Tancovanie v čakárni

Rok 2014, kdesi v Bratislave. Dvaja stavbári v montérkach si podávajú ruky a dohadujú miesto ďalšieho stretnutia. "Čo tak v Petržalke pri Lakote, viete kde to je?" Pýta sa mladší z dvojice. Starší sa zvláštne pousmeje a súhlasne prikývne. "Ale áno. Ja som ju vlastnil. Ladislav Lakota, teší ma."

21.11.2014 12:00
stanica, železnica, vlaky, Trnava, nezna... Foto: ,
Prednosta trnavskej železničnej stanice Roman Remenár s pamätnou knihou, v ktorej je zápis o slávnostnom otvorení výpravnej stanice. To sa konalo 17. novembra 1989.
debata

POKUSY O PROTISPOLOČENSKÉ VYSTÚPENIE (17. novembra 1989) – Akciu pripomínajúcu pol storočia od udalostí 17. novembra 1939 a nasledujúci sprievod zneužila skupina osôb, smutne známych z rozličných protispoločenských vystúpení v minulom období. Vykrikovali heslá hanobiace socialistický štát, ústavných činiteľov a predstaviteľov strany a štátu. Vzhľadom na to, že pokusy o protispoločenské vystúpenie pokračovali aj po skončení spomienkovej akcie, boli poriadkové jednotky nútené prijať opatrenia na zabezpečenie pokoja a poriadku.

Oficiálne si dátum 17. november 1989 vybrali preto, aby cestujúci novú železničnú stanicu mohli využívať už od víkendu 18. – 19. novembra. Neoficiálne aj preto, lebo sa na druhý deň nemuselo vstávať do práce a slávnosť sa teda mohla pretiahnuť do neskorších večerných hodín.

V pozvánke, ktorú rozosielal riaditeľ Bratislavskej oblasti Československých štátnych dráh, bola rozpísaná tá menej zaujímavá časť programu. O 10.30 koncert dychovej hudby, o 11. hodine hlásenie o ukončení prác na novej výpravnej budove železničnej stanice Trnava, o 11.30 prehliadka objektov spolu s cestujúcimi a na pravé poludnie slávnostný obed pre pozvaných.

Základný kameň novej trnavskej železničnej stanice položili ešte v septembri 1979. Dodávateľské problémy dokončenie stavby stále odďaľovali, načas sa práce dokonca úplne prerušili. Predstavitelia strany, štátu i vedenia železníc však 17. novembra už žiadne nedostatky nepociťovali. Stačilo vziať do svojich holých rúk pripravený príbor na elegantných stoloch v staničnej reštaurácii a hodovať.

Súčasný prednosta trnavskej stanice Roman Remenár bol v roku 1989 dopravným námestníkom, pozvánku na podvečerné hody však vtedy nedostal. Cez deň ešte stihol s kolegami prehodiť pár slov o reportáži, ktorú videli deň predtým v televízii. V Bratislave vraj demonštrovali študenti. Keď potom kráčal v chladný novembrový podvečer domov, premýšľal oveľa viac o dianí v Nemecku. V Berlíne pred pár dňami zhodili múr. To sú veci.

* * *

Začiatkom 90. rokov sa výpravná stanica v Trnave na noc pre verejnosť zatvárala. Predavačky cestovných lístkov o 18. hodine budovu zamkli a zhasli. Jedného dňa, o čosi neskôr po nich, odchádzal domov aj Remenárov kolega. V práci nepil, no aj tak si dvakrát pretrel oči, kým uveril, čo vidí. V obrovskej čakárni pod staničnými hodinami tancovali desiatky párov.

Až na druhý deň vysvitlo, že jeden z pracovníkov reštaurácie mal vo svojom podniku svadobnú hostinu. Využil utlmenú nočnú prevádzku i to, že má kľúče. Ľuďom bolo stále do tanca.

* * *

CENY SÚKROMNÍKOV (29. augusta 1990) – Môžu si súkromníci určovať ceny ľubovoľne? Neplatia pre nich žiadne obmedzenia? Odpovede na takéto a podobné otázky neraz hľadajú v našej redakcii súkromní podnikatelia, ale aj ich zákazníci. Preto sme sa o tejto problematike porozprávali s Ing. Juditou Valentovou z odboru cien ministerstva financií, cien a miezd.

