Autoškoly v hlbokom úpadku

Odkedy sa na Slovensku stali autoškoly predmetom podnikania - teda tvorby zisku - postupne, ale s osudovou istotou a neodvratnosťou sa začali meniť na miesta, kde sa len „jazdí“ a učí testovať. Vedomosti držiteľov nových vodičských oprávnení sú úbohé. Kto môže očakávať pokles nehodovosti, ak sa náš prístup zásadne nezmení?

23.06.2015 07:00
autoškola Foto: ,
Ilustračné foto.
debata (25)

Prvou autoškolou na území bývalého ešte spoločného štátu bola autoškola založená v čase rakúsko-uhorskej monarchie v Čechách v roku 1907. Stalo sa tak o dva roky skôr ako v USA! Kurz trval mesiac, poplatok bol 20 korún a učilo a pracovalo sa denne po deväť hodín. Už o nejakých 20 rokov neskôr sa na adepta autoškoly kládli povinnosti, hlavne však spôsobilosti: „…každý by mal mať na mysli, že k previneniu vodiča postačí, aby sa možnosť nebezpečenstva dala predvídať, i keby sa následky vodičovej neopatrnosti predvídať nedali. Potom nepotrebuje automobilový zákon vôbec obmedzovať rýchlosť vozidla a uspokojí sa s ustanovením, že rýchlosť vozidla je možné využiť do tej miery, pokiaľ nie je ohrozená verejná bezpečnosť.“

Jednoducho a inak povedané – za volantom sa treba správať tak a jazdiť takou rýchlosťou, aby týmto mojím správaním a rýchlosťou jazdy nebola ohrozená bezpečnosť ani plynulosť cestnej premávky. Teda predvídavosť, myslenie a, samozrejme, umiernenosť, dostatočná miera pokory, prispôsobivosti. Z pohľadu súčasného niečo, čo sa už dávno nenosí. Tieto danosti však človek nededí, neprináša si ich na svet vo svojej osobnostnej výbave. Nadobúda ich len výchovou a v správnom sociálnom prostredí. A potom – vzdelávaním.

Už na začiatku minulého storčia sa ako samozrejmosť predpokladalo, že žiadateľ o vodičské oprávnenie nesmie byť analfabetom, musí byť „mravne zachovalý“ a vodičský preukaz nemohli získať ľudia trestaní, agresívni, svojím správaním nebezpeční. Už vtedy!

Odvtedy korytom Labe i Dunaja more pretieklo (už aj tá voda je celkom iná ako vtedy), no od človeka, ktorý vedie motorové vozidlo v cestnej premávke, sa stále očakáva a vyžaduje to isté. To isté, čo však nie vždy je aj takpovediac normatívne deklarované. O čo a o koho tu vlastne ide? O ľudí a ich pohodlie a bezpečnosť, o čo najdokonalejšie naplnenie ich novej roly – roly vodiča.

Ako sa dožiť dôchodkového veku

Dávnejší konflikt medzi technikou a ľudskými možnosťami, jasne vyjadrený dopravnou nehodovosťou, je v súčasnosti pri pohľade na podmienky cestnej premávky nezvládnuteľný. Dominantnými nositeľmi dopravnej nehodovosti sú ľudia, v prípade ktorých sa dostáva do rozporu psychosomatická kapacita jednotlivca so zvyšujúcimi sa požiadavkami dopravy. Zlyhanie vodiča je späté s jeho (dopravným) charakterom a z neho odvodeným správaním sa v doprave v súvislosti s dopravným prostriedkom, podmienkami a prostredím.

Vedenie motorového vozidla v cestnej premávke nie je pilotovanie lietadla! Vyžaduje nepretržité reagovanie na množstvo podnetov z prostredia a neustále obnovovanie dynamickej rovnováhy medzi vodičom-vozidlom-komunikáciou-dopravnou situáciou, a hlavne – účastníkmi cestnej premávky! Preto je potrebné žiadateľa o vodičské oprávnenie na účasť v cestnej premávke pripraviť čo najkvalitnejšie – vyzbrojiť potrebnými vedomosťami, zručnosťami, návykmi – hlavne však schopnosťou dokázať sa správať na ceste čo najmenej konfliktne. Ukázať spôsob, ako sa za volantom dožiť dôchodkového veku. To sa, samozrejme, dá len v špeciálnych podmienkach, ktoré by mali zabezpečiť špeciálne zariadenia – autoškoly.

