Foto: SNG Bratislava
História je plná prohibičných snáh, ktoré sa skončili fiaskom. Prehra je zase bolestivá, čo vie dosvedčiť pomaly každá slovenská rodina, priamou či vzdialenejšou skúsenosťou s alkoholikom. A remíza? Striedme pitie propagoval Hippokrates i Ľudovít Štúr. Má umiernenosť u nás šancu na úspech?
Sumerský mýtus o vzniku človeka hovorí, že keď boli bohovia unavení prácou, stvorili si ľudskú bytosť ako pomocníka. Dielo sa podarilo, a tak nadpozemské bytosti vo veľkom oslavovali – a pili. Podgurážení chceli pokračovať vo výrobe ľudí, ale z ich rúk vychádzali len znetvorené bytosti so závažnými chybami. Už však museli zostať na zemi. Aj z tohto mýtu je jasné, že ľudia pred negatívnymi dôsledkami alkoholu vystríhali zrejme od momentu, keď prvýkrát náhodne okúsili skysnuté plody.
Opilstvo sa dlhé stáročia odcudzovalo najmä z náboženských pohnútok. Opilcov nezriedka trestali, zákazy alkoholu však boli výnimočné. Vrchnosť už od počiatku nabádala k umiernenému pitiu – najmä vo vyšších kruhoch – ako pozitívny príklad. V Grécku miernosť presadzoval Hippokrates; ten, kto pil víno, ktoré nebolo riedené vodou, bol považovaný za barbara. Rímskemu cenzorovi Catovi sa zase pripisuje výrok "Crimen vini nullum est, sed culpa bibentis” (Vo víne zločin nie je, plnú vinu nesie pijan).
Trendy boja proti alkoholu podrobne rozobral v časopise Protialkoholický obzor svojho času Norbert Duka Zólyomi. V úvode sa najskôr zamýšľal nad rôznorodým vnímaním pojmu alkoholizmus. "Pre medicínu je chorobou, v očiach právnika je priestupkom, z hľadiska teológa je hriechom, pre sociológa je nebezpečným spoločenským problémom.” A hoci už v Sparte ukazovali mladým ľuďom opitých otrokov na výstrahu, o skutočnom boji proti alkoholizmu možno hovoriť až v 16. a 17. storočí.
Prvé protialkoholické opatrenia zaviedli nemeckí cisári. Svojimi nariadeniami v 16. storočí napríklad zakazovali "zutrinken”, teda zvyk, podľa ktorého, ak si niekto pripil s druhou osobou, tá bola povinná do dna vyprázdniť pohár. V týchto časoch vznikali aj prvé spolky miernosti. Ich členovia sa alkoholu nezriekali, len sa zaviazali piť mierne. "Miera, ktorú označovali za miernu, bola však ďaleko od tohto pojmu. Spolok z roku 1600 z Heidelbergu napríklad odporúčal dennú dávku 2,8 litra,” pokračuje Zólyomi.
Dlhé stáročia tiež platilo, že najväčším prehreškom pijanov bolo rúhanie sa proti Bohu. V 18. storočí si však ľudia začali viac všímať aj negatívne vplyvy alkoholu na pracovný výkon. V roku 1745 napríklad v celom Uhorsku začal platiť zákaz pitia pre chirurgov a pôrodné baby. "Týmto ustanoveniam však chýbala účinnosť, chýbali sankcie,” dodáva Zólyomi. Tie sa objavili až s nástupom manufaktúrnej výroby. Vo veľkovýrobe totiž opití pracovníci prvýkrát v histórii páchali značné hospodárske škody.
Foto: SNG Bratislava
K mravným dôvodom na boj proti alkoholu sa teda pridali i ekonomické. Tie boli motorom vzniku spolkov miernosti v Spojených štátoch, ktoré boli základom podobných združení, ktoré sa zakladali za čias štúrovcov aj u nás. Najväčší rozmach zaznamenali v 40. rokoch 19. storočia. Boj proti alkoholizmu sa zosúladil s národným hnutím, a tak sa začalo hovoriť aj o spoločenských a psychologických negatívnych účinkoch problémového pitia. Od 19. storočia sa alkoholizmus tiež začínal považovať za chorobu.
