Až donedávna boli jedinými domnelými bytosťami vôkol nás, ktoré ste nevideli, ale obávali ste sa, že tam niekde budú – duchovia. Dnes celý svet vie, že sa okolo nás prechádzajú pokémoni. Bežný človek ich nevidí, objavujú sa, len keď na nich zamieri objektív fotoaparátu na mobile hráč hry Pokémon Go. Vyzerá to, akoby šiel spraviť fotografiu toho, čo vidí, akurát sa mu do nej vygeneruje animácia podivného tvora – pokémona. Cieľom hry je tieto stvorenia zbierať, ale to teraz nie je podstatné. Dôležitý je princíp, na ktorom hra funguje, a to, že to nie je zďaleka prvá a rozhodne nie posledná aplikácia tzv. rozšírenej reality.
Pokémoni sa okolo nás pohybujú zatiaľ len niekoľko týždňov, no už roky sa bez nášho vedomia pri nás zjavujú iné stvorenia, ale aj tabuľky, čísla, tovar obchodných reťazcov či dokonca aj spomínaní duchovia. Poslední menovaní však nie ako zablúdené duše zosnulých, ale ako ďalšia aplikácia, jedna z prvých lastovičiek rozšírenej reality – hra SpecTrek. Vznikla na základe programátorskej výzvy v roku 2009 a keď ste sa ocitli na správnom mieste, cez telefón svojho telefónu ste mohli nájsť a pochytať klasických rozprávkových duchov v bielych plášťoch. Rozšírená realita však má ešte hlbšie korene.
Rozšírená realita je vlastne priamy alebo nepriamy pohľad na skutočné prostredie, ktorého časti sú v digitálnej forme rozšírené obrázkom alebo textom o nejaké informácie, relevantné k objektu, na ktorý sa človek pozerá. Dnes je to v praxi možné najjednoduchšie prostredníctvom smartfónu s fotoaparátom, ale dá sa to aj cez okuliare virtuálnej reality, projekty ako Google glass, a vývojári už pracujú napríklad aj na špeciálnych elektronických kontaktných šošovkách. O týchto vynálezoch však svet ešte ani nechyroval, keď americký spisovateľ L. Frank Baum ako prvý prišiel s koncepciou rozšírenej reality.
Foto: WIKIMEDIA
Spisovateľ, ktorý je známy najmä románom Čarodejník z krajiny Oz, ju predpovedal už v roku 1901. Vtedy 15-ročný hrdina jeho románu The Master Key (Hlavný kľúč) experimentoval s elektrinou a náhodou sa dotkol jej "hlavného kľúča”. Jeho súčasťou boli okuliare, ktoré keď si chlapec nasadil, videl na čele ľudí písmená, ktoré prezrádzali charakter dotyčného. Ak bol niekto diabolský, objavilo sa mu na čele písmeno E ako evil. Ak bol niekto dobrý, mal tam K ako kind, blázniví mali F ako fool, múdri W ako wise a tak ďalej. Už pri prvej predpovedi rozšírenej reality sa tak spomenula aj najväčšia obava z nej.
Strach z tohto nového fenoménu pritom netkvie v tom, čomu sa médiá venujú pri hre Pokémon Go v prvom pláne – teda že ľudia sa zabudnú vo virtuálnej realite a ublížia si v tej skutočnej – ako sa už viackrát stalo, keď hráči tejto hry spôsobili svojou nedbanlivosťou dopravné nehody či si dokonca sami ublížili. Obavy vznikajú práve z toho, že vďaka rozšírenej realite budeme možno už o pár rokov mať všetci schopnosti ako 15-ročný hrdina Baumovho románu. Na čelách sa ľuďom okolo nás síce nebudú zobrazovať písmená, ale povedzme meno, priezvisko, údaje z profilu na Facebooku či dokonca aj rodné číslo.
Budeme veriť inštinktom, alebo technológii?
Fenoménom súkromia v ére rozšírenej reality sa už dlhšie zaoberajú aj rôzne výskumné tímy. Alessandro Acquisti, Ralph Gross a Fred Stutzman z univerzity Heinz College v Pittsburghu napríklad už pred piatimi rokmi publikovali svoj výskum nazvaný Tváre Facebooku. Ich cieľom bolo zistiť, či na základe voľne prístupných dát zo sociálnych sietí môžu prostredníctvom technológií na rozpoznávanie tvárí identifikovať človeka v on-line a off-line prostredí a či potom na základe týchto informácií môžu o danej osobe získať citlivé údaje, konkrétne číslo sociálneho poistenia (obdoba rodného čísla v USA).
V prvom experimente stiahli fotografie ľudí zo zoznamovacích stránok a začali ich v bežne dostupnom programe na rozpoznávanie tvárí porovnávať s fotkami reálnych ľudí na Facebooku. V ich vzorke takto dokázali identifikovať každého desiateho užívateľa zoznamky, ktorý si myslel, že je bezpečne v anonymite. Na identifikáciu používali pritom len jednu – profilovú – fotku z Facebooku. Keby ich využili viac, je možné, že by identifikovali ešte viac ľudí. Druhý experiment bol oveľa zaujímavejší a bezprostredne sa týkal rizík (alebo možností?) rozšírenej reality. Fotky totiž nezbierali v on-line, ale v off-line prostredí.
