"Zo Slovenska? A poznáte film Rača, láska moja?“ Štyridsať rokov stará slovensko-gruzínska filmová koprodukcia o družbe súdruhov z dvoch Račí zjavne pod Kaukazom zapustila silné korene. Miestni ochotne opisujú dej i to, že Rača je jeden z gruzínskych vinárskych regiónov. "Aj v našej bratislavskej Rači sa stále robí víno,“ ubezpečujeme ich. "Že vraj ale nie bohvieakej kvality,“ kontrujú, nevediac, že jeden zo slovenskej partie je vnukom račianskeho vinohradníka. "No tak moment, víno z Rače si na svoj dvor objednávala pred takmer 300 rokmi aj Mária Terézia,“ hájime domáce "frankovkovomodré“ farby. "My vyrábame víno už 8-tisíc rokov…“ dodajú už rázne a zresetujú úsmev na klasické gruzínske gánenie. Možno by prišlo aj k nejakému medzinárodnému škandálu, nebyť toho, že Saperavi z rodinných gruzínskych vinárstiev chutí tak neskutočne dobre, tak inak. A že aj na zaťaté pery kreslí purpurové úsmevy.
Burgundsko pri Čiernom mori
Naša maršrutka má prasknuté predné sklo a jedno zo sedadiel s podlahou spája už len posledná skrutka. Štýl a rýchlosť jazdy šoféra, ktorý sa neusmeje ani keď preberá výplatu, zase absolútne ignoruje stav miestnych ciest. Úsmev na osemhodinovú cestu z Mestie do Tbilisi, naprieč celým Gruzínskom, si radšej vyrábame vínom.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Odľahlá Svanetia, posiata stredovekými kamennými obrannými vežami, na úpätí kaukazských štvortisícoviek, nie je vinárskym regiónom. No keď náš mikrobus zastane v najodľahlejšej dedine pri divokej ľadovcovej rieke Inguri, v prízemnej kutici rodinného domu, prerobenej na obchod, dokáže vari sedemdesiatročná bábuška o gruzínskom víne po rusky prednášať dlhé minúty. A to aj napriek tomu, že tam vysoko hore na skrini, kde sama nedočiahne, má "na displeji“ len tri fľaše.
Ako neskôr zisťujeme u Levana Ujmajuridzeho z gruzínskeho štátneho vedeckovýskumného centra agrikultúry, tie tri fľašky nepredstavujú ani jedno percento z pôvodne gruzínskych odrôd vína. Centrum od roku 2014 zaknihovalo už viac ako 450 originálnych miestnych odrôd. Hlava sa zatočí už len z predstavy takého množstva, nie to z ich degustácie. Odrodová rozmanitosť Gruzínska nie je žiadnou novinkou, no napriek tomu vinársky svet spoznáva krajinu, ktorá má víno v DNA, len pomaly a až v posledných rokoch.
Vlani v decembri zaradila jedna z najväčších marketingových agentúr J. Walter Thomspon Gruzínsko na zoznam topdestinácií na rok 2017. Autori tvrdili, že krajina je lákavá najmä ako jeden z najstarších vínnych regiónov na svete. A dali jej prezývku Burgundsko pri Čiernom mori. Magazín National Geographic zase vo februárovom čísle v rozsiahlom článku o prapôvode lásky ľudstva k alkoholu označil Gruzínsko spolu s Iránom za kolísku vína. Vínny ošiaľ však spustilo najmä rozhodnutie Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) zaradiť v roku 2013 prastarú gruzínsku výrobu vína v hlinených nádobách kvevri do kultúrneho dedičstva planéty.
Osemtisícročné kvevri
Typický tvar kvevri, hlinenej nádoby podobnej amfore, dnes zdobí logo každého druhého malého vinárstva v krajine. Presvedčíme sa o tom v polovici našej cesty, už v regióne Imereti, kde sa veľhory dávno stratili z dohľadu a krajine dominujú nižšie zelené kopce. Posiate vinohradmi.
Foto: VINÁRSTVO DO RE MI
Vo vínnej pivnici pri meste Zestafoni dorábajú víno už celé generácie. Dnes ho však predávajú pod značkou rodinného vinárstva Archil Guniava. Vo výške 300 metrov nad morom majú v zemi až po hrdlo zakopané hlinené kvevri ošetrené včelím voskom, ktoré dokážu pojať až desať ton hrozna. Víno vyrábajú tradičným regionálnym spôsobom. Po zbere sa hrozno ušliape a spolu so šupkami, s jadierkami i so stopkami preleje do kvevri. Po ukončení búrlivého kvasenia sa nádoba uzavrie a hrozno necháva zrieť štyri mesiace (v iných regiónoch zvyčajne najmenej šesť). Nič iné nie je potrebné, z kvevri sa nalieva hotové víno. Keďže sa kvevri vyrába zo starostlivo vybranej miestnej hliny s vysokým obsahom striebra, má nádoba antibakteriálne účinky, hlina tiež dáva tradičným gruzínskym vínam zvláštnu zemitú chuť a tmavšie zafarbenie (biele vína sú neraz skoro oranžové, červené temer čierne).
