Skrátenie pracovného času by vytvorilo ďalšie pracovné miesta, prispelo by teda k zníženiu nezamestnanosti. Zároveň by znamenalo viac voľného času, ktorý by pracovníci mohli venovať rodine alebo aj sebazdokonaľovaniu. Pozor – teraz nie je reč o aktuálnej požiadavke skrátenia pracovného času na šesť hodín denne či pracovného týždňa na štyri dni. Takýmito argumentmi žiadali skrátenie zmien na osem hodín austrálski robotníci v 50. rokoch 19. storočia. Rozbehli tak zdĺhavý a nerovnomerný proces, ktorý sčasti vysvetľuje, prečo ani v súčasnosti nebude reforma pracovného času globálna a jednotná.
Tak napríklad od úspešnej snahy austrálskych robotníkov uplynulo ďalšie desaťročie, kým sa podobné opatrenie presadilo v USA, a prešlo ďalších šesť dekád, kým ho revolúcia presadila aj v Rusku. Československo bolo na starom kontinente vzorom, keď 8-hodinový pracovný čas zaviedlo v roku svojho vzniku. Trvalo však napríklad ešte polstoročie, kým sa u nás uchytil aj päťdňový pracovný týždeň. Voľné soboty zaviedli až počas Pražskej jari a celoplošne začali platiť až v septembri 1968. V tom čase sa aj u nás predpokladalo, že po roku 2000 bude 4-dňový pracovný týždeň samozrejmá vec.
„Na začiatku 21. storočia budú zrejme mnohé plány, ktoré dnes vláda zavrhuje ako príliš socialistické, realitou. V roku 2000 už budeme možno pracovať len zákonom stanovených dvadsať hodín,“ dala sa v roku 1950 uniesť aj americká tlačová agentúra Associated Press. Dvadsať hodín je stále sci-fi. Menej však nepracujú ani tam, kde sa počet hodín skutočne znížil (napríklad vo Francúzsku v roku 2000 na 35). Pracuje sa totiž intenzívnejšie. Podľa amerického úradu pre pracovné štatistiky napríklad Američania mali v roku 2014 až o štyristo percent vyššiu produktivitu práce ako v spomínanom roku 1950.
Okrem toho, pokusy o kratšie týždne či pracovné dni sú stále skôr výnimkou, vonkoncom nie celoštátnym pravidlom. Svet pritom nedokončil ani všeobecné zavádzania 8-hodinového štandardu. Podľa OECD najmä ľudia v ázijských krajinách pracujú výrazne viac. Pred dvoma rokmi sa o tom na vlastnej koži presvedčili aj reportéri BBC, ktorí sa inkognito zamestnali v taiwanskej firme Pegatron, ktorá pracuje aj pre spoločnosť Apple. Jeden z nich musel pracovať 18 dní po sebe bez možnosti akéhokoľvek voľna, ďalšieho najdlhšia pracovná zmena trvala až 16 hodín. Dvanásťhodinovka bola štandard.
Iné hodiny pre starších
Je teda diskusia o kratšom ako osemhodinovom pracovnom čase namieste, keď svet nevie dodržať ani tých osem? Podľa zástancov má mnohé výhody. Ekonómovia síce spochybňujú jeden z hlavných argumentov, s ktorým si kedysi odborári vybojovali aspoň 8-hodinové limity, teda zníženie nezamestnanosti. Nie je totiž jasne preukázaná spojitosť medzi skrátením pracovných časov a nárastom zamestnanosti. Čo však ostáva ako veľká motivácia, je dať zamestnancom priestor, aby mohli venovať viac času blízkym. Viac voľna sa podľa OECD napríklad prejavuje na vyššej produktivite práce.
Práve argument za lepší pomer pracovného a osobného života otvára diskusie, aký model by skrátenie pracovného času malo mať. Pred dvomi rokmi napríklad médiá zaujal návrh známeho mexického miliardára Carlosa Slima, jedného z najbohatších mužov planéty, aby ľudia pracovali nie štyri, ale len tri dni. Stratenú prácu chcel nahradiť tým, že tie tri dni by pracovali nie osem, ale jedenásť hodín, zároveň navrhoval posunúť vek odchodu do dôchodku na 70. alebo až 75. rok. On sám vo svojej firme podľa Financial Times ponúka starším zamestnancom možnosť skrátiť si pracovné týždne na štyri dni pri rovnakom plate.