Nová trnavská stanica pri otvorení v roku 1989.... Foto: archív ŽST Trnava
stanica, Trnava, železničná, železnica, veža, vlaky Nová trnavská stanica pri otvorení v roku 1989. Odvtedy ju už znova zrekonštruovali.

Ladislav Lakota bol jeden z prvých Slovákov, ktorý mal vlastnú spoločnosť s ručením obmedzeným. Vo vtedy najnovšej časti sídliska Petržalka stál z dvoch strán obohnaný panelákmi prázdny dvojposchodový pomník plánovaného hospodárstva. Kým si Lakota vybavoval podnikateľský úver na odkúpenie polyfunkčného objektu od mesta, na parkovisku pred ním sa striedali zahraničné limuzíny.

„Najskôr prišli Španieli. Vystúpili – všetci v kožuchoch. Medzi prstami stláčali cigary a hovorili mi, že na prízemí v žiadnom prípade nemôžu byť potraviny, že tam chcú herňu. Vysvetlil som im, že mesto mi to predáva s tým, aby som tam vybudoval potraviny,“ spomína dnes Lakota. Španieli boli preč skôr, než ostrý vzduch rozsekal odor z ich cigár.

Ďalší zahraničný partner, zhodou okolností opäť Španiel, bol z potravín nadšený. „Vznikne celá sieť! Ďalšie potraviny kúpi v Prahe a Košiciach.“ Lakotovcov vzal na Malorku súkromným lietadlom. „Kamaráti mu však povedali, že nová hranica medzi Východom a Západom bude na Morave, a tak sa zo strachu stiahol aj on. "My sme však už mali na krku úver, a tak sme potraviny otvorili sami. A hore na terase rodinnú reštauráciu,“ pokračuje Lakota. Ceny sa menili zo dňa na deň, ale rúčky na košíkoch a vozíkoch si zákazníci podávali ako štafety. Potraviny Lakota, to bol v Petržalke pojem.

Na zmenu pomerov nebola pripravená ani iná socialistická novostavba. „Takmer celé spodné poschodie bolo vyhradené pre štátny podnik Jedálne a lôžkové vozne Praha. Keďže Bratislava na to nemala ani kapacitu, ani priestor, mali sa po roku 1990 zásobovať všetky jedálne a lôžkové vozne práve u nás v Trnave. Nikdy sa však neobslúžil jediný vozeň,“ dodáva Remenár. Nevyužité priestory bolo treba zaplniť. Voľná prevádzka ostala aj Lakotovi na druhom poschodí. Kto sa prihlásil ako prvý? V Bratislave aj Trnave to boli svorne kaderníci a holiči.

Remenár listuje kronikou stanice z tých čias. Medzi dlhšie záznamy o výlete zamestnancov do Vysokých Tatier a o predvianočnom posedení s dôchodcami sa vtesnal aj stručný, jednoriadkový zápis: „1. 9. 1990 – zvýšenie obyčajného cestovného o 100 percent.“

* * *

Rastislav Rybár striedal na prelome 80. a 90. rokov rovnošaty. Byť čašníkom ako z Hrabalovho románu bol vždy jeho sen. Po skončení strednej školy si ho dva roky plnil v Hoteli Astra v Bratislave. Košeľa, motýlik a všetko. Sedemnásty november spôsobil, že si ďalšiu rovnošatu – tú vojenskú – neobliekal dva, ale len jeden a pol roka.

„Po návrate som sa zamestnal u pána Lakotu v reštaurácii. Už bez motýlika, no ešte to malo svoju úroveň. Potom však naše povolanie úplne degradovalo. Čašníkov si v 90. rokoch začali niektorí hostia i majitelia mýliť s poskokmi, demokraciu s anarchiou,“ mieni Rybár.

