi rýchle nasadenie. Približne 1 800 amerických a ruských jadrových zbraní je vo forme hlavíc balistických rakiet s dlhým doletom, ktoré možno vypustiť za 5–15 minút.
Ostatné jadrové arzenály sú proti týmto dvom mizivé. Hoci sa predpokladá, že americký i ruský arzenál sa budú z rôznych príčin ďalej obmedzovať. To isté zrejme platí tiež o francúzskom a britskom. Zvyšné by, naopak, mali rásť, nikdy však nedosiahnu americkú či ruskú úroveň a s vysokou pravdepodobnosťou neprekročia francúzsku (pozri nižšie).
Možnou výnimkou je Čína, má potenciál priblížiť sa k vedúcej dvojici. Ak to urobí, ako zareaguje India? Kľúčom budú balistické rakety s dlhým doletom, vybavené viacerými hlavicami.
USA majú aktuálne asi 7 700 jadrových zbraní. Z toho 4 650 disponuje Pentagon. Nasadených je okolo 2 150, 2 500 je v centrálnych skladoch. Zvyšných asi 3 000 je skompletizovaných, ale už takpovediac v zálohe, alebo pripravených na demontáž. USA od roku 1945 vyrobili vyše 66 500 jadrových bojových hlavíc. Zhruba 90 percent z tohto počtu je demontovaných, po skončení studenej vojny v roku 1990 sa to týkalo približne 13-tisíc jadrových zbraní. USA však majú poruke asi 5 000 zakonzervovaných komponentov termonukleárnych hlavíc.
Rusko stále zachováva vyššiu mieru utajenia ako USA. Napokon, parametre jadrových arzenálov sa, prirodzene, utajujú všade. Kvalifikované odhady, založené na spravodajských údajoch najmä USA a tiež na niektorých výrokoch ruských predstaviteľov, hovoria o 8 500 jadrových zbraniach. Z toho približne 4 480 disponujú vojaci, zvyšok je v zálohe, respektíve čaká na demontáž. ZSSR/Rusko vyrobili od roku 1949 asi 55-tisíc jadrových zbraní.
Rusko v 21. storočí ťaží z vyšších tržieb za energetické suroviny a za Vladimira Putina krok za krokom modernizuje armádu. Týka sa to aj jadrových zbraní a ich platforiem/nosičov, ktoré sú uprostred veľkej premeny a vyraďovania typov zo sovietskej éry. Dočasné znevýhodnenie oproti USA ruská strana vyvažuje vyšším počtom jadrových hlavíc na balistických raketách s dlhým doletom, stacionárnych umiestnených v silách i mobilných na súši a na ponorkách.
- Veľká Británia
V súčasnosti disponuje približne 225 jadrovými zbraňami umiestnenými vo forme balistických rakiet na ponorkách. Operačných je necelých 160. Krajina používa režim, pri ktorom neprestajne hliadkuje jedna ponorka s až 48 jadrovými zbraňami. Do blízkej budúcnosti predpokladá režim s menej ako 180, z ktorých bude 120 operačných a 40 vždy „na hliadke“. Veľká Británia zaznamenala historické jadrové maximum v 70. rokoch minulého storočia, keď mala približne 500 jadrových zbraní. Od roku 1953 ich vyrobila asi 1 250.
- Francúzsko
Má aktuálne približne 300 jadrových zbraní. Historický vrchol v tomto ohľade zaznamenalo v roku 1992, keď ich malo okolo 540. V roku 2008 oznámil vtedajší prezident Nicolas Sarkozy doktrínu, podľa ktorej by mal ich počet klesnúť pod 300. Reálne nasadené platformy zahŕňajú balistické rakety a križujúce strely (na súši i na ponorkách) a lietadlá ako nosiče križujúcich. Francúzsko vyrobilo od roku 1964 vyše 1 260 jadrových zbraní.
- ČĽR
V súčasnosti má v jadrovom arzenáli približne 250 „položiek“. Od roku 1964 ich vyrobila približne 610. Nosičmi sú balistické rakety s dlhým doletom, na súši v stacionárnych silách i mobilné, na mori v ponorkách. Predpokladá sa, že určité menšie množstvo jadrových bômb má vo vybavení letectvo. Jadrové zbrane sa v ČĽR podľa všetkého centrálne skladujú, teda nie sú trvalo operačne nainštalované na platformách/nosičoch. Výnimkou je azda istý počet pohotovostných balistických rakiet na súši a na hliadkujúcich ponorkách. Podľa USA stúpne počet čínskych jadrových hlavíc na balistických raketách z 50 na značne nad 100.
- India a Pakistan
Vyvinuli – a ďalej vyvíjajú – svoje jadrové arzenály vo vzájomných zbrojných pretekoch. Prvá z týchto krajín má 90 až 110 jadrových zbraní, druhá 100 až 120. Pri oboch sa predpokladá rast. Aj pri týchto krajinách, podobne ako v ČĽR, však platí, že jadrové zbrane nie sú operačne nasadené, ale v centrálnych skladoch. Tak či onak, indický subkontinent mnoho odborníkov považuje za jadrovo najrizikovejší. Objavil sa rad scenárov tamojšieho „obmedzeného“ jadrového konfliktu, ktorý by však mohol mať vážne globálne klimatické dôsledky. Na druhej strane treba povedať, že tieto krajiny v poslednom čase dosiahli viacero dohôd a uskutočnili opatrenia, ktoré v značnej miere zabraňujú jadrovej eskalácii.
- Izrael
Riadi sa politikou takzvanej jadrovej netransparentnosti. Vlastníctvo jadrových zbraní ani nepotvrdzuje, ani nevyvracia. Nie je signatárom dohôd o ich nešírení, takže po formálnej stránke nevzniká problém (tu je jeden z kameňov úrazu s Iránom, ktorý ich napriek viacerým obavy vzbudzujúcim krokom nevypovedal). Spravodajské služby USA predpokladajú, že Izrael dosiaľ vyrobil približne 80 jadrových zbraní. Disponuje nimi zrejme od obdobia medzi blízkovýchodnými vojnami v rokoch 1967 a 1973. Nasadené sú na balistických raketách s krátkym a stredným doletom a vo forme leteckých bômb, možno aj ako hlavice križujúcich striel. Izrael zrejme vybavuje ponorky, ktoré mu dodalo Nemecko, jadrovými križujúcimi strelami. Odhaduje sa, že krajina vyrobila dosť jadrového materiálu na 115 až 190 zbraní.
- Severná Kórea
Vyrobila dosť materiálu na 8–10 jadrových zbraní. Uskutočnila tri jadrové skúšky. Stále však nie je jasné, aj vzhľadom na fakt, že časť demonštratívne vypustených balistických rakiet zlyhala, do akej miery sa táto krajina priblížila k reálnym operačným jadrovým zbraniam. Prevažujú skeptické pohľady. Hrozbu však podceňovať nemožno.
Hlavný zdroj: Hans M. Kristensen and Robert S. Norris, Bulletin of the Atomic Scientists, 69 (5), 75–81, 2013, (zu)