Kto by si vtedy čo i len pomyslel, tobôž nahlas povedal, že spoločný štát Čechov a Slovákov sa tým vrhá do nebezpečnej závislosti od energetických zdrojov z východu? Komunistické špičky v Československu (vodca strany a prezident v jednej osobe Antonín Novotný, predseda vlády Jozef Lenárt a ďalší) boli z rozhodnutia Kremľa, naopak, priam vo vytržení. V tom čase už totiž bolo jasné, že domáce zásoby zemného plynu nebudú stačiť nielenže na plánovanú plynofikáciu obcí a domácností v ČSSR, ale ani na rastúce potreby chemického priemyslu.
Už dlhšie bola preto v hre aj otázka jeho nákupu v zahraničí. „Zvažovala sa možnosť dovozu kvapalného zemného plynu z Alžírska,“ spomína inžinier Ján Volentič, ktorý už v tom čase pracoval v Slovenských plynárňach. „Ako reálnejšia a efektívnejšia sa však javila druhá alternatíva – dovoz plynu produktovodom zo Sovietskeho zväzu.“
Napokon, ani import LNG, ako odborníci označujú skvapalnený plyn, by sa vtedy nevyhol bývalému ZSSR. Z Alžírska by sa najprv prepravoval lodnými tankermi do niektorého z tamojších morských prístavov.
Pozor, strategická stavba!
Zámer postaviť magistrálny plynovod sa dlho tajil. Až pri podpise medzivládnej dohody začiatkom decembra 1964 dostali vtedajšie médiá informáciu, že „nad projektom pracujú už mnohé mesiace naši a sovietski odborníci“.
Projektová dokumentácia musela však vznikať už v roku 1963, lebo v nasledujúcom roku, ešte pred podpisom medzivládnej dohody, sa podľa tohto projektu už veselo stavalo. Inžinier Volentič má v starých poznámkach údaj, že potrubie na prvom úseku plynovodu od obce Ruská do Čoltova, dlhom takmer 140 kilometrov, stavbári ukladali do zeme už v roku 1964.
Ktosi zrejme chcel zmiasť triedneho nepriateľa, ktorý sa vtedy nachádzal na západ od hraníc socialistického Československa. A medzištátne produktovody už aj vtedy patrili medzi prvoradé strategické objekty. O ich projektovanie a výstavbu sa zaujímali predstavitelia armád Varšavskej zmluvy. Najmä tzv. prepojovacie plynovody, ktoré by sa využívali na prepravu všeličoho v prípade globálneho vojnového konfliktu, mali podľa Volentiča režim prísneho utajenia. Veľkou neznámou pre širšiu verejnosť bolo vtedy aj nálezisko, z ktorého sa plyn mal čerpať pre Československo. Napokon, koľko ľudí u nás v súčasnosti vie, že plynovod Bratstvo mal začiatok vo Ľvovskej oblasti na Ukrajine, a nie kdesi v orenburskej stepi na hraniciach Ruska a Kazachstanu či v západnej Sibíri? Tam sa začínali až neskôr postavené tranzitné plynovody.
V sovietskej plánovacej i projektovej dokumentácii sa plynovod Bratstvo označoval pôvodne ako „plynovod Dolyna – Užhorod – štátna hranica ZSSR-ČSSR“. Dolyna je asi 20-tisícové okresné mesto v Ivano-Frankovskej oblasti na západe Ukrajiny. Dodnes je tam najväčším priemyselným podnikom Ukrnafta. V okolí sa nachádzajú tri veľké ložiska plynu – dolynské, nadvirnské a boryslavské. Do Ľvova je z Dolyny vzdušnou čiarou 111 a do Užhorodu 225 kilometrov.
Kde sa vzali v Haliči také zásoby zemného plynu, že sa s nimi dalo obchodovať na všetky strany? Hoci pre našinca je to prekvapujúce zistenie, Ukrajinci dobre vedia, že pred polstoročím nielen Kyjev, ale dokonca aj Moskva dostávala plyn z bohatých nálezísk tohto regiónu.