Práve cez kvevri objavili Gruzínci svoje prastaré vinárske korene. Archeológovia našli v susednom regióne Kvemo Karli nádoby podobné kvevri, ktoré pochádzali zo šiesteho tisícročia pred naším letopočtom a boli zdobené strapcami hrozna. Kvevri v súčasnej podobe sa prvý raz objavilo približne v siedmom storočí pred naším letopočtom. Hoci od 19. storočia začali najmä cez nemeckých kolonistov do Gruzínska prenikať aj európske metódy výroby vína, tradičný proces, ktorý sa odovzdáva z generácie na generáciu, nevymizol ani pod nemeckým vplyvom, ani ruskou snahou o unifikáciu v 20. storočí. Udržal sa aj vďaka rôznym zvykom. Mnohé rodiny ešte aj dnes kvevri naplnené v roku narodenia dieťaťa otvárajú až približne po dvoch dekádach – na svadobnú hostinu potomka.
Vo vinárstve Archil Guniava pestujú sedem zo 450 gruzínskych odrôd, medzi nimi aj vzácnu Mgaloblišvili, ktorá sa najčastejšie používa do zmesí, no tu ju dorábajú čistú. Mimochodom, vinárstvo má vo svojom logu vola, ktorý ťahá voz s niekoľkotisíclitrovou nádobou kvevri. Onedlho sami zisťujeme, že menšie nádoby sa v tomto regióne skrátka nenosia. V neďalekej reštaurácii si objednávame pohár červeného. Na stôl ho donesú v pollitrových krígľoch. Smejeme sa. Oni nie.
Stalinovo víno
Spomenuli sme už, že gruzínske vína sú viac zemité a tmavšie. V našich končinách si ich ľudia často nesprávne spájajú aj so sladšou chuťou. Prečo? Odpoveď nachádzame počas poslednej zastávky pred cieľom v Tbilisi – v meste Gori. Centru mesta tróni obrovské prázdnotou zívajúce námestie, za ktorým je úradná budova, ktorú zdobí okrem gruzínskej zástavy aj vlajka Európskej únie. Hlavnou atrakciou mesta však naďalej ostáva ku generalissimovi nekritické múzeum pri rodnom dome Josifa Vissarionoviča Stalina.
"Stalin ľúbil víno Kvančkara. A tak všetky satelity vtedajšieho Sovietskeho zväzu chceli tiež práve toto gruzínske a Stalinovo víno. Vinársky svet vie, že gruzínske vína sú najmä suché, z bielych dobre pozná odrody Rkatsiteli a Tsinandali a z červených Saperavi. No v postkomunistických krajinách si stále pamätáte najmä na polosladkú Kvančkaru,“ vysvetlil nám anomáliu náš gruzínsky sprievodca Davit Berišvili. Kvančkaru však nezaznával, hoci sám by si objednal radšej suché Saperavi.
Zo Stalinovho mesta je to do Tbilisi už na skok. Hlavné mesto i sused najplodnejšieho vinárskeho regiónu Kacheti je ale trochu sklamaním. Vínna turistika tu rozkvitá, vínne bary sú na každom rohu. Miesta s kvalitným vínom však vyvažujú turistické pasce s predraženými "suvenírovými“ patokmi. "Máme radšej prejsť na koňak alebo vínnu pálenku čaču?“ Pýtame sa Davita. "Nie, ostaňte pri víne. Keď koňak, radšej arménsky, v tom sú lepší. A tiež vedia najlepšie na svete variť gruzínsku kuchyňu,“ smeje sa. Terčom susedských vtipov v Gruzínsku sú práve Arméni.
Stalin ľúbil víno Kvančkara. A tak všetky satelity vtedajšieho Sovietskeho zväzu chceli tiež práve toto gruzínske a Stalinovo víno. Vinársky svet vie, že gruzínske vína sú najmä suché, z bielych dobre pozná odrody Rkatsiteli a Tsinandali a z červených Saperavi. No v postkomunistických krajinách si stále pamätáte najmä na polosladkú Kvančkaru.
