Martha a Ash tvoria mladý pár. Deň po tom, ako si spoločne kúpia dom na vidieku, Ash zahynie pri autonehode.
Martha sa zakrátko dozvie, že je tehotná. Sama to nevie spracovať, rúti sa jej svet. Preto dá na radu kamarátky a stiahne si novú experimentálnu aplikáciu. Keďže Ash bol závislý na sociálnych sieťach, zanechal po sebe obrovskú digitálnu stopu. Na základe jeho predchádzajúcich konverzácií a profilov aplikácia vytvorí jeho virtuálu identitu, takže Martha s ním môže chatovať.
Onedlho jej aplikácia ponúkne, že keď do systému vloží všetky videá, na ktorých bol aj Ash, vytvorí pre ňu i hlasovú podobu jej exmanžela. O chvíľu už spolu telefonujú. Automat využíva všetky poznatky z digitálneho archívu skutočného Asha, od Marthy sa však učí aj nové informácie a stáva sa čoraz autentickejším.
Raz jej v telefóne navrhne, že jeho firma začala vyrábať humanoidných robotov, ktorí sú na nerozoznanie od originálnej predlohy zosnulého. Martha, hlavná postava jednej z epizód futuristického britského seriálu Black Mirror, opäť neodolá…
Obyčajný človek
Priemerný obvod hrudníka škótskeho vojaka v roku 1840 bol 101 centimetrov. Éru dát vlastne odštartovala relatívne nudná informácia. V 19. storočí sa prvýkrát v histórii začali hromadne zaznamenávať rôzne štatistické údaje o obyvateľstve. Belgický astronóm a matematik Adolphe Quetelet preto podľa lekárskych záznamov mesta Edinburgh spriemeroval miery 5738 škótskych vojakov a dospel k spomínanému výsledku.
Otázka, koho možno považovať za obyčajného alebo priemerného človeka, ľuďom vŕtala v hlave asi od nepamäti. Quetelet ako astronóm vyvolal revolúciu tým, že do spoločenských vied zaviedol štatistické metódy, dovtedy spájané len s prírodnými vedami. A prepadol hľadaniu priemerného človeka. Z vtedy dostupných dát vypočítal priemerný vek, v ktorom ľudia umierajú, v ktorom sa sobášia, koľko z nich žije v biede, koľkí sa dopúšťajú zločinov, dokonca zaviedol aj tzv. Queteletov index, ktorý dnes poznáme ako BMI, teda index telesnej hmotnosti. Jeho vášeň k priemernosti prerástla v posadnutosť, ktorá zavrhovala všetko, čo nespadalo do limitov stredu.
Psychológ Todd Rose, ktorý prednáša na Harvarde a je tiež autorom knihy Koniec priemeru: Ako sme uspeli vo svete, ktorý si cení rovnakosť, o Queteletovi pre magazín The Atlantic ďalej píše: "Jeho objav priemerného človeka je míľnikom, keď sa priemerné stalo normálnym, individuálne chybou a stereotypy dostali pečiatku vedeckosti. Tieto predpoklady stvorili generáciu rodičov, ktorí sú nesvoji, keď sa ich dieťa nevyvíja podľa priemerných míľnikov a spôsobili, že takmer každý sa v modernom svete cíti neisto, keď sa jeho stav, sociálny život alebo kariéra príliš odchyľuje od priemeru.“
Motív vynucovania si "normálnosti“, či už vedome, alebo podvedome, je ústredným motívom pri väčšine antiutopických diel. To, že sú opakom utópií, znamená, že predstavujú fiktívne spoločnosti budúcnosti, ktoré sa však vyvinuli nesprávnym smerom. Uplynulá výstava v pražskom centre DOX sa inšpirovala dielami 1984 od Georga Orwella, 451 stupňov Fahrenheita od Raya Bradburyho a Prekrásným novým svetom od Huxleyho. Poďme sa teda pozrieť práve na ne.
