Zmeny napredujú takým prudkým tempom, že súčasníci ich dlho takmer neevidujú a keď si ich napokon uvedomia, sú prekvapení a zaskočení z toho, čo sa vlastne v ich bezprostrednom okolí odohralo.
Aj novinári zobrazujúci život farmárskej komunity a nadnárodných korporácií, do réžie ktorých sa postupne celosvetovo výroba potravín dostáva, sú v rozpakoch. Ich reportáže však poskytujú strhujúce svedectvo o tom, ako nové formy hospodárenia víťazia často nad starými. Zároveň prinášajú správy o tom, že moderná výroba potravín nemusí byť agresívna ku krajine, k životnému prostrediu a ľuďom samým.
Mal som možnosť ako porotca novinárskej súťaže Medzinárodnej federácie poľnohospodárskych novinárov IFAJ prečítať množstvo príbehov o tom, ako ľudia v pote tváre i v honbe za peniazmi dorábajú potraviny. Sú to neraz napínavé príbehy, v ktorých sa zrkadlí protirečivosť aj nášho slovenského, čoraz internacionálnejšieho zápasu o chlieb každodenný.
Vtáci v zlatej klietke
O poľnohospodárstve v Juhoafrickej republike na Slovensku nevieme takmer nič. Ak sa našinci vyberú do tejto krajiny, tak zväčša na safari. Na tamojšie farmy, na ktorých aj 20 rokov po zvrhnutí apartheidu hospodária zväčša belosi, potomkovia holandských a britských kolonistov, sa Slováci dostanú zriedka. Ten, kto sa prejde po plantážach čaju, moderných vinohradoch, kukuričných poliach a prekročí hradby plotov, za ktorými sa skrývajú farmárske vily, pochopí, že na juhu čierneho kontinentu stále tlie starý konflikt medzi čiernymi a bielymi.
Jeho súčasnú podobu opisuje americký novinár Mike Wilson v reportáži No country for old men – Táto krajina nie je pre starých (autor si požičal názov slávneho filmu bratov Coenovcov). Podstatou príbehu sú množiace sa prepady fariem bandami domorodého obyvateľstva. Nejde o ojedinelý jav – od roku 1994, keď v JAR prevzal moc Africký národný kongres, zavraždili štyritisíc bielych farmárov.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Jeden z hrdinov Wilsonovej reportáže je starý juhoafrický farmár Gerrit Ross. Jeho otec založil farmu pred 70 rokmi na 750 akroch, dnes osemdesiatročný syn hospodári na desaťnásobne väčšej výmere. Na pastvinách chová 4 500 oviec, na poliach pod závlahou pestuje s 30 čiernymi zamestnancami obilie, sóju, lucernu, dovedna táto farma vyrobí potraviny pre tisíc obyvateľov Juhoafrickej republiky. Gerrit Ross si však nie je istý, či sa dožije rána. Každý deň, keď sa zobudí, sa dozvie, že niektorú zo susedných fariem prepadli.
Keď belosi odovzdávali moc väčšinovému obyvateľstvu, hospodárilo v JAR 60-tisíc bielych farmárov. O dvadsať rokov neskôr ich zostalo v krajine svojich predkov 30-tisíc. Rossov strach si viem živo predstaviť. V roku 2004 pozvali juhoafrickí novinári bez rozdielu farby pleti kolegov z celého sveta na veľkú reportážnu cestu po rýchlo sa meniacej Juhoafrickej republike. Dostal som sa vtedy na farmu, ktorá akoby bola kópiou tej, ktorú opísal Mike Wilson.
Rodina bieleho farmára žila ako vták v zlatej klietke. Jeho robotníci bývali vari kilometer od farmy v osade a večer čo večer prichádzali ženy s plastovými nádobami po vodu. Pred aj za plotom farmárovej vily vládlo zúfalstvo. Bieli si neboli istí, dokedy bude na farme vládnuť krehké zmierenie a rovnako čierni neboli spokojní. Černosi boli presvedčení, že ani relatívne slušné zárobky nie sú dostatočným odškodnením za krivdy napáchané v minulosti belochmi.
