Národné parky zarábajú neviditeľné miliardy

Ako sa volá "podnik", ktorý zarába viac ako najbohatšie firmy planéty? Príroda. Americkí a britskí vedci spočítali, že chránené územia celého sveta dokážu ročne vygenerovať 600 miliárd dolárov.

26.05.2015 06:00
Stora Sjöfallet, národný park Foto:
Stora Sjöfallet patrí k najstarším európskym národným parkom. A zároveň aj k takým, do ktorého výrazne zasiahol človek. V pozadí vidno masív Áhkká.
debata (5)

Čistý vzduch, čistá voda, stromy a skaly zarobili o 124 miliárd viac ako najväčšia firma sveta, mamutia sieť supermarketov Wal-Mart za rok 2014. Vtip je v tom, že obrovský potenciál chránenej prírody pre ekonomiku krajiny zatiaľ nikto nechce vidieť. Ani Slováci.

Osem amerických a britských vedcov na čele s Andrewom Balmfordom z Cambridgeskej univerzity najprv spočítalo, koľko ľudí ročne navštívi všetky národné parky a prírodné rezervácie na celom svete. Podobný výskum pred nimi ešte nikto nerobil. Vyšlo im 8 miliárd návštevníkov, čo je viac, ako je obyvateľov zeme. Výsledky publikovali v časopise Public Library of Science / Biology.

Najnavštevovanejším parkom na svete je podľa najnovšej štúdie Golden Gate National Recreational Area pri San Franciscu s ročným priemerom 13,7 milióna návštevníkov. Za ním sú dva národné parky vo Veľkej Británii – Lake District a Peak District, oba majú návštevnosť nad 10 miliónov ročne. Prekvapením bol pre bádateľov Národný park Serengeti v Tanzánii v Afrike, ktorý navštívilo „iba“ 148-tisíc turistov. Na porovnanie, Tatranský národný park má podľa odhadov 3 milióny návštevníkov ročne, podľa niektorých zdrojov dokonca až 4 milióny.

Ochota platiť za divočinu

Turisti minú peniaze na cestovanie, ubytovanie, stravu a ďalšie služby. To všetko sú hodnoty, ktoré sa dajú zrátať. Nuž a 8 miliárd návštevníkov minie približne 600 miliárd dolárov. Ročný „zárobok“ chránenej prírody pritom môže byť oveľa vyšší, ak by autori štúdie do výpočtov zarátali aj ďalšie, i keď už ťažšie obhájiteľné prínosy národných parkov. Napríklad tie kultúrne či zásobovacie. Britskí a americkí vedci sa im pre istotu vyhli.

Nechceli zrejme pôsobiť tak bombasticky ako istá skupina odborníkov, ktorá zrátala hodnotu všetkej čistej vody v chránených územiach na planéte. Výsledok bol v triliónoch dolárov (trilión je číslo s 18 nulami), čo niekoľkonásobne prevyšuje hrubý domáci produkt všetkých krajín sveta!

Aj ekológ a lesník Matej Schwarz z Lesníckeho výskumného ústavu vo Zvolene uznáva, že triliónová suma je skôr fiktívna. „Teoreticky sa dajú vypočítať aj takéto obrovské hodnoty služieb, ktoré poskytuje príroda. Lenže čistá voda má skutočnú trhovú hodnotu až vtedy, keď má skutočného kupca…“ Rekreačná hodnota, suma, ktorú sú ľudia ochotní investovať, aby sa dostali do prírody, je podľa Schwarza hodnovernejším a uznávaným údajom. Produkuje „skromnejšie“ čísla a drží vedcov pri zemi. Presne touto ťažšie spochybniteľnou cestou sa vybrali vedci z Cambridgea. Pointa ich výskumu však tkvie v inom čísle. Štáty sveta vložia ročne do národných parkov dokopy 10 miliárd dolárov. Čo už pri „skromne odhadnutých“ 600-miliardových príjmoch predstavuje úžasnú návratnosť investície. „Tieto kúsky sveta nám obrovsky prospievajú: od stabilizovania svetovej klímy cez regulovanie vodných tokov až po ochranu množstva druhov. Teraz sme ukázali, že prírodné rezervácie výrazne prispievajú aj k svetovej ekonomike,“ komentuje Balmford v komuniké Cambridgeskej univerzity. Podľa neho nastal čas, aby vlády konečne náležite investovali do chránených území. Oplatí sa to.

