Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Oľga Feldeková, spisovateľka: V detstve som sa bála čerta, ale aj anjela, lebo mama tvrdila, že mu „nabonzuje“ každý môj prehrešok, dokonca aj škaredú myšlienku. V našom mestečku sa hovorilo o istých ženách, že sú strigy, a keď sa na mňa pozrú, „príde mi z očí“. Niekedy som sa im zamotala naschvál do cesty s tlčúcim srdcom. Asi som sa rada bála.
Predpokladám, že sa dnešné deti boja viac. Na strašidlá síce neveria, ale boja sa zlých ľudí. V novele Veverica mám strašidelný príbeh, v ktorom sa postava naľakala tak, že sa jej prevrátili oči, až bolo vidno len bielka. Druhá postava sa jej ich usilovala prevrátiť nazad zápalkami.
Pri písaní strach nemám. Ten sa dostaví, až keď si idem prečítať, čo som napísala. V detstve sa mi občas snívalo, že ma uniesol drak. Pamätám sa, že som ho mala rada a že som s ním bola šťastná. Najstrašidelnejšie strašidlo si nemusím predstavovať. Poznám ho a usilujem sa ho vytlačiť z hlavy. Strachu zo zlého a hlúpeho človeka sa vyhnúť nedá.
Uznávam iba nevinné strašenie
Foto: Roman Pavlík
Gabriela Futová, spisovateľka: V detstve som sa najviac bála fašistov. Možno to znie smiešne, ale filmy s vojnovou tematikou patrili vtedy k povinným školským podujatiam. Desila ma ich krutosť, z filmových scén som mávala nočné mory. Najviac ma desilo, že k nám nečakane vtrhnú do bytu a postrieľajú nás. Neskôr som sa príšerne bála jadrového výbuchu. Opäť dôsledok branných cvičení, počas ktorých sme nacvičovali nezmyselnú ochranu vrecúškami na rukách a nohách. Nikdy som sa nebála rada, doteraz sa strachom vyhýbam, nepozerám horory, radšej mám veselé veci. Najstrašnejším strašidlom je pre mňa zlý človek. Desím sa takého stretnutia, pretože na prvý ani na druhý, tretí pohľad nedokážem v človeku zlobu odhadnúť.
A keďže vidím, čo sa okolo nás deje, a zažila som aj osobné stretnutia so zlými ľuďmi, radšej sa im vyhýbam. Osobne o strašidlách nepíšem. Dôvodom je to, že sa sama nerada bojím. Jediné, čo mám rada, je nevinné strašenie spojené s bláznením, keď sme všetci takí roztatárení, že sa z ľakania smejeme.
Strašili ma zhavranení bratia
Foto: Benický
Ivan Popovič, výtvarník a spisovateľ: Mal som asi päť rokov, keď som v našej domácej knižnici objavil jednu rozprávkovú knižku a v nej strašné, ale strašné strašidlo! Huhuhúúú! Už si nepamätám, ako sa tá knižka volala, tuším Sedem zhavranených bratov. Už ten samotný názov bol strašne strašidelný. Ja som mal len dvoch bratov, ale som si to nevedel ani predstaviť, že by sme sa raz mali zhavranieť.
V knihe boli farebné ilustrácie na vloženom kriedovom papieri, ale aj kresby na tom istom papieri, čo bol text, nakreslené čiernym tušom. Stále som sa vracal najmä k dvom obrázkom. Na jednej kriedovej stránke bola nakreslená neskutočne krásna farebná víla, dnes by som skôr povedal, že sexi. Na druhom obrázku bol zobrazený chlpatý chlap, obluda s veľkou hlavou a vypúlenými očami. V zovretom náručí to strašidlo unášalo kamsi malé dievčatko. Knihu ilustroval Štefan Cpin, ozajstný Majster sugestívnej kresby.
Vždy keď som si v knižke listoval, radšej som tú stránku s obludou preskočil a vrátil som sa k víle. To mi zostalo dodnes. Cpinovo strašidlo vo mne naozaj vzbudzovalo hrôzu. Ale som návšteve to strašidlo zakaždým neukázal. Teta Milka sa vedela nádherne ľakať. Oveľa známejší ako Cpinove ilustrácie boli strašiaci, ktorých niekdajší predchodcovia dnešných slovenských farmárov (bíreši, statkári, jednotlivo hospodáriaci roľníci, kulaci a družstevníci) stavali do maku.