Priemernosť v Orwellovej knihe je vynútená neustálym sledovaním obyvateľov cez kamery a sieťou udavačov, ktorí sú schopní zradiť aj osobu, s ktorou zdieľajú domácnosť. Akékoľvek snahy o inakosť väčšinou už v úvode potláča strach z prísnych trestov. Aj v Bradburyho knihe z roku 1953 hrozí za vybočenie od stredu odplata. O priemernosť sa však postarali skôr povrchné médiá a dávny zákaz kníh. Aj vďaka tomu sa konverzácia obmedzuje na tzv. small talk, ľudia sa namiesto vzdelávania bifľujú, priemernými ľuďmi sa stávajú vlastne dobrovoľne, alebo povedzme – poloautomaticky.
Ale Huxley už pred 84 rokmi napísal iný príbeh. Kým Orwell popisoval svet druhej polovice 20. storočia na východ od železnej opony a Bradbury sčasti na západ od nej, Huxleyho román sa pomerne dobre vzťahuje na súčasnosť.
"Musel niekto z vás prežívať nejaký dlhší čas medzi uvedomením si túžby a jej naplnením?“ Pýtal sa v Prekrásnom novom svete mladých študentov Mustafa Mond, jeden z desiatich kontrolórov sveta. Väčšina krútila hlavou. Priemer si v Huxleyho svete ľudia vyberajú, lebo je skrátka prekrásny. Ľudia sú poháňaní ku konzumnému správaniu sa, neviazanému sexu, jednoducho všetky túžby majú mať čo najrýchlejšie saturované. A ak by sa aj vyskytla pochmúrna myšlienka, vždy je tu soma, droga bez nepríjemných vedľajších účinkov.
Nečudo, že keď sa v románe istá žena stratí na niekoľko rokov v rezervácii pre divochov, kde spomínané výdobytky neexistujú, je úprimne nešťastná a celé roky čaká na návrat do svojho prekrásneho nového sveta. Ako v roku 1958 napísal sám Huxley v eseji Brave New World Revisited: "Spoločnosť opísaná v románe 1984 je kontrolovaná takmer výlučne cez tresty a strach z nich. V mojej knihe sa trest takmer nevyskytuje a keď áno, je mierny. Takmer dokonalá kontrola sa dosahuje systematickým posilňovaním žiadaného správania cez rôzne nenásilné manipulácie, fyzické aj psychologické a tiež genetickou štandardizáciou.“
Huxleyho svet
Práve "genetická časť“ knihy je aj dnes dosť sci-fi. V románe neexistujú rodiny, deti sa rodia v továrňach a sú modifikované už od embryí vo fľašiach. Úzka časť populácie, takzvané alfy a bety sú ponechané v plnohodnotnej ľudskej forme; gamy, delty, epsilony sú už ako zárodky otravované jedom, aby boli zakrslé a v budúcnosti sa nevzbúrili pre prácu, ktorú budú vykonávať.
Po narodení sa začína predestinácia, a tu sa už dostávame do styku so svetom dneška. Aj bábätká, ktoré v noci počas spánku počúvajú tisíce ráz opakované slogany, ktoré sa im majú počas života podvedome vynárať a utvrdzovať ich v žiadanom správaní, môžu v dnešnom svete vyzerať ako futurologický úlet. Možno len do momentu, kým sami nezalovíte v pamäti a nerozpomeniete sa, koľko reklamných sloganov je tam na večné veky uložených a ako sa nenápadne vynoria vždy v správny moment. "Vy zíráte, my zíráme… Koukou roukou šťastie nové…” To je napríklad podvedomá výbava dieťaťa z prelomu 80. a 90. rokov, nepochybne každá generácia ju má trochu inú.
Dospelý život je založený na plnení pracovných povinností pre spoločnosť, vďaka predestinácii a genetickému ovplyvňovaniu sa však každý na svoju prácu hodí, teda nie je zdrojom frustrácie. Napokon, po robote sa ľudia oddávajú filmom, ktoré sú "realistickejšie než realita“ (4K 360-stupňové videá napĺňajú pomaly už aj túto víziu), majú sex s tým, koho požiadajú, pretože je neslušné odmietať, nakupujú, hrajú bláznivé športové hry, veľmi málo času trávia sami… a majú somu. Niečo vám to pripomína?