V praxi k experimentu prizvali študentov univerzity. Požiadali ich, aby im mohli spraviť tri fotografie priamo na chodbách univerzity a tie následne začali porovnávať s fotkami na Facebooku užívateľov, ktorí uviedli, že študujú na danej škole. Experimentu sa zúčastnilo takmer sto študentov a výskumníci dokázali správne identifikovať až tretinu z nich! Priemerná dĺžka porovnávania fotky s tými na Facebooku činila pritom len tri sekundy! Podobný výskum už predtým dokázal, že na základe takejto identifikácie je možné dostať sa až k spomínanému číslu sociálneho poistenia.
Samozrejme, pri tomto pokuse boli výskumníci vo výhode, keďže mohli operovať s úzkou databázou fotiek – konkrétne len s tými od študentov danej univerzity. Keby malo takéto porovnávanie prebiehať v roku 2011 len na vzorke všetkých obyvateľov Spojených štátov (za predpokladu, že by všetci boli na Facebooku alebo v inej verejne prístupnej databáze s fotkami), porovnávanie by netrvalo tri sekundy, ale štyri hodiny. Čo znamená, že pre rozšírenú realitu je to zatiaľ nepoužiteľná technológia. Výpočetné rýchlosti však napredujú a napríklad autori štúdie očakávajú, že v roku 2021 už tento výpočet potrvá len 10 sekúnd…
Zamierenie fotoaparátom v mobile či len pohľad cez digitálne okuliare alebo kontaktné šošovky vám môže o pár rokov k ľuďom na ulici priraďovať osobné informácie v priebehu chvíľky. Čo to spôsobí? Ako uvádzajú autori štúdie v jej závere, s rozšírenou realitou nemusia prísť len obavy o stratu súkromia, ale môže výrazne ovplyvniť aj správanie človeka a celých spoločenstiev. "Evolúciou si ľudské bytosti vytvorili schopnosť dôverovať či nedôverovať ľuďom na základe pohľadu z očí do očí. Keď však budeme mať takéto vyspelé technológie, budeme viac veriť svojim inštinktom, alebo svojim technológiám?”
Závislosť od digitálnych rozšírení
Samozrejme, rozšírená realita nie je len o hrách a rozpoznávaní ľudí. Už aj dnes má množstvo iných užitočných využití. Existuje napríklad viacero turistických aplikácií, ktoré fungujú na princípe, že keď namierite fotoaparát na horizont so štítmi pohoria, objavia sa vám nad vrchmi ich názvy a nadmorská výška. Aj známy obchodný reťazec s nábytkom už dlhšie experimentuje s rozšírenou realitou. Mnoho kusov nábytku z jeho katalógu si môžete vďaka aplikácii cez displej mobilu "premietnuť” do vašej izby a zistiť vopred, či vám tam nábytok bude vizuálne pasovať.
Foto: CENTRUM SÚČASNÉHO UMENIA DOX
Do aplikácie Ink Hunter zase môžete vložiť obrázok tetovania, aké si plánujete dať spraviť a následne si ho skúšobne preniesť na telo cez displej mobilu. WallaMe zase umožňuje ľuďom nechávať hocikde po svete neviditeľné grafity či odkazy na stenách, ktoré si môžu prečítať len ľudia, ktorí majú rovnakú aplikáciu. Revolučne pôsobí aj nie veľmi známa funkcia internetového prekladača Google Translate, ktorá prekladá akékoľvek texty (napríklad varovanie na stene v inom jazyku) rovno na displeji smartfónu do zvoleného jazyka. Rozšírená realita robí takýto svet viac pohodlným. A návykovým.
Mnohí publicisti, ktorí sa fenoménom rozšírenej reality v posledných rokoch zaoberali, konštatovali, že kto raz začne žiť v rozšírenej realite, len veľmi neochotne sa bude vracať do tej "okresanej”. Nebude sa to týkať však len toho, že ktokoľvek, kto raz začne prekladať texty v iných jazykoch cez fotoaparát svojho mobilu, už nebude chcieť viac siahnuť na slovník (ani ten digitálny, internetový). Vráťme sa na chvíľu k fenoménu Pokémon Go. Mnoho hráčov pri ňom zabúda na skutočnú realitu a hrozí im riziko zranenia. Iní dokonca považujú realitu s pokémonmi za atraktívnejšiu ako tú bez nich.
Ako píše Monica Kim pre magazín Wired – svet už pozná viacero "diagnóz”, keď ľudia uprednostňujú virtuálny svet pred reálnym. V Japonsku od 90. rokov funguje fenomén hikikomori, kde väčšinou mladí ľudia odmietajú komunikovať s okolitým svetom a na dlhé mesiace aj roky sa uzatvárajú vo vlastnej izbe, z ktorej nevychádzajú. Týka sa to až 500-tisíc Japoncov, niektorí z nich sa izolujú práve pre závislosť od internetu. Dlhodobé izolácie zaznamenali aj u hráčov on-line hry World of Warcraft. A to stále hovoríme o virtuálnom svete, ktorý je uväznený do smartfónov a počítačov. Čo keď sa dostane von?
V Maslowovej pyramíde hodnôt je potreba spolunáležitosti hneď za základnými fyziologickými potrebami a bezpečím. Práve rozšírená realita by túto kolónku mohla po prvý raz v histórii u niektorých jedincov zmeniť. Introvertnejší jedinci by si do skutočného sveta vedeli dosadiť virtuálne elementy, ktoré by im vyhovovali viac ako neraz zložitá a temná skutočnosť. Digitálne zlepšenia, ale aj skutoční priatelia v podobe avatarov (virtuálnych podobizní skutočných osôb) by mohli plnohodnotne nahradiť potrebu spolunáležitosti. Rozšírená realita by možno nezabila tú skutočnú. Ale minimálne by k nej zabuchla dvere.