Foto: Ivan Popovič
Na laty zbité do kríža sa zavesila stará košeľa, sako či iné staré handry, a hore na špicu sa nastokla veľká hlava, plátenné vrecko vypchaté slamou. Obzvlášť veľkí strašiaci-fešáci dostali na hlavu ešte i obnosený klobúk. Takto vybavený strašiak do maku mal odrádzať vtákov od kradnutia onej halucinogénnej látky.
Dnes sa na strašenie používajú sofistikovanejšie metódy. Nielen v maku, ale dokonca i uprostred dedín a miest sa stavajú obrie bilbordy s veľkými hlavami. Má to veľmi podobné účinky nielen na vtákov, ale i na ľudí. Strašidlá vždy boli, sú i budú.
Obával som sa Valibuka aj čerta
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Peter Jaroš, spisovateľ: V detstve som sa bál Valibuka, že nám vyvalí z koreňov aj našu veľkú jabloň. Ale bál som sa aj čerta, že unesie do pekla nášho psíka, keď bude na neho brechať. Bál som sa aj takých filmových scén, napríklad vo filme Pád Berlína, v ktorých umierali ľudia.
Či bol strach aj príjemný? V detstve som sa nebál rád, či nerád bál, občas som od strachu zatváral oči alebo zatínal päste. Oveľa neskôr, keď som si už uvedomoval, že film je len umelecká fikcia, strach príjemne šteklil a produkoval v mozgu adrenalín.
Strašidlo som si predstavoval ako niečo také, čo v tme len tuším, ale počujem ho hovoriť hrôzostrašné veci. Myslím si ale, že odmalička si treba zvykať na všetko, teda aj na strach, lebo čím je človek starší, tým pribúda dôvodov báť sa.
Mátala ma polnočná mátoha
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Katarína Nádaská, etnologička: Pamätám si celkom presne, že to boli ilustrácie k rozprávkam od Boženy Nemcovej – príbeh o Smelom vojakovi, ktorý nocoval v strašidelnom dome, kde o polnoci chodila mátoha a každého roztrhala na kusy. Ilustrácie mátohy a brilantne strašidelný text vo mne dlho vyvolávali hrôzu z knihy. Strach som mala pri sledovaní filmu o Harry Potterovi – tam boli ozaj strašidelné príšery.
Nebála som sa rada. Najmä v detstve som sa bála byť sama doma, keďže som mala strach zo strašidiel a príbehov o upíroch a mŕtvych vracajúcich sa na svet. Pretrvávalo to však aj v dospelosti, lebo pri terénnych výskumoch som počúvala naozaj strašidelné príbehy a rozprávanie o čiernej mágii. Bŕr! Takže som nebola rada, keď som sa mala báť, a to platí doteraz – bojím sa rada len v spoločnosti ľudí a pri zažatom svetle.
Strašidlo si predstavujem ako nehmotnú bytosť, ktorá napriek tomu, že ju nevidíte, bude vás gniaviť svojou ťarchou a spôsobovať vám paralýzu celého tela. Nemôžete sa nadýchnuť! Prichádza zásadne v noci, keď spíte.
Pokiaľ dieťa necháme v domnienke, že strašidlá naozaj existujú, a nepredebatujeme s ním túto tému k jeho plnej spokojnosti – dieťa sa môže dlhodobo báť a môže to mať aj psychické následky ako zajakavosť, nočné pomočovanie a podobne. Zo strachu vznikajú u niektorých ľudí až nevysvetliteľné obavy a poverčivosť (ako napríklad piatok trinásteho, čierna mačka skríži cestu, strach z cintorínov).
S vodníkmi a lesnými žienkami sa cítim dobre
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Martin Kellenberger, výtvarník: Počul som, že niekto sa naozaj bál nejakých ilustrácií, ale mňa to obišlo. Je pravda, že niektoré ilustrácie boli ohurujúce, pre mňa napríklad v Gréckych bájach. Tam boli strašidelné postavy, ale chápal som to ako umocnenie deja. Spomínam si však, že prvý, pôvodný film Gróf Drakula, bol super.