Na záver historického exkurzu Zólyomi ešte dodáva, že existovala aj jedna forma štátneho zásahu, ktorá v minulosti vždy stroskotala: "Úplná prohibícia, zákaz predaja a rozširovania alkoholických nápojov vôbec. Tento zákaz sa pokúsili zaviesť už v 18. storočí vo Švédsku a po prvej svetovej vojne v Spojených štátoch amerických, ale bez úspechu. Ba následkom prohibície sa rozmnožovala trestná činnosť v rôznych smeroch. Vývoj dal za pravdu tým, ktorí hlásali len miernosť a zdržanlivosť,” uzatvára.
Medzi desiatimi problémovými
Zólyomiho text z 20. storočia, ktorý opisoval situáciu z 19. storočia, je v zásade platný aj v tom súčasnom. V roku 2010 prijala Svetová zdravotnícka organizácia Globálny akčný plán na prevenciu a kontrolu chronických neprenosných ochorení, v ktorej je jedným z hlavných cieľov znížiť škodlivé užívanie alkoholu do roku 2025 aspoň o 10 percent. Aj slovenský Národný akčný plán pre problémy s alkoholom hovorí o "zodpovednom, kultúrnom a kontrolovanom užívaní alkoholu”. Teda miernosti.
Od najväčšieho rozmachu zakladania spolkov miernosti (1845) tento rok uplynie už 170 rokov. Odrazili sa snahy o miernosť na slovenskej populácii aspoň trochu? Jeden štatistický ukazovateľ, ktorým možno ako-tak objektívne porovnávať, je spotreba čistého liehu na obyvateľa krajiny za rok. V historických prameňoch sa dá nájsť už údaj zo začiatku 20. storočia. Podľa publikácie Hygiene des Alkoholismus sa v roku 1901 v Rakúsko-Uhorsku spotrebovalo na hlavu 9,5 litra stopercentného liehu.
Martin Bútora so Zorou Bútorovou v roku 1983 zase ponúkli zaujímavé čísla z obdobia od druhej svetovej vojny. Kým v roku 1959 sa na obyvateľa v ČSSR spotrebovalo 5,2 litra čistého liehu, tento počet konštantne rástol – a v roku 1980 dosiahol vtedy rekordnú hodnotu 9,6 litra. To bolo číslo pre celé Československo, pričom Slovensko západnú časť krajiny výrazne predbiehalo. V roku 1979 pripadlo na jedného Slováka až 13,8 litra liehoviny (vtedajší celosvetový "líder” Poľsko bol na úrovni 14 litrov).
A ešte na okraj – z celkového rozpočtu Slovákov na potraviny v roku 1980 až 25 percent padlo na alkohol! Porevolučné štatistiky už ukazujú pozvoľný pokles. Nad 10 litrov sa Slováci dostali len v rokoch 1990 a 1991, v posledných rokoch čísla kolíšu medzi 8,5 až 9,5 litra. Problémom, s ktorým Slovensko v tomto období zápasí, je najmä pitie mladých, predovšetkým dievčat. Kým v roku 1995 malo s ťažkým nárazovým pitím nejakú skúsenosť 29 percent dievčat, v roku 2011 už 38 percent z nich.
Poďme si tieto čísla zaradiť do kontextu s ostatným svetom. Spotreba na hlavu pri populácii nad 15 rokov je celosvetovo na úrovni 6,2 litra, u nás 10,1. Za posledných 12 mesiacov vo svete nepilo žiadny alkohol v priemere 62 percent ľudí, na Slovensku len 34,2 percenta. Vo svete za posledných 12 mesiacov vypilo na posedenie viac ako 6 "panákov” 16 percent z tých, čo pijú, na Slovensku až 43 percent! Nečudo, že Svetová zdravotnícka organizácia radí Slovensko k desiatke európskych štátov s problémovým pitím.
