V zahraničí sa veľa písalo aj o nevídanej brutalite tohto filmu. Aká je však skutočnosť? Sú scény naozaj surovejšie ako kedysi? Alebo len pokročili technológie a utrpenie preto pôsobí reálnejšie a znepokojujúcejšie? Ako sa zmenili kinohity v posledných dekádach?
"Režisér Alejandro González Iñárritu chcel všetko ukázať tak reálne, ako sa len dá. Čo by bolo fajn, keby išlo o hlbšie zamyslenie sa nad fenoménom pomsty, ale nič také tam nie je. Scenéria je mrazivá, násilie nezmyselné a celé to nemá myšlienku. Prázdny príbeh, bolesť ako predstavenie. Revenant je pornom pre tých, čo sa vyžívajú v bolesti,” napísala začiatkom roku britská spisovateľka Carole Cadwalladrová. Pre týždenník Observer sa zamýšľala aj nad tým, čo to vypovedá o našej spoločnosti a našom prístupe k násiliu. A nebola sama. Potvrdila tak, že diskusia o násilí vo filmoch je evergreenom.
V roku 1905 začalo v americkom Pittsburghu fungovať prvé stále kino na svete – Nickelodeon. Už o rok neskôr sa Woman’s Christian Temperance Union (Ženský kresťanský zväz striedmosti) ohradil, že filmy majú zlý vplyv na zdravie, blahobyt a morálku mladých ľudí. Lobovali za štátnu reguláciu filmového odvetvia, pretože mali pocit, že filmy glorifikujú vojnu a násilie, spôsobujú nárast kriminality a nemorálneho správania. Kinohity boli pritom vtedy (a ešte dlho potom) selankou oproti tomu, čo sa dialo pre pobavenie más v minulosti (verejné popravy, súboje) a čo sa odohrávalo vo svete v 20. storočí.
Drastické, znepokojivé scény sprevádzajú film od nepamäti. Je určite náročné sledovať scénu, v ktorej Leonardo DiCaprio v Revenantovi vypitve koňa… Ale je zrejme oveľa nepríjemnejšie sústredene sa pozerať na záber, v ktorom Luis Buñuel v Andalúzskom psovi z roku 1929 reže ľudské oko, nehovoriac o celom filme Piera Paola Pasoliniho Salò alebo 120 dní Sodomy z roku 1975, ktorého scény sa zdráham v článku čo i len bližšie opísať. Samozrejme, porovnávame neporovnateľné, no tento exkurz slúži len na to, aby bolo jasnejšie, že Revenant neukázal nič bezprecedentne šokujúce.
Aj pri kinohitoch však diskusie o násilí prebiehali už dávno v minulosti. Mnohí filmoví experti napríklad označujú za prvú snímku, ktorá ukazuje detailné zábery násilia, film Bonnie a Clyde z roku 1967. Obrovskú kontroverziu vo vtedajšej spoločnosti vyvolala najmä záverečná scéna, v ktorej párik gangstrov rozstrieľajú nespočetným množstvom guliek. Keď si dnes túto scénu pozriete na YouTube, pôsobí vlastne úplne neškodne. Podľa Stephena Princea, autora knihy Savage Cinema (Krutý film) o násilí vo filmoch, však práve tento film stál pri zrode neprestajného pritvrdzovania aj v kategórii mainstreamových filmov.
Foto: FOX MOVIES
Bonnie a Clyde je klasikou filmového násilia aj preto, že bol kinohitom a získal osem nominácií na Oscara, z toho dve premenil. Stál tiež na začiatku trendu, v ktorom sa násilie spätne obhajuje. Režisér Arthur Penn vraj mal dobrý úmysel, v čase vojny vo Vietname chcel zničiť hollywoodske filmové tabu, aby ľudí pri pohľade na drastické scény smrti znepokojil a prebudil v nich práve pacifistické vášne. Takéto spätné pohľady sú typické. V 90. rokoch už Bonnie a Clyde obhajovali, zatiaľ čo preklínali novinku Olivera Stonea Takí normálni zabijaci – za "nezmyselné násilie“. Dnes tento film už zase obhajujú.
