V akom veku vlastne začínali veľkí komici 20. storočia? Tak ako Tomáša Garrigua Masaryka prezývali prezident zakladateľ, v oblasti humoru v našich končinách obdobný titul nepochybne prináleží Janovi Werichovi a Jiřímu Voskovcovi.
Oni boli zakladateľskou komediálnou dvojicou, ktorá na Slovensku a v Česku mala mnohých pokračovateľov a s ktorou sa všetci ďalší porovnávali. Teraz vo vianočnom čase sa pri mene Werich pred očami vynára skôr obraz fúzatého a bradatého rozprávkového pána kráľa, muža v stredných rokoch. Slávnym komikom však bol už oveľa skôr.
Bolo to v roku 1927, keď obaja napísali Vest pocket revue, prvú hru Osvobozeného divadla, študentskú recesiu, ktorá však zaznamenala obrovský úspech a dočkala sa viac ako 200 repríz. Páni mali vtedy 22 rokov… Ešte mladší začínali ich slovenskí nasledovníci Milan Lasica a Július Satinský (L+S).
Chémiu, ktorá celé desaťročia nestratila schopnosť vyvolávať výbuchy smiechu, experimentálne tvorili na prechádzkach pri Dunaji, kde spolu improvizovali a vtipkovali. Lasica mal vtedy 17 rokov, Satinský o rok menej. Aký to bol vtedy humor? Pred časom naň spomínal herec Milan Kňažko.
Pri príležitosti 40. výročia spolupráce L+S si vybavil svoje prvé stretnutie so Satinským. Kňažko mal vtedy 12 rokov, budúci slávny komik 16. Stretli sa vo vtedajšom Pionierskom paláci: "Tí, ktorí ho už poznali, okamžite spustili: Julo rozprávaj! Nechal sa ukecať.
Na hlavu si položil gong a začal s vážnou tvárou pohybom hlavy odbíjať na stenu čas. Po dvanástich úderoch rozprával – Kde bolo tam bolo, žil dedko s babkou v malej chalúpke, uprostred hlbokého lesa. Neďaleko chalúpky bola studnička s krištáľovou vodou, kde chodievali deduško s babkou… na potrebu!”
V roku 1959, stále ako tínedžeri, vystúpili v Tatra revue na mládežníckych predpoludniach. Hoci ich humor lákal zo začiatku najmä rovesníkov, časom si ich prišiel pozrieť aj o viac ako dvadsať rokov starší český herec a humorista Miroslav Horníček. Mladú dvojicu povzbudil. Boli však aj iné reakcie staršieho publika.
O 16 rokov starší kritik Jozef Bobok dvojici veľkú budúcnosť nepredpovedal: „Napísal niečo v tom zmysle, že to je tak na dve predstavenia pre úzky okruh ľudí v Bratislave, ktorí si myslia, že sú intelektuáli,“ spomínal Lasica v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom.
Stand-up od 18… do 80
Obdobné recenzie sa zhodou okolností objavovali aj o päťdesiat rokov neskôr. Písal sa rok 2009 a na Slovensko prišiel s veľkým oneskorením fenomén zvaný stand-up comedy. Hoci sa tu medzičasom úspešne usídlil, možno predsa nezaškodí pripomenúť si, že ide o formu komediálneho výstupu, pri ktorom účinkujúci hovorí priamo na diváka.
„Zvyčajne rozpráva veľa za sebou nasledujúcich humorných príbehov, krátkych vtipov a šplechov,“ znela akási prvá poučka pre slovenské publikum. Nejde však o klasické ľudové rozprávačstvo, témy a štýl sú oveľa širšie a rôznorodejšie.
V Spojených štátoch, domovskej krajine stand-up comedy, je téma začiatkov komikov samotnou kapitolou. Aj na ostrieľaných komikov občas vytiahnu amatérsky VHS záznam z 80. rokov kdesi zo zašitého komediálneho klubu, kde dotyčný vyvoláva v publiku skôr súcit, než salvy smiechu. Keďže v USA má stand-up tradíciu, trápiacich sa začiatočníkov vždy dopĺňajú davy skúsených a úspešných.