„Už v roku 1951 postavili plynovod Dašava – Kyjev – Briansk – Moskva dlhý vyše 1 500 kilometrov, ktorý zásoboval plynom hlavné mesto ZSSR takmer tri desaťročia,“ pripomína Viktor Haľčinskyj, dlhoročný manažér firmy Ukrajinhaz vo Ľvove. „O niečo neskôr sa vybudovali plynovody z našej oblasti aj do Minska a Vilniusu.“
Až do konca 50. rokov minulého storočia sa najviac zemného plynu v bývalom Sovietskom zväze ťažilo nie v Rusku, ani nie v Uzbekistane, ale na západnej Ukrajine. Potom sa ťažisko jeho ťažby presunulo do východnej Ukrajiny a až neskôr do Orenburskej oblasti a na Sibír.
Medzitým sa, pravda, zásoby ukrajinského plynu značne vyčerpali. Samostatná Ukrajina uspokojuje domácou ťažbou zemného plynu už len tretinu každoročnej spotreby, zvyšok musí dovážať z Ruska. Ale vráťme sa do roku 1964. V tom čase už bol v značnom štádiu rozostavanosti podobný plynovod vedúci z úpätia východnej strany Karpát do Poľska a pripravovala sa výstavba ďalších plynovodov do Maďarska a Rumunska. Všade v týchto krajinách sa však hovorilo a písalo o chystaných dodávkach sovietskeho, a nie ukrajinského plynu. Veď aj celá Ukrajina bola vtedy sovietska…
Stalin by to nedovolil
Prepojenie sovietskej ríše s jej stredoeurópskymi satelitmi pomocou magistrálnych ropovodov a plynovodov sa začalo až za vlády Chruščova. Ale už jeho predchodca Josif Stalin mal na stole projekty takejto oceľovej sústavy, bol však zásadne proti.
„Obchodovať s prírodnými zdrojmi znamená obchodovať s vlasťou,“ pokarhal údajne Anastasa Mikojana, ktorý mu spolu s Chruščovom (vtedy ešte prvým tajomníkom ÚV KS Ukrajiny) predložil koncom 40. rokov návrh výstavby medzištátnych produktovodov.
A skutočne, kým vládol Stalin, Sovietsky zväz vyvážal prevažne ropné produkty – benzín, petrolej, mazacie oleje, čo potvrdzuje aj expert na dejiny ropného priemyslu Alexandr Igolkin z Ruskej akadémie vied.
Chruščov sa k myšlienke vrátil už ako najmocnejší muž v krajine a na jeho pokyn začal týmto smerom uvažovať aj riadiaci štáb Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). V decembri 1959 podpísali dohodu o výstavbe transkontinentálneho ropovodu predstavitelia Sovietskeho zväzu, Poľska, východného Nemecka, Maďarska a Československa. Keď prišla na rad výstavba plynovodu Bratstvo, tak ropovodom Družba už dva roky prúdilo do Vlčieho hrdla „čierne zlato“ pre bratislavskú rafinériu.
Chruščov sa však dokončenia Bratstva už nedočkal vo vrcholnej funkcii. V októbri 1964 sa v Moskve uskutočnil vnútrostranícky prevrat, ktorý vyniesol na výslnie Leonida Brežneva. Zrejme aj preto sa podpis sovietsko-československej medzivládnej dohody odložil až na december, keď nový vládca Kremľa prijal prvýkrát oficiálne Novotného.
Noviny nadšene oznamovali, že Sovieti „fakticky zadarmo“ (za režijné náklady) odovzdajú československej strane technickú dokumentáciu, špeciálne stroje a pomôžu aj radou pri výstavbe a skúšobnej prevádzke plynovodu. Nechýbali ani niektoré vecné informácie o tom, že plynovod prekoná vzdialenosť 540 kilometrov a že jeho trasa povedie „zhruba“ cez Trebišov, Jablonov, Zlaté Moravce a na juhozápadnom Slovensku sa napojí na náš plynofikačný systém (Brodské – Bratislava a Bratislava – Šaľa).
