Foto: RTVS
Niekedy je však strach silnejší než istota domova: darmo bola mama na blízku, stačilo otvoriť knižku, pozrieť si obávané miesto a srdce sa rozbúchalo! Strašidelný vedel byť aj Ľudovít Fulla, aj Albín Brunovský, niektoré scény z rozprávkových filmov, ježibaby, draci, čerti, ale aj pokrútené stromy alebo hady, tajomné domčeky, jaskyne, skaly, hrčovité bakule, vyvolávali hrôzu. O bábkach v divadle už ani nehovoriac – taký vlk v Červenej čiapočke vedel byť strašný! Občas sa vyskytol aj kostlivec alebo riasnatý vodník. Ale niektorí herci vedeli urobiť strašidlo aj z vlastných prstov. Je to skrátka tiež umenie – vyvolať strach. Poďte sa s nami trocha báť, aspoň v predstavách a v spomienkach: Čoho ste sa v knižkách a vo filmoch v detstve báli?
Deduško, to hádam nie?!
Niekedy vyvolá zdesenie celkom nevinná postava. Deduško Večerníček vyvolal u dvojročnej Adelky taký záchvat plaču, že sa dobrých pätnásť minút nevedela upokojiť. A čo spáchal? Keď po rozprávke na dobrú noc odišiel do domčeka, rozlúčil sa so svojím verným štvornohým spoločníkom a – nechal ho vonku pred dverami! Adelka naňho neveriaco pozrela a už sa jej po líčkach kotúľali slzy ako hrachy. Ako mohol psíka nechať vonku? V záchvate ľútosti už nevidela, že psík vzápätí zaškrabkal na dvere a deduško ho pustil dnu.
Adelkin skutočný dedo navrhol nevystavovať viac citlivú vnučku takýmto drastickým scénam. Babička však prišla s lepším riešením. Adelke niekoľkokrát zopakovala, že deduško psíka hneď do chalúpky pustil, o čom sa môže presvedčiť zajtra. Na druhý deň, keď sa blížila obávaná večerníčková scéna, bolo vidieť v očiach dievčatka nedôveru a strach. Adelka mala slzy na krajíčku, ale vydržala a keď sa pes naozaj dostal dnu, bolo na nej vidieť skutočnú úľavu.
Foto: RTVS
Desaťročná Alžbetka si už na veľa desov z detstva nespomína. „Asi som sa bála ježibaby. Jej nosa a bradavíc,“ smeje sa. A jej 42-ročný otec Roman, ktorý je bývalým detským hercom, pridáva vlastnú skúsenosť: „Ja som sa bál Mrakomora a Čarodejníkovho učňa. Mal také rozseknuté oko. A ešte Drakulu, to som sa bál ísť aj vycikať. Skákal som k vypínaču ako klokan.“
Gorazd, ktorého poznáte z pravidelnej detskej ankety v magazíne, tiež priznáva: „Bál som sa aj ako starší, keď som mal 12 rokov a hral som strašidelné počítačové hry. Ale rýchlo som si zvykol na rôzne strašidlá a potom to už bolo bez problémov. Občas som sa bál filmových hororov – tie som obyčajne ani nedopozeral. Trošku som sa bál sám v mojej izbe, ale mama mi kúpila malé nočné svetielko a už bolo dobre.“
U Dobšinského všetci mreli do radu
Tridsaťpäťročná Mariana je momentálne na materskej a na svoje detské desy si dobre pamätá: „V detstve mi naháňali strach tri postavy a celkom pekne sa dopĺňali. Cez deň to bol pán Drbal na oranžovom bzučiakovi, čo posýpal polia a okolo nášho domu prechádzal len vtedy, keď sa nám so sestrou nechcelo spať. Bol silnej postavy, mal tmavé okuliare, tmavý šál omotaný okolo krku a neboli s ním veru žiadne žarty. Bral so sebou deti, čo nechceli spať – a tak sme vždy radšej rýchlo zaspali.
Ďalšia postava, ktorá ma vedela omráčiť strachom, bol Kožkár, údajne celý z kožiek, ktorý zbieral papuľnaté deti, presne také, ako som bola ja. Pri jeho občasných návštevách našej uličky som mu vždy unikla len o chlp, a to len preto, že som vždy zobrala nohy na plecia a utekala sa skryť. Tretia hororová postava z môjho detstva bola Krvavá tetka, ktorá vyčíňala najmä v noci a objavovala sa v každom strašidelnom príbehu, ktorý sme si v tme dokázali vymyslieť.
Foto: ruskijfilm.ru
Najčastejšie som sa schovávala do postele pod perinu alebo pod posteľ. Strach z pána Drbala a Krvavej tetky sa pominul vždy po prebudení, strach z Kožkára odišiel po prehováraní dospelákmi, že sa nemám čoho báť, lebo Kožkár už dávno odišiel.“
Marianina vrstovníčka Naďa zasa z duše neznášala niektoré bábkové rozprávky a bála sa filmovej Mahulieny, zlatej panny aj Šípkovej Ruženky. „Najmä tá Šípková Ruženka má veľa znakov hororu, mala som z nej nočné mory. Môj brat mal zasa ako malý nervy z Perinbaby, konkrétne zo Zubatej. Na horory z kníh si nepamätám, ale viem, že niektoré Dobšinského rozprávky boli len pre silné žalúdky, lebo v nich všetci mreli do radu.“
Aj architektka Kristína Naďu chápe. „Áno, rozprávka Mahuliena, zlatá panna bola hrozne drastická – a tie oči slepých postáv v jaskyni!“ Tridsiatnik Juraj spomína: „Mňa desil Dracula – ja som to, somár, našiel v knižnici, mal som možno osem rokov a úplná trauma – celé noci som nespal a predstavoval si, ako lezie po stene do môjho okna na štvrtom poschodí! V knihe boli fotky zo starého filmového spracovania s Belom Lugosim, takže to bola veľmi živá predstava…“
Foto: RTVS
A 31-ročnej Petre zasa rozprávkovú traumu spôsobila Snehová kráľovná: „Keď sa Kai stratil a Gerda ho našla u Snehovej kráľovnej, Kai ju nespoznával a vôbec, zabudol na všetko, čo spolu prežili, na celý predchádzajúci život. Zdalo sa mi to neskutočne desivé!“
Dajme slovo aj staršej generácii. Učiteľ Peter Uhlík rozpráva: „Keď som bol malý, mávali rodičia veľa detí – aj desať. Často nás napomínali: „Buď dobrý, lebo večer príde čert a vezme ťa!“ Inak by si s deťmi neporadili a nič by neurobili. A roboty mali veľa! Ja som sa osobne veľmi bál čerta – keď išli čerti na Mikuláša po ceste a rinčali reťazami, veľmi som sa bál. Nemyslím si však, že tento strach niekomu uškodil. Patrilo to k životu.“