Najzrozumiteľnejšia reč? Peniaze

Rozprávanie o ochrane prírody ako o tvrdom biznise je relatívne novým trendom. A je nevyhnutným, pretože reči peňazí rozumie každý. Darmo budú ochranári presviedčať verejnosť o tom, ako je dôležité chrániť a uchovať prostredie, v ktorom sa nachádza napríklad lykovec muránsky. Je to síce rastlina, ktorá rastie len na Slovensku a len v Národnom parku Muránska planina, prežila všetky ľadové doby a teraz nemusí prežiť chlad modernej doby… Lenže, čo z toho majú ľudia, ktorí sa každý deň starajú o živobytie? Možno práve to živobytie.

„Ochrana prírody je často vnímaná ako aktivita, ktorá peniaze neprináša, len spotrebúva. Ako brzda ekonomického rozvoja a zdroj komplikácií,“ začína vysvetľovať Branislav Olah, expert v oblasti ekológie krajiny z Technickej univerzity vo Zvolene. Keďže ochranári doteraz nedokázali oceniť ekonomický prínos zachovania pôvodnej prírody, len ťažko mohli obstáť v bitke s developermi, ktorí svoje projekty vedeli jasne a zrozumiteľne vyčísliť pred štátom, ministrom, županom či starostom.

„Ak by sa umožnilo ochrane prírody argumentovať v spoločnom ekonomickom jazyku s ostatnými subjektmi, rozhodovanie by bolo transparentnejšie a ľahšie.“ Komerčné projekty sa konečne môžu rovnocenne porovnávať s ekologickými. Urbárnici by mohli zvážiť, či sa skutočne oplatí intenzívna ťažba dreva. Áno, zarobia veľa a rýchlo. Lenže čo budú zarábať, keď im zostane len more pňov? „Uprednostníme rýchly, ale krátkodobý benefit z predaja dreva, keď následná ťažba bude možná až o desiatky rokov, alebo pomalšie, ale dlhodobé benefity z ostatných ekosystémových služieb?“ pýta sa Olah. Ide napríklad o ochranu pred povodňami, ochranu pred eróziou, reguláciu klímy, tlmenie škodcov, opeľovanie… To všetko sa už dá oceniť a postaviť na misku váh vedľa ťažby či výstavby lyžiarskeho strediska.

Problém je v tom, že s týmito hodnotami ekonomiky štátov zatiaľ nepočítajú. Tradičná ekonómia nezahŕňa celý prírodný kapitál a jej zdroje vníma, akoby boli zadarmo. To sa však má v najbližších rokoch zmeniť. Európska komisia a členské štáty sa zaviazali, že do roku 2020 tieto služby „prírody“ na svojom území zmapujú a začlenia do účtovníctva.

Hoci tie už v rozpočtoch svojím spôsobom dávno figurujú. „Nielen budúce generácie budú platiť. Aj naša generácia už platí. Znečistené prostredie a chemické látky v potravinovom cykle a prostredí spôsobujú zdravotné problémy a alergie už dnes. Zvýšené náklady na zdravotnú starostlivosť znášame všetci. Klimatická zmena prináša extrémy vo forme prívalových dažďov, vĺn horúceho vzduchu. Tie majú priame dosahy na životy a majetok ľudí, a to predstavuje ďalšie náklady. Život ľudskej spoločnosti bytostne závisí od fungovania ekosystémov a prírodných procesov,“ pripomína expert.