V prvých správach a článkoch ste sa však nedočítali o tom, že tak ako Družba má hlavného odberateľa Slovnaft, Bratstvo bude mať slovenskú koncovku v Dusle (vtedy ešte Dusikárni) Šaľa, kde sa použije ako surovina pri výrobe dusíkatých hnojív.
Za československú stranu hrali prvé husle pri projektovaní plynovodu a jeho výstavbe české firmy. Navyše, išlo o celoštátnu centrálne riadenú stavbu, kde Slováci viac-menej len asistovali.
Generálne riaditeľstvo investora výstavby plynovodu na našom území, Československých plynárenských podnikov, sídlilo v Prahe. Tam sa nachádzal aj generálny projektant Plynoprojekt. Napokon, generálnym dodávateľom bol Plynostav Pardubice.
Stavba od začiatku zápasila so značnými problémami. Tie najzávažnejšie museli riešiť splnomocnenci oboch vlád na spoločných stretnutiach.
Napriek tomu sa postupne podarilo dokončiť druhý úsek plynovodu (Čoltovo – Dudince) aj ďalší, za ktorým sa jeho línia rozvetvila: severná vetva smerovala na Moravu. Medzitým v roku 1966 sa vybudovala aj odbočka z Hanisky pre ďalšieho veľkého odberateľa ukrajinského plynu – Chemko Strážske.
Celú stavbu napokon dokončili v stanovenom termíne a 20. júla 1967 pretieklo plynovodom Bratstvo do Československa prvých 155-tisíc kubických metrov plynu. Do konca roka to bolo spolu 265 miliónov kubíkov.
Mimochodom, v súčasnosti sa také množstvo plynu prepraví do Európy cez západné hranice Ukrajiny za jeden jediný deň!
Malá kopa pýta viac
Samozrejme, že tak Chruščov, ako aj Brežnev mali s výstavbou magistrálnych ropovodov a plynovodov ďalekosiahlejšie ciele, ako len lepšie pripútanie ekonomiky „bratských krajín“ k ekonomike ZSSR.
Sovieti nevyhnutne potrebovali na uskutočnenie svojich plánov v hospodárstve, sociálnej sfére i vo vojenstve tvrdú valutu. Už pred dokončením Bratstva začalo preto Ministerstvo plynárenského priemyslu ZSSR rokovania o exporte plynu s firmami v Taliansku (Eni), západnom Nemecku (Ruhrgas), vo Francúzsku (Gaz de France) a v Rakúsku (ÖMV).
Rokovania boli úspešné. Už v roku 1968 prúdil ukrajinský plyn cez Slovensko do Rakúska a o štyri roky neskôr aj do NSR (4 miliardy m3 ročne).
Dopyt západoeurópskych odberateľov bol vďaka „politike uvoľňovania“ (a napriek okupácii ČSSR sovietskym vojskom) taký veľký, že kapacitu Bratstva bolo treba čoskoro zdvojnásobiť. A tak v roku 1973 bola dokončená druhá línia tohto medzištátneho plynovodu s väčším priemerom potrubia (1 420 mm) a ďalšími kompresnými stanicami, teda aj so zvýšeným tlakom poháňajúcim plyn. Ale ani ona nestačila. A navyše, ložiská plynu v západnej Ukrajine sa začali rýchlo vyčerpávať.
Našťastie, či na potvoru, práve začiatkom 70. rokov sa ukončil geologický prieskum novej obrovskej „zásobárne“ modrého plynu neďaleko Orenburgu v ďalekej ruskej stepi. V roku 1974 sa mohlo začať s jeho priemyselnou ťažbou.
Ale ešte skôr, v decembri 1970, podpisujú predstavitelia ZSSR a ČSSR dohodu o preprave sovietskeho zemného plynu cez územie Československa do štátov západnej Európy. Podľa tvrdenia českého experta Vratislava Ludvíka vláda ČSSR prijala v tom istom čase natoľko tajné uznesenie o výstavbe tranzitného plynovodu, že nedostalo ani evidenčné číslo.
Ani predtým nedostávala ČSSR ropu či plyn zadarmo. Platila dodávkami strojov a zariadení, spotrebného a iného tovaru. Teraz však dostala možnosť podieľať sa na výstavbe plynovodu v ZSSR aj kapitálovo a pracovnou silou.