A tu prichádzame k dôvodu, pre ktorý je diskusia o skrátenom pracovnom dni dôležitá aj v čase, keď sa v niektorých častiach sveta stále nedodržuje ani ten 8-hodinový. Starnutie populácie určite nespôsobí na trhu práce takú premenu ako napríklad priemyselná revolúcia, no už v súčasnosti začína tlačiť zamestnávateľov k vymýšľaniu nových spôsobov, ako starších ľudí citlivo a pritom užitočne využiť na pracovnom trhu aj po súčasnej dôchodkovej hranici. Ľudia sa dožívajú vyššieho veku, sú aj dlhšie vitálni. No často nie až do tej miery, že by zvládli pracovnú záťaž tridsiatnikov či štyridsiatnikov.
Preto pri debatách o iných pracovných časoch myslia aj na ľudí na konci päťdesiatky a starších. Práve pre nich vymysleli systém, ktorý síce neprináša menej hodín, no mnoho kratších týždňov. Americká konzultantka Pat Katepo, ktorá pomáha odborárom vyjednávať iné pracovné časy, hovorí o modeli 5–4/9. Jeden päťdňový týždeň s deviatimi pracovnými hodinami denne, ďalší len štvordňový. Lepším riešením je podľa nej, samozrejme, štvordňový týždeň s osemhodinovými šichtami, no na ten zamestnávatelia niekedy nechcú pristúpiť bez zníženia platu, čo si zase niektorí zamestnanci nemôžu dovoliť.
Aká je teda výhoda 5–4/9? „Mám 52 a už nemám toľko energie, ako keď som mala 22,” vysvetľovala pre portál Market Watch Jessica DeGroot, šéfka filadelfského inštitútu pre lepšie vyváženie práce a osobného života Tretia cesta. "Pri rozvrhu štyri dni po desať hodín potrebujem ten piaty deň len na regeneráciu síl, čo vlastne úplne ničí celý zmysel kratšieho týždňa,“ pokračuje. Jedna hodina navyše však nie je až takou veľkou záťažou a odmenou za ňu je 26 predĺžených víkendov v roku. Samozrejme, modelov ako preorganizovať pracovné hodiny, je neúrekom, preto sa radšej vráťme ku skutočnému skracovaniu.
Šesťhodinový Kellogg’s
Pri téme kratšieho pracovného času sa ľudia obyčajne otočia na sever. Škandinávia a najmä Švédsko s kratšími zmenami v posledných rokoch experimentuje najvýraznejšie. Najznámejší modelový príklad však pochádza z USA a dokonca od veľkej, stále známej korporácie, ktorá dnes zamestnáva viac ako 30-tisíc zamestnancov. Na počiatku bola veľká hospodárska kríza a nápad Willa Keitha Kellogga. Rozhodol sa zmeniť tri osemhodinové pracovné zmeny vo svojej fabrike na štyri šesťhodinové. Tak vznikol ojedinelý experiment so šiestimi pracovnými hodinami, ktorý trval od roku 1930 až do 1985.
Foto: INSTAGRAM/BACKGROUND AB
Výsledkom bolo, že Kellogg mohol znovu zamestnať ľudí, ktorých pre krízu prepustil a navyše prijať aj nejakých ďalších nezamestnaných. Stúpla výkonnosť zamestnancov a podniku sa darilo. Model dobre fungoval až do konca druhej svetovej vojny. Potom ho prevalcovalo povojnové nadšenie a vorkoholizmus. Napriek tomu si časť zamestnancov, najmä žien, dokázala šesťhodinové zmeny udržať až do polovice 80. rokov. Dnes sa na tento počin firmy Kellogg’s v Amerike pozerajú s nostalgiou, ako na niečo dávne a možno i prekonané. Príklady zo súčasného Švédska však z Kellogga robia skôr vizionára.