„Vychovanosť“ sa neskúša

Od roku 1991 sa začalo s novými autoškolami trhať vrece. Podľa zákona i naďalej zostali verné pôvodnému poslaniu – výcvik, vzdelávanie, výchova a nadobúdanie mravných a sociálnych postojov budúcich účastníkov cestnej premávky. Ako sa však dalo očakávať, ak sa mali stať predmetom podnikania, teda tvorby zisku, postupne, ale s istotou a neodvratnosťou sa začali meniť na miesta, kde sa len „jazdí“ a učí prechádzať testami.

„Podnikatelia“ – teda väčšina prevádzkovateľov týchto výchovno-vyučovacích zariadení – sa zrazu začali predháňať v získavaní tých, ktorí im mali priniesť profit – teda budúcich vodičov – a to za každú cenu. V mnohých autoškolách sa už dávno veľmi zle učí, nevychováva, lebo, až na výnimky, málokto vie dobre učiť, a o výchove radšej pomlčíme. V konečnom dôsledku ani niet koho vychovávať, niet koho vzdelávať. Zo strany žiadateľov o vodičské oprávnenie nebadať nejaký zvlášť úprimný záujem o vzdelávanie v tomto smere, o výchove nehovoriac. Naše (slovenské) autoškolstvo je v hlbokom úpadku – vo všetkých jeho súvislostiach.

Keďže „vychovanosť“ sa neskúša, reálne nehodnotí – prejdime k „vzdelávaniu“. Okrem pravidiel cestnej premávky sú obsahom vzdelávania v autoškolách i poznatky z takej oblasti ako je konštrukcia a údržba vozidiel, teória vedenia vozidla a zásady bezpečnej (defenzívnej) jazdy. Nie že by už nebolo na hodinách tzv. teórie o čom hovoriť – taká je však prax vychádzajúca z ďalších predpisov – učebných osnov. Tieto výcvikovým zariadeniam, hlavne však konkrétnym učiteľom (inštruktorom) predpisujú na každý zo spomínaných predmetov určitý minimálny počet vyučovacích hodín, aby počas nich svojim žiakom („klientom“) priblížili dôležité súvislosti s čo najefektívnejším priebehom výcviku, no najmä s čo najmenej konfliktným správaním sa na ceste – medzi ostatnými účastníkmi cestnej premávky. Netreba zdôrazňovať, že tento aspekt je rovnako dôležitý ako tzv. formálny predpis – pravidlá cestnej premávky.

„Autoškola je výcviková a výchovno-vzdelávacia inštitúcia na vykonávanie výučby a výcviku účastníkov prípravy na skúšku odbornej spôsobilosti na vydanie oprávnenia viesť motorové vozidlá (ďalej len „vodičský kurz“)“ – (okrem iného…). Zdôraznime slová "príprava na skúšku“.

Aká je teda tá skúška?

Úroveň vedomostí získaných v autoškolách sa hodnotí záverečnou skúškou – didaktickým testom. Má tento test naozaj všetky potrebné atribúty záverečnej skúšky? Informácie získané z didaktického testu majú byť platné, spoľahlivé a ľahko vyhodnotiteľné. K tomu však takýto didaktický test musí spĺňať požiadavku tzv. validity – tzn., že sa v ňom nachádzajú všetky dôležité časti učiva. Všetkým nám je veľmi dobre známy fakt, že to tak nie je, lebo súčasný test v autoškolách pre skupinu vozidiel B neobsahuje ani jednu otázku zo žiadneho iného predmetu poznávania, okrem zákona o cestnej premávke a jeho vykonávacej vyhlášky.

Realita je taká, že čo sa neskúša, to sa netreba učiť, a vo väčšine autoškôl sa ani neučí. Už tu teda možno začať hľadať súvislosti. . A potom sa netreba čudovať, keď na otázku: „Aký význam má systém ABS?“ žiak bez váhania odpovie – „skracuje brzdnú dráhu vozidla a umožňuje brzdiť aj v zákrute bez toho, aby hrozilo nebezpečenstvo šmyku vozidla…" Aktuálna forma záverečnej skúšky v tejto súvislosti len sčasti hodnotí to, čo by hodnotiť mala.

