Vojny 20. storočia sa neskončili. Posielajú výbušné pozdravy

Organizovaná prehliadka Sarajeva má jednu zastávku v neďalekom lese. Turisti sa najskôr čudujú, čo sa tu dá vidieť? Keď sprievodca ukáže prstom na červenú tabuľu s bielou lebkou a nápisom Pazi - Mine, je všetko jasné.

16.09.2015 11:30
odmínovanie, Bosna Foto:
Slovenský vojak v Afganistane kontroluje priestor bezprostredne po tom, čo terénom prešlo odmínovacie zariadenie Božena.
debata (2)

Aktívne mínové pole pri roky obliehanom Sarajeve neprekvapí, menej sa vie, že aj v turistickom Chorvátsku sa dvadsať rokov po skončení vojny nachádza stále vyše 60-tisíc mín. A keď prekročíme hranice Európy, zistíme, že na celom svete míny ročne zabijú viac ako 1 000 ľudí.

Uprostred júna 2013 sa v bosnianskom Hadžići, na predmestí Sarajeva, hrala skupina detí, pre ktoré bola občianska vojna neznámou históriu, veď sa narodili takmer desaťročie po nej. Ďalších desať rokov rástli, vyvádzali, hnevali, učili sa, hrali sa na uliciach Hadžića a potom sa zrazu pre jedno z nich toto všetko skončilo v krátkom momente výbuchu, keď stúpilo na mínu a stalo sa ďalšou obeťou vojny, ktorá sa údajne skončila pred 18 rokmi.

"Je bezpečné zbehnúť touto lúkou?” Pýtame sa nášho sprievodcu po Sarajeve, keď nám ponúka, že k skokanským mostíkom z olympiády v roku 1984 môžeme zbehnúť aj peši. Veď len o pár kilometrov ďalej nám ukazoval rovnakú plochu plnú mín. "Ale áno. U nás v Bosne ešte turista na mínu nestúpil,” uisťuje s akousi hrdosťou. "Ale v Chorvátsku sa to stalo,” neodpustí si.

Označenie mínového poľa v Bosne. Foto: Milan Čupka, Pravda
mínové pole Označenie mínového poľa v Bosne.

Aj dvadsať rokov od konca vojny ostáva v Bosne viac ako 28-tisíc lokalít, v ktorých sa pravdepodobne nachádzajú míny. V turisticky viac navštevovanom Chorvátsku sa pod zemou údajne nachádza ešte asi 61-tisíc mín v 12-tisíc lokalitách. Srbsku sa už väčšinu mín z občianskej vojny podarilo zlikvidovať, no krajinu zase dodnes trápi nevybuchnutá munícia po náletoch NATO z roku 1999. Od konca vojny v Chorvátsku aj v Bosne zomreli po výbuchu míny stovky ľudí.

A zomierajú dodnes, zriedkavejšie, ale predsa. V Bosne v roku 2013 (posledné kompletné štatistiky) okrem desaťročného chlapca prišiel o život aj jeden muž na poľovačke a jeden farmár. "Kým tento problém nevyriešime, nebudeme žiť v mieri,” vyjadrila sa Dijana Pleštinová, šéfka úradu pre odmínovanie v Chorvátsku. Bosna aj Chorvátsko by viac nemali byť zamínované v roku 2019. Dovtedy chcú "vyčistiť” všetky podozrivé plochy v oboch krajinách.

Bývalá Juhoslávia, to je pritom len jeden malý mínový príbeh. Nám o čosi bližší, keďže v Chorvátsku je podľa marketérov "slovenské more” a keďže sme o juhoslovanských mínach počuli aj vďaka dobrej práci našich ženistov v 90. rokoch. V rámci prvej misie UNPROFOR v rokoch 1993 až 1996 príslušníci slovenského ženijného práporu preverili a odmínovali viac ako 500-tisíc štvorcových metrov terénu, zneškodnili pritom 849 protitankových a protipechotných mín a 1 040 kusov rôznej munície. Počas ďalšej misie UNTAES v rokoch 1996 až 1998 zničili viac ako 30 ton munície a preverili 363 kilometrov ciest a takmer dva milióny štvorcových metrov plôch. Ich činnosť pochválilo aj medzinárodné veliteľstvo a OSN.

