Otázka, či je napríklad matematik objaviteľ, alebo vynálezca, asi nikdy nebude definitívne vyriešená. Nebudeme vedieť rozhodnúť, či „len“ objavuje, načiera do platónskeho sveta ideí, alebo sú jeho myšlienky vskutku nové, vynájdené a nielen doteraz „nerozpoznané“. To, samozrejme, platí aj o iných vedách. A v trochu pozmenenej podobe aj o umení. Kedy je kunsthistorik pri svojej práci objaviteľ a kedy už i tvorca? Týka sa všetkých druhov umenia, vo väčšej alebo menšej miere, ale pri fotografii obzvlášť – keď je základom bádania archív. Lebo ak za dobrým maliarom nezostane spúšť vyslovene zlých obrazov, tak i za najlepším fotografom môžu zostať hromady záberov, ktoré by nikdy neplánoval použiť, ale z rôznych dôvodov sa zachovali. Množstvo záberov je len „technicky nepodarených“ (v zmysle autorovho zámeru), „skúšobných“, experimentálnych, hľadajúcich najlepšie kompozície, perspektívy, uhol a podobne.
Fotografia je skrátka rovnakou mierou umením „tvorby“ ako umením selekcie. Závisí, samozrejme, od štýlu práce, ale aj tí najúspornejší „nafotia“ oveľa viac, ako potom použijú. V dávnejších dobách bol síce počet záberov omnoho limitovanejší, ako je to v digitálnej dobe, na druhej strane však fotograf nemal k dispozícií možnosť okamžitého náhľadu, objektívy s premenlivou dĺžkou ohniska, ktoré uľahčujú zachytenie zvolenej kompozície a pod. V každom prípade, archívy fotografických negatívov bývajú bohatý a pestrý materiál. A to nehovoriac o tom, že i samotný negatív je „len“ materiál. Voľba formátu a spracovanie pozitívneho procesu majú rovnako veľký vplyv na konečný tvar a umelecký účinok.
Kunsthistorik, ktorý sa dostane k takému autorovi, stojí pred delikátnou úlohou. Najmä ak fotograf toho veľa nevystavoval, zachovalo sa len málo vlastných zväčšenín výstavného formátu, a(lebo) publikoval len istú časť svojho diela. Chce to veľmi citlivý prístup, ak máme z takého archívu predstaviť autora čo „najobjektívnejšie“, neuškodiť mu, ale ani ho napríklad neadekvátne neaktualizovať či neposúvať do jemu cudzích polôh.
Ideálna kombinácia
Po Antonovi Podstraskom a Viliamovi Malíkovi tretí diel spoločnej edície Osobnosti slovenskej fotografie vydavateľstva Slovart, Photoportu a Slovenskej národnej galérie predstavuje širšej verejnosti doteraz málo známe dielo Jána Galandu (1904–1960).
Jej tvorcovia, špičkový slovenský kunsthistorik Aurel Hrabušický a fotograf, pedagóg a galerista Filip Vančo, sa zdajú byť ideálnou kombináciou pre takúto edíciu. V každom z nich je potenciálny objaviteľ i tvorca, ale istým spôsobom navzájom komplementárny. Prvý nazerá na fotografiu hlavne v kontexte a súvislostiach jej vývoja a vie oceniť jedinečnosť a originalitu. Oko fotografa zas rozumie i tomu, s čím všetkým sa musel kolega vyrovnať aj po technickej stránke, navyše Filip Vančo sa sám s negatívmi popasoval vo fotokomore, keď nedávno pripravoval prvú samostatnú výstavu Jána Galandu vo svojej galérii Photoport (väčší počet Galandových fotografií sa prvýkrát po jeho smrti objavil na výstave Nové Slovensko – (ťažký) zrod moderného životného štýlu v Slovenskej národnej galérii v roku 2011, kurátori Aurel Hrabušický a Katarína Bajcurová).
Martinský rodák Ján Galanda – vzdialený príbuzný maliara Mikuláša Galandu, jednej z kľúčových osobností slovenskej výtvarnej moderny – bol prototypom na Slovensku veľmi zriedkavého druhu. Angažoval sa v množstve spolkov (Sokol, Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť, Slovenský Červený kríž, Klub slovenských turistov a lyžiarov, JAMES – spolok tatranských horolezcov, Jaskynný zbor KSTL, Fotozbor KSTL, Zväz filatelistov na Slovensku), bol ochotníckym hercom, z francúzštiny prekladal krátke poviedky, veľa cestoval (pokiaľ mu to politická situácia umožňovala – finančne bol zabezpečený až do nástupu komunistov k moci), amatérsky filmoval a v prvom rade fotografoval.
