S domestikáciou dobytka sa však začala civilizácia ľudstva, s dobytkom človek všestranne rástol, živil sa, mocnel, dobýval nové územia, menil charakter krajiny. Dobytok menil človeka a človek menil dobytok.
Nevdojak táto vzájomná väzba a plodotvorná súvzťažnosť prebleskne mysľou na chovateľskom dni dobytka, ktorý v septembri usporadúvajú družstevníci v Kočíne pri Piešťanoch. Jedno z najlepších slovenských poľnohospodárskych družstiev, často sa zaraďujúce medzi top sto podnikov v renomovanej súťaži Top Agro Slovensko, vybudovalo mliečnu farmu tretieho tisícročia.
Začiatkom osemdesiatych rokov bol hlavným zootechnikom družstva Jozef Puvák, dnešný predseda. Za nízku dojnosť kráv, bolo to ročne nejakých 3 000 litrov mlieka na jednu dojnicu, dostával v osemdesiatych rokoch z okresu na frak. Dnes je kočínske stádo 800 červených holštýnok s priemernou ročnou dojnosťou 10-tisíc litrov jedným z lídrov slovenského chovu kráv. Keď na farmu do Šterús prídu farmári zo zahraničia, zalapajú po dychu. Nie sú v Holandsku, Nemecku, Dánsku ani v USA, ale na Slovensku! Keď chceme, vieme sa vytiahnuť.
Čo mladí oceňujú a čo odmietajú
Lenže väčšina slovenských chovov nedosahuje úroveň, ktorou sa pýši Puvákov družstevný tím. Rozbité farmy, prázdne maštale a na pultoch mlieko a mliečne výrobky z Česka, Poľska či Nemecka. Dobytok je zrkadlom našich schopností a obrazom našej sebestačnosti.
Na šteruskej farme teraz praxujú čerství absolventi Slovenskej poľnohospodárskej univerzity z Nitry – Terézia Adámková pochádzajúca z Dunajova na Kysuciach, Dávid Hogh z Novej Bane i Šterusanka Magda Madunická, budúca veterinárna lekárka. Prečo nastúpili práve do kočínskeho družstva?
"Pretože v tomto družstve život nestojí ako v mnohých iných, kde čakajú na dožitie,“ prekvapujúco otvorene hovorí mladý inžinier Dávid Hogh. Na kočínsku farmu ho pritiahol technologický pokrok. Puvák vraví, že v družstve mladí ľudia absolvujú ešte jednu univerzitu – pracujú po boku skúsených zootechnikov, manažérov živočíšnej výroby a krok za krokom získajú cenné skúsenosti.
V prvom ročníku univerzity mali Dávid Hogh a Terézia Adámková sto spolužiakov, keď promovali, stálo ich v aule päťdesiat, ale priamo na farmy ich odišlo zopár. Kde sú?
"Robia realitných maklérov, obchodných zástupcov, v lepšom prípade odišli na skusy do zahraničia, niektorí sú nezamestnaní alebo dievčatá sa vydali a čakajú prírastky do rodín,“ opisuje realitu mladý inžinier.
Pracovať na farme znamená stotožniť sa s istým životným štýlom, prijať ho takpovediac za svoj údel. Jeho súčasťou je láska k zvieratám, ale aj odriekanie v podobe sobôt a nedieľ, skorých rán a neskorých večerov strávených na farme. Terézia Adámková chcela byť pôvodne učiteľkou matematiky. Doma však vždy chovali zvieratá, chodila na chovateľské výstavy a tam padla do oka vyhľadávačovi talentov, žiaľ nedávno zosnulému skvelému vysokoškolskému učiteľovi Egonovi Gyarmathymu. "Daj si prihlášku na SPU do Nitry, patríš na túto školu. “ Možno táto rázna Gyarmathyho veta rozhodla o životnom o sude dievčaťa, ktoré spojilo svoju profesionálnu perspektívu s farmou.
Dýchať v jednom rytme
Farma nie je posledná životná stanica, môže byť prvá a znamenať životnú výhru a uspokojenie. Každá práca má totiž líce aj rub. Za počítačom sa ničia chrbty, na farme sa človeku pod kožu dostane vôňa mlieka, ale aj hnoja. Lenže na farme sa každý deň niečo deje, kravičky ocenia pohľad i správne chovateľovo rozhodnutie.
Puvák je prísny manažér, ale práve na šteruskej farme sa mladí môžu veľa naučiť. Farma hľadá a potrebuje kontinuitu. Každý deň sa rodia teliatka, každý deň jedna krava dá okolo 40 litrov mlieka. Kedysi to bolo dákych desať litrov. O tento človekom zušľachtený prírodný výtvor sa treba dokonale postarať. A to mladých priťahuje do Kočína.
Život sa mení, deti chcú žiť inak ako rodičia. Ale jedno zostáva: ráno zatúžime po jogurte, plátku syra, čerstvom krajíčku chleba s maslom. Postarali sa oň roľníci. Kravičky sú navonok stále rovnaké, v mysli vyzerajú ako na leporele z detstva, pulz života však na farmách riadia počítače a ľudia, ktorí údaje z nich vyhodnocujú a dýchajú s dobytkom v jednom rytme.
"Ak chceš obstáť ako chovateľ, udržať krajinu obrobenú, v ktorej sa príjemne žije, je to základné profesionálne i ľudské pravidlo,“ odkazuje Jozef Puvák.