Bez Číny, Ruska a USA

Pre následnícke štáty Juhoslávie to však bol len začiatok náročnej cesty, ktorá sa dodnes neskončila. A práve to treba v súvislosti s mínami prízvukovať. Celé územie Chorvátska bude relatívne bezpečné až štvrťstoročie po vojne! Počas neho nielenže prichádzali o život (či končatiny) mnohí ľudia, no krajina strácala aj ekonomicky. Každoročne údajne až 47 miliónov eur, nehovoriac o celkovom účte za odmínovacie práce, ktorý sa má vyšplhať na okrúhlych 500 miliónov eur.

A to je len jedna z 56 krajín, ktoré majú v súčasnosti na svojom území pod zemou nebezpečné "spomienky” na vojnové časy. Podľa organizácie Medzinárodná kampaň pre zákaz mín (ICBL) by v priebehu piatich rokov mohlo svoje územie od mín vyčistiť približne 24 z nich. Realisticky sa podľa organizácie dá celosvetovo odmínovať asi 200 štvorcových kilometrov území ročne.

Nález míny na lúke v Zimbabwe. Foto: ICBL
mína, Zimbabwe Nález míny na lúke v Zimbabwe.

Znie to ako príchod lepších čias? Nuž tie mali nastať už po roku 1997, v čase takzvaného Ottawského dohovoru. Išlo o prevratnú medzinárodnú dohodu o odzbrojení. Na základe rakúskeho návrhu sa približne sto štátov dohodlo, že sa zriekne nehumánnych protipechotných mín, ktoré predstavujú po vojne najväčšie riziko pre civilistov.

K návrhu sa však odmietlo pripojiť viacero štátov, medzi nimi vyniká najmä trio Čína, Rusko a Spojené štáty. A hoci môže byť potešujúce, že členské štáty do súčasnosti zlikvidovali už asi 50 miliónov protipechotných mín, bez troch veľkých hráčov sa svet radovať nemôže. Najmä keď v súčasných vojnových zónach do zeme naďalej umiestňujú nášľapné míny. V období od septembra 2013 do októbra 2014 tak podľa údajov ICBL robili napríklad vládne jednotky v Sýrii a Mjanmarsku. Nevládne sily kládli protipechotné míny do zeme v Afganistane, Kolumbii, Líbyi, Mjanmarsku, Pakistane, Sýrii a Jemene. V podozrení sú aj obe strany konfliktu na Ukrajine.

Na problematiku s protipechotnými mínami sa... Foto: MISS LANDMINE
Miss Landmine Na problematiku s protipechotnými mínami sa snažia upozorniť rôzne organizácie. Kontroverzne bola vnímaná napríklad súťaž Miss Landmine.

Chcú využiť aj včely

Zdĺhavé preverovanie zeme, aké sa aj v súčasnosti uskutočňuje napríklad v Zimbabwe, bude zrejme pokračovať ešte desiatky a desiatky rokov. Reportér ICBL koncom júla navštívil tábor odmínovačov práve v Zimbabwe, západne od metropoly Harare na hranici s Mozambikom, kde míny ničí 150-členný tím. Veľkú časť tvoria vyškolení miestni, ktorých dopĺňajú veteráni so skúsenosťami z Afganistanu, Libanonu či Falklandov. Sú tu aj čisto ženské tímy.

Tímy pracujú každý mesiac nepretržite 22 dní a potom majú ich členovia osem dní voľna. V tejto konkrétnej oblasti majú prácu o čosi zjednodušenú, pretože míny sú vždy uložené rovnakým systémom. Stačí teda nájsť prvú a človek vie, kde budú umiestnené ďalšie.

Skupiny začínajú s prácou hneď po východe slnka a 30-minútové pracovné minizmeny prekladajú 10-minútovými prestávkami, aby nestrácali koncentráciu. Končia krátko poobede, keď sa začnú neúnosné horúčavy. Okrem počasia im prácu znepríjemňujú aj zvieratá. Počas návštevy reportéra napríklad jedného odmínovača uštipol had. Odmínovači sa na miesto dostanú v aute, ktoré im venovala nemecká safari spoločnosť. Špagátom si označia svoje teritóriá. Následne prehľadávajú miesto detektorom kovov s nastavenou najvyššou citlivosťou. Keď im prístroj ohlási nález, kopú do hĺbky 20 centimetrov, čo je podľa smerníc najhlbšie miesto, kde sa v tejto lokalite našla mína.

