Wendy Ewaldová, Jungjin Lee, Gilles Peress, Fazal Sheikh, Stephen Shore, Rosalind Solomonová, Thomas Struth, Jeff Wall, Nick Waplington, Frédéric Brenner, Josef Koudelka i slovenský fotograf Martin Kollár. Dvanásť fotografov, dvanásť osobitých pohľadov, dvanásť obrazových svedectiev o Izraeli a Západnom brehu Jordánu, histórii, súčasnosti, ľuďoch, ich každodennom živote i presahu, aký má osud tejto obdivuhodnej krajiny pre zvyšok sveta.
Výber z tisíca fotografií, ktorý tvorí mnohovrstevný portrét významného a veľmi sporného priestoru Izraela so všetkými jeho trhlinami a paradoxmi, sa povznáša nad politické handrkovanie a zároveň sa norí hlboko pod iluzórnu hladinu mediálnych stereotypov.
5 rokov, 12 fotografov
Monumentálny umelecký projekt inicioval v roku 2006 Francúz Frédéric Brenner, ktorý prizval jedenásť uznávaných fotografov z celého sveta, aby sa spoločne s ním pokúsili stvárniť rozdelenú Svätú zem nielen ako miesto, ale aj ako metaforu. Inšpiroval sa pritom historickými projektmi, ako bola Mission Héliographique roku 1851, ktorá fotograficky dokumentovala umelecké a architektonické diela vo Francúzsku, alebo fotodokumentačná súčasť akcie Farm Security Administration, ktorá bojovala s chudobou za krízy v 30. rokoch minulého storočia v USA.
Projekt This Place podobne ako ony inšpiruje umelcov, aby si kládli základné otázky z oblasti kultúry, spoločnosti a vnútorného života ľudí. Fotografie vznikali v rokoch 2009 a 2013 počas pobytov pozvaných účastníkov na mnohých miestach po celom Izraeli.
„Každý z umelcov vytvoril pre výstavu zásadnú osobnú výpoveď o Izraeli a Západnom brehu, ktoré ako série sprievodcov vedú diváka k hlbšiemu porozumeniu súčasnej konfliktnej situácie,“ vysvetľuje americká kurátorka výstavy Charlotte Cottonová. V rámci projektu navyše vychádza 13 kníh, medzi ktorými budú tak monografie vystavujúcich umelcov, ako aj komplexný katalóg k výstave, ktorá sa po premiére v Prahe v súčasnosti sťahuje do Tel Avivu, New Yorku a ďalších destinácií.
Kniha nad politikou
Popis rozsiahlych a rôznorodých cyklov všetkých zúčastnených fotografov by vydal na hrubú knihu (alebo rovno na trinásť kníh), sústreďme sa preto radšej na osobnosť jedného z nich – na doyena českých fotografov Josefa Koudelku, člena slávnej agentúry Magnum Photos.
Koudelka si za tému svojho cyklu zvolil deliaci múr – symbol najväčšej súčasnej izraelskej traumy a zároveň nešťastného pokusu o jej „liečbu“. Väčšinou ľudoprázdne panoramatické fotografie, ktoré vystavuje v podobe rozkladacej knihy, doplnené nástennou projekciou zachytávajú tvary, melódie a fragmenty archetypálnej izraelskej krajiny a brutálnu, absurdnú stopu, ktorú v nej deliaca čiara múru zanecháva. Krajina pretkaná a ranená ostnatým drôtom, biblické sady pošpinené betónom a panelmi, ponuré bezpečnostné koridory, celkom nové sídliská pohlcujúce krivky kopcov, fantazmagorický obrnený plaz pretínajúci územie nikoho. Memento ľudskej nedostatočnosti, necitlivosti a neznalosti.
„Hrozne sa ma to dotklo a nedokážem sa toho zbaviť. Každého z nás pobyt tam nejako poznamenal,“ vysvetľoval Koudelka na prednáške v DOX-e a opakovane zdôrazňoval, že si rozhodne nepraje zabŕdnuť v debate do plytkých a kalných politických vôd. Napriek tomu je však podľa svojich slov dopredu pripravený na to, že pre svoj pohľad bude kritizovaný z oboch strán: „Moja kniha je nad politikou, je o človeku a o krajine. Palestínčania sa však aj tak budú hnevať, že neukazujem, ako trpia. A Izraelčania zasa preto, že nezdôrazňujem, koľko životov ich múr zachránil.“
Ivan v Jeruzaleme
Pri svojich návštevách Izraela a fotografovaní múru sa Josef Koudelka niekoľkokrát dostal i do nepríjemných situácií, ktoré jeho vzťah k múru a tým, ktorí ho vybudovali, vyostril. Najväčšie nebezpečenstvo zažil vo východnej časti Jeruzalema, v na prvý pohľad pôvabnom parčíku, v ktorom si spoločne s izraelským kamarátom fotografom sadli na lavičku a jedli sendviče. Za bieleho dňa sa z krovia vynorilo sedem izraelských vojakov a rýchle mierili k fotografom.
Mierili na nich samopalmi, správali sa arogantne a jeden z nich udrel pažbou do Koudelkovho špeciálneho fotoaparátu Leica tak silno, že ho zničil. Išlo o špeciálny digitálny panoramatický prístroj, vyrobený na objednávku.