Trasu plynovodu Sojuz, ako ho nazvali, dlhú 2 750 kilometrov rozdelili v riadiacom štábe RHVP na päť úsekov. Prvý sa ušiel Maďarom, druhý (medzi Volgogradom a Rostovom na Done) Čechom a Slovákom, tretí Poliakom, štvrtý Nemcom z NDR a piaty Bulharom. Každý štát výstavbu na svojom úseku financoval a každoročne tam posielal niekoľko tisíc stavbárov.
Štáty účastníci spoločného projektu mali potom úľavy v podobe nižších cien za dodávaný plyn a tranzitných poplatkov za jeho prepravu ďalej do západnej Európy.
Malo to ešte jednu výhodu, vlastne dve. Tisíce Slovákov a Čechov získali vďaka výstavbe tohto plynovodu možnosť na vlastné oči sa presvedčiť o skutočnej situácii na ruskom a ukrajinskom vidieku. A druhá výhoda? Možnosť nakupovať v predajniach Tuzexu. Časť zárobku bola totiž v „bonoch“.
Dobový ľavicový západonemecký autor Willi Dickhut napriek tomu píše v tejto súvislosti o sovietskom „zneužívaní“ závislosti členských krajín RVHP od dodávok surovín a energie zo ZSSR a o svojráznej „metóde vykorisťovania kolónií“.
Až na dno závislosti
Nemci, Taliani, Francúzi platili za sovietsky plyn výhodnými úvermi, ale aj potrubím, energetickými či inými zariadeniami.
V máji 1973 podpísal Brežnev počas návštevy NSR s vtedajším kancelárom Willym Brandtom protokol o dlhodobom exporte ropy a plynu do Nemecka a cezeň do iných krajín západnej Európy. Brandt podaroval pri tejto príležitosti sovietskemu vodcovi športový dvojmiestny mercedes (luxusné automobily boli Brežnevovou slabosťou).
V júni 1976 začal vznikať MEGAL – plynovod z Waidhausu na hraniciach NSR a ČSSR do Medelsheimu na hraniciach NSR a Francúzska.
V januári 1979 uviedli do prevádzky tranzitný plynovod Sojuz. O dva roky nato začala NSR podľa nového protokolu odoberať každoročne 10,5 miliardy m3 sovietskeho plynu. O ďalšie dva roky sa začala prevádzka transkontinentálneho plynovodu Urengoj – Pomary – Užhorod. Ložiská plynu na severe Ťumenskej oblasti sa potom stali nadlho hlavným zdrojom tejto suroviny v jej exporte do Európy.
V auguste 1989 vznikol Gazprom. V decembri 1991 sa rozpadol Sovietsky zväz. Vznikla samostatná Ukrajina. A o rok neskôr aj samostatné Slovensko. Už vo februári 1993 prepukol prvý rusko-ukrajinský konflikt. Šéf Gazpromu Rem Viachirev pohrozil zastaviť dodávky plynu na Ukrajinu v súvislosti s meškaním platieb (dlh dosiahol vtedy 300 miliónov dolárov).
V júni 2000 Rusko prvýkrát verejne obvinilo Ukrajinu, že „kradne“ plyn z tranzitnej sústavy. Vtedajší ukrajinský prezident Leonid Kučma musel priznať, že „Ukrajina za päť mesiacov tohto roku nezákonne odobrala 13 miliárd m3 plynu za 700 miliónov dolárov“. V januári 2006 Gazprom znovu obvinil Ukrajinu z „rozkrádania“ plynu a výrazne jej znížil dodávky. Následne Ukrajina znížila dodávky plynu do Rumunska, Maďarska, na Slovensko a do Poľska.
V januári 2009 sa tento scenár zopakoval v horšom variante. Ukrajina jednostranne zatvorila kohútiky na troch základných plynovodoch, ktoré prepravujú ruský plyn európskym odberateľom. Začala sa prvá rusko-ukrajinská vojna o plyn a jej dôsledky sme pocítili naplno. Ale to už je najnovšia história. Aké asi bude mať pokračovanie?