Prečo svet búra priehrady?

Budúci rok odstráni Francúzsko dve veľké priehrady na rieke Sélune. Vezins a La Roche Qui Boit. Aký má význam ničiť unikátne technické diela ešte z čias prvej svetovej vojny, ktoré skrotili vodný živel?

13.12.2017 07:00
priehrada Foto:
Najväčšia priehrada, aká bola dosiaľ odstránená - priehrada Glines Canyon na rieke Elwha v USA. Stav pred búraním.
debata (30)

Ostrov Le Mont-Saint-Michel je ikonou Normandie, ponad šíre more sa vypínajú gotické veže. Bohatstvo však treba hľadať aj pod hladinou rovnomenného zálivu, do ktorého pritekajú štyri rieky a žije v ňom šesť významných druhov rýb, ktoré počas života migrujú medzi slanou a sladkou vodou. Losos atlantický, pstruh morský, úhor európsky, mihuľa riečna i morská a alóza obyčajná. Tisícročia trvajúcu migráciu života z mora do riek prerušili ľudia, keď postavili obe spomínané priehrady. Vezins a La Roche Qui Boit. Z ich zrušenia však nebudú mať výhody len ryby.

Vodné diela dožívajú

Odstránenie oboch francúzskych priehrad predstavuje najväčší projekt svojho druhu v Európe. Nie je to však nový fenomén. Ale trend, ktorý posledných 20 rokov naberá na sile. Prvé priehrady zbúrali Francúzi už v 90. rokoch 20. storočia na rieke Loire. Odvtedy zbavili rieky už vyše 2 300 prekážok. Vo Švédsku demontovali len za posledných šesť rokov viac ako 300 bariér. V celej Európe patrí do minulosti už približne 4 500 rôznych riečnych prehradení. V USA ich zbúrali 1 300. Čo ich motivovalo? Zo začiatku peniaze a vysoký vek.

„Priemerná životnosť bariér je 50 rokov. Napríklad v USA bude mať do roku 2020 až 70 percent priehrad viac ako 50 rokov,“ prezrádza ekologička Andrea Rúfusová z WWF Slovensko (Svetový fond na ochranu prírody). Mnohé by sa dali opraviť, no často by to bolo oveľa drahšie ako zbúranie. Údržba čoraz starších priehrad je nákladná a ich ďalšia efektívnosť a užitočnosť je niekedy sporná. Francúzska vláda sa rozhodla odstrániť dve priehrady na rieke Sélune aj preto, lebo výroba elektrickej energie by ani po drahých opravách nebola dostatočná.

No hoci ušetrené peniaze boli silným argumentom pri prvých projektoch odstraňovania priehrad, nestačilo to na to, aby sa z toho stal trend. Navyše, ak sa proti podobným zámerom často stavali miestni obyvatelia. Aj proti búraniu francúzskej priehrady Vezins sa zdvihla vlna odporu. Priehrada totiž vytvorila osobitý svet. Zmenila krajinu, no kedysi bola symbolom pokroku, modernizácie, ekonomického rastu. Nuž a vetrom rozčerená široká hladina dokázala niektorým prirásť k srdcu. Stovkám rodín dala prácu. Ľudia sa sem chodili s deťmi kúpať, člnkovať. A plnili penzióny, reštaurácie.

Priaznivci priehrady ukazovali fotografie z roku 1993, keď vodnú nádrž počas údržby vypustili. Obnažené koryto pokryté bahnom nevyzeralo príťažlivo. Naozaj musia takýmto spôsobom prísť o romantiku, nostalgiu? A to len preto, aby opäť tiahli lososy? Lenže čo ak ľudia prichádzali celé desaťročia o niečo podstatnejšie práve preto, že prehradili rieku? Napríklad o vodu.

Glines Canyon: odstraňovanie. Foto: Joel Rogers, John Gussman
Priehrada Glines Canyon: odstraňovanie.
Stav po búraní. Foto: John Gussman
priehrada Stav po búraní.

Precitnutie

„Voda, čistá a pitná, sa stáva vzácnou komoditou a súvisí so všetkými globálnymi environmentálnymi problémami. Preto existuje posun od pozerania sa na priehrady ako výhodné energetické riešenie k uvedomeniu si reálnych vonkajších účinkov,“ mieni Rúfusová.