Dnes sa človek na tom zasmeje, ale vtedy – ako chlapec – som mal strach. Neviem, aký má zmysel takýto detský strach. Doktori asi vedia, či má pozitívne účinky. Možno je dobrý na to, aby upozornil človeka na možné nebezpečenstvo. Ja stále rád kreslím fantazijné bytosti – vodníkov, ježibaby, lesné žienky a podobne a cítim sa s nimi dobre.
Foto: Martin Kellenberger
Babička rozprávala drastické príbehy
Foto: MDPOH
František Výrostko st., herec a riaditeľ Slovenského komorného divadla v Martine: Najstrašidelnejšie rozprávkové, bosorácke, strigônske, cintorínové a mysteriózne príbehy mi neuveriteľne pútavo a presvedčivo rozprávala moja milovaná babička, najmierumilovnejší člen našej veľkej deväťčlennej rodiny (starí rodičia, rodičia, päť chalanov). Pravdepodobne si ich vymýšľala, pretože v žiadnej knihe rozprávok som na ne nenatrafil.
Najdrastickejšie príbehy vždy tak rozorvali moju detskú myseľ, že večer od strachu som sa priplichtil do postele k môjmu staršiemu bratovi, aby som vôbec mohol zaspať. Preto som ja neskôr môjmu synovi Ferkovi rozprával takisto vymyslené rozprávky či príbehy, ale veselé, humorné, žartovné či vtipné, opisoval som rôzne naše šibalstvá a pestvá, aby som pred spaním nedráždil čistučkú detskú myseľ.
Problém bol iba vtedy, keď moja fantázia mala „pauzu“ a on ma poprosil, aby som mu zopakoval istý príbeh. Keďže som sa občas odchýlil od pôvodnej verzie, lebo som si to už celkom presne nepamätal, okamžite ma stopol. „Ocino to bolo predsa ináč!“ A dokončil príbeh za mňa. Kuriózne bolo, že som občas zaspal skôr ako on.
Raťafáka Plachtu by som stretnúť nechcel
Foto: MDPOH
Feďo Výrostko, kontrabasista: Jednu konkrétnu rozprávkovú postavičku, ktorej by som sa bál, som nemal, aj keď Raťafáka Plachtu by som v tmavej uličke stretnúť nechcel. Môj problém bol viac komplexný. Nemohol som pozerať „detské krváky“ pred spaním, pretože v snoch ma premenila vlastná predstavivosť na obeť rozprávkových netvorov. Dodnes nemôžem pozerať horory. So strachom som ako dieťa bojoval tak, že som si skrýval hlavu pod vankúš. Vytŕčal mi iba nos. Nie že by som sa chcel ponosovať, potreboval som tie zlé sny rozdýchať.
Brat mi kreslil aj príšery
Foto: Martin Fridner
Jolana Fogašová, operná speváčka: Mám o sedem rokov staršieho brata Igora, ktorý je akademický maliar. Jeho talent sa samozrejme prejavil už v detstve, takže mi kreslil obrázky zvieratiek, bábik, princezien, princov, ale aj drakov, strašidiel a príšer od výmyslu sveta. Mala som celkom dobrý tréning, a tak som takéto strachy vnímala ako hru, nie ako skutočnosť. Aj vďaka tomu asi nepatrím medzi bojazlivých ľudí.
Svojim dcérkam rozprávame každý deň rozprávky a na ich žiadosť tam musí byť aj niečo strašidelné – samozrejme, primerane… Myslím, že trocha napätia neuškodí, ale určite by sa to nemalo preháňať. Detská psychika je krehká a zbytočne veľa strachu môže vyvolať traumu na celý život. V mnohých súčasných rozprávkach je až príliš veľa násilia a obludností.
S manželom zatiaľ selektujeme knihy aj rozprávky, ktoré naše dcérky majú doma. Deti by sme mali učiť skôr vnútornej rovnováhe, harmónii, ktorá im pomôže zvládať každodenný život, prekážky, rôzne strachy a vypäté situácie.
Najstrašnejšie strašidlo bolo to, ktoré som len tušila
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Katarína Slaninková, výtvarníčka: Zalovila som v pamäti a zistila som, že som sa nebála žiadnej rozprávkovej bytosti. Určite nie z ilustrácií a z filmov pre deti. V čase, keď som bola dieťa, boli v rozprávkach len klasické ježibaby a Martinkovia Klingáči s nádychom humoru.
