Keď som niekedy v 90. rokoch čítala knižku Zdeny Frýbovej s dlhočizným názvom Malinkatý kretén aneb Od šoku k šoku na věčné časy a nikdy jinak, nemohla som sa prestať smiať. Hlavná hrdinka mala dvoch škótskych teriérov s veľmi svojskými povahami.
To, že psy dávala strihať v salóne, by nebolo nič čudné. Popis, ako sa ostrihaný pes hanbil prejsť okolo zrkadla, mi však utkvel v pamäti. Čo však bolo najzábavnejšie, boli komentáre psov – ku všetkému vrátane politickej situácie. Iste, vládli divoké 90. roky, ale aby škótsky teriér analyzoval situáciu matiek samoživiteliek?
To tu predtým nebolo. Popri všetkých výstrednostiach však Frýbovej psy neprekvapovali aspoň menami – volali sa Ronánek a Andrýsek. Vtedy bolo celkom bežné, že psy mali anglosaské mená.
Keď dnes stretnete Lucasa, Vivien, Amy či Elizabeth, môžete si byť istí, že nablízku je škôlka, nie psie cvičisko. Štvornohí chlpáči, ktorí držia krok s dobou, sa volajú Lukáš, Milan, Dorka či Jonáš. Alebo aj Cilka, ako westhighlandský teriér našej kolegyne. V poslednom čase pribudlo aj psích Žofiek – azda za to môže jazvečík spisovateľa Juraja Šebestu, ktorý zo sučky Žofky urobil hlavnú hrdinku svojho úspešného tínedžerského románu Keď sa pes smeje.
Máte farbu na ňufák?
Nie že by som neverila, že pes sa nesmeje. Samozrejme, že sa smeje. V detstve sme mali francúzskeho buldočka Dicka, ktorý sa nielenže smial, ale niekedy sa aj urážal. Keď mu raz otec neuvážene povedal, že smrdí, pes s ním dva dni odmietal ísť von a na prechádzky museli chodiť ostatní členovia rodiny.
Áno, bol to ten pes, ktorý s nami šiel na Štefánikovu mohylu na Bradle. Aj na hrad Beckov, do Rusoviec a všelikde inde. Ale spať s ním v jednej posteli, to nám nikdy nenapadlo. Ani v psom hoteli nikdy nebol. Keď s nami výnimočne nemohol ísť na dovolenku, išiel na dva týždne na prázdniny k babičke na Moravu. Ubytovali ho v záhrade a kúpal sa v miestnej riečke, keď ho tam dedo nečakane hodil z mosta. Ako mestského psa ho to dosť prekvapilo, ale prežil to bez väčšej ujmy na zdraví. Len si potom od deda držal radšej odstup.
Ale vráťme sa k moderným psím hotelom. Podľa amerických filmov by človek očakával, že v takom zariadení sa budú diať všelijaké výstrednosti. Petra Jedličková, majiteľka psieho hotela Tlapky – zvieracia družina v Bratislave, si však na žiadne neštandardné požiadavky nespomína: "Nanajvýš som jednému musela dávať žrať granuly výlučne po jednej priamo z dlane a po každej prechádzke mu umyť labky a ritku mydlom, čo, prirodzene, pre psíka nie je trikrát zdravé.
Foto: SHUTTERSTOCK
Viem, že niektorí majitelia využívajú farby na srsť, aby svojim miláčikom zatreli nežiaduce fliačiky inofarebnej srsti, dokonca farby na ňufák, ktorý je možné zafarbiť načierno u psa s ružovým ňufákom alebo ružovými škvrnami na ňom." Ale to predsa znie celkom čudne, či nie? A ako sa štvornohí návštevníci volali? Petra Jedličková pozná psov Tomáša, Riša, Emila aj Oskara či sučku Vilmu. A napokon priznala, že sučke Eli sama hovorí Elenka.
Mačacia akcia
Zvieratá nad nami majú čoraz väčšiu moc. Videla som to na vlastné oči na vlastnej mame. Psy mala veľmi rada, veď po skúsenosti s naším buldočkom by to inak ani nešlo, no k mačkám si nikdy vzťah nevytvorila. Až kým si ju v zime neadoptovala cudzia mačka. Doslova. Začala k mame chodiť do záhrady, neustále sa jej plietla popod nohy a dožadovala sa pohladkania. Vôbec jej neprekážalo, že mama sa jej vyhýbala a zaháňala ju preč. Keď udreli mrazy, mama nevydržala a dala mačke čosi do misky pod terasu. Odvtedy mačka chodievala pravidelne a mňaukala spoza presklených dverí. Niekedy nadôvažok búchala aj labkami. Na jar potom akosi stučnela. Mali sme podozrenie, že čaká mačiatka.
A keď sme sa po pár dňoch vrátili z výletu v Paríži, pod kríčkom pri terase čosi mňaukalo. Päť maličkých slepých mačiatok. To už mačka nemusela prosiť ani chodiť ku dverám, keď mama videla, ako vzorne sa stará o mláďatká a neskáče jej dotieravo pod nohy, sama jej chystala mlieko.
Mačka začala dostávať aj prilepšenie v podobe tvarohových slížov. Keď som sa tej zmene čudovala, mama povedala: Veď ona má rada mliečne výrobky! A dojčí, potrebuje vápnik. Mačkin jedálny lístok spestrili aj kuracie pečienky s ryžou a všelijaké iné pochúťky.
Mačatá rástli ako z vody, no jedného dňa pod kríčkom ležali už len tri. Ukázalo sa, že mačka si vyhliadla pre mláďatá miesto pod strechou. Jedno po druhom ich vyniesla hore – podala pritom akrobatický výkon, keď najskôr vyskočila na zábradlie terasy a potom sa s mláďaťom v papuľke štverala po našej popínavej vistérii. Od tretieho mláďaťa sme jej sťahovaciu akciu začali fotiť.
Pozorovali sme, ako po každom mačati chvíľku oddychovala, no pri piatom už bola taká vyčerpaná, že zrazu stratila rovnováhu, zakolísala sa a mačiatko jej asi z metra spadlo na zem! S mamou sme vykríkli od hrôzy, no mačky asi naozaj majú niekoľko životov, lebo mačaťu sa nič nestalo. Mama však už nechcela nič riskovať, s mačiatkom v ruke vyskočila na záhradný stôl a mača vyložila na kraj strechy, kde už čakali ostatné štyri. Mačka si očividne vydýchla, len nám bolo ľúto, že mláďatá nebudeme môcť pozorovať.
Foto: Reuters, THOMAS PETER
Po pár týždňoch, keď sme zo strechy počuli lomoz, začalo sa obdobie padania mačiatok do trávy. Nikdy sa im nič nestalo a čoskoro sa všetkých päť aj so starou mačkou presťahovalo opäť do záhrady. Odvtedy žijú medzi papradím a kríčkami, sú z nich veselí tínedžeri a občas ich vidíme, ako im tečie mlieko po brade. Čoraz častejšie chodia na celé dni preč, zato mačka, tá nám zachováva vernosť.
Nie, do kaderníctva s ňou nepôjdeme. Ani jej neobjednáme špeciálne granuly. Doprajeme jej život v prírode a občas tvarohové slíže. Keď jej tie mliečne výrobky tak chutia…