Dve desaťročia od čierno-bieleho podania si rúk problém, čia je juhoafrická pôda a kto má neoddiskutovateľné právo na nej hospodáriť, akoby nemal jednoznačnú odpoveď. Bieli tvrdia, že v Afrike sú doma nie menej ako čierni, veď mnohí z belochov, tzv. Afrikánci zapustili korene v okolí Kapského Mesta a Johannesburgu pred tristo rokmi.
Kde je pravda? V zmierení? Ale koľko bude trvať, kým jedni druhým odpustia a kým sa naučia vedľa seba žiť? Na to dnes nepozná v Juhoafrickej republike odpoveď nikto. Wilson píše o tom, že vládnuci Africký národný kongres si zobral boj proti vraždám bielych farmárov za svoju prioritu. Vláda sa totiž obáva, že keby sa z krajiny vysťahovali všetci bieli farmári, Juhoafrická republika by čelila nedostatku potravín ako Zimbabwe, odkiaľ čierny diktátor Robert Mugabe vyhnal celú populáciu bývalých bielych osadníkov. "Musíme sa naučiť vedľa seba žiť,“ také je posolstvo Wilsonovej reportáže. Starí bieli farmári mu však veľmi neveria a tvrdia, že JAR „is no country for old men“.
Sedím na konári a je mi dobre
Tak voľne by sa dal preložiť titulok z reportáže indickej novinárky Namraty Acharye, ktorá pre Business Standard napísala o boome krevetových fariem v západnom Bengálsku. Do Indie zo Slovenska ani z USA či Japonska nedovidieť, ale krevety, ktoré chovajú na farmách v Bengálsku, patria k obľúbenej lahôdke milovníkov exotických jedál na celom svete.
V západnom Bengálsku už viac ako desaťročia explozívne rastie chov kreviet. Malí indickí roľníci sa preorientovali z pestovania ryže či iných tradičných plodín na chov kreviet. Hlboko do vnútrozemia prekopali od pobrežia sieť kanálov, aby do rybníkov priviedli poloslanú vodu, v ktorej sa darí krevetám. Príjmy roľníkov, ktorí prv pestovali ryžu, stúpli osemnásobne. Krevety považujú miestni za dar z nebies, ale medzitým prichádza kruté vytriezvenie – pôda sa začína zasoľovať – do hĺbky aj do šírky. „Dnes zisk, ale čo bude zajtra?“ pýta sa indická novinárka.
Túto otázku si nik veľmi nechce klásť, hospodárenie na krevetových farmách mnohým chudobným Indom pripomína zázračný stroj na peniaze. Dokedy však potrvá boom? Konzumenti zo Západu sú opatrní. Keď Japonci objavili cudzorodé látky v bengálskych tigrích krevetách, export do krajiny vychádzajúceho slnka sa náhle zastavil. Bengálsko sa zúfalo drží svojej krevetovej zlatej žily, jeho zasolená pôda odumiera, ale málokto okrem stenčujúcej sa skupiny farmárov pestujúcich ryžu či betelové listy chce otvorene hovoriť o rastúcom nebezpečenstve.
Otrávená hojnosť
Nielen v Bengálsku, ale aj v západnej Európe, ktorá je spolu s USA najväčším producentom potravín na svete, sa dlho hovorí o tom, že treba zmeniť zabehnutý systém výroby potravín. Vari najďalej pokročilo Holandsko, ktoré je po Spojených štátoch svetovou dvojkou v exporte potravín. Sedemnásť miliónov Holanďanov obýva územie s rozlohou necelých 42-tisíc štvorcových kilometrov. V krajine, ktorá je rozlohou takmer o desať percent menšia ako Slovensko, sa tiesni trikrát viac obyvateľstva. A z tohto miniatúrneho územia sa ročne vyvezú do celého sveta poľnohospodárske a potravinárske produkty za 110 miliárd dolárov! Neuveriteľnú hodnotu, v ktorej sa zračí podnikateľský génius malej krajiny, vyprodukujú dve percentá obyvateľstva zamestnané v poľnohospodárstve a potravinárstve. Tomu sa povie produktivita práce!