Foto: SNG Bratislava
V rebríčkoch konzumácie alkoholu síce Slovensko nepatrí k absolútnej "špičke”, ale popredné priečky si drží v inej kategórii – negatívnych zdravotných následkov spojených s pitím. Nadmerné pitie sa podieľa na vzniku asi 60 chorôb, Slovensko spolu s Maďarskom patrí ku krajinám, v ktorých si alkoholom zdravie poškodzujeme najviac. "Alkohol spôsobuje aj rodinné problémy,” dodáva Oľga Valentová z Ligy za duševné zdravie. "Ničí ľudské osudy a celé rodiny, hlavne v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou.”
Za pravdu jej dáva aj terapeutka Jolana Kusá. "Alkohol sa vytrvalo drží na druhom mieste v príčinách rozvodovosti. Myslím, že zasahuje aj do tej prvej kategórie, ktorou je rozdielnosť pováh, záujmov. Keď napríklad ona má rada kino a on krčmu,” vysvetľuje. "Rodina je najzraniteľnejšia. Keď je človek alkoholik, alebo sa ním stáva, rodina to vie prvá. A prvá trpí. Alkohol pomerne rýchlo devastuje osobnosť, ako prvé otupí vyššie city, a tak aj keď alkoholik ešte funguje v mnohých oblastiach, k rodine vie byť bezcitný, krutý, zlý.”
Taliani pijú. Lepšie
Jednou zo štatistík, ktoré sme uvádzali, bolo takzvané ťažké, nárazové pitie – teda viac ako 6 poldecákov na posedenie (prípadne pohárov vína či pív). Podľa odborníkov totiž ide o najrizikovejší spôsob popíjania. Človek, ktorý pije nárazovo vo väčších množstvách, ohrozuje svoje zdravie dokonca výraznejšie ako jedinec, ktorý pije v priemere viac, ale častejšie a v menších dávkach. Aj preto nemusí byť celkový počet skonzumovaného alkoholu rozhodujúcim faktorom pri jeho problémovosti.
Dokazuje to aj zaujímavý výskum (vtedy) absolventa Yale University, dnes profesora antropológie na Brown University Dwighta Heatha. V 50. rokoch si na mušku zobral štvrť amerického Bostonu, v ktorej žili viac-menej iba potomkovia talianskych a írskych prisťahovalcov. Vybraných členov oboch komunít požiadal, aby si robili denník vypitého alkoholu. Objemový výsledok bol podobný. Ale na miestnej psychiatrii bola spomedzi 1 200 liečených alkoholikov väčšina Írov. Talianov bolo len štyridsať.
„To, že alkoholizmu musí predchádzať pitie alkoholu, je zjavné. Často opomínané je však to, že za pitím nemusí nevyhnutne nasledovať alkoholizmus,” vyjadril sa k výskumu popredný odborník na tému alkoholizmu Mark Keller. Kľúčom k relatívne neškodnejšiemu pitiu Talianov bola odlišná kultúra pitia. V ich denníkoch sa objavovalo víno občas už aj ráno, úplne samozrejme k obedu, fľaša "padla“, aj keď dve kamarátky sledovali televíziu. Nikde sa však neobjavil výraz, že by sa pilo pre opitie.
U Talianov bolo pitie súčasťou gastronómie. A ich zvykom bolo piť, nie opiť sa. Na druhej strane Íri častejšie holdovali nárazovému pitiu s cieľom opiť sa. Kultúra pitia daného regiónu či skupiny ľudí vie teda ovplyvniť, do akej miery budú mať jej členovia s pitím problémy. Heath však vo svojej práci spomenul ešte jeden príklad. Keď robil výskum v teréne pre svoju dizertačnú prácu, vybral si Bolíviu. Tam ho uchvátil alkoholový rituál miestnych Indiánov Camba, ktorý so striedmosťou nemal veľa spoločné.
