Nazýva sa to gentrifikácia a je to pojem, ktorý svet pozná už viac ako pol storočia. V západných veľkomestách sa ošarpané (a lacné) mestské časti po tzv. revitalizácii stávajú atraktívnymi pre lepšie zarábajúcich. Éra hipsterov zamiešala do revitalizácie štvrtí v posledných rokoch aj "skultúrňovanie” prostredia. Vznikajú ateliéry, nezávislé scény, umelci ponúkajúci svoje výrobky v malých obchodoch a sú najskôr zaujímavým spestrením. Ale… Ceny nájmov a nákladov na život v štvrti následne stúpajú a pôvodní obyvatelia zo slabších sociálnych vrstiev sú nútení odísť.
"Kultúra môže byť aj zneužitá na vyrábanie profitu, brandovanie miest alebo práve pri gentrifikácii,” hovoril na konferencii Maroš Krivý, slovenský profesor na Fakulte architektúry Estónskej akadémie umenia v Tallinne. "Vidíme to v mnohých veľkých mestách, ako je napríklad Londýn či Berlín, že zneužívanie kultúry prispieva k sociálnej nerovnosti. To sú limity kultúry ako univerzálneho riešenia. Preto je výzvou dneška napríklad nájsť spôsob, ako skultúrňovať štvrte tak, aby pritom nerástli nájmy pre pôvodných obyvateľov,” dodal slovenský výskumník a fotograf.
Gentrifikácia je síce drastickým, ale dobrým príkladom, ako kultúra dokáže meniť mestá. Dokonca aj dynamiku pohybu obyvateľstva v najväčších svetových metropolách. A tento potenciál sa dá upriamiť aj pozitívnym smerom. Názory, ako na to v 21. storočí, odzneli aj na medzinárodnej konferencii Kultúra a mesto: Sila príťažlivosti, ktorú zorganizovala A4 asociácia združení pre súčasnú kultúru ako jeden z výstupov projektu Partnerstvo pre kreatívnu Bratislavu. Svoje názory prezentovali odborníci z Viedne, Prahy, Brna, Plzne, Ľubľany, Rigy, zo Záhrebu a z ďalších miest.
Marcin Poprawski, poľský viceprezident ENCATC – európskej siete vzdelávania v kultúrnom manažmente a kultúrnej politike, napríklad hovoril o silnom fenoméne, ktorý v Európe funguje už viac ako desaťročie, a ktorý dokáže meniť dokonca imidž miest. "Ide o tzv. festivalizáciu. Každé mesto, dokonca každá inštitúcia chce usporiadať nejaký festival, inak má pocit, že zmizne z kultúrnej scény. Okrem toho, že je to zaujímavé laboratórium, v ktorom si možno odskúšať spoluprácu verejnosti, štátu a súkromného sektora v kultúrnej oblasti, dobrý festival má silu,” vysvetľuje Poprawski.
Foto: WIKIMEDIA
Iniciatíva môže vyjsť z rôznych strán a mať rôzne zámery. Niektorým obyvateľom poľského mesta Čenstochová sa napríklad nepáčilo, že ich celý svet vníma len ako veľmi konzervatívne a katolícke mesto. Ročne sem totiž zavíta asi päť miliónov pútnikov, ktorí chcú navštíviť paulínsky kláštor Jasná Hora. Občianske iniciatívy však s týmto imidžom bojujú organizovaním najrôznejších hudobných festivalov, ktoré majú mesto prezentovať aj inak a prilákať nový typ turistov – koná sa tu džezový Hot Jazz Spring Częstochow, alternatívny Frytka-OFF, hip-hopový aj reggae festival.
O zmenu ponímania mesta sa snažia aj v Osvienčime. "To má od čias Auschwitzu imidž martýrskeho mesta, v horšom prípade temného miesta na život. Osvienčim a jeho obyvatelia však chcú svetu ukázať, že sú živou súčasťou 21. storočia,” vysvetľoval Poprawski. Preto tu v roku 2010 vznikla akcia Life Festival Oświęcim. Budúci rok v rámci nej vystúpi Elton John, v minulých rokoch si tu zahrali Sting, Eric Clapton či Peter Gabriel. Naposledy menovaný povedal publiku, že sú "strážcami zrkadla, ktoré odráža, akí vedia ľudia byť – v negatívnom, ale aj v pozitívnom zmysle”.