Ďalšou dôležitou vlastnosťou záverečného testu by mala byť jeho reliabilita, ktorá je v podstate ukazovateľom presnosti a spoľahlivosti merania výsledkov. Tieto výsledky (získané z didaktického testu) by mali relatívne presne ukázať skutočné vedomosti žiakov.

Pre ilustráciu: Osemnásťročný mladík, prišiel na jazdu – na predposlednú „dvojhodinovku". Vo voľnejšej časti tejto jazdy som poznamenal:

„Tak čo? Skúšky sú už predo dvermi, ako to máte so štúdiom predpisov? Viete všetko, čo treba vedieť?“ „No, samozrejme,“ odvetil. „Testy mi idú dobre, spravím tak jednu, najviac dve chyby… " Pred koncom jazdy ma poprosil, či by sa nemohol zaviesť domov a tam ukončiť jazdu. Súhlasil som. Doviezol sa na sídlisko pred bytový dom, zastavil v protismere na ľavej strane vozovky – v križovatke. "A to už ako?“ Pýtam sa. „Akože čo?“ Pýta sa on. „Urobil som snáď niečo zle? Veď naši a všetci okolo takto parkujú už od nepamäti a všetko je O.K.?!“

To, že skúšaný žiak v autoškole odovzdá vyplnený test už po piatich minútach od zadania s výsledkom 100 percent, vôbec neznamená, že predpisy tak dobre aj skutočne ovláda – a ešte k tomu i v potrebných súvislostiach. No a toto je priamy dôkaz toho, že súčasný test absolútne nespĺňa ani ďalšiu nevyhnutnú podmienku. Výsledky získané pomocou takéhoto testu vôbec neukazujú skutočné vedomosti žiakov.

Veď akými „vedomosťami“ disponuje žiak, ktorý týždeň pred skúškami na otázku: „Tak, ako ste pripravený na skúšku? Predpisy už poznáte?“ prekvapene odpovedá: „Aké predpisy? Veď skúška je z testov, nie?“ Testy, testy a zas len testy! Keď sa inštruktor opýta žiaka (v ktoromkoľvek štádiu praktického výcviku), ako pokračuje v štúdiu predpisov, odpovie, ešte som nezačal, veď skúšky sú až o tri týždne a na testy mi stačia tri dni pred skúškou… Keď si prečítate inzerát – oznam o začatí nového kurzu – prvé a najdôležitejšie tam bude – testy požičiavame zadarmo.

Testy? Áno, ale nové

Tak teda, ak prvá časť skúšky je taká, aká je, a testy sú také, aké sú, potom aj vedomosti žiakov sú také, aké sú. Teda úbohé. Veď žiaci do väčšiny autoškôl sa nechodia učiť predpisy, ale testovať! „Testy mi idú a jazda je v pohode…" To je tá najčastejšia odpoveď.

Pomerne iluzórne potom vyznieva v tejto súvislosti voľná interpretácia príslušného ustanovenia vykonávacej vyhlášky k zákonu o cestnej premávke: ak je žiadateľ o vykonanie skúšky hodnotený zo skúšky z predpisov o cestnej premávke klasifikačným stupňom neprospel, nesmie pokračovať v ďalších skúškach. Prečo? Nuž predsa preto, lebo nepozná predpisy! A ten žiadateľ, ktorý (v týchto súvislostiach) dosiahol najmenej 90 percent z celkového súčtu bodov otázok skúšobného testu – ten skutočne tie predpisy pozná (?!), ten už je spôsobilý pokračovať v skúške ďalej – i vo vedení vozidla v cestnej premávke?

Testy? Áno, ale úplne nové – didaktické, skutočne vedomostné testy, nútiace skúšaného rozmýšľať, pripravené odborným tímom špecialistov z oblasti psychológie dopravy, práva a didaktiky, ktoré by nespochybniteľne a hodnoverne preverili žiadateľov o vodičské oprávnenie nielen zo skutočnej znalosti predpisov o cestnej premávke v ich logických súvislostiach, ale i z vedomostí a poznatkov z oblasti zásad bezpečnej jazdy, ako sú napríklad základné fyzikálne zákonitosti, prvky aktívnej a pasívnej bezpečnosti jazdy s motorovým vozidlom príslušnej skupiny (podskupiny), najmä však všeobecne a fatálne pôsobiaci ľudský faktor v cestnej premávke.