Kým pri čítaní Orwella a vlastne aj Bradburyho behá mráz po chrbte, pri Huxleym človeka zmrazí len vtedy, keď si začne hovoriť – a čo je na takom svete vlastne zlé? Vtedy sa síce zahanbí, no o pár strán sa tá otázka objaví znovu. S väčším komfortom a utvrdzovaním okolia o tom, že sme vlastne obyčajní a hlavne normálmi, prichádza uspokojenie, ktoré utlmuje otázky. A tie sú veľmi dôležité, čo zdôraznil aj Huxley pri svojom návrate k slávnej knihe: "Hocijaká kultúra, ktorá sa v mene efektivity či nejakých politických alebo náboženských dogiem snaží o štandardizovanie ľudských indivíduí, pácha ťažký zločin na biologickej náture človeka.“
Foto: DOX
Veľké dáta
Vráťme sa však od Huxleyho k dátam, teraz už k veľkým. Čo je relatívne nový termín a prvý skutočne prevratný míľnik v tejto oblasti od čias odmeraných hrudných košov škótskych vojakov. Poradenská firma v oblasti informačných technológií Gartner napríklad "big data“ definuje ako "súbory dát, ktorých veľkosť je mimo schopnosť zachycovať, spravovať a spracovávať bežne používanými softvérovými prostriedkami v rozumnom čase“. Ľudskejšie ich však v jednom vyjadrení opísal viceprezident tejto spoločnosti Peter Sondergaard: "Veľké dáta sú palivom 21. storočia, ich analýza je jeho motorom.“ A podobne ako Quetelet v 19. storočí pochopil, ako môžeme prakticky využívať štatistické dáta v humanitných vedách a vytvoril priemerného človeka, ľudstvo začína v súčasnosti rozumieť a využívať veľké dáta. Otázka je, koho tým vytvorí?
O fenoméne veľkých dát sa pritom diskutuje už roky, ale najmä v "orwellovskom“ duchu ohrozenia. Ľudia sa boja predovšetkým toho, že by niekto mohol zneužiť tieto dáta proti nim. Je to však tá najpálčivejšia obava?
Väčší komfort a utvrdzovanie zo strany okolia. To je Huxleyho svet príjemných podnetov, ako sme už spomínali.
Väčší komfort a utvrdzovanie zo strany okolia. To je aj zásluha "big data“. Veľké dáta, to sú štandardizované testy a hodnotenie ľudí podla nich. Veľmi praktické. Veľké dáta, to sú tie reklamy na sociálnych sieťach na výrobky, ktoré ste pred pár minútami prácne googlili. Veľmi pohodlné. Veľké dáta, to je aj vytváranie virtuálnej bubliny vo vašom internetovom prehliadači. Vďaka tomu, čo si pozeráte a s kým sa priatelíte na sociálnych sieťach, vám systém vytvára svet šitý na mieru, ktorý posilňuje pocit spolunáležitosti. Veľmi utvrdzujúce.
Veľké dáta, to však raz môžete byť vy sami. Vaša virtuálna identita ako v pasáži z úvodu tohto textu. Veľmi… znepokojujúce? Či už ani nie?
Na výstave Brave New World takúto víziu prezentoval britský umelec Simon Mckeown dielom Uchované spomienky. Vytvoril obrovský reklamný plagát na program oživenia si mŕtvych príbuzných, kde podrobne rozobral, čo všetko program dokáže. Pozostalí sa prostredníctvom helmy pre virtuálnu realitu budú môcť v budúcnosti ocitnúť v zvolenom dni so svojím mŕtvym partnerom, rodičom, potomkom či povedzme aj niekým slávnejším.
Digitálny archív záznamov počasia vytvorí v simulácii autentické počasie daného dávneho dňa. GPS dáta z aplikácií určia trajektóriu, po ktorej sa v tento deň dotyčný pohyboval a pošle klienta (virtuálne) práve tam. Všetky fotografie, videá, na ktorých sa kedy simulovaná osoba objavila a boli zdigitalizované, vygenerujú jej 3D podobizeň a hlas. Akékoľvek elektronické záznamy – o svadbe, ukončení školy, prijatí do zamestnania, zdravotné záznamy, všetky správy a e-maily, ktoré kedy napísala, komentáre pod články, príspevky na sociálne siete vymodelujú jej minulosť a digitálnu dušu. Ilúzia bude takmer dokonalá.