* * *

BEZ NADŠENIA A S NEJASNOSŤAMI (5. januára 1993) – Daň z pridanej hodnoty bola v posledných týždňoch lanského roka pomerne frekventovaným spojením slov. Občanovi nebolo jasné, ako sa jej uplatnenie odzrkadlí v celkovej úrovni spotrebiteľských cien. Zdá sa, že pre súkromných podnikateľov je táto daň takisto ešte veľkou záhadou. Aspoň tak možno súdiť z postrehov našich redaktorov pri sondách vo vybraných mestách.

Cestujúci si obzerajú nové priestory stanice... Foto: Archív ŽST Trnava
stanica, Trnava, železničná, železnica, vlaky Cestujúci si obzerajú nové priestory stanice 17. novembra 1989.

Záložňa. Predajňa kvetov. Trafika. Sazka-Športka. Prvý stánok s rýchlym občerstvením. Ale aj Peugeot 405 obohnaný sklenenou stenou. „Mali sme prenájmom priestorov vo výpravnej budove získať nejaké prostriedky. Architektonicky sa väčšina tých prevádzok do novej stanice vôbec nehodila, ale záujem bol, tak sme prenajímali,“ spomína na turbulentné obdobie pred vznikom samostatného štátu Remenár.

Dni pred 1. januárom 1993 boli pre železničiarov nesmierne rušné, veď sa medzi Česko a Slovensko delilo všetko od najnovších lokomotív po posledný starý záves s logom ČSD. Priamo na stanici však ľudia očividné zmeny nepociťovali.

Čosi podobné sa dá povedať aj o ďalšej novinke, ktorá nastala s príchodom roku 1993. Ťarcha z novej dane z pridanej hodnoty dosadla viac na plecia podnikateľov. Ľudia si na zdražovanie už zvykli.

„My sme mali veľké súkromné potraviny a štát hneď kúsok od nás sídlo daňového úradu. Tak môžete hádať, na kom sa tú DPH prišli učiť robiť. Samozrejme, že na Lakotovi,“ posťažuje si trpkým tónom aj po viac ako dvadsiatich rokoch bývalý podnikateľ.

* * *

Desaťroční spolužiaci bývali v inej časti sídliska, ale na bicykloch často chodili k Lakote. Najskôr prešli celú terasu, na ktorej obzerali „butiky“ s elektronikou, hračkami… a najmä s legom! Potom sa zastavili pred Lakotou, v ktorej mali také moderné vymoženosti, ako sú automaticky sa otvárajúce dvere či pohybujúce sa pásy za pokladnicami, ktoré posúvajú nákup ďalej.

Svoje nové horské bicykle za 8-tisíc korún opreli o stenu obchodu a kým si kupovali nanuk Kolorka, ktorý menil farby a stál 4 koruny a 50 halierov, všimli si, že jeden z bicyklov zmizol.

* * *

ZÁKAZNÍK JE KRÁĽ (2. decembra 1993) – Toto konštatovanie tróni nad schémou organizačnej štruktúry v jednej z prevádzkových miestností bratislavského Kmartu (bývalý Prior). A najmä kvôli nemu dnes ráno prestrihnú pásku, aby bol Kmart otvorený nielen fakticky, ale aj slávnostne. Herec Michal Gučík, ktorého som včera zastihla pri platení celej garderóby, sa priznal, že prišiel vlastne len kvôli nohaviciam. Prístup personálu ho však milo prekvapil a zlákal tak, že si kúpil kompletné oblečenie.

Dvojposchodová budova tesne po zmene režimu... Foto: archív ŽST Trnava
Lakota, Petržalka, budova, reklamy, 17. november Dvojposchodová budova tesne po zmene režimu nemala uplatnenie. Po 25 búrlivých rokoch je dnes oblepená reklamami.

Keď opadlo nadšenie z moderných potravín Lakota, podnikateľ nezaváhal a chytil sa na nový trend. Aj vďaka radám známych. „Hovorili mi, že to mám pustiť Bille. Že sem teraz začnú chodiť tie veľké firmy zo zahraničia a ak im to neprenajmem, skôr či neskôr ma aj tak zničia.“

Skoro presne na štvrté výročie začiatku nežnej revolúcie, 25. novembra 1993, otvorila rakúska spoločnosť Billa svoj prvý slovenský supermarket v Trnave. Lakotu nahradila zakrátko. Vari prvýkrát od čias, keď ešte samoobsluhy vyžadovali, aby zákazníci čakali pred predajňou na košík, sa v Petržalke pred potravinami tvorili rady. Každý si chcel vyskúšať, aké je to nakupovať po rakúsky na Slovensku.