Bonnie a Clyde to kedysi „schytali“, pretože ako kinohit naozaj zrútili tabu. Ukázali vraždu inak, ako len v polsekundovom zábere. Revenant je však iný príbeh. Prečo šokuje? "Diváci na tento film neboli pripravení. DiCaprio je obľúbený herec, ktorého majú ľudia presne zaradeného, aj v súvislosti s oscarovou nomináciou zrejme čakali niečo úplne iné. Revenant však nie je mainstreamový film. Pripomína mi to, ako keď sa objavil Klub bitkárov. Mnoho ľudí išlo do kina na fešáka Brada Pitta, a to, čo videli, na nich zapôsobilo nepochopiteľne a brutálne,“ hovorí strihač filmových upútaviek a filmový nadšenec Peter Pavlík.
Súhlasí s tým aj Peter Gärtner, scenárista a riaditeľ Filmového festivalu Hviezdne noci Bytča. "Revenant ani zďaleka nie je to najdrsnejšie, čo sme v dejinách filmu zažili. To, že DiCaprio vypitve pred kamerou koňa, nie je až také drsné. Podobne násilné filmy ako Revenant sa nakrúcajú bežne, len na ne chodí publikum, ktoré viac znesie. Revenant je však typická oscarovka, ktorú si idú povinne pozrieť všetci, aj citlivejšie duše, a zrejme ich niektoré scény šokujú. Spomeňme si napríklad na Iñárrituov starší film Amores Perros. Ten bol omnoho násilnejší, ale nikoho nepobúril, lebo sa hral iba vo filmových kluboch,” dodáva.
Odkrvené filmy
Pavlík si myslí, že bez DiCapria by film nikdy nevyvolal takéto reakcie a nemal by ani takú návštevnosť. Prišla by si ho pozrieť iba klasická cieľová skupina, ktorá je na podobný štýl zvyknutá. Dá sa teda povedať, že násilie vo filmoch nepribúda? To zase nie. Keď si pozriete na internete rôzne rebríčky najdrsnejších filmov a najnásilnejších filmových scén, väčšina pochádza práve z 21. storočia. Aj Prince vo svojej knihe o filmovom násilí potvrdzuje, že latka násilia, ktorú diváci (prinajmenšom) od Bonnie a Clyde očakávajú, stále stúpa. Týka sa to však aj najsledovanejších kinohitov? Možno ani nie.
"Netreba to zovšeobecňovať, násilie nevyužíva každý,” hovorí Gärtner. "Naopak, veľa strednoprúdových filmov musí zostať prístupných pre mladších, aby na ne pustili do kina aj 14-ročných chlapcov, čo je modelový divák, pre ktorého dnes Hollywood produkuje väčšinu filmov. Zoberte si ako príklad film Janko a Marienka: Lovci čarodejníc. Mohla to byť šťavnatá vyvražďovačka plná krvavých efektov. Všetky ich však z filmu vystrihli, aby na to mohli chodiť do kina deti. Keď ten film pozeráte, musíte sa smiať, ako vždy, keď má nejakej čarodejnici puknúť hlava, odstrihnú obraz,“ dodáva scenárista.
Ďalší dôvod, prečo Revenant šokuje, je, že hlavný filmový prúd vlastne od násilia bočí. Myslí si to aj vysokoškolský pedagóg a expert na popkultúru Juraj Malíček: "Som presvedčený, že mainstream vlastne ‚vymäkol‘, zábery násilia možno vyzerajú realistickejšie, ale neznamená to automaticky, že pôsobia autentickejšie, naopak.” Dôvodom je kompromis v snahe o zisk. V Spojených štátoch deti na neprístupný film do kina naozaj nepustia, a tak filmové štúdiá musia dodržiavať čoraz prísnejšie pravidlá, aby na ich snímky mohli ísť tínedžeri. Diváci, čo chodia len na kinohity, si od drsných scén odvykajú.