Samozrejme, ide o extrémny a zatiaľ stále (ešte chvíľu) sci-fi príklad. Sociálna sieť, ktorá vie skôr ako vy sami, čo si chcete kúpiť alebo vypočuť; algoritmy, ktoré dokážu skôr ako vy sami rozoznať, kedy sa schyľuje k rozchodu s partnerkou a podľa toho upravovať obsah a prípadne vás rovno presmerovať na internetovú zoznamku… To už je realita. A znova sa vynára otázka – je na tom niečo zlé?
Olovený úkryt
Už v roku 1946 americká spisovateľka a zberateľka umenia Gertrude Steinová napísala: "Dnes má každý dennodenne k dispozícií toľko informácií, že stráca zdravý rozum. Zaplavujú nás tak veľmi, že zabúdame byť prirodzení.“
Veľké dáta bezpochyby dehumanizujú. V 19. storočí sa aj pomocou využitia štatistík o ľuďoch v humanitných vedách vytvorili základy, ktoré sa pretavili do obrovských tragédií storočia dvadsiateho. História varuje, že by bolo trestuhodné nezaoberať sa hlbšie fenoménom veľkých dát. Inak kto vie, čoho sa dočkáme v 22. storočí. Alebo aj skôr.
Provokatívnym zdrojom zamyslenia môžu byť opäť antiutópie. Preto bola prezentácia diel tridsiatich súčasných umelcov na výstave Brave New World v Prahe určite hodnotným počinom. Odhaľovali totiž, že adorácia normálnosti, priemernosti má i odvrátenú tvár, ktorá na čitateľa pôsobila aj spomedzi riadkov Huxleyho Prekrásneho nového sveta, no ťažko ju uchopiť či pochopiť.
A tak nám ju vysvetľujú znepokojivé diela. Inštaláciou s hercami v skleníkoch odprezentovaný japonský fenomén hikikomori, v rámci ktorého sa v Japonsku mladí ľudia na celé mesiace až roky izolujú od sveta a vôbec nevychádzajú von. Trojmetrový olovený kryt českého umelca Krištofa Kinteru, ktorý ho vytvoril ešte v 90. rokoch. Mal slúžiť ako úkryt pred masmediálnym šumom, no sám bol zároveň jedovatou pascou. Alebo znepokojivý americký film Burn – obraz horiaceho príbytku, v ktorom ľudia akoby požiar vôbec nevnímali a ďalej vykonávali každodenné činnosti.
Za antiutópiu označujú aj krátky film Daniela Wolfea, ktorý síce nebol súčasťou výstavy, ale stojí za zmienku, keďže vytvára dystopický obraz súčasného sveta v zaujímavých kulisách ukrajinského sídliska. Vznikol pred rokom a pol a je vlastne videoklipom k piesni škótskeho hudobníka Paola Nutiniho Iron Sky. Text skladby sa dá chápať ako výkrik po slobode vo svete preplnenom podnetmi. V silnom závere filmu účinkujúci z deprivácie uniknú v šialenom záchvate uvoľňujúcej prirodzenosti.
Si šťastný?
Hlavnou postavou v románe 451 stupňov Fahrenheita bol požiarnik Guy Montag. Žil v budúcnosti, kde boli domy požiaruvzdorné, a tak bolo náplňou jeho práce páliť knihy, ktoré boli v spoločnosti zakázané. Celú jeho konformnú predstavu o svete potom nabúralo mladé dievča jedinou otázkou: "Si šťastný?“
Huxley inak vo svojej eseji z roku 1958 citoval aj nemeckého psychoanalytika Ericha Fromma a jeho pohľad na to, čo je normálne: "Symptómy duševnej choroby nie sú naším nepriateľom. Kde sú symptómy, tam je konflikt a ten vždy poukazuje na to, že život, ktorý baží po integrácii a šťastí, má stále silu na boj. Skutočne beznádejné prípady nájdeme medzi tými, ktorí pôsobia najviac normálne. Mnohí z nich sú normálni len preto, že sa dobre prispôsobili spôsobu našej existencie, keďže ich ľudský hlas bol umlčaný tak skoro, že sa ani nesnažili zápasiť. Nie sú normálni v absolútnom zmysle slova, ale iba vo vzťahu k hlboko nezdravej spoločnosti. Milióny majú takto ilúziu individuality, no ich konformita je uniformitou. Ale uniformita a sloboda sú nezlučiteľné. Človek nemôže byť automat a keď sa ním stane, príde o príčetnosť.“