* * *

Skupina Lojzo bola v tých časoch na roztrhanie. Uprostred deväťdesiatych rokov hrali na plesoch, súťažiach Miss, športových akciách, diskotékach aj na politických agitkách. V roku 1993 oslávili koncert s poradovým číslom 1 000.

Samozrejme, že „vypredali“ aj Lakotovu terasu. Hrali pri príležitosti otvorenia prvého binga na Slovensku! Nevydržalo tam ani rok. Väčšia sláva u Lakotu bola ešte vtedy, keď v reštaurácii odovzdávali cenu pre futbalového kráľa strelcov Petrovi Dubovskému. A potom už nikdy.

* * *

DOWELLOTÉKA JE ZÁBAVA (3. mája 1994) – Bufet hotela Kyjev zmenil svoju tvár. Namiesto pultov, výčapu a rýchleho stravovania tam tróni vyše pol stovky japonských, amerických i nemeckých zábavných prístrojov prvej bratislavskej i slovenskej Dowellotéky. „Nechceme, aby naše zariadenie považovali návštevníci za herňu s hracími automatmi. Nám ide o vytvorenie zábavného centra, v ktorom by nemali byť nervózni hráči prichádzajúci o svoje peniaze, ale kde môžu originálne využiť svoj voľný čas,“ hovorí majiteľ firmy Dowell.

Keď Lakota vybavil svoju reštauráciu modernými biliardovými stolmi, ako-tak sa mu darilo udržať povesť rodinnej reštaurácie. S automatmi zmizla celkom. A načas zmizol aj sám Lakota. „Povedali, že musím ísť s nimi a už som aj sedel v čiernom mercedese. Doviezli ma do jednej reštaurácie, kde mi povedali, koľko budem platiť. Najhoršie, že vtedy to nebolo nijako organizované. Dnes si človek zaplatí SBS, a tá mu poskytuje aj reálnu ochranu a je vybavené. Vtedy prišla jedna partia, potom druhá, tretia… Ja by som sa aj vzpriečil, ale bál som sa o deti, a tak som platil.“

Kniha sťažností v tých rokoch nebola potrebná. Ak bol zákazník nespokojný s kvalitou poskytovaných služieb, stačilo keď napríklad ukázal na samopal, ktorý mal položený v igelitke pod stolom. Ako jeden Albánec, na ktorého si Lakota spomína.

Časy divokého východu vyvrcholili incidentom, keď čašník odmietol jednému hosťovi priniesť misku s tatárskou omáčkou k hraciemu automatu. „Odkázal hosťa k stolu, snažili sme sa držať si aspoň nejakú úroveň. Chlap pri automate zareagoval tak, že pichol čašníka do hrude. Našťastie tesne vedľa srdca. Neskôr si za to odsedel osem rokov,“ pokračuje Lakota. „Toto mám dodnes za zlé Mečiarovi, podľa mňa on nechal spoločnosť takto zvlčiť.“

* * *

V roku 2000 boli najštýlovejším dopravným prostriedkom na ľudský pohon in-line kolieskové korčule. Na nohách ich mali aj štyria mladíci, ktorí si súkromný skatepark vytvorili v hornom vestibule železničnej stanice v Trnave. Zábavku im prišli stopnúť príslušníci železničnej polície. Korčuliarov to však absolútne nevyviedlo z miery. Naopak.

Na policajtov kričali, že majú vysokopostavených známych. Vyhrážali sa, že im nechajú vyzabíjať rodinu. Jeden z chalanov zavolal cez mobil „ochranu“. Zo štyroch džípov o chvíľu vystúpili asi tridsiati muži s kovovými tyčami, reťazami a bejzbalovými palicami. Rozbehli sa na policajtov. Keď jeden z príslušníkov vystrelil varovne do vzduchu, výtržníci nasadli späť do džípov a zmizli.