Ak skutočne ide o mínu, vytiahnuť zo zeme ju príde vedúci skupiny. Uloží ju bokom a na záver prác bezpečne zlikviduje. Na miesto, kde bola mína, sa zapichne palica s koncom natretým bielou farbou, na ktorom je napísané, kedy sa tu mína našla, akého bola typu a v akej hĺbke sa nachádzala. A tak ďalej a ďalej. Ďalšie metre a kilometre…

Po nájdení míny na západe Zimbabwe označia... Foto: ICBL
míny, Zimbabwe Po nájdení míny na západe Zimbabwe označia miesto palicou s údajmi o náleze.

Samozrejme, toto je len jedna z mnohých metód odstraňovania mín. Kde je to možné, využíva sa ťažká technika, skúšajú sa však aj rôzne inovácie. V Chorvátsku napríklad v roku 2013 zvažovali, že by pri vyhľadávaní mín využívali včely. V rámci projektu finančne podporeného Bruselom mali odborníci včely naučiť, aby ako súčasť hľadania potravy vyhľadávali aj stopy trhaviny. Testovanému hmyzu preto pridávali do potravy čiastočky trinitrotoluénu.

Stratené atómové bomby

Míny však nie sú jediným výbušným rizikom, smrteľným pozostatkom vojen. Každá krajina, v ktorej sa niekedy bojovalo modernými zbraňami, má v zemi a na odľahlých miestach hromady starej munície, neraz stále funkčnej. Slovensko, samozrejme, nevynímajúc.

Potvrdzuje to aj posledný prípad, ktorý sa odohral na východe Slovenska v Pečovskej Novej Vsi na začiatku tohto mesiaca. Deti z miestnej osady počas hry našli starší granát, na ktorom odistili poistku. Výbuch ťažko zranil dvoch chlapcov, desaťročného a sedemročného, ktorých museli previezť do nemocnice v Košiciach, a ľahko zranil ich sedemročnú kamarátku.

Okrem nebezpečenstva výbuchu pri munícii hrozia aj ekologické katastrofy. S nimi sa borí napríklad Srbsko po pozostatkoch bômb z roku 1999. Už v roku 1989 však na kuriózny problém upozornili aktivisti z Greenpeace. Okrem nespočetného množstva munície roztrúsenej po celom svete sa vraj v oceánoch nachádza asi 50 stratených atómových bômb oboch superveľmocí! Zoznam sa od toho času ešte rozšíril, navyše ide o utajované vojenské informácie, takže ku skutočnému číslu je ťažké sa dopátrať.

Jeden z najznámejších incidentov sa stal v roku 1958 neďaleko amerického mesta Savannah v štáte Georgia. Nad oceánom tam prišlo ku kolízii americkej stíhačky F-86 a bombardéra B-47, ktorý mal v rámci ostrého tréningu na palube atómovú bombu typu Mark-15. Keď posádka bombardéra po zrážke zistila, že je možné so strojom pristáť, rozhodla sa z bezpečnostných dôvodov zhodiť bombu do oceánu, len niekoľko míľ od pobrežia.

Napriek viacerým misiám na jej vylovenie, ktoré pokračovali ešte aj v 21. storočí, sa to dodnes nepodarilo. Savannah je pritom rušný prístav a v okolí pádu bomby dodnes lovia miestni rybári na svojich člnoch. Podľa oficiálneho vyjadrenia predstaviteľov amerických vzdušných síl by mala byť bomba pochovaná niekde v 2– až 5-metrovej hĺbke bahnitého nánosu na dne oceánu a nepredstavuje žiadne riziko. Podľa Greenpeace však po čase a opotrebovaní materiálu môže aj z týchto stratených bômb, ktoré Američania nazývajú Broken Arrows (zlomené šípy), unikať nebezpečný materiál. Vojny trvajú naozaj oveľa, oveľa dlhšie, než len po posledný výstrel.