Testy poskytované výhradne v elektronickej podobe a dostupné len poverenej osobe. To tu treba! Spôsob preverovania vedomostí, ktorý bude nútiť – jedných učiť, vysvetľovať, zdôvodňovať, a druhých učiť sa.

Ide sa jazdiť

Po „úspešnom“ absolvovaní prvej časti skúšky, ktorá prakticky nič relevantné nevyjadruje, ale – čo je najtragickejšie – charakterizuje skúšaného žiadateľa o vodičské oprávnenie ako spôsobilého pokračovať v skúške ďalej, teda v jej praktickej časti – ide sa jazdiť. Najskôr na autocvičisku alebo „inej podobnej ploche“. Takže „vymyslela sa“ kužeľová drezúra – teda slalom medzi kužeľmi, zacúvať kolmo medzi kužele, zacúvať pozdĺž medzi kužele a nakoniec zacúvať priamo „do garáže“ – teda medzi kužele. Len kužele, kužele, sterilné prostredie – a orientácia? Nuž orientujte sa napríklad pri cúvaní podľa konkrétneho kužeľa, ktorý v kritickom okamihu, keď by ste už mali točiť volantom, nevidíte ani cez okno, ani v spätnom zrkadle.

Ako môže niekto (až na ministerskej úrovni) tvrdiť, že ten (žiadateľ o vodičské oprávnenie), ktorý pri absolútnej absencii prirodzených a konkrétnych vnemov, takých dôležitých pre správnu orientáciu v priestore, zvalí alebo sa len dotkne nejakého kužeľa, alebo „pretne“ s vozidlom pomyselnú spojnicu zas len dvoch kužeľov – neprospieva, lebo „poškodil vozidlo“ a nemôže (totiž nie je spôsobilý!) pokračovať v praktickej skúške v cestnej premávke? Ako tento „niekto“ môže si byť istý v tom, že ten žiadateľ, ktorý „bezpečne“ a bez chyby absolvuje tento desiatky ráz opakovaný a nacvičovaný kužeľový nezmysel, stáva sa automaticky spôsobilým bezpečne sa pohybovať s vozidlom v cestnej premávke, kde sú dominantné a úplne na prvom mieste požadované nevyhnutné vedomosti, správne návyky, logická (!) priestorová orientácia a špecifické spôsobilosti?

Ak si niekto myslí, že ten žiadateľ o vodičské oprávnenie, ktorý v sterilnom prostredí súčasného autocvičiska „bezpečne“ zacúva medzi kužele, dokáže, ale už naozaj bezpečne, zaparkovať so svojím vozidlom i v reálnom prostredí cestnej premávky medzi vozidlá na parkovisku, na ceste v intenzívnej premávke – tak je úplne „utečený“ od reality!

Autoškoly sú takto nútené učiť svojich žiakov niečo, hlavne však spôsobom, ktorý je absolútne iracionálny a v prostredí, do ktorého sa ich žiak už nikdy nevráti! Veď parkovanie, teda vojdenie medzi vozidlá vpravo, vľavo v smere jazdy, či už jazdou vpred, alebo cúvaním, pozdĺž okraja cesty alebo kolmo (ale i bezpečné vyjdenie z miesta parkovania) a, samozrejme, i na chodník – podotýkam v reálnej cestnej premávke – to je predsa celý proces, plný nástrah a nebezpečenstiev! Od vybratia si vhodného miesta, spôsobu zastavovania, zaujatia miesta na parkovisku až po výjazd z miesta parkovania v situácii, keď okolo vás jazdia iné vozidlá, stoja za vami a čakajú na vás, prechádzajú ľudia – to predsa treba žiakov cieľavedome učiť – a naučiť! Zdôrazňujem – naučiť a v konečnom dôsledku i s povinnosťou bez výnimky vyskúšať! Lebo absolútne nespochybniteľnou pravdou je práve to, že ten žiadateľ, ktorý sa pri manévrovaní s vozidlom dokáže orientovať a logicky správať v reálnom prostredí bežnej cestnej premávky – potom dokáže a je spôsobilý kedykoľvek zvládnuť aj „jazdu zručnosti“ na autocvičisku – a nie naopak!