Kým v Čenstochovej a v Osvienčime sa festivalmi snažia zmeniť imidž, v Katoviciach festival zmenil ráz mesta. Aj vďaka hudobným festivalom, ktoré sa konali v bývalých priemyselných častiach mesta, sa na tieto štvrte ľudia začali pozerať inak. Vlani v "uhoľnej” časti otvorili novú krásnu budovu Národného symfonického orchestra Poľského rozhlasu. Kultúrne akcie teda ovplyvnili, ako sa mesto bude profilovať a vyvíjať. Dnes Katovice prízvukujú, že z mesta uhlia sa stalo mesto kultúry. A jeden z festivalov má logo zložené z baníckeho kladivka a bubeníckej paličky.
Bilbao efekt
Výborne, povedal by si teraz nejeden mestský úradník, zodpovedný za kultúru. Spravíme festival a všetko je vyriešené. Mnohí rečníci na konferencii však správne poukázali na to, kam môže zájsť bezmyšlienkovité kopírovanie (hoci aj) dobrých nápadov. Zaujímavú poznámku mala Vesna Čopičová, expertka na kultúrnu politiku z Ľubľanskej univerzity. Hovorila, že deň pred prednáškou, počas svojej úplne prvej návštevy Bratislavy, videla na prechádzke moderné mesto, ale vlastne rovnaké, akých je v Európe mnoho. Globalizácia kopíruje úspešné formáty, ale gumuje originalitu.
Príkladom môže byť tzv. Bilbao efekt. Pred tridsiatimi rokmi sa v tomto priemyselnom centre Španielska rozhodli, že zmenia staré lodenice na turistické centrum. Preto mesto presvedčilo Guggenheimovu nadáciu, aby tu otvorila múzeum. Plán sa skutočne o desaťročie zrealizoval a v roku 1997 v Bilbau otvorili Guggenheimovo múzeum moderného umenia v úchvatnej novej budove amerického architekta Franka Owena Gehryho (ktorý navrhol napríklad aj Millenium Park v Chicagu či Tancujúci dom v Prahe). Výsledok? Úspech. Turisti projekt splatili do troch rokov. Aj svetová konzultačná firma McKinsey & Company v nedávnej štúdii o tom, čo robí mesto atraktívnym, okrem dostatku zelene, ktorá tvorí zdravé životné prostredie, a imigrantov, ktorí vlievajú do starých sídiel nový život, spomínala aj kultúrnu oblasť, ktorá ľudí stále priťahuje. A keďže Bilbao aj po dvoch desaťročiach od otvorenia múzea zo svojho nápadu stále ťaží, vznikol výraz Bilbao efekt. Revitalizácia mesta, ktorá stavia na silnom kultúrnom prvku. Vo svete sa ju snažia napodobňovať mnohí, no nie s rovnakým úspechom. Prečo jedno mesto uspeje a druhé nie?
Foto: FLICKR/MARTI
Odpoveď hľadali napríklad redaktori magazínu The Economist, ktorí sa problémom bližšie zaoberali. Ako neúspešný projekt spomenuli čínske Ordos, umelecké múzeum, ktoré sa nachádza takisto vo fascinujúcej budove. "Mesto Ordos sa rýchlo rozvíja a je relatívne bohaté, vďaka náleziskám ropy a zemného plynu. Múzeum však nemá poriadne kolekcie ani plány výstav. Niet divu, že mu chýbajú návštevníci. Môže to byť lekciou pre iné kultúrne centrá, ktoré plánujú postaviť v iných častiach sveta,” píše sa v článku. A nemusí to fungovať ani s dobrou zbierkou. Teda, to si myslia v Helsinkách.
Maroš Krivý spomenul prípad z roku 2012, keď mestská rada fínskej metropoly zmietla zo stola zámer Guggenheimovej nadácie na výstavbu ďalšieho svojho múzea v centre Helsínk. "Uvedomovali si, že aj taký koncept, akým je Guggenheimovo múzeum, bude fungovať len do istého počtu. Keď ich budete mať tisíc po celom svete, možno medzi nimi budú víťazi, ale bude aj veľa porazených. Navyše, Helsinki mali zaplatiť 30 miliónov eur len za používanie značky Guggenheim, a tak sa rozhodli, že tie peniaze investujú do úplne iného projektu,” doplnil Krivý.
A práve v tom vidí Slovák pôsobiaci v Estónsku výzvu pre tých, čo rozhodujú o kultúre v mestách. Mali by vedieť odolávať trendom a stavať na originalite. Lokálne je zaujímavé. Ale pritiahne naozaj turistov? Podľa Gernota Wolframa, nemeckého kulturológa a spoluautora publikácie Exportujeme kultúru, je práve toto problém mnohých postkomunistických štátov. Ich kultúra a jedinečnosť v zahraničí neboduje. Nesúvisí to ani tak s tým, že iba preberajú trendy Západu, prípadne nemajú také rozpočty na marketing, ale aj s tým, že nevedia vytvoriť príbehy, ktoré by svet zaujali.