Foto: FOX MOVIES
Dobre je to viditeľné pri sériách filmov či rimejkoch. Pavlík spomína Smrtonosnú pascu, ktorá sa dosiaľ dočkala piatich pokračovaní. Medzi treťou a štvrtou bol však dvanásťročný odstup, počas ktorého sa sprísnili pravidlá. "Podobná scéna vo štvorke musela byť bez krvi, aj preto to už nefungovalo. Spomeniem však aj aktuálny oscarový film Šialený Max. Bol to naozaj výborný a drsný film. Keď si ho porovnáme s pôvodnými filmami zo 70. a 80. rokov, tie boli niekde úplne inde,“ pokračuje Pavlík. Trendom posledných rokov je teda skôr ustupovanie od násilia, aspoň čo sa kinohitov týka.
Foto: MARVEL
Kým, povedzme, pred tridsiatimi rokmi boli najväčšími ťahákmi do kín akčné a výpravné snímky, skôr príbehy zo života, dnes sa hlavný prúd obrátil k fantázii a komiksu, dá sa povedať, že k rozprávkam. "Aj vtedy boli rodinné filmy, ale dnes sú ešte viac univerzálne, nazval by som to – priateľské voči užívateľovi. Na Pomstiteľov môžete zobrať aj babičku a prežije to,“ dodal Pavlík. "Dnes naozaj takmer nenájdeme kúsok, ktorý by nepracoval s akýmsi fantastickým ozvláštnením – komiksy, sci-fi, fantasy, horor… Kinematografia sa takisto pri hľadaní tém obracia k vlastnej minulosti a recykluje,“ dodáva Malíček.
Podľa Gärtnera sa dnes Hollywood snaží do väčšiny filmov „napchať“ čo najviac digitálnych efektov a akcie. "Pri tomto type filmu nemôžu tvorcovia veľmi stavať na divácku skúsenosť, čo majú starší diváci, ktorí sa vedia orientovať v žánrových kódoch a odčítať zložitejšie významy. Najviac teda ovplyvnila svet filmového mainstreamu zdokonaľujúca sa digitálna technológia. Nie je to zmena ani k lepšiemu, ani k horšiemu, je to jednoducho nová technika, s akou tvorcovia pracujú, a zasiahla celé spektrum – či je to animák, komiksový film alebo ambiciózna oscarovka,” vysvetľuje.
Foto: WIKIMEDIA
Do kina však podľa filmových expertov tvorcovia vždy lákali a zrejme vždy lákať budú na zážitok nepoznaného, respektíve nevideného. "Ľudia sa preto stále pýtajú, kam sa to ďalej môže posúvať,” hovorí Pavlík. "Technológie sú totiž v takej fáze, že filmári môžu naozaj ukázať čokoľvek si zmyslia, hocijakú šialenosť, ktorú si scenáristi vymyslia. Po filme 2012, keď sa rúcal celý svet, sa zdalo, že ďalej sa ísť vari ani nedá. Potom však prišiel San Andreas a tento rok nás čaká pokračovanie Dňa nezávislosti,” uzatvára strihač, ktorý vytvoril napríklad upútavku na aktuálnu filmovú novinku Červený kapitán.
Citlivejší diváci
Príklon k prístupnej zábave pre celú rodinu, digitálne technológie a tiež 3D. To sú trendy posledných rokov, ktoré si zrejme všimol každý filmový divák. Psychológ James Cutting z Cornellovej univerzity sa však na zmeny v kinematografii pred pár rokmi pozrel podrobnejšie. Analyzoval 15-tisíc filmov z rokov 1910 až 2010. Na čo prišiel? Podľa neho filmy menia rytmus. Kontinuálne sa skracuje priemerná dĺžka záberov, vo filmoch je viac pohybu, filmy zároveň inak pracujú so svetlom – svetlé časti snímok sú rovnako žiarivé ako kedysi, ale technika umožňuje, že tmavé časti sú temnejšie ako v minulosti.
Filmoví experti však o jeho pozorovaniach hovoria rezervovane. Pri filmoch sa vraj generalizuje veľmi ťažko. Výnimiek je ohromne veľa, podľa Malíčka je napríklad skvelým popretím Cuttingovej teórie práve Revenant, ktorý je poskladaný z veľmi dlhých záberov. Pavlík však uznáva, že filmy majú naozaj inú dynamiku, rýchlejšie sa rozpráva, dynamickejší je aj strih. "Ale nie je to len výsada moderných filmov. Spomeňme si na experimentálny ruský film Dzigu Vertova Muž s kinoaparátom z roku 1929, tam boli tiež krátke zábery len na niekoľko políčok. Uznávam však, že dnešní mladí sú zvyknutí na iný rytmus,“ dodáva Pavlík.