Cez víkendy si Indiáni posadali do kruhu a kolovala medzi nimi fľaša alkoholu. Keď ju niekto dostal do rúk, musel sa podľa rituálu napiť (po návrate do USA dal Heath alkohol preskúmať v laboratóriu a zistil, že išlo o 90-percentný lieh!). Členovia skupiny pili, kým neodpadli. A keď sa zobudili – pokračovali. "Nebolo na tom nič patologické. Žiadne hádky, sexuálne narážky, agresivita. Buď pokojná konverzácia, alebo ticho,” spomínal antropológ pre magazín New Yorker. Čo je dôležité – pravidlá rituálu boli presne určené.
Indiáni z tohto kmeňa cez týždeň ťažko a väčšinou osamote pracovali, a toto bol pre nich dôležitý spoločenský moment. Podobne ako mladí Taliani odsledovali od rodičov a starších generácií, ako sa v ich komunite pije víno, pri akých príležitostiach, a hlavne s akými nepísanými pravidlami – aj bolívijskí Indiáni preberali z generácie na generáciu pravidlá ich rituálu. Hoci sa jednoznačne nedá schvaľovať (už len pre zdravotné následky), kultúra a zaužívané pravidlá ich pitia eliminovali aspoň negatívny spoločenský dosah.
Foto: SNG Bratislava
Aké pravidlá a vzory pri pití vidia slovenské deti? Ako sme už spomínali – zo Slovákov, ktorí pijú, viac ako 40 percent zažije aspoň raz za rok epizódu nárazového pitia. A to u nás rozhodne nemá pravidlá. Ako konštatoval aj autor článku v New Yorker Malcom Gladwell, popri všetkých opatreniach existuje v spoločnosti príklad, ako piť s mierou a eleganciou? Existuje vôbec nejaký spoločenský konsenzus, ako vyzerá a čo je mierne pitie? Nie v číslach, ale ako príklad reálnych ľudí, príbuzných?
Pitie k stolovaniu je neznáma
Pri čakaní na jedného respondenta tohto článku sa náhodou ocitáme v bystrickej krčme, akú by ste mohli umiestniť do prakticky akéhokoľvek mesta či dediny a zapadla by tam. Ľudia sedia často sami pri stoloch, väčšina si ani nevyzlečie bundu. Pred sebou pivo, niektorí borovičku alebo fernet. Všetci ticho sledujú televíziu. Do toho dnu vojde babka s vnučkou. Babka si objedná veľké pivo a zapáli cigaretu. Vnučka zvedavo sleduje bočnú miestnosť s blikajúcimi automatmi. Kultúra pitia po slovensky. Alebo nie?
O jej pozdvihnutie sa už štvrťstoročie snaží barman a v súčasnosti aj vlastník nitrianskeho kokteilového baru Záhir Ľuboš Rácz. O alkohole vie nielen zaujímavo rozprávať, na svojom blogu už roky propaguje kultúrne pitie. "Pivo a borovička, to je iný svet. To sa mení ťažko, ak sa to vôbec dá. Tým nechcem povedať, že do dobrého baru nezavíta človek, ktorý by si prišiel alkoholom riešiť psychické problémy. Ale kvalitný drink v kultúrnom prostredí vytvára predsa len lepšie predpoklady, aby človek viac vychutnával, ako sa opíjal.”
Rácz tiež vníma, že na Slovensku funguje skôr nárazové pitie a že úloha alkoholu v gastronómii je Slovákom do veľkej miery neznáma. "Rok a pol som pôsobil v Zürichu a tie návyky či rituály boli úplne iné. Ľudia poznali, čo je to aperitív, digestív, k obedu si dali pohár vína. Zvykli tiež prísť na drink hneď po práci. Len jeden či dva a stretnúť sa s priateľmi. Iste, možno je to sčasti aj výsada veľkých miest s dobrou verejnou dopravou, ale celkovo je potom to vyznenie pitia úplne iné,” mieni.