"Dejiny a kultúra východnej Európy nie sú o nič menej fascinujúce ako tej západnej. Kde jej príbehy však môžeme reálne vidieť?” pýtal sa Wolfram. Podľa neho sa už východoeurópske štáty dnes nemôžu stále odvolávať na železnú oponu. Napokon, tá padla už pred viac ako štvrťstoročím. "Chýba mi u ľudí z tejto časti Európy sebavedomie vymyslieť tieto príbehy a niekedy, žiaľ, aj znalosti. Jasné, že je to aj vinou médií, že sa viac sústredia na témy zo Západu, ale práve umelci môžu diskurz ovplyvniť, pritiahnuť pozornosť médií, a tým aj sveta,” dodal.
Kreatívna Európa
Za dobrý spôsob, ako zaujať, označil Wolfram interdisciplinárnosť. Spájanie umenia s inými odvetviami. Ako príklad použil projekt britského Museum of Liverpool, ktorý zaujal na celom svete a ktorý spájal kultúru so sociálnou prácou. Výstavu nazvanú Dom spomienok doplnili pracovníci múzea o špeciálnu aplikáciu pre mobily a tablety, ktorú si mohol stiahnuť každý, ale bola primárne určená pre pacientov trpiacich stareckou demenciou. Človek si mohol listovať rôznymi úžitkovými predmetmi z minulých desaťročí a skladať si vlastnú galériu z tých, ktoré poznal.
Niektorých zaujali čisto len staré predmety v múzeu, iní sa dozvedeli viac aj o tejto častej diagnóze starých ľudí. A pre rodinných príslušníkov či sociálnych pracovníkov to bola veľmi užitočná aplikácia, ako nájsť so staršími pacientmi spoločnú reč a ako trénovať ich pamäť. Z pohľadu našej témy treba spomenúť, že malá lokálna výstava liverpoolskeho múzea zase vyvoláva svetový ohlas, aký by inak nikdy nemala. Jiří Sulženko, programový riaditeľ projektu Európske hlavné mesto kultúry Plzeň 2015, zdôraznil, že pre takéto projekty sa tiež oveľa ľahšie zháňajú granty.
Foto: FLICKR/PIOTR DRABIK
"Európska únia vám zrejme v rámci programu Kreatívna Európa nedá peniaze ani pre ten najlepší džezový festival, ale keď začnete spájať odvetvia alebo ľudí z rôznych krajín, podpora je možná. Únia chce, aby sme vymýšľali spoločný európsky príbeh, a to sa nedá bez toho, že by sa ľudia rôznych národností a zameraní spolu stretli a hovorili,” pokračoval Sulženko. Aj v rámci projektu Európskeho hlavného mesta kultúry podľa neho kládli organizátori dôraz na ustavičné napätie medzi európskym rozmerom a lokálnou dimenziou. Pričom nemali stáť proti sebe, ale mali súznieť.
"Problém je často v tom, že ľudia v Plzni, ale určite aj v Bratislave, v Prahe alebo v Košiciach si myslia, že žijú v raji, v takom skvelom meste, že nepotrebujú nikoho ďalšieho a vystačia si sami. Preto sme si v Plzni dali ako heslo – Open up (Otvor sa). Aj ten raj totiž potrebuje občas vyvetrať. A je jasné, že tradičné kultúrne inštitúcie tým nie sú nadšené, majú unavených, slabo zaplatených zamestnancov, ale zároveň toľko kontaktov, že plán je hotový na štyri roky vopred. Komu padne dobre, keď sa vám v tom začne zrazu vŕtať nejaký človek z Londýna alebo z Viedne?” pýtal sa Sulženko.
Zároveň však dodal, že je veľkou výzvou a napokon i satisfakciou, keď sa vďaka medzinárodnej spolupráci dokáže vytvoriť téma alebo odkaz, ktoré prekračujú hranice. "Veď viete mi napríklad povedať, aká silná česká alebo slovenská téma by dokázala inšpirovať aj kolegov v ďalších európskych krajinách?” Hoci sa hostia naprieč diskusiami zhodli, že projekt Európskeho hlavného mesta kultúry má svoje nedostatky, pozitívom je práve naštartovanie medzinárodnej spolupráce. Ale napríklad aj prinútenie úradníkov zaoberať sa načas výraznejšie aj kultúrou a jej pojmami.