"Cuttingov výskum len predstavuje tvrdé fakty, neprináša žiadne nové dramatické zistenia,“ mieni Malíček. "Môžeme hovoriť o probléme vývoja filmového jazyka ako autonómneho znakového systému. Vo filme analogicky platí to, čo vo všetkých ostatných umeleckých druhoch ako literatúra, hudba, výtvarné umenie, že ich jazyk sa vyvíja a mení. Špecifikom filmu je, že ide o relatívne krátke dejiny, ktoré navyše nemajú definitívny tvar a sú úzko spojené s technológiou,“ dodáva. Výrazové prostriedky teda opäť úzko súvisia s technológiami. Film sa však mení aj v inom ako technologickom ponímaní.
Foto: WIKIMEDIA
V tomto smere sa dáva za príklad séria o Jamesovi Bondovi. Začala sa ešte v roku 1962 a pokračuje dodnes. Na viac ako polstoročí teda môžeme sledovať, ako filmy začala ovplyvňovať politická korektnosť. Zo sexistickej a čiastočne rasistickej série sa prepracovala… hoci nie práve k ideálnej predstave o liberálnej spoločnosti, ale posun medzi prvými a poslednými bondovkami je zjavný. Niektorí hovoria, že takýto prístup uberá filmom s agentom 007 šťavu, no väčšine skôr prekáža cenzúra (nesmie sa toľko fajčiť, piť), než to, že Bond je lepším príkladom džentlmena a otvoreného človeka ako kedysi.
Foto: SONY PICTURES
"Podľa mňa to nie je tak, že by filmy „tlačili do hláv“ korektnosť, ako si to radi vykladajú konšpirátori. Naopak, ľudia si uvedomujú, že je potrebné tolerovať menšiny vzhľadom na zdravie celej spoločnosti, publikum je citlivejšie, a preto sa producenti neodvážia pustiť do éteru šovinistické, sexistické, homofóbne, či akékoľvek iné hlášky,” hovorí Gärtner. "Korektný film môže uraziť len niekoho, kto si prišiel do kina potvrdiť svoje stereotypy, ale to je jeho problém. A inak, aj čo sa týka starých filmov, nemám pocit, že by napríklad Chaplinov humor bol postavený na urážaní žien, homosexuálov či iných rás.“
O citlivosti publika svedčí aj "kauza“ okolo ďalšieho filmu, ktorý bol tento rok nominovaný na Oscara (dokonca sedemkrát) – Marťana. Na prvý pohľad bola snímka príkladom vyváženého obsadzovania hercov – šéfkou misie na Mars bola žena, na záchrane zabudnutého astronauta sa podieľali vedci a experti bielej, čiernej i žltej pleti. Vo filme bol aj sympatický rozmer medzinárodnej spolupráce pri veľkom vesmírnom projekte. Napriek tomu sa v médiách objavili nespokojné články, ktoré poukazovali na to, že režisér dve postavy, ktoré boli v knižnej predlohe z Ázie, nahradil vo filme bielymi hercami…
Sú inak nejaké trendy, ktoré filmovým nadšencom prekážajú? Pavlík odpovie bez rozmyslu – 3D. "My, filmoví fajnšmekri máme skrátka radi filmy ploché. S 3D vedia navyše dobre narábať len špičkoví režiséri,” dodáva. Malíčekovi zase prekáža nedostatok zmyslu pre mieru. "Dnes je to v rámci marketingu tak, že jeden deň je film vyslovene všade, juchá na človeka zo sociálnych sietí, médií, bilbordov a na druhý deň akoby už ani nebol. Filmy pritom vyslovene potrebujú čas, a keď o nich chce človek zmysluplne vypovedať, zväčša ich raz vidieť nestačí,“ uzatvára.