Za 25 rokov však vníma skôr pozitívne zmeny. "Čisté destiláty sa pijú oveľa menej. V 90. rokoch bol boom nových značiek tvrdého alkoholu, teraz registrujeme záujem o ľahšie veci. Či už víno, alebo v úplne posledných rokoch aj pivo. Pri kokteiloch je zase ľuďom čoraz viac jedno, aký je v drinku alkohol, idú podľa chuti, nechajú si odporučiť, to všetko prispieva ku kultivovanosti,” dodáva Rácz. Napriek tomu – Slováci stále najviac holdujú destilátom (46 percent), až potom nasleduje pivo (30 percent) a víno (18 percent).
"Či má kultúra pitia vplyv na problémovosť s alkoholom? Áno, má,” odvetí psychológ Ján Záskalan, ktorý pomáha ľuďom so závislosťami od roku 2001 v súkromnej praxi v Banskej Bystrici, kde okrem iného poskytuje aj poradenstvo a pomoc manželom a partnerom v kríze, "Na druhej strane je to síce pekná predstava, že sa naučíme piť kultivovanejšie, ako povedzme Taliani, ale tu stále väčšina populácie nesiaha po takých typoch alkoholu, aký spomínate pri kultúrnejšom pití,” myslí si. Do pazúrov závislosti podľa neho môžu spadnúť všetky typy – aj tí od borovičky, aj páni z kokteilových barov.
Foto: Andrej Barát, Pravda
O problémovom pití nechce hovoriť všeobecne a abstraktne. Odmieta zovšeobecňovať či komentovať štatistiky. K rýchlej zmene kultúry pitia u nás je skeptický. "Pozrite sa len na zloženie spoločnosti – stredná generácia, ktorá je sklamaná zo systému, generácia mladých nezamestnaných. S tým ako celkom len úzko cielenou prevenciou nepohnete,” mieni. Dodáva však, že pri problémovom pití by sa dalo oveľa lepšie pomáhať individuálne, prípadne komunitne. "Myslím si napríklad, že sa nadarmo míňa strašne veľa kriedového papiera,” hovorí.
Podľa neho by okrem letákov a osvety v školách oveľa viac pomohlo zakladanie komunitných centier. "Ľudia by sa mali stretávať a rozprávať sa. Kedysi pri práci, či už to bolo páranie peria, priadky, alebo kosenie, ľudia spolu zdieľali príbehy a navzájom sa z nich učili, podobne ako sa to deje dnes v spojpomocných skupinách. Ženy i muži si navzájom porovnávali problémy, hľadali riešenia. To však zmizlo a dnes to chýba, každý žije vo svojom byte. Takisto by to bolo miesto, kde by deti našli aktivity a nevenovali sa iným veciam. Je to oveľa lepšia prevencia alkoholizmu ako letáky,” pokračuje.
Nevieme sa zhovárať
Záskalan hovorí tiež o pozitívnych príkladoch. "Prečo sa viac pozitívnych riešení životných situácií neukazuje v televízii, na internete? Ľudské reakcie sú rôznorodé, ale podobné. Ukážme, ako sa rozprávať, ako správne reagovať.” Terapeutka Kusá zase hovorí o zmene životného štýlu. "V niektorých rodinách už existujú nealko oslavy, že sa mixujú smoothies z ovocia a zeleniny. Treba to uchopiť a podporovať. Niečo ako – moderný človek nepije. Alebo že pohár vína je digestívum po jedle, nie nápoj na náladu,” myslí si.