Svoje snímky publikoval prevažne v časopise Krásy Slovenska, ale od štyridsiatych rokoch 20. storočia ich pripravoval aj na výstavne formáty (získal aj nejaké ceny, ale kde sú tí, ktorí sa vtedy umiestnili pred ním?). Mimochodom, u fotografov nie je úplne nezvyklé, keď sa zámerne dostávajú k práci s negatívom až po uplynutí nejakého času v snahe odfiltrovať pôsobenie „prchavého kúzla okamihu“ jej vzniku. V každom prípade Galanda po sebe zanechal mimoriadne dôkladne vedený archív.
Vyhnúť sa nástrahe sentimentu
Knihu tvorí úvodná esej Fotograf lepších čias od Aurela Hrabušického, ktorý spísal i záverečnú stručnú biografiu (všetko je v slovenčine aj v angličtine, čo považujem za veľmi dobré rozhodnutie), a niečo vyše 100 fotografií, z toho desať farebných z konca päťdesiatych rokov (Galanda si ich aj sám vyvolával, čo bol ešte i desiatky rokov neskôr stále technologicky veľmi náročný proces). Tematicky ide o fotografie z ciest (Európa a Severná Afrika), pobytov v horách, pri mori, žánrové a rodinné snímky (vrátane fotografie zosnulej dcérky Zorky v detskej rakvičke). Na prvý pohľad by sa zdalo – neokázalý repertoár fotoamatéra… V samotných témach tajomstvo autorovej výpovede však, samozrejme, netkvie.
Aurel Hrabušický vo svojom chronologicky radenom texte sprevádza životom a tvorbou Galandu. Zaraďuje jeho dielo do umelecko-historického kontextu, upozorňuje na fotografove modernistické postupy, decentralizovanú kompozíciu alebo vytváranie variačných sérií. Tu by čitateľovi pomohlo, keby sa dozvedel, či tá-ktorá fotografia alebo séria bola kedy vystavená alebo publikovaná.
Rovnako by pomohlo, keby boli v texte uvádzané názvy fotografií, ktorým sa bližšie venuje (keď už nie číslo strany, kde ju môžeme nájsť). Takto môže dôjsť k nedorozumeniam. A nielen v tejto knihe. Autor textu predstavuje fotografa, presvedčivo dôvodí, prečo mu patrí miesto medzi osobnosťami slovenskej fotografie, ale tak trochu odhaľuje aj seba samého. Ako každý, aj kunsthistorik má svoj vkus, svoje preferované videnie. Tomu jeho, zdá sa, tu viac konvenuje (aj) fotografické rozprávanie, príbeh, ktorý v obraze rád odčítava či domýšľa.
Stará fotografia – i pre skúseného kunsthistorika či kurátora – ponúka pascu spomienkového sentimentu: i tie najbanálnejšie zábery bývajú zaujímavé pre diváka, ktorý v nich spoznáva známe (najlepšie zaniknuté či zmenené) miesta, situácie či osoby. Padnúť do nej stále môže (či skôr musí?) znamenať knižný bestseller či výstavný blockbuster, kunsthistoricky a umelecky to až taká výhra nemusí byť. Našťastie, kniha sa tejto nástrahe veľkým oblúkom vyhýba. Na druhej strane, posúdiť, nakoľko a kde sú jej zostavovatelia aj tvorcami, nielen objaviteľmi, nie je až také jednoduché.
Odvaha, zanietenie, erudícia
Vo výbere fotografií sa, samozrejme, odráža (rôzny, čo je tu iste výhodou) vkus autorov knihy, to patrí k veci. No okrem nedostatku informácií, ktoré by čitateľovi pomohli na konkrétnych údajoch identifikovať „fotografov zámer“, chýbajú aj informácie, podľa ktorých by si fotograficky skúsenejší čitateľ mohol urobiť ešte plastickejší obraz (napríklad uvedením použitej či aspoň používanej fotografickej techniky). Tá určuje napríklad formát negatívu, a to je v mnohých prípadoch jediný pevný oporný bod.
Výrez, gradácia, veľkosť sú ďalšie parametre. Pri nich musíme plne dôverovať autorom projektu, aj keď so samotným výrezom zrejme nepracovali. Ale predsa len, sú to súčasníci, aj ich umenie selekcie môže byť, pri všetkej piete a profesionalite, iné, ako by bolo u Jána Galandu. Rovnako ako ich výtvarný názor, ovplyvnený tým, čo sa v umení dialo od fotografovej predčasnej smrti. To je však osud každého takéhoto projektu.
Nám zostáva dôverovať, že to, čo vidíme, je viac Ján Galanda ako Aurel Hrabušický a Filip Vančo. V každom prípade edícia Osobnosti slovenskej fotografie patrí k najvýznamnejším knižným počinom na poli fotografie za posledné roky. Nechýba jej odvaha, zanietenie i erudícia. Neprináša len množstvo výborných fotografií, ale plní podľa zásluhy priekopnícku rolu. A k tomu sú tie knihy ešte i pekné (túto skvele graficky upravil Palo Bálik). Čo viac si priať?