„Keď mi zničil fotoaparát, tak som sa mu mlčky zahľadel do očí a vtom som vám mal naraz pocit, že už som to celé raz zažil a vybavila sa mi Praha 21. augusta 1968. Toho vojaka som si nemohol spliesť: mal typickú tvár a výraz ruského Ivana.“
Skúsený fotograf priznáva, že nad ponukou byť jedným z autorov projektu This Place dlho váhal. „Vždy som sa bál, aby som sa nestal súčasťou propagandy alebo skrytej reklamy, preto som si i v prípade tohto projektu vyžiadal zoznam nadácií, ktoré budú akciu sponzorovať. Rád by som prispel k tomu, aby sa ľudia na celú záležitosť prestali dívať optikou podmienenou tým, či sú na strane Izraelčanov, či Palestínčanov,“ konštatuje. Napriek tomu sa neubráni povzdychu: „Je to smutná krajina. Izraelčania sa z pozície tých, ktorí boli utláčaní, sami stali utláčateľmi. Podľa toho, čo som zistil, nemajú Palestínčania žiadnu šancu. A beznádej ľudí provokuje k nezmyselným činom.“
Vzápätí však zdôrazňuje, že je predovšetkým fotografom a umelcom, takže jeho pohľad nemá byť ani kritikou, ani obhajobou. „Chvalabohu, že Izrael existuje. Ale rovnaké právo na existenciu má i Palestína,“ zhrňuje Koudelka. Zveruje sa, že je smutný z toho, že Česko ešte jej samostatnosť neuznalo a, naopak, kvituje, že Slovensko tak urobilo.
Za najväčšiu absurditu izraelského múra Josef Koudelka považuje skutočnosť, že nevedie medzi dvoma krajinami, ale rozdeľuje Palestínu, ľudí z jedného národa alebo dokonca z jednej rodiny.
Foto: Josef Koudelka
Kradnúť sa nemá…
„V súčasnej dobe sa na svete budujú tisíce kilometrov najrôznejších deliacich múrov, ale ja si myslím, že tento múr sa líši tým, že ide o múr, ktorý istý štát stavia nie na svojom území, čo znamená, že ten, kto ho stavia, vlastne kradne čosi niekomu inému. A kradnúť sa nemá, to ma už ako chlapca učil otec,“ hovorí fotograf v rozhovore pre súkromnú českú televíziu DVTV.
Josef Koudelka sa pri zžívaní sa s múrom, týmto brutálnym rezom do biblickej krajiny, ktorý si vybral za objekt svojich fotografií, norí do detstva, do doby, keď vnímal Jeruzalem a Palestínu ako scény z rozprávok a vianočných nálad. K izraelskej krajine teda pristupuje ako k niečomu dôverne známemu, má k nej vnútorný vzťah. Múr preto chápe bolestne, ale zároveň ako metaforu. „Je to vlastne jedna z najdôležitejších krajín pre väčšinu obyvateľov tejto planéty. Nech sme židia, moslimovia, alebo kresťania, máme ju spojenú s pojmom posvätnosti.
Čokoľvek sa s ňou deje, je preto pre nás podstatné. Navyše každý, kto za nejakým takýmto múrom žil, dobre vie, čo to znamená,“ pripomína vlastnú životnú skúsenosť, keď do svojich 33 rokov žil za železnou oponou a potom „múr“, ktorý delil Československo od západného sveta, prekonal a dostal sa na druhú stranu. Ako prekážku ho potom bolestne vnímal i v anglickom a francúzskom exile.
I izraelský múr preto vníma predovšetkým ako absurdný zásah do sveta, ktorý spôsobuje, že túžba určitých ľudí po slobode bola ohrozená, sloboda im bola odobratá. „Ten múr je zločin proti krajine. A to je pre mňa čosi ako zločin proti ľudskosti,“ hovorí Koudelka.
Ruiny krásy
Koudelkov cyklus fotografií izraelského múru a rovnomenná kniha Wall autenticky nadväzuje na autorovu skoršiu tvorbu. Je pokračovaním jeho celoživotného poslania – podávať svedectvo o miznutí a ničení krásy, zachytávaní jej posledných odleskov a ozvien vo chvíli, keď sa definitívne strácajú v priepasti času.
To je ostatne fenomén, ktorý charakterizuje tvorbu najznámejšieho českého fotografa od jeho prvého cyklu – snímok miznúceho sveta slovenských, rumunských a francúzskych Rómov – cez svetoznáme momentky z krvavého potlačenia Pražskej jari sovietskymi tankami a expresívne obrazy devastácie vnútorných i vonkajších hodnôt súčasného sveta cyklov Exil a Chaos, až po smutne sivú obrazovú kroniku zdevastovaného Podkrušnohoria Čierny trojuholník.
Výnimkou nebude ani pripravovaný cyklus, ktorý si berie na mušku ľudskú stupiditu a absurditu planého usilovania. Súbor pomenovaný Ruiny zachytáva archeologické náleziská okolo Stredozemného mora. Mnoho štátov sa pritom snaží vykopané pamiatky pomocou betónu rekonštruovať do pôvodnej podoby, čím prichádzajú o svoju krehkú krásu.