Aké učenie, takí absolventi

Skúška z vedenia motorového vozidla v „cestnej premávke“ – to je zväčša pomerne rýchly prejazd známymi a naučenými trasami a zapamätanými križovatkami – ako zopakovanie osvedčeného scenára praktického výcviku: na každú vyučovaciu jednotku – jedna križovatka – a bodka. Technika, dynamika jazdy? Jednotka (prvý prevodový stupeň) – tá slúži na rozjazd, potom dvojku, ktorú „dávame“ ešte pred odbočením na križovatke a pred kruhovým objazdom, a na rovnom úseku trojku… (Samozrejme – bývajú i dlhšie trvajúce, náročnejšie skúšky – tie sú však vedené v inom prostredí a s iným zámerom…).

V autoškolách si len ťažko spomenú na prípad, kedy naposledy dal skúšobný komisár žiakovi pri skúške povel, úlohu samostatne vykonať nejaký úkon – napríklad: „No a teraz sa otočte s vozidlom a vráťte sa naspäť do autoškoly!“, alebo: „Zájdite teraz k nákupnému centru (uvedie sa jeho názov, miesto)… a zaparkujte tam s vozidlom na parkovisku medzi vozidlá!“, alebo, jednoducho – „Povozte nás teraz desať-pätnásť minút po meste – len tak, kadiaľ chcete…!“ No je to jednoducho nemožné, lebo vo väčšine autoškôl nepokladajú za potrebné viesť svojich žiakov k samostatnosti, neučia svojich žiakov používať rozum, myslenie – nerozvíjajú ich schopnosti – flexibilitu, pamäť, hodnotenie, tvorenie…

Ja si nespomínam, že by niekto bol svedkom, ako skúšobný komisár preveruje spôsobilosti skúšaného žiadateľa – také predchádzanie počas jazdy mimo mesta pri rýchlosti blízko tej najvyššej povolenej, alebo prejazd neprehľadnou zákrutou za tých istých okolností… Osobne si nič také nepamätám. No a potom výsledok?

Žiak – (úspešný absolvent autoškoly…) vôbec nepozná predpisy v ich súvislostiach, nemá predstavu o teórii vedenia vozidla, zásadách bezpečnej jazdy. Zásady defenzívneho spôsobu jazdy – to už je pre nich (a, žiaľ, i pre mnohých tzv. inštruktorov) len utópia. Nevie zaparkovať s vozidlom v reálnej cestnej premávke, len máloktorý z nich je primerane samostatný vo vnímaní, v uvedomovaní, rozhodovaní a reagovaní, možno len raz predchádzal iné vozidlo rýchlosťou aspoň 80 km/h. Viete prečo? Preto, lebo takéto niečo nie je predmetom tejto skúšky! A s tým, čo sa neskúša – „s tým je vo výcviku škoda strácať čas“! O jazde po rýchlostnej ceste (i v situácii, keď je to organizačne i technicky možné) rýchlosťou aspoň 100 km/h – o tom sa nikomu ani neprisní. Vedieť „jazdiť“, teda byť dôveryhodným účastníkom cestnej premávky, sediac pritom v pohybujúcom sa motorovom vozidle, to predsa nie je sporadické, situačné opakovanie nadrilovaných určitých zručností, vypestovaných do nejakých (často spochybniteľných) návykov!

Ak chceme hovoriť o (ne)pripravenosti absolventov autoškôl na reálnu účasť v cestnej premávke – musíme najskôr a hlavne hovoriť o záverečných skúškach. Ak teda „Autoškola je výcviková a výchovno-vzdelávacia inštitúcia na vykonávanie výučby a výcviku účastníkov prípravy na skúšku odbornej spôsobilosti na vydanie oprávnenia viesť motorové vozidlá…,“ ako tvrdí zákon, a tá skúška má mať takúto podobu, úroveň, potom niet sa čo čudovať…

Ono totiž už by bolo konečne treba povedať niečo aj o súvislostiach: aké „učenie“ – takí absolventi; aké skúšanie – také učenie, príprava… Všetkým nám je známy fakt, že absolventi autoškôl všeobecne sú slabo pripravení do cestnej premávky – to je, žiaľ, realita – pravda. Treba si však položiť otázku: Kto a na základe akých kritérií posudzuje kvalitu žiadateľov o vodičské oprávnenie pri ich záverečnej skúške?