* * *

KAUZA SA ŤAHÁ (28. februára 2003) – Vyšetrovanie v kauze Drukos sa začalo pred rokom, keď bol jej majiteľ František Mojžiš obvinený z trestného činu podvodu. Drukos od roku 2000 do 24. februára minulého roka údajne vylákal od občanov vyše tri miliardy korún. Za svoje vklady mali získať nereálne výnosy. Polícia kauzu ďalej prešetruje.

Opustené priestory, do prenájmu sa už dnes nik... Foto: archív ŽST Trnava
Lakota, budova, 17. november, Petržalka Opustené priestory, do prenájmu sa už dnes nik nehrnie. Čaká budovu po štvrťstoročí rekonštrukcia?

Lakotova budova bola stará asi rovnako, ako je dnes prvý bratislavský shopping mall Polus, keď sa z nej začal vytrácať život. V novom tisícročí to pritom najskôr nevyzeralo zle. Slovensko smerovalo do Európy a samopaly v reštauráciách vyvolávali skôr pohoršené, než uznanlivé pohľady okolia.

Billa na prízemí, reštaurácia na poschodí, to boli stálice. A zdalo sa, že k nim pribudol aj konečne perspektívny dlhodobý nájomca – Drukos Elektro. Zakrátko sa však do konkurzu dostali nielen nebankovky, ale aj Lakotovci. A Billa? Tá sa presťahovala do vlastnej novostavby s veľkým parkoviskom hneď oproti.

Vtedy sa na scéne opäť objavil Rybár. V druhej polovici 90. rokov sa z Lakoty radšej vytratil, vrátil sa už ako nádejný prevádzkar. Prenajal si polovicu bývalej reštaurácie a otvoril si piváreň. Chodili tam síce aj ľudia zo sídliska, nedobrá povesť z 90. rokov sa však zmazávala ťažko. V roku 2006 sa dve jeho čašníčky dostali do problémov, keď im polícia v podniku načapala opité deti.

„Väčšina z nich nebola z Petržalky, ale piati, ktorí sem zrejme dochádzajú pravidelne, sú z neslávne známeho drogového Pentagonu vo Vrakuni,“ informovala vtedy policajná hovorkyňa.

* * *

Po roku 2005 už polyfunkčnú budovu na Farského ulici 24 v Petržalke málokto nazval Lakotou. Aj pamätníci jej hovorili „stará Billa“. Takmer opustenú budovu medzitým obstavali zo všetkých strán – z dvoch ju už predtým zakrývali paneláky, priamo pred ňou si veľký nákupný dom postavila spoločnosť TPD a cez cestu vznikla nová Billa.

Jedného dňa si v novej Bille vyberal z bankomatu peniaze mladý muž, keď sa kúsok od neho ozval strašný rachot. Pri oprave veľkorozmerného nápisu BILLA nad predajňou odpadlo robotníkom písmeno B. Úlomok z neho sa mladíkovi zapichol do nosa. „Nič podobné sa nám ešte nestalo,“ vážil slová ustarostený riaditeľ potravín. Nečudo, išlo o meno spoločnosti, ktorá mala vtedy na Slovensku už 80 predajní.

* * *

TAJOMSTVO ODHALENÉ (10. januára 2006) – Internet urobil škrt cez rozpočet aj automobilke Peugeot. Nedokázala totiž ustrážiť embargo na nový model Peugeot 207. Jej trnavské tajomstvo je teda definitívne odhalené v neočakávanej predpremiére. Malé „levíča“ bude schádzať z výrobných liniek nového závodu PSA Peugeot Citroën v Trnave.

Hoci mala dobrých päťdesiat rokov, svojím piskotom dokázala prehlušiť aj ruch bratislavskej hlavnej železničnej stanice. Parná lokomotíva Albatros viezla v roku 2000 špeciálny vlak s premiérom Mikulášom Dzurindom a pokračovala smerom na Trnavu. Bývalý železničiar Dzurinda vtedy krompáčom poklopal základný kameň V. medzinárodného železničného koridoru, ktorého cieľom bolo zvýšenie rýchlosti vlakov na 160 kilometrov za hodinu.

