Deti s vývinovými poruchami musí terapia baviť

Približne šesťsto detí s poruchami autistického spektra, ADHD a inými vývinovými poruchami navštívilo vlani budapeštiansku Nadáciu BHRG. Jej riaditeľkou je odborníčka na tému včasnej diagnostiky a intervencie u takýchto detí Katalin Lakatos. Už dve desaťročia cizeluje svoju patentovanú terapiu, ktorú by aktivisti chceli priniesť aj na Slovensko. S maďarskou odborníčkou sme sa o nej rozprávali počas seminára, ktorý v Bratislave zorganizovalo občianske združenie RATA s rezortmi školstva a sociálnych vecí.

01.07.2015 06:30
autizmus - dieťa - tráva - smútok - zamyslenie Foto:
Ilustračné foto.
debata

Ako ste sa dostali k práci s deťmi s vývinovými poruchami?
Hneď po škole som začala pracovať v istom inštitúte, kde som sa venovala deťom, ktoré majú poškodený mozog. Po dvoch rokoch som však z práce bola frustrovaná. Naše terapie deti nemali v láske, rodičia boli z procesu vylúčení a napredovali sme len veľmi pomaly, ak vôbec.

Vyhorenie?
Svojím spôsobom, no bránila som sa tomu. Povedala som si, že do terapií musím vniesť radosť. A vtedy mi napadlo zorganizovať cvičenie vo vode, veď tú má každý rád. Nakoniec som presvedčila nadriadených a dvakrát týždenne sme s deťmi išli do bazéna. Dosiahli sme vynikajúce výsledky, čo sa týka pohybových schopností.

Katalin Lakatos
Katalin Lakatos Katalin Lakatos

Kedy ste založili vlastnú nadáciu?
Keď mi v inštitúte povedali, aby som sa radšej znova venovala pôvodným cvičeniam, ktoré nikoho netešili. Pritom vo vode som prišla na zaujímavú vec. Mali sme skupinu detí, ktoré nechceli spolupracovať. Tak sme ich vo vode vzali jedno po druhom na ruky a začali točiť dokola. To sa im páčilo. Tie isté deti, ktoré sa nechceli zapájať, zakrátko vytvorili rad, aby sme s nimi zase točili. Ochotnejšie potom spolupracovali aj na ďalších úlohách. Bol to vyšší stupeň motivácie. Nielen nejaké plnenie úloh zo škatule.

Vaše cvičenia sú zamerané na dozrievanie centrálnej nervovej sústavy. Čo je však konkrétny cieľ, ktorý sledujete?
Úplným základom je, aby sa dalo s dieťaťom lepšie spolunažívať. Ale samozrejme, cieľov je viac. Ak napríklad nedokáže udržať pozornosť, cviky smerujú k tomu, aby to po terapii dokázalo. Prípadne aby dobehlo rovesníkov v oblastiach, v ktorých zaostáva. A keď spomínate ciele, tie sa netýkajú len detí, ale aj rodičov.

Rodičov učíte, ako s deťmi cvičiť. Stávajú sa vlastne sami terapeutmi?
Trochu áno. Aj keď treba dodať, že naša metóda nie je uzavretou náukou. Stále hľadáme lepšie a lepšie kombinácie cvikov, ich správnu následnosť, ktorá zabezpečí, aby dieťa napredovalo čo najrýchlejšie. Preto máme terapiu patentovanú, pretože ak by si niekto vybral len jej časť, prípadne by zvolil zlé poradie, mohlo by to byť dokonca kontraproduktívne. Rodičia však u nás vždy dostanú najnovšie poznatky a tiež ich naučíme cviky určené na mieru pre ich dieťa. Ale aj pre nich.

Pre rodičov? V akom zmysle?
Nielen pre rodičov, pre hocikoho, kto tie cviky s deťmi robí. Práca s takýmito deťmi vyžaduje naozaj hodiny a hodiny času. A radosť v nej musia nachádzať nielen deti, ale aj druhá strana. Inak vyhorí, ako sa to takmer stalo mne v začiatkoch.

Pre rodičov sú okrem starostlivosti o dieťa neraz náročné aj nechápavé reakcie okolia. Čo možno robiť v tejto oblasti?
Reakcie okolia sú naozaj rôzne, čo mňa však trápi viac, je prístup profesionálov. Komunikácia zo strany psychológov, lekárov by určite mohla byť sofistikovanejšia. Nedostatky vidím už v často nešetrnom spôsobe oznámenia diagnózy. A tie problémy pokračujú až k nedostatku špeciálnych pedagógov či ich základným nevedomostiam povedzme o autizme.

Na prednáške ste spomínali, že vaša terapia má pripraviť deti pre ďalší krok v živote. Či už pre klasické vzdelávanie, špeciálne školy, či ďalšie terapie. Pozrime sa na to však z druhej strany. Sú na deti s vývinovými poruchami pripravené tie ďalšie inštitúcie?
Samozrejme, to závisí od krajiny. Tie štáty, kde toto nie je prioritou, by sa však na vec mohli pozrieť aj z ekonomického hľadiska. Nehovorím, že pre všetkých, ale pre mnohých ľudí s vývinovými poruchami existuje pri správnej a včasnej intervencii šanca, že by sa mohli vedieť o seba sami postarať, dokonca si nájsť prácu. Ak to nezvládnu, pre štát to neznamená len jeden "vykoľajený” život, ale často dva, keďže takíto ľudia bývajú často odkázaní na celoživotnú starostlivosť rodičov. V Spojených štátoch vypočítali, že jeden takýto prípad môže štát ročne vyjsť až na 1,5 milióna dolárov. Predísť by sa tomu pritom dalo intervenciou za niekoľko desiatok tisíc dolárov…

To by sa však musel zjednotiť aj pohľad na to, čo je správna "liečba” u takýchto detí. Odborníci z iných oblastí terapie, ako je tá vaša, považujú len za doplnkové povedzme k liekom.
Veľkú rolu v tejto oblasti podľa mňa zohráva osobná zainteresovanosť. Keď prednášam na nejakej lekárskej konferencii, často sa mi stáva, že za mnou prídu lekári, aby som vyšetrila ich syna, dcéru, vnučku s autizmom… Ale aj na oficiálnej úrovni sa črtá lepšia spolupráca. Veľmi sa teším napríklad na spoločný výskum s maďarským centrom, ktoré diagnostikuje asi tretinu autistov u nás. Pracuje tam mnoho mladých psychiatrov, ktorí sa neuzatvárajú len do svojho sveta, ale hovoria – poďme zistiť, čo dokážu iní a ako môžeme spolu pomáhať lepšie.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #autizmus #autistické dieťa