Francúzsko, Fínsko, Rakúsko si postupne začali uvedomovať, že priehrady majú oveľa širšie dosahy na celú okolitú krajinu. Ako sa rozvíjali ekologické a environmentálne vedy, pribúdali štúdie a dáta o tom, ako priehrady menia teplotné režimy v povodiach. Alebo že majú vplyv na biodiverzitu, na kvalitu povrchovej vody, tiež na hladinu a kvalitu podzemnej vody. „Zmeny odtokov vyvolané zmenou klímy a ich prognózy do budúcnosti napríklad viedli k prehodnocovaniu bezpečnostných hrádzí vo Švédsku,“ dodáva ekologička. Rieky sú tepnami krajiny. Ak im človek znovu umožní aspoň na niektorých miestach voľne tiecť, zlepší sa celkový ekologický stav prostredia.

Všetky krajiny Európskej únie sa navyše zaviazali splniť Rámcovú smernicu o vode. Podľa nej mali všetky povrchové a podzemné vody dosahovať dobrý ekologický stav. „Nielen Slovensko tento termín nestihlo. Takmer 45 percent našich vodných útvarov tieto požiadavky nespĺňa a žiadali sme od Európskej únie výnimku,“ pripomína Rúfusová. Podľa Vodného plánu Slovenska, ktorý vypracoval Výskumný ústav vodného hospodárstva, patrí medzi hlavné príčiny zlého ekologického stavu slovenských tokov narušenie kontinuity riek. Podľa ekologičky sa preto bez spriechodňovania bariér ďalej nepohneme.

Slovenská republika zaradila do Operačného programu Kvalita životného prostredia opatrenia na odstraňovanie priehrad na vodných tokoch. Na tieto projekty možno teda čerpať eurofondy. No podľa hovorcu Slovenského vodohospodárskeho podniku Pavla Machavu sa o zrušení žiadnej z existujúcich priehrad zatiaľ neuvažuje. Podľa ekológov by štát mohol zvážiť užitočnosť napríklad Vodného diela Krpeľany. Bolo dokončené pred 60 rokmi.

Krpelianska priehrada je celá zanesená bahnom. Foto: Andrej Barát, Pravda
priehrada, krpelany Krpelianska priehrada je celá zanesená bahnom.

Ako súvisí bahno s kormoránmi

Pod hučiacou priehradou v Krpeľanoch rybár nahadzuje návnadu. Čaká. A dlho nič. Chytať ryby na tomto úseku Váhu a vôbec v širšom okolí môže byť frustrujúce. Na priehrade majú totiž svoju „základňu“ stovky kormoránov, odtiaľ podnikajú výpady na okolité toky a vo veľkom lovia ryby. „A rybárom robia radosť,“ ironizuje ekológ Ján Topercer.

V stojatých vodách priehrady sa za šesť desaťročí nahromadilo bahno. Také množstvo usadenín, že priehrada podľa ekológa stráca opodstatnenie. „Z celkovej kapacity 8,3 milióna kubických metrov zaberajú podľa odhadov 7,5 milióna kubíkov sedimenty.“

Bahno bohaté na dusičnany a fosforečnany je veľmi dobrým substrátom pre invázne druhy. Dno je porastené už iba dvoma druhmi vodných rastlín – stolístkom klasnatým a vodomorom kanadským. Na tie sa naviazali rýchlo sa šíriace druhy vodných mäkkýšov a následne drobné druhy rýb, státisíce beličiek, červeníc, rybármi prezývané aj burinové rybky. Nuž a tie prilákali kormorány. A ešte kačice. Ale to je zhruba všetko. Život v tomto prostredí bol pred priehradou podstatne pestrejší, rozmanitejší, dnes sa scvrkol len na pár druhov.

Bariéra znemožnila migráciu rybám, ktoré tiahnu na veľké vzdialenosti. A keďže nemôžu medzi sebou komunikovať rybie populácie z Turca a Oravy, ich počet klesá. „Vidno to najmä na podustvách. Kedysi sa ich tu neresilo 700, 800, dnes ledva 200,“ dodáva Topercer.