Na Slovensku však všetci začínali takmer od nuly a rovnakom čase. Niektoré prvé vystúpenia naozaj vyšli, iné však divákov odradili od ďalšej návštevy na mesiace, ak nie roky. Stand-up scéna však napriek mnohým detským chorobám pretrvala a dokonca rástla. Vytvorila si vlastné nové mená, zlákala aj už známe osobnosti, ako je moderátor Sajfa či herečka Kristína Farkašová.
Skôr ako kvalitou však v začiatkoch predávala lístky akousi generačnou súdržnosťou. Tridsiatnici, okolo ktorých sa celá stand-up scéna vytvorila, cítili, že humor ich generácie nemal prístup do televízie a dlho bol „uväznený“ len v recesistických blogoch či zábavných portáloch. Kontakt s publikom, vystúpenia chýbali. Stand-up túto dieru zaplátal.
Postupne presviedčal aj kvalitou. Dnes už na Slovensku pôsobia tri stand-up zoskupenia komikov – Silné reči okolo Jána Gorduliča, Pančlajn okolo Sama Trnku a Temné kecy s triom Jaro Szabo, Ivo Ladižinský a Fučo Mariňák. Nie sú to ani „predstavenia pre úzky okruh ľudí v Bratislave“, stand-up komici vypredávajú sály po celom Slovensku.
Stand-up navyše prestáva byť len jednogeneračnou záležitosťou. „Chodia na nás ľudia od 18 do 80. Tí starší často hovoria, že im to na internete ukázali deti, tak to chceli vidieť naživo,“ hovorí 33-ročný Szabo alias Veľmajster Jerry.
Tomáš Hudák, ktorý vystupuje v Silných rečiach, zase dodáva, že okrem troch veľkých scén vznikajú aj lokálne malé komunity, ako napríklad v Trnave, kde rastú noví komici. "Čo je najpodstatnejšie, vystúpenia väčšiny komikov sa dostali na takú úroveň, že sa divák nemusí báť, ako to bolo ešte pred piatimi rokmi, že z klubu odíde nespokojný.
Scéna sa profesionalizuje, vyprofilovali sme sa a poctivo pracujeme na svojich materiáloch," hovorí 36-ročný komik. O náraste popularity stand-upu podľa neho svedčia aj pozvania do relácií ako je napríklad Neskoro večer.
Hoci stand-up na Slovensku začne písať už ôsmy rok existencie, stále mu niečo chýba. Sólové vystúpenia komikov. Najlepší svetoví stand-up humoristi robia sólové turné, a to nielen po svojej domovine.
Vlani napríklad so svojou šou vypredal bratislavský Istropolis britský komik Dylan Moran, známy z kultového seriálu Black Books. Szabo aj Hudák sa zhodujú, že podobný „špeciál“ by už vedeli pripraviť aj najlepší zo slovenských stand-up komikov, sami presne nevedia, prečo sa tak ešte nestalo. Možno práve tento krok chýba, aby stand-up mal u nás skutočné komediálne hviezdy.
Aj L+S by to dnes mali ťažké
Je však humor tridsiatnikov porovnateľný s humorom hviezd minulosti? Napriek úspechom akoby tomu sami neverili ani na pódiu suverénne pôsobiaci mladí komici. Vari najlepšie to bolo zreteľné pri ďalšom produkte tejto generácie – v šou Na facku.
Ide o adaptáciu amerických tzv. roast shows (doslova grilovacích šou), kde si jednu známu osobnosť podáva partia komikov. Na Slovensku za ňou stoja ľudia z viacerých stand-up scén a takisto ide o veľmi populárnu záležitosť, ktorá býva pravidelne vypredaná. Všetky lístky sa predali aj na tú, v ktorej bol hosťom Milan Lasica.
Písal sa november 2014 a komediálnej legende sa postavili Matej Adámy, Samo Trnka, Juraj Šoko Tabaček a Tomáš Hudák. Z nich len posledný si dokázal do Lasicu naozaj „rypnúť“. Ostatní sa akoby báli pozerať na známeho herca ako na staršieho kolegu.