Zelená železná opona

Z jednej strany sa vyškiera ostnatý drôt s hlavňami samopalov a z druhej strany mlčí stredoeurópska džungľa. Stromy, vtáky a Dunaj rozstrapkaný do množstva ramien. Dunajské luhy uviaznuté za železnou oponou, to tajomné zelené územie medzi Viedňou a hranicou s Československom, rozvírilo v Rakúsku v 80. rokoch veľkú spoločenskú diskusiu. Čo urobiť s týmto excentrickým regiónom susediacim s komunizmom? Dostali na výber dve možnosti.

Jeleň v Národnom parklu Donau-Auen, ktorý... Foto: Andrej Barát, Pravda
jeleň Jeleň v Národnom parklu Donau-Auen, ktorý zarába Rakúšanom viac, ako keby tu bola obria priehrada.

„Na jednej strane bola silná vodohospodárska loby, ktorá presadzovala mamutie vodné dielo, čosi ako Gabčíkovo-Nagymaros. A druhá skupina zas presviedčala, že by nebolo zlé, keby sa tam zriadilo chránené územie, z ktorého by sa dalo niečo získať,“ opisuje ekológ a biológ Radoslav Považan z občianskeho združenia Pronatur. Rakúšania si už vtedy dali vypracovať dve analýzy, aby zistili, čo sa im oplatí viac. Vodohospodári vyrátali návratnosť priehrady a ochranári zisťovali medzi ľuďmi ochotu platiť vstupné v novom národnom parku. Bolo prekvapujúcim zistením, že ak by sa im len na 20 percent naplnila očakávaná návštevnosť z prieskumov, národný park by zarábal pre spoločnosť viac ako vodné dielo.

Výsledkom je Národný park Donau-Auen. A vstupné tu počas špeciálnych Slovenských dní stojí dospelého 8,80 eura. Na ochranu prírody z rovnakých dôvodov stavili aj Nemci, keď v roku 1970 zakladali Národný park Bavorský les. Aj v tomto prípade išlo o zabudnutý región pri železnej opone, ktorý chceli nejako pozdvihnúť. „Západná Európa sa na národné parky dokáže pozerať ako na príležitosť, na ekonomický impulz, a nie ako na ťarchu,“ hovorí biológ.

Koľko zarába slovenská príroda?

Na túto otázku v súčasnosti neexistuje odpoveď, ale slovenskí odborníci ju intenzívne hľadajú. Pod ministerstvom životného prostredia bola zriadená pracovná skupina zložená z expertov, ktorí mapujú ekosystémy, ich služby a hodnoty.

Mimovládne organizácie však už stihli urobiť aspoň prvé pionierske prieskumy v zopár národných parkoch. Podieľalo sa na nich aj združenie Pronatur. Zistili napríklad, že Národný park Muránska planina, ktorý patrí k najmladším na Slovensku, dokáže ročne pre slovenskú ekonomiku zarobiť vyše 10 miliónov eur. Len polovicu z toho tvoria peniaze, ktoré do návštevy parku investujú turisti. Druhú polovicu príjmov tvoria napríklad rôzne semená, med, vodné zdroje, protipovodňová ochrana…

Národný park Veľká Fatra ročne vygeneruje hodnoty za 62 miliónov eur, Slovenský raj približne 156 miliónov. Považan upozorňuje, že podobne ako americkí a britskí vedci z Cambridgea, aj oni zbierali len pevné a overiteľné dáta, nezaoberali sa žiadnymi hypotetickými výpočtami. Jeden človek napríklad poctivo obehal všetky salaše, aby zozbieral údaje o tom, koľko zarobili na syroch.