Holanďania, slávni pestovatelia tulipánov, sú vynikajúci producenti zemiakov, rajčín, kapusty, ale aj chovatelia dobytka a ošípaných. Ak niekto dokáže z jedného štvorcového metra pôdy vyťažiť maximum úrody obilia či zeleniny, mlieka, mäsa a premeniť ich na kopu dolárov, sú to nepochybne Holanďania.
Holandsko bolo po vojne hladné ako celá Európa. Neprekonateľní majstri v meliorácii pôdy ju doslova injektovali vysokými dávkami hnojív, ktoré sa zastavili až na hranici neuveriteľných 800 kilogramov čistých živín v prepočte na jeden hektár. Čo to bolo proti kritizovaným 256 kilogramom NPK, teda dusíka, fosforu a draslíka, ktorými stimulovali rast úrod poľnohospodári v prednovembrovom Československu. Holandsko bolo sýte, jeho populácia sa vytiahla do výšky, dnes Holanďania patria k dlháňom Európy, ale pocit spokojnosti z preplneného stola nahradilo rozčarovanie.
Daňou za hojnosť potravín sa stali hnojivami a hnojovicou predávkovaná pôda a znečistené podzemné vody. Nespokojnosť obyvateľstva zo spôsobu hospodárenia na farmách vyvrcholila na prelome tisícročí, keď sa krajinou prehnali epidémie moru ošípaných, neskôr krívačky dobytka či vtáčej chrípky. V roku 1997 holandskí farmári zabili jedenásť miliónov infikovaných ošípaných. Bol to jeden z posledných varovných výstrelov, ktorý nad slnko jasnejšie signalizoval, že poľnohospodárska výroba je vystupňovaná do krajnosti, ohrozuje ľudí aj zvieratá.
Holanďania opierajúci sa o jednu z najlepších poľnohospodárskych univerzít na svete vo Wageningene začali, ako rýchlo to len išlo, meniť svoje poľnohospodárstvo. Hoci značne zredukovali predovšetkým živočíšnu výrobu, postavenie korunného princa v produkcii potravín si uchovali. Presadzujú myšlienku, že šťastné zvieratá zarábajú viac peňazí. Práve týmto titulkom označila svoju reportáž o súčasnom holandskom poľnohospodárstve Kanaďanka Barbara Duckworthová.
V priebehu necelého pol druha desaťročia, presnejšie v rokoch 2000 až 2013, sa počet fariem v Holandsku znížil z 97 389 na 67 481, čo znamená, že hospodáriť prestalo 30-tisíc rodín! Daňou za ozdravenie bolo zastavenie výroby na najslabších farmách, ktoré nedokázali ani s podporami realizovať ozdravné programy.
Najdramatickejšie zmeny sa odohrali vo výrobe bravčového mäsa, keď zo 14 532 fariem zostalo len 5 528. Zdalo by sa, že v Holandsku upadli chovy ošípaných takmer takým istým tempom ako na Slovensku. Chyba lávky! Napriek bezmála dvojtretinovému zníženiu počtu fariem neklesli stavy stád ani o desať percent, keď sa na farmách chovalo v roku 2013 už "iba“ 12,2 milióna ošípaných oproti 13,1 milióna v roku 2000. Len pre zaujímavosť, na Slovensku klesli stavy ošípaných z necelých 2,5 milióna v roku 1990 na menej ako 700-tisíc zvierat v roku 2014.