Juraj Šoko Tabaček, ktorý už v tom čase účinkoval aj v televízii, začal s replikou, že vlastne pri ňom nemajú šancu. Následne viackrát opakoval repliku „pán Lasica, seriete ma“, pričom dodával, že ho meno Lasica odmalička sprevádzalo ako nedostihnuteľná méta humoristického kumštu. Lasicu negrilovali, ale ospevovali.
To však bolo pred dvoma rokmi, dnes si svoj humor vedia mladí komici obhájiť o čosi lepšie. „Dnešný humor je vzdialený literárnemu poňatiu humoru, akému sa darilo za čias Wericha alebo L+S. Je to logické, dnes mladí fungujú na internete, je doba obrázkov a rýchlych point, najlepšie všetko do 160 znakov. Neexistuje tabu, humor na hrane je nástrojom na rúcanie predsudkov, inteligentný divák vie veľa prijať, ak ho odmeníme pridanou hodnotou,“ vysvetľuje Hudák, ktorý v detstve obdivoval Wericha, Vlastu Buriana, ale aj dvojicu L+S, či v puberte Milana Markoviča.
Podľa nebo by to dnes mali ťažšie aj L+S. „Určite by sa rovnako výrazne presadili. Len by to robili inak. Dnešný humor je priamočiarejší a mieša nízke s vysokým, čo by kedysi neprešlo, lebo sa tvorilo primárne pre divadlá a televíziu. V klube si môžete dovoliť čokoľvek, kým to vylúdi úsmev na tvári,“ pokračuje Hudák.
"V čase, keď tvorili L+S, mali všetci spoločného nepriateľa, dnes to tak nie je. Každý môže povedať svoj názor a nemusí ho obaľovať do náznakov. Preto je to dnes oveľa ostrejšie, priamočiarejšie a vďaka sociálnym sieťam aj globálnejšie,” myslí si zase Szabo.
Veľmajster Jerry takisto vyrastal na českých a slovenských legendách. "Všetka klasika. Divadlo Járy Cimrmana, Werich, L+S, radošinci. Veľmi veľa ich textov viem naspamäť. Dnes mi ale dosť lezie na nervy, keď mi nejaká teta napíše, že keby Satinský počul, ako rozprávam, tak by sa v hrobe obracal. Ja si skôr myslím, že by sa zabavil.
Skôr si myslím, že keby sme začali robiť podobné dialógy ako oni, v dnešnej dobe by sa na tom nesmial nikto. Umenie je odrazom doby. Tým nechcem povedať, že som umelec, to sa len tak hovorí," usmieva sa komik z Temných kecov.
Hoci je generácia slovenských stand-up komikov oproti predchodcom „oneskorená“, keďže sa mnohí jej členovia stávajú známejšími až po tridsiatke, v tejto brandži to nie je nezvyčajné. Dnes svetoznámy britský komik Ricky Gervais začal so stand-up vystúpeniami až ako 40-ročný, následne mu veľkú slávu priniesol seriál The Office.
Niečo podobné je snom aj u nás. "Pre mňa to je generácia, s ktorou chcem napísať film, vyrobiť sitcom a pripraviť raz naozajstnú late night show. A na to máme kopec času. Lebo nás netlačia producenti. My máme svoje kluby,” uzatvára Hudák.
GoGov tajný kontinent
Medzi stand-up komikmi nájdeme menej známych dvadsiatnikov. Výnimkou môže byť Eva Kramerová, alias Evelyn, ktorá má 26 rokov a už sa takisto stihla presadiť aj v televízii. Slovensko má však silnú generáciu komikov, čerstvých dvadsiatnikov, či dokonca ešte mladších. Majú dokonca oveľa širšie, hoci tiež oveľa homogénnejšie, publikum.
Ide o tzv. youtuberov. Kým najsledovanejšie videá zo starých silvestrovských špeciálov majú desaťtisíce videní, najlepšie súčasné stand-up videá státisíce, najúspešnejší slovenský youtuber ich ráta v miliónoch. Volá sa GoGo. Má 20 rokov.