A Rusi? Päťdňový konflikt v roku 2008, pri ktorom Rusi okupovali prímorské Abcházsko a hornaté Južné Osetsko, ovplyvnil aj víno. Rusom sa v priebehu polstoročia už druhý raz podarilo ohroziť gruzínsky tekutý poklad. Od roku 1921 pracovali komunisti na znárodnení miestneho vinohradníctva, no väčšiu škodu na ňom narobili v 70. rokoch minulého storočia, keď začali s unifikáciou (teda "okresávaním“ počtu odrôd), čím ničili nádhernú gruzínsku viničovú rozmanitosť. V roku 2006 zase v rámci (ešte len) studenej vojny s vtedajším gruzínskym prezidentom Michailom Saakašvilim zakázalo Rusko dovoz gruzínskych vín, so zámienkou, že sú nízkej kvality. Gruzínski vinári, stále napojení predovšetkým na ruský trh, to niesli veľmi ťažko. Ale čas krízy je aj doba príležitostí. A tak sa po ruskom embargu (ktoré sa skončilo v roku 2013) gruzínske víno začalo otvárať celému svetu.
Znakom toho bol aj kvalitne zorganizovaný Festival nového vína, ktorý sa konal v Tbilisi po prvý raz v roku 2010. Už vtedy organizátori pochopili, že kombinácia "tradičný – rozmanitý – unikátny – lokálny – rodinný“ je skvelým lákadlom pre generáciu hipsterov, ale aj pre staršie generácie, ktoré mali pocit, že vo víne už nemajú čo nové objavovať.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Hipsterskí zlodeji vína
Keď Giorgi Tsirgvava z vinárstva Do Re Mi (logo poskladané z čiar tvoriacich kvevri) používal slová ako "organické víno”, "biovinohrad” a "zrenie bez umelých prísad”, znelo to veľmi moderne a trochu ako marketingový trik. On však len slovníkom súčasnej doby opisoval prastarú metódu výroby vína, akú používali aj jeho rodičia a prarodičia. "Komerčne som začal robiť víno s tromi kamarátmi v roku 2012. Gruzínska tradícia výroby domáceho vína v kvevri je však tisíce rokov stará. V posledných pár rokoch sa zmenilo iba to, že ľudia ako ja začali s vínom podnikať. Ponúkať naše víno svetu,” hovoril pred svojím stánkom na siedmom ročníku Festivalu nového vína.
Vychádzajúcou hviezdou takýchto nových vinárskych podnikov je spoločnosť Wine Thieves (Zlodeji vína). Na festivale sa okolo jej stánku zhŕklo asi najviac ľudí. Nie je totiž len obyčajným producentom vína, no združuje rôzne malé a rodinné gruzínske vinárstva, ktoré propaguje aj svojím odvážnym marketingom. Ich Saperavi, ročník 2015, napríklad zdobí ilustrácia nahej ženy z dielne talentovaného britského grafika Owena Genta. "Snažíme sa ale aj o to, aby lokálne značky poznali aj naši ľudia. V posledných rokoch sa totiž stávalo, že gruzínske značky boli lepšie známe v zahraničí ako doma,“ povedal nám zakladateľ Wine Thieves Avtandil Kobakhidze.
Nová vínna vlna zasiahla aj veľkovýrobcov. Mikheil Kobaladze reprezentoval na festivale značku Tbilivino, jedného z najväčších producentov vína v krajine (5 miliónov fliaš ročne). "Hoci väčšina nášho vína sa dorába modernými metódami v oceľových nádržiach, aj my sme časť produkcie začali robiť v kvevri. Svet si to totiž žiada,“ tvrdil. Svet z pohľadu gruzínskych vinárov, to je dnes Rusko, Ukrajina, Kazachstan, pobaltské štáty, Poľsko, ale aj západné trhy (ktoré najviac žiadajú biometódy a kvevri)… a Čína. Záujem Číňanov o gruzínske vína prudko stúpol a po Rusoch sú v súčasnosti druhými najväčšími odberateľmi.
Gvino, čemi sikvaruli
Oficiálnym turistickým sloganom Gruzínska je nič nehovoriace – "pre najlepšie momenty vášho života“. Lepšie by sa hodilo "hory, more, víno a zamračené tváre“. Prinajmenšom by vyvolávalo konkrétnejšiu zvedavosť. Naozaj tú krásnu prírodu, úžasné jedlo a nápoje núkajú vyhorení ľudia? Áno. Až do momentu, kým si s nimi neposedíte pri víne. Pri pohári Saperavi ožil náš sprievodca, karafa sladkého bieleho uvoľnila stŕpnuté výrazy aj štamgastom v chladnej Mestii. Víno nakreslilo úsmev tisícom Gruzíncov na Festivale nového vína. Gvino, čemi sikvaruli – víno, moja láska.
"Little darling, I feel that ice is slowly melting. Here comes the sun and I say – it’s all right,“ ukončí pieseň Georgea Harrisona gruzínsky muzikant na hlavnom pódiu. A pod vplyvom Saperavi sa na chvíľu naozaj zdá, že je v Gruzínsku všetko v poriadku.