V textoch, ktoré mama čítala, som sa nezamýšľala nad tým, čo znamená „byť o hlavu kratší“ alebo že Zlatovlásku zlá pani upálila. Skôr ma zaujímal príbeh. Ako silný zážitok si ale pamätám, keď rodičia sledovali na programe rakúskej televízie film Sloní muž od Davida Lyncha. Ten film som vtedy, samozrejme, nevidela, počula som iba názov a zvuky filmu. Ale predstava slonieho muža ma mátala ako dieťa ešte dlho.
Mňa a mojich bratov ešte bavilo spoločné prezeranie si katalógov Magazín kina zo 60. rokov. Skoro v každom čísle sa nachádzali fotografie z nemých filmov a najsilnejšou postavou bol pre nás Max Schreck z filmu Nosferatu. Ako dieťa som sa bála rada, pokiaľ som sa bála s niekým. Keď som prestala čítať rozprávky, začala som v knižnici vyhľadávať knihy, pri ktorých som sa rada bála sama, začalo sa to Sherlockom Holmesom, pokračovalo výberom poviedok od Hitchcocka.
Dodnes si rada pozriem filmy a prečítam knihy, ktoré majú napätie, ale strašidlá skôr už vidím v ľudskej zlobe a hlúposti. Najstrašnejšie strašidlo bolo pre mňa vždy to, ktoré som len tušila. Preto si najstrašnejšie strašidlo vlastne neviem predstaviť. Poddať sa predstavivosti a strachu z nepoznaného je nebezpečná vec.
Foto: Katarína Slaninková
V mojej voľnej tvorbe veľakrát zobrazujem témy, ktoré sú divákovi nepríjemné. Keď robím ilustrácie pre deti, nechcem, aby sa strašidiel v nich naozaj báli. Strach z rozprávkových bytostí má v každom prípade v detskej literatúre svoje opodstatnenie. Strach by mali vyvolávať bytosti so záporným charakterom, ktoré predstavujú zlo, treba sa im vyhýbať, dávať si na ne pozor, bojovať s nimi a so strachom z nich.
Ako opozitum sa v príbehu nachádzajú kladné postavy, ktoré proti tomuto zlu bojujú, prekonávajú prekážky a dieťa sa do ich roly tak trochu vžíva. Tieto príbehy podľa mňa učia deti rozpoznávať dobré od zlého, nastavujú prvé otázky, na ktoré deti musia reagovať, a tým pomáhajú formovať ich charakter a vývoj.
Čoho sa báli detskí herci
Foto: Marian Datko
Janko Keselý (15)
Keď som bol ešte malý chlapec, hrôzou ma napĺňala postava z filmu Mrázik – bohatier Ivan premenený na netvora. Mal medvediu hlavu. Ale ešte aj na medveďa to bola dosť škaredá hlava. Jednoducho vyzeral hrôzostrašne. Slovo „netvor“ je podľa mňa výstižné označenie tejto postavy. Nemám strach z medveďov ako takých, ale toto bola pre mňa ako pre dieťa hrozivá postava.
Foto: Marian Datko
Kristínka Fačkovcová (8)
Ako malá som sa veľmi bála ježibáb! Môj dedko ma vždy strašil, keď sme boli na chate. Prezliekol sa do babkinej nočnej košele a dal si parochňu, aby vyzeral ako ježibaba, a potom sme išli na nočný pochod do lesa. V lese sme prišli k stromu, kde sa vraj stretávali ježibaby. Ja som sa vždy tak veľmi bála, že spoza stromu nejaké vyskočia a od strachu som bežala späť na chatu.
Foto: Marian Datko
Christopher Michael Pauliny (8)
Rozprávok som sa nikdy nebál, ale mamina mi púšťala staré filmy z jej detstva, ktoré na mňa boli nejaké veľmi temné. Neviem, či to bolo tým, že boli čiernobiele, alebo tým, že hlavná detská postava kričala skoro každý obraz od bolesti. Navyše som film pozeral chorý, takže ma ovládol strach. Film sa volal A zase preskakujem kaluže.