Fenomén youtuberov je aj dnes pre veľkú časť populácie ako neobjavený kontinent. Generácia bezdetných tridsiatnikov naň narazí jedine keď hľadá na videoserveri Youtube akúsi svoju Indiu a omylom natrafí na brutálne populárne video s neznámou mladou tvárou. Pre svojich rovesníkov a najmladšiu generáciu je však už niekoľko rokov totálnym hitom.
GoGo, vlastným menom Daniel Sebastián Štrauch, začal zverejňovať videá už ako 15-ročný. Prvé sa na webe objavilo takmer presne pred piatimi rokmi – 30. decembra 2011. Začal s komentovaním hrania vlastných videohier.
Takisto to nebol originálny žáner, ale vo svete už známy fenomén zvaný let’s play, ktorý sa u najmladšej generácie stal megapopulárny. Jeden z najznámejších priekopníkov tohto žánru je 27-ročný Švéd známy ako PewDieDie, ktorý publikuje videá z hrania od roku 2010 a dnes jeho kanál na YouTube sleduje viac ako 51 miliónov ľudí na celom svete!
GoGo tento žáner previedol najšikovnejšie na Slovensko, ale aj do Česka, a dnes ho sleduje úctyhodných takmer 1,5 milióna ľudí. Čo má však komentovanie hier s komikou? Spýtajte sa mladých, čo je pre nich najväčšia zábava…
GoGo neskôr začal uverejňovať aj tzv. vlogy, čo je skratka slov video blog a ide o akýsi videodenník. Dovolil státisícom fanúšikov nahliadať do svojho súkromia a rovesníkov tým dobre bavil. Inšpiráciu pre svoj humor však hľadal viac u zahraničných youtuberov, než u slovenských komikov.
Napokon, tomuto žánru sa u nás nik pred ním poriadne nevenoval. A sledoval vôbec nejakých našich humoristov? „Kraus, Marcin a Gašparovič,“ odpovedá so svojským humorom a vzápätí dodáva: „V detstve sa mi páčil seriál Susedia. A zo zahraničných som mal veľmi rád Mr. Beana.“
Dnes už na Slovensku fungujú desiatky úspešných youtuberov. A ich publikum starne spolu s nimi. Dokážu sa však presadiť ako starí komici, ktorí vedeli na študentskej recesii postaviť humor, ktorý zasiahol viacero generácií? Aj sám GoGo priznáva, že jeho komunitu tvoria najmä rovesníci, a dodáva, že cez svoje deti ho poznajú aj ich rodičia.
Otázkou je, či dospelí deti len kontrolujú, alebo sa na jeho humore takisto bavia. Youtuberi síce chcú najmä baviť, ale sami sa nepovažujú za humoristov v starom zmysle slova. Vtip a bláznovstvo sú prirodzené prejavy tejto generácie, nie komika.
Je to naozaj tak trochu iný svet. A hoci napríklad GoGo vystupoval už aj v televízii, v jednej epizóde seriálu Andyho Krausa Panelák, na televíznu obrazovku sa netlačí. To už nie je médium jeho generácie.
„Som úplne spokojný na YouTube, to je môj svet. Mal som rôzne ponuky aj do iných médií, ale zatiaľ ma najviac baví vlastná tvorba. YouTube je priestor, ktorý je slobodný. Nikto mi nič nepredpisuje, ako to mám urobiť, nečakám na schválenie od niekoho nado mnou. Preto sa tam cítim najlepšie,“ hovorí youtuber, podľa ktorého tlak vytvárajú iba čoraz náročnejší diváci.
Inferno na polici
Podobne ako pri stand-up komikoch ani svet youtuberov nie je jednoliaty. Najpopulárnejšie sú stále let’s play videá a vlogy, pretože je to mainstream u najväčších fanúšikov tohto druhu zábavy. Vznikajú však aj originálne projekty s oveľa špecifickejším publikom, no schopné do sveta youtuberov pritiahnuť rôznorodejšie vekové skupiny.