Váh tu už nelemujú nízke porasty, v ktorých sa zastavovala pestrá vtáčia spoločnosť. Pobrežníky, kalužiaky, kulíky si tu kedysi hľadali potravu, cítili sa tu bezpečne. Dnes brehy prerastajú vysoké byliny, tiež invázne druhy – zlatobyle, netýkavky.

Sedimenty zhoršujú priepustnosť riečneho dna. Rieka ťažšie komunikuje so svojou nivou, nesýti okolitú krajinu vodou ako kedysi. „Inak sa správajú podzemné vody. Ich hladina poklesla o 3,5 metra oproti stavu spred 30 rokov. Vidno to najmä v okolí Sučian, Vrútok. Zhoršilo sa zásobovanie vodou v poľnohospodár­skych pôdach. Vysychanie vidno v rôznej intenzite v celej nive. Okolité mokrade sú v horšom stave. Voda klesla v starých vážskych ramenách, takzvaných važinách,“ vymenúva ekológ.

Krpelianska priehrada sťažuje migráciu rybám a... Foto: Andrej Barát, Pravda
priehrada Krpelianska priehrada sťažuje migráciu rybám a ďalším živočíchom.

Priehrada má pamäť

V mase bahna sa hromadia ďalšie nebezpečné látky. Ťažké kovy zo skládok. Chróm. Molybdén. Kanalizačné splašky. Metán, ktorý je nebezpečnejším skleníkovým plynom ako oxid uhličitý. Práve na metán unikajúci z priehrad upozorňujú niektoré nemecké či poľské štúdie. Komplikuje to snahu ľudstva zmierniť klimatickú zmenu.

Krpelianska priehrada je podľa Topercera zároveň zvláštnou pamäťou celého horného Váhu. Erózie pôdy, ktorú priniesla kolektivizácia či masívne odlesňovanie. To všetko sa ukladalo v sedimentoch. „Neviem o tom, žeby sa robila sedimentologická štúdia. No myslím, že by to korelovalo s tým, ako sa napríklad koncom 60. rokov vo veľkom ťažilo v lesoch. Ako sa stavali lesné cesty, robili sa väčšie holoruby, čo spôsobovalo značnú eróziu pôdy, a to všetko sa hromadilo tu, v priehrade.“ Priehrada si pamätá, ako sa ľudia ku krajine správali. Ako sa zachovajú teraz? Zaslúži si riečny živel voľnosť? Ako sa bude správať rieka, keď sa odstráni priehrada?

„Americkí vedci zistili, že tok si veľmi rýchlo v priebehu niekoľkých mesiacov obnoví svoj pozdĺžny profil, vymelie si dno,“ hovorí Topercer. Znovu si z horných úsekov so sebou prinesie štrk a vystelie si ním aspoň časť riečiska, brehy, niektoré ramená. A tieto plochy by začali osídľovať pôvodné pestré riečne spoločenstvá. Príklady, že to funguje, možno nájsť v Českej republike, kde síce ľudia nebúrali veľké priehrady, no úspešne revitalizovali napríklad úseky Moravskej Sázavy alebo riečky Vřesůvka. Aj pri pohľade na satelitné zábery niekdajšej priehrady Glines Canyon v americkom štáte Washington, ktorá je dosiaľ najväčšou odstránenou priehradou na svete, je zrejmé, že tu rieka opäť divočí. Tomuto projektu sa podarilo znovu naštartovať prirodzené fungovanie ekosystému. Spolu s rybami sa do oblasti vrátili mnohé druhy cicavcov a vtákov.

Lenže čo by bolo s bahnom? Vlialo by regiónu novú energiu. Topercer na ňom navrhuje vysadiť rýchlorastúce energetické porasty. „Ak má vŕbový prút takúto živnú pôdu, dokáže za rok narásť o tri metre. Hnojiva tam majú na stovky rokov. Ak by tu vznikla súvislá rastlinná pokrývka, významne by zmiernila uvoľňovanie skleníkových plynov. Dreviny by viazali uhlík. Každé dva, tri roky by sa mohli tieto políčka ťažiť. Surovina by sa spracúvala na štiepku. A nemuseli by sa kvôli tomu rúbať napríklad staré bukové lesy.“

© Autorské práva vyhradené

30 debata chyba
Viac na túto tému: #priehrada #priehradný múr