Podobne to vidí aj Michal Hladký, riaditeľ Creative Industry Košice a predtým autor víťazného projektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry, ktorý radil, ako postupovať, keď chce človek s kultúrnym nápadom presviedčať úrady. "Nemyslím si síce, že úplne chápali, čo sme tým vtedy chceli povedať, ale zobrali na seba ten risk, a to si cením. Takisto to bolo skúsenosťou pre nás, že keď sa chce, tak sa dá. Netreba sa vyhovárať na iných, treba si uvedomiť, že tí ľudia na úradoch sa s ničím podobným ešte nestretli, treba byť teda trpezlivý a neodbytný,” komentoval spätne.
Poprawski zase pripomenul, že zúčastniť sa na projektoch ako Európske hlavné mesto kultúry prináša osoh aj pre tých, ktorí neuspejú. "Súťaž u nás vyhralo mesto Vroclav, no ďalších deväť miest, ktoré boli v súťaži, ak v nich iniciatíva vychádzala od nadšených ľudí, tak prehrou v súťaži nezanikla a mestá z tej energie profitujú dodnes. Naopak, ak to bola len umelá snaha mestského brandingu, tak to dňom vyhlásenia výsledkov zhaslo. Podporovať teda súťažami takéto iniciatívy má zmysel,” povedal Poprawski, ktorý pôsobí na univerzite v Poznani.
Skepsa zvaná PKO a palác
Záver jednej z diskusií v rámci akcie Kultúra a mesto, na ktorej sa zúčastnil aj súčasný primátor Bratislavy Ivo Nesrovnal, sa niesol v duchu hádky o predaji Parku kultúru a oddychu v Bratislave. Pred rokmi mesto predalo pozemky pod budovami, kde na kultúru chodili generácie (nielen) Bratislavčanov, súkromnému investorovi. Práve tento týždeň v snahe vyhnúť sa pokutám poslanci rozhodovali o predaji budov za symbolické jedno euro. Roky petícií, protestov a snahy verejnosti teda vyšli navnivoč. Má teda u nás vôbec význam diskutovať o zmene charakteru miest cez kultúru?
Foto: FLICKR/COLEUS&K_A
Bolo až tragikomické, ako Nesrovnal obhajoval projekt tým, že na mieste investor veľkoryso prisľúbil vybudovať planetárium a mediatéku. Má zmysel sa baviť, aké programy by pritiahli kultúru do slovenských miest, keď u nás nevieme ochrániť kultové kultúrne miesta, dokonca ani len pamiatkovo chránené objekty, a spoliehame sa len na veľkorysosť investorov, ktorí v rámci svojich projektov možno odkroja aj priestor pre kultúru? Minimálne jeden projekt zo susednej Českej republiky by mohol byť príkladom, že to predsa len ide, keď sa naozaj vytvorí veľký verejný tlak.
Reč je o Nákladnej železničnej stanici na pražskom Žižkove. Okrem iných za projektom stál aj hosť konferencie, mladý český politik Matěj Stropnický, donedávna námestník primátorky Prahy. V minulosti spoluzaložil občianske združenie Tady není developerovo, ktoré úspešne bojovalo za záchranu spomínanej žižkovskej stanice. Stanica z roku 1936 je totiž najväčšou dochovanou funkcionalistickou priemyselnou stavbou v českej metropole. Nielen preto v posledných desiatich rokoch, po ukončení jej prevádzky, prebiehal o záchranu budov veľký boj. Skončil sa ich vyhlásením za pamiatku v roku 2013.
Dnes sa snažia aktivisti vytvoriť tu kultúrne vzdelávacie centrum. Zaujímavosťou je jeho nízkoprahovosť. Môže si ho prenajať prakticky ktokoľvek, vylúčené sú však akékoľvek komerčné aktivity. Neodohrávajú sa tu ani firemné večierky, tunajšie kultúrne akcie nemôžu niesť meno sponzora. "Podľa mňa majú všetky mestá takéto vnútorné periférie. Tie by mali mestá skupovať, naplánovať, čo na nich vyrastie, a potom ich predávať parcelu po parcele súkromníkom. Nie teda tak, že súkromník kúpi celú štvrť a vybuduje tam mesto duchov,” dodal Stropnický.
Hoci ani žižkovská stanica a jej okolie stále nemajú jasnú budúcnosť, popularita kultúrneho centra, ktoré za krátku existenciu navštívilo viac ako 150-tisíc návštevníkov, dáva nádej, že jej ďalší osud už nebude ľuďom ľahostajný. Aby sme nekončili pozitívnym príkladom len zo zahraničia – celá konferencia sa odohrávala v Pisztoryho paláci na Štefánikovej ulici v Bratislave. V partnerstve aktivistov a mestskej časti sa podarilo budovu zachrániť z havarijného stavu a dnes slúži napríklad ako kino, divadlo, ale aj na akcie, akou bola konferencia Kultúra a mesto.