Zaujímavý je napríklad kanál Inferno na polici, ktorý tvorí 27-ročná Lenka Macsaliová, dnes doktorandka v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Ako vznikol nápad? „Doslova za jazdy. Na bicykli,“ smeje sa.
V tom čase totiž sledovala reláciu Peklo na talíři, v ktorej šéfkuchár Roman Vaněk kriticky poukazoval na nelichotivú úroveň českej gastronómie. „A tak mi spontánne napadlo, že niečo podobné by sa dalo uplatniť aj na poli literatúry,“ hovorí Macsaliová.
Vo svojom originálnom koncepte živo a vtipne recenzuje knihy. „Ide nám o diskusiu. Tú sa snažíme vyvolať využívaním paródie, grotesky, hyperboly, sarkazmu, irónie. Týmto spôsobom chceme vytvoriť priestor na komentovanie a prehodnocovanie súčasnej literárnej tvorby, bestsellerov. Pretože nie každý seller je best.“
Autorka Inferna na polici vyrastala aj na slovenských komikoch. Matne si spomína na Nogu a Skrúcaného, silnejšie u nej však zarezonovali L+S. Jej humor však z nich nevychádza, ak ju niečo domáce inšpiruje, tak česká a slovenská kinematografia.
Zo zahraničia považuje za inšpiratívnu web-sériu Nostalgia Critic od Douga Walkera, v ktorej recenzuje prevažne staršie filmy. Takisto sleduje show Last Week Tonight s Johnom Oliverom. „Čo je zase vtipné a trefné glosovanie najnovších správ. Tieto projekty mi pomáhajú formulovať myšlienky a koncipovať naratív scenára,“ dodáva.
Inferno je vtipné – ale je to komika? Nie je práve generácia youtuberov prvou, ktorá prinesie úplne nový štýl humoru? Stand-up komikov ešte ako-tak možno porovnávať so starými legendami. Ale youtuberov? "Definovať súčasný mladý humor si netrúfam. Avšak z môjho pozorovania – v súčasnosti máme neobmedzený prístup doslova k všetkému. Slovo limit akoby neexistovalo.
Nestíhame vstrebávať všetky informácie. Videotvorba sa tomu prispôsobuje. Produkty youtuberov sú plné skečov, gagov, scénok, vtipov a prestrihov. Je to instantná zábava," mieni Macsaliová. Dodáva, že je to, ako keď si človek od hladu zaleje polievku z vrecúška a narýchlo ju schlípe ešte horúcu, lebo vlažná by mu nechutila.
„Predchádzajúce éry humoru sú v tomto iné. Nešlo len o prvoplánový (ostro)vtip, ale o humor, za ktorým bolo ešte niečo iné, a to iné vás dostalo,“ uzatvára. Máme sa teda pripraviť na instantnú éru, nič čo by sa ľudia učili naspamäť ako Veľmajster Jerry kedysi repliky z pera Svěráka a Smoljaka? To však nie je problémom humoru iba mladej generácie. Napokon, dôkazom zrejme bude aj dnešné silvestrovské vysielanie televízií…
Silvestrovské estrády nesledujú
Z oslovených mladých komikov silvestrovské televízne estrády pravidelne nesleduje nik. GoGo hovorí, že viac ho zabavia delobuchy. Macsaliová dáva na Silvestra prednosť rodine a zábave bez televízie. Szaba televízia všeobecne nebaví.
A Tomáš Hudák nerozumie, pre akú cieľovú skupinu sa dnes nakrúcajú silvestrovské špeciály, pretože sú podľa neho nepozerateľné. Z televízií na otázky o silvestrovskom programe odpovedala tá verejnoprávna. „RTVS silvestrovský program koncipuje pre všetky vekové kategórie svojich divákov,“ odpísala hovorkyňa.
Hudák však z profesionálneho hľadiska sledoval staršie Silvestre. "Zaujímali ma najmä skeče a naskriptované veci, ktoré robili Lasica so Satinským, Krajíček s Hlaváčkom, ale aj Menšík s Bohdalovou alebo Holzmann s Budínom. Niektoré sú naozaj veľmi dobré, a boli pre mňa takou školou písania a výstavby skeču. Bola z nich cítiť úprimná túžba pobaviť.