Pri počítaní ekonomických efektov chránenej prírody má však Slovensko zásadný problém. Národné parky si nevedú pravidelnú evidenciu o návštevníkoch. „Na Slovensku sa tvárime, akoby človek do prírody vôbec nepatril. Správy národných parkov nemajú presnejšiu predstavu o návštevníkoch. O tom, kto vlastne sú títo ľudia,“ hovorí Považan. Zisťovali si to teda sami s pomocou dotazníkov. Vyšlo im, že typickým návštevníkom Muránskej planiny je rodina s deťmi alebo väčšia skupina, ktorá sa tu zdrží asi jeden deň. Prídu autom. Na stravu na jeden deň minie každý člen tejto skupiny priemerne 23,89 eura, na ubytovanie 15,73 eura a na drobné nákupy asi 8,23 eura. To všetko sú zaujímavé dáta pri debate o rozvoji regiónu s vysokou nezamestnanosťou.

Nakoľko si človek cení pohľad na tradične... Foto: Andrej Barát, Pravda
kravy, Západné Tatry Nakoľko si človek cení pohľad na tradične obhospodarovanú krajinu? Fotografia je zo salaša v Západných Tatrách, v pozadí vidno Nízke Tatry.

Ochrana prírody nemusí podľa Považana prinášať len peniaze, ale môže dať aj prácu ľuďom. Sprievodcom, strážcom alebo hoci len zamestnancom v infostánkoch. „Nemajme ilúziu, že to začne veľmi vynášať. No určite by sme vedeli zmierniť nezamestnanosť. Takéto profesie majú navyše trvalejší charakter ako pracovné miesta v montážnej hale, ktorú niekto za 10 rokov rozmontuje a presunie do inej krajiny…“ Čo na to Poloniny, Vihorlat, Východné Karpaty, Slovenský kras?

Vstupné? Iba ak v raji

Rozbehnutého manžela v nových „vibramkách“ zabrzdí pred vytúženým Slovenským rajom nečakaný text. Vstupné. Dospelý 1 euro 50 centov. Začne sa rozhorčovať, čo to má znamenať. Veď v Tatrách ani nikde na Slovensku sa za prírodu neplatí! A manželka ho musí utíšiť, že to je asi na údržbu všetkých tých rebríkov a chodníkov. Nakoniec predsa vytiahne peňaženku. „Veď to zase nie je až tak veľa.“

Neplatiť za prírodu je také slovenské. A dokazuje to aj táto scéna, ktorej sme boli svedkami v minulom roku pri jednej z brán do Slovenského raja. Jediného národného parku, kde sa vyberá vstupné. Pred dvoma rokmi spôsobili rozruch správy o tom, že sa to zmení a začne sa platiť aj v Tatrách. A keď z návrhov napokon zišlo, objavili sa titulky, ako veľmi sa milovníkom prírody uľavilo…

Naozaj sa však Slovákom nechce platiť? Keď sa návštevníkov Muránskej planiny pri výskume pýtali, koľko by boli ochotní zaplatiť vstupné, nula bola až na piatom mieste. Na prvom mieste v rebríčku bola suma dve eurá, za ňou bolo jedno euro, potom päť eur a na štvrtom mieste boli tri eurá. Vstupné zadarmo bolo ideálom len asi pre 15 percent opýtaných, pričom podobné výsledky priniesli aj výskumy vo Veľkej Fatre a v ďalších národných parkoch.

Na druhej strane, netreba mať veľké oči, že vstupné spasí prírodu. Skúsenosti zo západnej Európy sú také, že vstupné pokryje len približne 15 až 20 percent výdavkov národných parkov. Zvyšok pochádza zo štátneho rozpočtu a z ďalších zdrojov. Na Muránskej planine sa v pilotnom projekte osvedčila napríklad adopcia koní. Rodičia posielajú príspevok a deti sa môžu raz za čas zadarmo povoziť.