Ak sú spôsobilosti skúšaného žiaka diskutabilné – prečo ho skúšobný komisár pustí do cestnej premávky a nevráti ho autoškole? Ak takýto (slabo pripravený) žiak autoškoly prejde skúškou bez pripomienok, tak potom tie kritériá pre záverečnú skúšku, profesionálna úroveň konkrétneho skúšobného komisára – sú prinajmenšom spochybniteľné…

Skúšky – do rúk profesionálov

Praktické skúšky z vedenia motorového vozidla by sa mali vykonávať zásadne len v podmienkach bežnej cestnej premávky – tak v meste, ako aj mimo mesta, najmenej dvadsaťpäť minút s každým žiadateľom, kde by sa posudzovali nielen jeho zručnosti, návyky a spôsobilosti, ale aj (a hlavne) jeho myšlienková činnosť pri samostatnom a bezpečnom ovládaní vozidla v štandardných dopravných situáciách s primeranou dynamikou jazdy, zručnosti v manévrovaní s vozidlom – teda parkovanie, cúvanie a otáčanie sa s vozidlom a pod.

Skúšobný komisár by mal skúšať zásadne sám – bez prítomnosti učiteľa (inštruktora), s účasťou jedného, nanajvýš dvoch ďalších žiadateľov na zadných sedadlách vozidla (skupina B). To by však znamenalo, aby skúšobný komisár (nie mladší ako 27 rokov) mal i kvalifikáciu (samozrejme, i prax aspoň 5 rokov) učiteľa autoškoly.

Skúšobný komisár by mal byť profesionál (vôbec nie je podmienkou, aby bol súčasne príslušníkom Policajného zboru), to znamená, že táto činnosť by bola jeho jedinou činnosťou. Alebo aj ináč povedané – skúškami by sa mala zaoberať profesijná skupina, organizácia vytvorená len na tento účel – a to s vlastnými zamestnancami, vlastnými priestormi (učebňami), výpočtovou technikou (prostredníctvom ktorej by sa konala prvá časť záverečných skúšok) a technickou základňou, do ktorej by patrili i motorové vozidlá vybavené videozvukovým záznamovým zariadením, ktoré by malo pod kontrolou všetky ovládacie zariadenia – pre prípad sťažnosti zo strany skúšaného žiadateľa (jeho zákonného zástupcu), ale i pre zamedzenie korupčného, tendenčného správania skúšobného komisára.

Organizácia (pod gesciou ministerstva dopravy), do ktorej by sa ihneď(!) po skončení výcviku a získaní dokladu o skončení výcviku chodili prihlasovať žiadatelia o vodičské oprávnenie vykonať skúšku, skúšku, ktorej najmä jej praktická časť by sa mala konať zásadne v sídle kraja alebo okresu. Jednoducho – v autoškolách by sa učilo a na skúšky by sa chodilo k profesionálom… Totiž v súčasnosti musia autoškoly veľmi úzko spolupracovať s príslušnými okresnými dopravnými inšpektorátmi a ich skúšobnými komisármi: musia si s nimi dohodnúť termíny skúšok, musia im poskytnúť svoje priestory, techniku, svojich inštruktorov, čím sa okrem iného vytvárajú i dosť nežiaduce väzby medzi zúčastnenými stranami, ale i medzi jednotlivými zúčastnenými.

Ivan Čerešňák

Inštruktor autoškoly, ktorý 45 rokov pôsobil v oblasti dopravnej výchovy, osvety, základného výcviku a vzdelávania vodičov amatérov, ako aj pravidelného vzdelávania vodičov z povolania. Jeden z prvých prevádzkovateľov súkromnej autoškoly v Nitrianskom kraji. Posledných šesť rokov pracoval na úrade pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie, bol poverený okrem iného výkonom štátneho odborného dozoru nad činnosťou autoškôl. Je autorom publikácie Breviár autoškoláka a učebnice pre inštruktorov autoškôl Aj inštruktor je učiteľ, i metodickej pomôcky pre potreby Slovenskej komory výcvikových zariadení autoškôl (SKVZA): Metodika praktického výcviku na skupinu „B“ vodičského oprávnenia.

© Autorské práva vyhradené

25 debata chyba
Viac na túto tému: #autoškola #vodičský preukaz