Aj preto mi je súčasná produkcia na Silvestra na míle vzdialená. Nie je v nej žiadny autorský vklad, všetko vyzerá tak, akoby sme nič iné ako paródiu nepoznali, a ešte aj tú robíme zle," myslí si.
Podľa neho problém nie je v tom, že by chýbali autori a scenáristi, no televízie si myslia, že si vystačia aj bez nich, alebo na nich chcú šetriť. "Dnes vyzerá každá zábavná relácia ako súťaž, a humor sa čaká od hostí, ktorí ho majú akože na mieste vytvoriť. Každý sa tu spolieha na hostí, a keď to nefunguje, tak sa veľa tlieska a tancuje, aby sa to zakrylo,“ hodnotí.
V takejto atmosfére je možno aj lepšie, že najmladšia generácia ide vlastnou cestou a nesnaží sa pokračovať v televíznom humore z posledných rokov. Pri trpezlivosti sa už aj dnes dá nájsť i neinstantný mladý humor.
Podobne ako pri stand-upe aj pri youtuberoch to chce čas. Napokon, komické dvojice, aké tvorili Werich s Voskovcom alebo Lasica so Satinským, sú v našich končinách vzácnosťou.
Pekne to vystihol spisovateľ Tomáš Janovic, keď pred rokmi L+S gratuloval k 40. výročiu ich spolupráce: „Lasicovi a Satinskému sa podaril husársky kúsok. Vypestovali u nás tristoročný anglický trávnik v skrátenom termíne a bez toho, aby zdvihli nohy z ,rodnej hrude‘. Taká je sila v dobrom humore!“ Možno príde s mladými nový zázrak. A možno bude treba sto rokov zalievať, kosiť a nechať rásť…
Podoby mladého slovenského humoru
Silné reči
Najstaršia slovenská stand-up partia sa dala dokopy v roku 2009 pod vedením Jána Gorduliča. Dnes zastrešuje 17 komikov ako Tomáš Hudák, Michael Szatmary, Gabo Žifčák, Jaro Abaffy, Lujza a iní. Každý má svojský štýl humoru. „Minule som v práci zablokoval všetky stránky okrem Facebooku. Dve hodiny si nikto nič nevšimol,“ baví svojím vystúpením Abaffy.
"Na svadbách sa praktizuje zvyk, ktorý by sa úspešne mohol praktizovať aj na pohreboch. Hod kyticou,” núka čierny humor Matej Adámy. Ďalšími stand-up zoskupeniami sú Temné kecy a Pančlajn.
GoGoManTV
Opísať humor GoGa v texte je dosť náročné. Komika do veľkej miery vychádza aj z mimiky, strihu, gest. V jednej populárnej časti však vyzval svojich fanúšikov, aby mu poslali typické výhovorky rodičov, keď si dieťa chce požičať peniaze. Repliky typu „Len tri eurá? Ty si uvedomuješ, že to je 100 korún?“ alebo „Keby si bol aj v učení taký dobrý ako v míňaní peňazí.“ alebo „Moja peňaženka nie je ropovod, že z nej ťaháš jak Arab.“ alebo „Ty si myslíš, že peniaze rastú na strome?“ následne so štábom originálne a vtipne zahral a sparodoval tak svet dospelých.
Inferno na polici Projekt Lenky Macsaliovej, v ktorom vtipne recenzuje knihy diskutabilných kvalít, odštartovalo v roku 2013 glosovanie 50 odtieňov sivej. Vo videách dopĺňa komentáre zábermi z filmov, sama zabáva prevlekmi a gestikuláciou.
„Mala som plán, že budem rozoberať popredných autorov a diela, ktoré majú určitú hodnotu vo svete literatúry, ale keďže na popredných miestach rebríčkov kníhkupectiev sú braky, tak som sa rozhodla, že ich zrecenzujem,“ hovorí na úvod. Po tom, čo oznámi, koľko miliónov kusov sa predalo zo „sivej“ trilógie, zapíja to vodkou priamo z fľaše…