Nedocenené Tatry

Dokonca ani národný poklad nemáme zatiaľ vyčíslený. Poliaci áno. Poľský Tatranský národný park dokáže podľa vedeckej štúdie za rok vyprodukovať hodnoty v celkovej výške 523 miliónov eur. Jeho celková rozloha je 211 štvorcových kilometrov, čo nie je ani tretina z celkovej rozlohy slovenského Tatranského národného parku (738 štvorcových kilometrov).

„Môžeme sa domnievať, že vzhľadom na väčšiu výmeru slovenskej časti, bude táto hodnota u nás ešte väčšia,“ naznačuje ekológ Juraj Švajda z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. „Na Slovensku sa akurát odhadovali ročné tržby právnych subjektov podnikajúcich na území TANAP-u a prišlo sa k číslu viac ako 106 miliónov eur ročne.“ Štúdia z poľských Tatier navyše jasne ukázala, že Poliaci sa vo väčšej miere snažia vrátiť financie „vyrobené“ v parku naspäť do územia. A to aj cez údržbu či rekonštrukciu turistických chodníkov. „Poliaci nie sú závislí od ťažby dreva a rovnako od tvrdého cestovného ruchu. Na rozdiel od Slovákov pochopili, že regionálny rozvoj je viac závislý od krásnej scenérie a prírodných hodnôt, kvôli ktorým ľudia do Tatier chodia,“ prízvukuje ekológ.

Nuž a Poliaci majú vstupné. Ročne im podľa Švajdu pokryje až do 80 percent nákladov na manažment chráneného územia, pričom ich ročný rozpočet je približne 3,5 milióna eur. Slovenská správa TANAP-u dostávala podľa Švajdu od štátu niekoľko rokov dozadu 200-tisíc eur. „Ročne na všetky chránené územia v SR išli približne štyri milióny eur. V porovnaní s prínosom plynúcim z ekosystémových služieb národného parku je teda suma, ktorú štát investuje do ochrany prírody, naozaj zanedbateľná.“

Ak je skutočne pravda, že slovenské veľhory každý rok navštívia približne štyri milióny návštevníkov, natíska sa kacírska otázka. Čo by s Tatranským národným parkom urobilo vstupné jedno euro?

Rovnováha

Zvyšovať návštevnosť národných parkov sa však nedá donekonečna. To nie je cieľ. To by bol koniec.

Národný park Plitvické jazerá sa pýši... Foto: Andrej Barát, Pravda
Plitvické jazerá Národný park Plitvické jazerá sa pýši priezračnými jazerami. V čistej vode je tiež veľký potenciál.

Začiatok prírodných rezervácií v Európe sa viaže k zajtrajšiemu dátumu, 24. máj je Európsky deň národných parkov. Mal by ľuďom pripomínať, aké vzácne a rozmanité podoby života a krajiny sa zachovali v prírodných rezerváciách, ale aj ako rýchlo o ne môžeme prísť.

V tento deň pred 106 rokmi totiž vyhlásili vo Švédsku prvú sústavu národných parkov v Európe a patrí k nim napríklad aj jedinečné územie Stora Sjöfallet. Nachádza sa asi 20 kilometrov za polárnym kruhom. Ochranu Švédi vyhlásili pre veľké vodopády, ktoré patrili k tým najkrajším a najmohutnejším v Európe. S rozvojom hydroelektrární na vodopádoch však výrazne klesol ich prietok, krajinu preťali elektrické stožiare, cesty…

Vodopády nakoniec z ochranného pásma vyňali. Dozvukom zásahu človeka je však ešte praskanie desiatich mohutných ľadovcov v horskom masíve Áhkká, nazývanom tiež Kráľovná Laponska. Vypína sa nad celý parkom Stora Sjöfallet a jej ľadovce sa pod vplyvom globálneho otepľovania topia rýchlosťou 10 metrov za rok. A to je v skutočnosti ďalšia obrovská finančná ujma. Ak chránime prírodu, chránime ekonomiku.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #ekonomika #príroda #národný park