„Ak si mám za tých 25 rokov spomenúť na nejaké výraznejšie zmeny, tak okrem tých z počiatku 90. rokov je to určite výstavba koridoru. Keďže sa staval a stále buduje aj z európskych peňazí, spája sa mi tiež so vstupom Slovenska do únie. A výrazné zmeny tu vyvolalo aj otvorenie závodu Peugeotu. Ale to spôsobili automobilky aj v iných mestách,“ rekapituluje prednosta trnavskej stanice.

* * *

Lakota má čas len na telefonický rozhovor, a to iba počas hodinovej obednej prestávky. Ako 68-ročný dôchodca stále vypomáha v oblasti, ktorú má aj vyštudovanú – v stavebníctve. Šťastie, že má výrazný hlas a prekričí stavebný ruch za ním.

„Či ľutujem, že nám podnikateľský sen z ponovembrových dní nevyšiel? Viete, keď dnes rozprávam mladým, čo sa v tých 90. rokoch dialo, nechcú mi ani veriť. A ja som napokon rád, že sme aj so ženou živí a že sa nemusíme nikde skrývať, ale že môžeme normálne žiť.“ Je to víťazstvo?

* * *

STANOVISKO K NADSTAVBE POLYFUNKČNÉHO DOMU (1. februára 2013) – Investor nás listom požiadal o vyjadrenie k investičnému zámeru nadstavby objektu občianskej vybavenosti LAKOTA, v ktorom sa nachádzajú predajné plochy a plochy služieb. Zámerom je vybudovať 21 bytov. Odporúčame nesúhlasiť so zámerom, nakoľko ide o stabilizované územie, kde je neprípustná nová výstavba v takom objeme.

Rastislav Rybár. V rovnakej petržalskej budove,... Foto: Andrej Barát, Pravda
Lakota, Rastislav Rybár, Petržalka, 17. november, Rastislav Rybár. V rovnakej petržalskej budove, v ktorej začiatkom 90. rokov robil čašníka, dnes prevádzkuje klub Calabria.

Odchod potravín budovu nepochoval. V dolnej časti bola dlho predajňa nábytku, dlhší čas tam sídlia aj hudobniny. V hornej časti je síce tabuľa odkazujúca na dnes už mŕtvy fenomén – internetová kaviareň. Na druhej strane, už roky tu úspešne funguje obchod s čínskym tovarom a šieste narodeniny pred mesiacom oslávil aj disko klub Calabria. Ten prevádzkuje práve Rybár.

„Povedal som si, že pivární je veľa a že chcem vyskúšať aj niečo iné. Našiel som spoločníka a spolu sme rozbehli klub. Zo začiatku sme mali otvorené celý týždeň, dnes len cez víkend alebo keď si niekto objedná celý podnik. Ale je to život v neistote. Keďže nevieme, čo sa s celým objektom stane, akákoľvek investícia je riziko,“ hovorí Rybár. Polyfunkčná budova v Petržalke je akoby zjazvená 25 rokmi zmien. Fotografia jej fasády by mohla v encyklopédii dopĺňať heslo „vizuálny smog“. Naproti tomu železničná stanica v Trnave pôsobí elegantne, akoby sa ju dynamické štvrťstoročie ani nedotklo. „Komplexná rekonštrukcia sa zavŕšila len tento rok,“ vysvetľuje prednosta. „Tie staré azbestové priečky, to už sa podpisovalo aj na zdraví zamestnancov,“ obhajuje zmeny.

* * *

V klube Calabria sú dnes majitelia radi, keď pritiahnu aspoň stovku hostí. Teraz je však oldieska, a tá vždy ide! Hrajú sa aj piesne z konca 80. a začiatku 90. rokov. Na parkete nie sú len ročníky narodené po roku 1989, ale aj viacero štyridsiatnikov, Rybárových rovesníkov. A ľuďom je stále do tanca.

* * *

„Áno, vlastne sa motám okolo tejto budovy skoro celých 25 rokov. Ale nemám pocit, že by sa tu za ten čas stalo niečo zaujímavé,“ končí rozhovor Rybár. „Vy áno?“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #Trnava #17. november 1989