Kým (a ak vôbec) sa u nás vytvoria nejaké pravidlá umierneného pitia, určite sa vymení niekoľko generácií. Z ktorých mnohí jedinci skončia pri závislosti či pri problémovom pití. Ako im pomôcť? Podľa Záskalana stačí byť menej lenivý a nerobiť z človeka, ktorý problémovo pije, hneď alkoholika, závisláka. „Neodbiť človeka tabletkou, prípadne nezúžiť jeho problém len na alkohol. Nájsť si aj v tejto hektickej dobe čas, porozprávať sa a prísť na to, v akých situáciách človek pije viac. Či je to príčina, alebo dôsledok. Ponúknuť mu iné alternatívy, ako s problémovými emóciami narábať.“ O tom, že zúženie problému len na alkohol nie je vôbec dobré riešenie, vie svoje aj Róbert Filipko, dnes už štvrťstoročie abstinujúci alkoholik. Hoci mal sám otca, čo pil, čím ako dieťa trpel, niekoľko rokov robil čosi podobné vlastným dcéram. "Spamätal som sa až ako 30-ročný, keď som sa na svoje meniny ožral tak, že mi chcela do bytu pomáhať malá dcérka. Keď mi to manželka povedala, sekol som s tým,” hovorí. Absolvoval ambulantnú liečbu u lekárky, ktorá z alkoholizmu dostala predtým aj jeho otca.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Odbúral sa však len problém s alkoholom, nie problémy, ktoré ho vyvolali. A tak si po pár rokoch našiel za jednu závislosť náhradu – gambling. "To už dopadlo o dosť horšie. Neskutočne som zadlžil rodinu, pokúsil som sa o samovraždu. V roku 1995 som potom absolvoval sedemtýždňové liečenie v ústave,” spomína. "Prečo bolo úspešnejšie? Pretože som sa konečne zamyslel sám nad sebou, ale hlavne počúval druhých,” pokračuje Filipko, ktorý sa už dvadsať rokov vyhýba alkoholu i akémukoľvek hazardu.
Podľa neho by sa skôr ako kultúra pitia mal na Slovensku zmeniť spôsob, ako spolu ľudia komunikujú. "Aj v rodinách sa ľudia boja upozorniť druhého. Vedia, že aj tak nebudú vypočutí, boja sa netolerancie, ktorá je u nás veľmi rozšírená, a to aj medzi najbližšími. Prečo sa toto viac neučí? Nevidia ľudia, koľko problémov, vrátane tých s alkoholom, by sa dalo vyriešiť len obyčajnou komunikáciou?” pýta sa Filipko, ktorý dodnes navštevuje stretnutia klubov ľudí liečených zo závislostí, aby svojimi skúsenosťami pomáhal iným.
Je teda démon alkohol v poháriku alebo v človeku? "Príčinou alkoholizmu nie je alkohol, tak ako príčinou dopravných nehôd nie je doprava, ale obeť, šofér alebo obaja. Pri alkohole je obeťou chorý, ktorý v dôsledku dispozícií skrytých v jeho osobnosti a organizme čoraz častejšie a viac pije, a šoférom je spoločenské prostredie, v ktorom pacient vyrástol a žije, a ktoré normy pitia predpisuje,” vysvetľoval v článku o sociálno-psychologických otázkach alkoholizmu maďarský psychiater György Kardos.
"Normy pitia dovoľujú, ba dokonca očakávajú od nás konzumáciu alkoholu; určujú iba čas, spôsob, mieru a iné aspekty konzumácie. Tieto normy sa riadia ani nie tak racionálnymi dôvodmi, ako skôr tradíciou. Vo verejnej mienke sú normy pitia schopné modifikovať, ba dokonca určiť, kde, akú formu a aký rozsah môže alkoholizmus zaujať,” uzatvára Kardos. Výhra je nemožná, prehra neželaná. A na remízu treba v tradičnej slovenskej spoločnosti meniť tradície. Na začiatok však možno stačí len otvorenejšie sa zhovárať.
Tekutá múza
Fotografie a obrazy, ktorými ilustrujeme tému o alkoholizme, sú súčasťou pripravovanej výstavy Slovenskej národnej galérie pod názvom Tekutá múza. Práve alkohol ako špecifický sklon a (ne)kultúrny faktor, ako múza i neduh je témou v podstate ikonograficky zameranej výstavy. Tekutá múza, štruktúrovaná samotným materiálom do menších tematických celkov, predstaví alkoholizmus (teda závislosť od alkoholu) ako silne ambivalentný kultúrny fenomén. Na materiáli pokrývajúcom posledné storočie návštevníci uvidia a predstavia si „chľast“ ako slasť či princíp tvorby, ale aj ako depresiu a sociálnu depriváciu. Výstava potrvá od 6. marca do 31. mája 2015 v bratislavskom Esterházyho paláci.