Televízia BBC napríklad koncom minulého roku priniesla reportáž zo švédskeho mesta Falun, kde miestna firma (ako jedna z mnohých vo Švédsku) zaviedla šesťhodinový "full-time” úväzok. Zamestnanci prichádzajú do práce o 8.30, pracujú tri hodiny, potom majú celú hodinu na obed. Po návrate pracujú ďalšie tri hodiny, takže končia o 15.30. Od pracovníkov sa však vyžaduje stopercentná koncentrovanosť, majú zakázané sociálne siete a osobné telefonáty či e-maily si môžu vybavovať takisto až po pracovnom čase. Digitálna agentúra na tento systém nabehla vlani v septembri, v júni by ho mala vyhodnotiť.
"Najskôr zhodnotíme, či to funguje ekonomicky, potom či sú spokojní zákazníci a napokon, samozrejme, aj naši zamestnanci,” dodáva Jimmy Nilsson, šéf agentúry pre BBC. Vo Švédsku však takéto experimenty nerobí len súkromná, ale aj verejná sféra. Tam sú však výsledky rozporuplné, pretože toto riešenie viac zaťažuje daňových poplatníkov. Najviac medializovaným prípadom je zrejme iniciatíva mesta Göteborg, ktoré zaviedlo pre opatrovateľky v centre pre seniorov šesťhodinové pracovné dni. Zamestnankyne si zmenu, samozrejme, pochvaľovali, vraj môžu byť sústredenejšie v práci a majú viac času na rodinu.
Takisto vedenie zariadenia skonštatovalo, že majú menej problémov so zamestnancami ako predtým a že opatrovateľky, ktoré sa starajú aj o ľudí so závažnými chorobami, ako je napríklad starecká demencia, sú kreatívnejšie a výkonnejšie v práci. Experiment však má radnicu ročne stáť viac ako 850-tisíc eur, takže ho zrejme po roku fungovania ukončia. Podobne ani iné švédske modely z minulosti (skúšajú sa tam od 90. rokov) nemali taký úspech, aby ich zavádzali plošne. Práve to je problémom znižovania počtu pracovných hodín – žiadny model nefunguje ekonomicky natoľko dobre, aby sa stal vzorom.
Slováci odrobia 1772 hodín
Podľa slovenských personalistov možno aj preto nie je skracovanie pracovného času u nás témou dňa. Za veľmi zaujímavý benefit sa považuje už aj len to, že zamestnávateľ ponúka flexibilný pracovný čas. Podľa správy OECD z roku 2013 má totiž Slovensko problém aj s dodržiavaním osemhodinového pracovného času. Menej ako osem hodín denne podľa štatistík OECD u nás odpracujú iba štyri percentá ľudí. Za rok Slováci odrobia priemerne 1772 hodín, čo ich radí nad svetový priemer. Pred nami sú napríklad Japonsko, Rusko, USA, zo susedov Maďarsko a Poľsko. Prvenstvo patrí Mexiku s 2237 hodinami.
V našich končinách o systéme kratšieho pracovného času spoločnosť diskutuje skôr v čase krízy – nie ako o výhode pre zamestnancov, či na zlepšenie produktivity, ale pre (nepotvrdené) znižovanie nezamestnanosti – so spoluúčasťou štátu. Často ho spomínajú odborové organizácie, podľa ktorých je štátne dotovanie miezd zamestnancov (ktorí o časť príjmu prídu pre kratší pracovný čas) lacnejším riešením ako klasické vyplácanie podpory. Takéto teoretické riešenia majú byť však časovo obmedzené a zrejme na oveľa kratší čas, ako to bolo v prípade spoločnosti Kellogg’s.
Skracovaniu pracovného času v súčasnosti nepraje ani globalizácia. V reportáži BBC sa napríklad niektorí zamestnanci v šesťhodinových prevádzkach sťažovali, že pre svoj kratší pracovný čas nenašli pochopenie u kolegov z iných krajín, kde túto vymoženosť nemajú. O tom, že celosvetový trend je predsa len pozitívny, svedčí štatistika, ktorú spracoval portál Our World in Data. Ešte v roku 1870 odpracoval zamestnanec priemerne 3 000 hodín ročne, čo je 10-hodinový pracovný čas šesť dní v týždni. Od 90. rokov minulého storočia sa však pokles zastavil, a tak šesť hodín denne ostáva aj v 21. storočí snom.