Jedno slovenské príslovie vraví: Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Holandská redukcia nepriniesla minimálne z celoštátneho hľadiska úpadok produkcie bravčového mäsa a už vôbec nie stratu sebestačnosti či dokonca exportnej schopnosti, ako sa stalo na Slovensku. Holanďania jednoducho ozdravili chovy bez významnejšieho poklesu výroby mäsa. Z pohľadu slovenských poľnohospodárov zmenu zvládli priam zázračne. V skutočnosti prechod na živočíšnu výrobu viac ohľaduplnú k životnému prostrediu, ku krajine a k ľuďom, ktorí ju obývajú, nebol ani zďaleka bezkonfliktný.
Vaše mäso musí byť lacné
Kanadská novinárka Barbara Duckworthová opisuje, ako farmári Gerbert a Antonet Oosterlakenovci zlepšovali welfare, teda pohodlie chovaných zvierat. Prasniciam zväčšili koterce, ale zlepšenie životných podmienok zvierat nebolo zadarmo. Kým klasické stojisko vyšlo na 3 200 dolárov, to, kde si prasnice "voľkali“, vyšlo takmer o tisíc dolárov drahšie. Farmári dokonca vybudovali na farme náučný chodník, ktorý privádza zvedavých spotrebiteľov do pozorovateľne, odkiaľ sa môžu na vlastné oči presvedčiť, že ekologický chov ošípaných nie je nijaký propagandistický trik, ale prasnice s čerstvo narodenými prasiatkami si v kotercoch naozaj spokojne krochkajú.
Tlak na chov zvierat v prírode blízkych podmienkach neprišiel z vidieka, ale z mesta. Vyvinuli ho rôzne neziskové ochranárske organizácie združujúce prevažne mladých ľudí, ktorí kritizovali podmienky, v akých sa chovali zvieratá, a nabádali ľudí, aby nekupovali mäso od farmárov naháňajúcich zisk.
Pravda býva samozrejme zložitejšia. "Welfare, ako si ho predstavujú ochrancovia zvierat, je drahý a často je príčinou zániku fariem,“ hovorí Annechien Ten Have-Melema, bývalá šéfka holandskej asociácie chovateľov ošípaných. Cena je podľa farmárov hlavnou prekážkou zmeny. Trh im, ako píše Duckworthová, neprestajne posiela signály, ktoré znejú: "Vaše mäso musí byť lacné!“
Situácia sa však pozvoľna mení. Ekológovia našli spojencov v Asociácii obchodníkov s potravinami. Za bravčové mäso, ktoré nesie označenie Better life – Lepší život, dostane farmár o 15 percent a za kuracie dokonca o 25 percent vyššiu cenu. V Holandsku rastie počet fariem, ktoré garantujú Animal welfare, teda šťastie zvierat.
Neprestajný nátlak mimovládnych organizácií sa premietol do zákonov, ale farmári sú už zo zmien unavení. Každá zmena ich totiž stojí peniaze a práve schopnosť investovať o. i. do šťastia zvierat selektuje chovateľov.
Kde oko dohliadne, samý dobytok
Na čoraz viac regulatívov sa prekvapujúco sťažujú aj americkí farmári. Ameriku mnohí európski farmári vrátane slovenských stále vnímajú ako krajinu neobmedzených možností. Lenže aj USA sa menia.
"Akéže je to slobodné podnikanie, keď nám vláda určuje, ako máme zabíjať muchy, likvidovať smrad a hnoj z fariem. O pár rokov určite prídu kvóty na počty zvierat, rôzne opatrenia na zabránenie úniku fosfátov do podzemných vôd a riziko podnikania neúmerne vzrastie,“ zveruje sa holandskému novinárovi Robertovi Boddemu americký farmár Jerry Bon z Kansasu.
Dimenzie farmy, kde dokrmujú dobytok, je pre Európanov akoby z iného sveta. Farma spoločnosti Pratt Feeders na výkrm 85-tisíc volkov a jalovíc vznikla na bývalom vojenskom letisku uprostred prérie. Len hlavná kŕmna aleja má 2 500 metrov, dve vedľajšie po 1 500 metrov. Kde len oko dohliadne, všade samý dobytok, nazval výstižne svoju reportáž Robert Bodde.