Hľadači smrti

Nevybuchnutá munícia z druhej svetovej vojny obyvateľov Slovenska priamo neohrozuje. Hrozbou sú však ľudia, ktorí sa v tejto temnej kapitole dejín nelegálne vŕtajú. Detektoristi. Hľadači cenností, ktorí sa s detektorom kovov prechádzajú po lesoch a poliach, v ktorých je stále „pochované“ veľké množstvo bômb a nábojov z obdobia, keď cez Slovensko prechádzal front. Existujú špecialisti, ktorí sa zameriavajú len na muníciu a predmety zo svetovej vojny. A sú aj takí, ktorí vôbec „nepátrajú“ cielene. Stačí, že nachádzajú niečo kovové, staré, zaujímavé a dá sa to speňažiť.

Podľa archeológa Matúša Sládka je pritom jedno, či ide o špecialistu, alebo o nevyhraneného detektoristu. Obaja totiž pracujú s nástrojom, ktorý človeku dokáže napovedať iba to, že niekde pod zemou je kov, železo alebo niečo vzácnejšie. „Takíto ľudia nevedia, čo vykopávajú. Detektor vám neukáže, či je to nejaká vzácna nádoba, alebo výbušnina,“ upozorňuje Sládok a pripomína nedávnu nemeckú štúdiu, podľa ktorej majú aktivity detektoristov na svedomí desiatky životov ročne po celej Európe. „Od Francúzska po Rusko. Bez ohľadu na to, že v niektorých krajinách je prísnejšia a v iných benevolentnejšia legislatíva, všade dochádza k takejto rozsiahlej činnosti a k incidentom.“

V roku 2013 sa na Slovensku objavil prípad hľadača pokladov, ktorý chodieval s detektorom do terénu aj so svojím malým synom. Narazil v lese na muníciu. Výbuch bol mimoriadne silný. Chlapec v ten deň našťastie s otcom na výlet nešiel.

Ešte horší je cielený zber. Vášniví zberatelia predmetov z druhej svetovej vojny si náboje a míny odkladajú doma a susedia o tom nič netušia. „Existujú takzvaní pyrohľadači. Amatérski pyrotechnici, ktorí zbierajú všetky kalibre. Odkladajú si ich vo vitríne a myslia si, že to zvládli delaborovať. Pozrú si video na YouTube. Nemajú žiadne vzdelanie, nemajú šancu to robiť odborne. Takto sa im darí desať aj pätnásť rokov, a potom zrazu vybuchnú,“ zdôrazňuje archeológ.

Vo Francúzsku jeden detektorista zrovnal celú bytovku so zemou. Aj v Českej republike vyhodili detektoristi do vzduchu domy. Zomreli a zranili sa pri tom nezúčastnené osoby. Susedia nemusia vôbec vedieť, že niekoľko metrov od nich niekto rozoberá muníciu,“ dopĺňa Sládok. Domy občas vybuchujú aj na Slovensku, hoci nie všetky prípady boli podľa neho medializované. Podľa štatistiky, ktorú si archeológ vedie, zomrelo v Českej a Slovenskej republike od roku 2005 do roku 2014 šesť ľudí a sedem sa ťažko zranilo, niekoľko desiatok budov sa vážne poškodilo.

Detektoristom hrozí obvinenie z viacerých trestných činov. Všeobecné ohrozenie, nedovolené ozbrojovanie. Jeden hľadač, špecialista na nemeckých vojakov, pôsobil dlhé roky v Bardoňove. Chodil na polia, vykopával ostatky nemeckých vojakov, vyznamenania a muníciu a predával ich rôznym pochybným ľuďom. Výbuchy boli uňho časté. Pri jednom sa vážne zranil jeho kamarát. Polícia v roku 2005 poslala do jeho domu kukláčov. Vytiahol na nich samopal, načo ho policajti zastrelili…

Podľa Sládka sa v Trnavskom kraji, ktorým front počas druhej svetovej vojny prešiel rýchlo, objaví munícia každý týždeň. Na strednom a východnom Slovensku mávajú policajti hlásenia každý deň. Hľadači dodnes navštevujú Duklu, Dargov, Tekov či Malú Fatru. Všetky miesta, kde front stál dlhší čas. Tieto miesta síce pyrotechnici po vojne čistili, no stále tu zostalo veľa nevybuchnutých delostreleckých granátov. „Granát zlyhal počas letu a dopadol niekde na zem. Leží tam 70 rokov odistený. Stačí, aby detektorista doň narazil a iniciuje výbuch.“ Andrej Barát

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #míny #odmínovanie #UNTAES #Medzinárodná kampaň pre zákaz mín (ICBL)