Keď boli pred štvrťstoročím na Slovensku maštale plné dobytka, chovali poľnohospodári 1,650 milióna kráv, teliat a mladého dobytka. Dnes sa stádo scvrklo na menej ako 470-tisíc zvierat. Američania len na jednej farme chovajú šestinu z celkového počtu zvierat. Teraz prebiehajú medzi USA a Európou rokovania o liberalizácii obchodu známej ako dohoda TTIP. Jedným z najväčších úskalí dohody sú obavy, že americké hovädzie zaplaví európsky trh.
Potrebuje Európa americké mäso a je schopná konkurovať Američanom, ktorí najviac spriemyselnili výrobu potravín? Európa má mäsa dosť, otázka však znie, kto mäso lacnejšie vyrába. Američania sú efektívnejší, a to môže lákať európskych obchodníkov, aby nakupovali mäso, ktoré je lacnejšie. Washington tvrdí, že federálne úrady postupne sprísňujú potravinovú legislatívu. V porovnaní s európskou sú však americké zákony o potravinách benevolentnejšie, pripúšťajú používanie krmív vyrobených z geneticky modifikovanej sóje či kukurice alebo aplikáciu hormonálnych prostriedkov. Aj veterinári spoločnosti Pratt Feeders bez problémov dva razy za život dobytka pichajú zvieratám hormonálne injekcie. Američanom to zatiaľ neprekáža, ale Európanom už roky áno.
Čoraz viac politikov hovorí, že potraviny sa stali jedným z nástrojov na ovládnutie sveta. Kto má dosť vlastných potravín, je na koni. Američania spolu s Európskou úniou sú najväčšími potravinovými vývozcami. Ako dopadne tento zápas obrov?
Švédska sága a robot dojič
Švédsko sa považuje za jednu z najrozvinutejších krajín sveta, ktorá svoj blahobyt opiera o dostatok vlastných potravín. Politickú neutralitu a potravinovú suverenitu považujú Švédi za základné piliere dobre fungujúceho štátu. "Ak si má Švédsko udržať svoju doterajšiu životnú úroveň, ak má zostať kultivovanou krajinou, musí si udržať poľnohospodárstvo, a to aj v oblastiach, kde je klíma drsnejšia a pôda menej úrodná,“ také je resumé reportáže Švédky Marie Jonis Sjödinovej, ktorá opisuje pokojný život na starej trinásťgeneračnej rodinnej farme Sture a Ingrid Erikssonovcov.
Príbeh Erikssonovcov je ságou starého roľníckeho rodu, ktorý až s prekvapujúcou ľahkosťou zvláda jednu modernizačnú vlnu za druhou. Manželský pár hospodári na 100 hektároch ornej a 300 hektároch lesnej pôdy. Kedysi, krátko po druhej svetovej vojne sa za veľkú farmu vo Švédsku považovala tá, ktorá mala 8 hektárov ornej pôdy a 80 hektárov lesa, dnes je erikssonovská farma tak-tak veľká na to, aby stačila konkurovať zväčšujúcim sa farmám susedov. Koncentrácia pôdy, ktorej sa v západnej Európe striktní zástupcovia malých rodinných fariem bránia, je jednoducho celosvetovo na vzostupe.
Sture a Ingrid Erikssonovci si svoju nezávislosť o. i. uhájili tým, že si na mliečnu farmu pred desiatimi rokmi kúpili dojacieho robota. V roku 2002 som uvidel tento zázrak techniky v Holandsku a vravel som si, že je to výstrel do prázdna. Nebol. Mliečne roboty už doja kravy aj na Slovensku v Oslanoch. Premýšľaví, rozvážni Švédi nasadzujú techniku, aby odolali tlaku lacných zahraničných produktov.
Aj hrdinovia reportáže si stroj pochvaľujú, odbremenil ich od driny a podaroval im čas premýšľať o tom, ako ďalej zdokonaľovať hospodárenie na farme. Život na nej plynie akoby v rozprávke. Za oknom pradie spokojný kocúr, domáca pani vedie účtovníctvo a farmár medzitým zváža drevo z lesa strojom, pripomínajúcim lesný kombajn, ktorý strom zotne, odvetví, naloží na vlečku.
Príbeh švédskych farmárov znie našincovi ako hudba budúcnosti. Odohráva sa v krajine, ktorá nezažila sociálne revolúcie, v krajine monarchistickej, a predsa liberálnej, kde poľnohospodárstvo plynule prešlo z feudalizmu do kapitalizmu, pre ktorý je príznačné množstvo zásahov štátu. Tie však občania – podnikatelia aj zamestnanci – rešpektujú, lebo sú vyjadrením ich vôle podnikať, pracovať a vôbec viesť život spravodlivým spôsobom.
Jedenáste božie prikázanie
Každý roľník na svete ctí jedenáste božie prikázanie. To znie: zemi tejto slúžiť budeš až do skonania. Novozélandský farmár Holmes Warren je starý 86-ročný muž, ale vo svojej krajine mimoriadne vážený. Má byť prečo, zušľachtil mimoriadne plodnú a voči drsným horským podmienkam odolnú ovcu plemena Romney. John Morgan, reportér NZ Farmer, načrtáva obraz starého Warrena, mimoriadne čulého a energického farmárskeho džentlmena, ktorý vyzerá na chlapíka o desať rokov mladšieho, ako v skutočnosti je.
Holmes Warren má iskru v oku, vynikajúci pozorovací talent a chovateľskú intuíciu. Jeho šľachtiteľské umenie spočívalo v tom, že našiel a rozmnožil líniu oviec s lepšou "geometriou zadných nôh“. K takému automobilovému prirovnaniu siahol novinár John Morgan pre ovečku, ktorá dáva dnes farmárom o tretinu viac potomstva ako pôvodné plemeno.
Čítajúc príbeh o Holmesovi Warrenovi sa mi vynára pred očami hneď niekoľko slovenských šľachtiteľov, ktorí významne prispeli k napredovaniu slovenského poľnohospodárstva. Bohumír Kábrt bol geniálnym šľachtiteľom pšenice, práve tak ako jeho kolegovia Melichar Bartalos a Štefan Szamák. Nové odrody tohto šľachtiteľského tria priniesli Slovensku sebestačnosť v obilí. Vidím pred očami aj skvelých šľachtiteľov viniča Dorotu Pospíšilovú a Ondreja Korpása alebo vedcov Jána Plesníka, zakladateľa Výskumného ústavu živočíšnej výroby, či jeho už zosnulého kolegu Alexandra Sommera.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Slovensko malo a má velikánov porovnateľných s osobnosťami, ktoré rozhýbali poľnohospodárstvo vo vyspelých krajinách sveta. Napriek tomu krajina stále komplikovane hľadá svoju cestu k dobre spravovaným farmám a družstvám. Máme ľudí, čo vedia dobre hospodáriť a podniky, ktoré vedú, obstoja v medzinárodnej konkurencii. Farma Zdenka Černaya v Senci, rodina Velikých v Nižnej Kamenici, sad Jozefa Vozára v Dunajskej Lužnej, chov moriek Pavla Petránka v Čremošnom či Poľnohospodárske družstvo Mestečko s mladým predsedom družstva Petrom Ježom by zaujali svojím príbehom hociktoré svetové periodikum.
Videl som na vlastné oči, aký veľký dojem zanechal na japonských, amerických a nemeckých novinároch Zdenek Černay, keď ich previedol po svojom hospodárstve. Práve on a jemu podobní slovenskí hospodári dávajú nádej na prežitie slovenského poľnohospodárstva. Na to, že v rozbúrenom svete odoláme a dosiahneme už raz vybojovanú potravinovú suverenitu.