Na ďalšej nástennej "maľbe“, zrejme od toho istého autora amatéra, možno ľahko rozoznať Hitlera, ako posiela niekam kopancom svojho generála, zjavne po prehratej bitke. Generál má obviazanú hlavu aj pravú ruku a protézu namiesto ľavej nohy.
Napokon tretia kresba znázorňuje štátny znak Sovietskeho zväzu, kosák a kladivo, a vedľa neho slovenský dvojkríž. Tentoraz sa autor aj podpísal ako Gust Bezák a uviedol dátum 1. IV. 1944.
Veľká noc pred 70 rokmi pripadla na 9. a 10. apríla. V tom čase práve vrcholili boje o "morskú bránu Ukrajiny“, ako v turistických sprievodcoch zvyknú označovať Odesu. Útočiacim vojskám 3. ukrajinského frontu pod velením tamojšieho rodáka maršala Rodiona Malinovského sa postavili hitlerovské divízie zo skupiny armád A.
Stojí za zmienku, že na pobreží Čierneho mora rok po stalingradskej bitke opäť na seba narazili 8. gardová armáda generála Vasilija Čujkova a obnovená 6. armáda generála Ferdinanda Schörnera. Len si vymenili úlohy – "krvavý Ferdinand“ sa tentoraz musel brániť a ustupovať, zatiaľ čo Čujkova Nemci neskôr volali "generál Sturm“.
Mesto horelo, všetko dunelo a zem sa triasla pod výbuchmi bômb. Nuž a doprostred tohto pekla vystúpili večer 9. apríla z odeského podzemia oddiely miestnych partizánov. Medzi nimi aj 160 Slovákov.
Ale kde sa tam vzali Slováci?
Z Kaukazu na Krym a do Odesy
Veľa sa o tom písalo pred polstoročím. V Pravde vtedy vychádzal celý seriál reportáží Bohuša Chňoupka venovaných odeským partizánom.
Bolo iba dvadsať rokov po vojne, mnohí pamätníci, priami aktéri vojnových udalostí, ešte žili. A navyše, v podmienkach politického odmäku a sprístupňovania predtým nedobytných archívov sa prepisovali dejiny protifašistického odboja. U nás aj v bývalom Sovietskom zväze. Slováci z odeských katakomb by však zostali dodnes zabudnutí, nebyť jedného dokumentu, ktorý generál Alexej Asmolov (známy aj zo Slovenského národného povstania) našiel vtedy medzi svojimi starými papiermi a dal ho vyniesť na svetlo sveta.
Tento dokument obsahoval mená príslušníkov Rýchlej divízie, ktorí v Odese a jej okolí prešli na stranu partizánov alebo s nimi tajne spolupracovali.
Ale najprv si vari treba pripomenúť niektoré východiskové fakty: Tisov režim vyhlásil vojnu Moskve dva dni po začatí hitlerovskej operácie Barbarossa. Už 24. júna 1941 motorizovaná Rýchla skupina (neskôr brigáda a nakoniec divízia) prekročila slovensko-sovietske hranice. Prvý veľký boj čakal Slovákov pri ukrajinskom Lipovci 22. júla 1941. Straty brigády boli značné: 75 mŕtvych, 167 ranených a 19 vojakov padlo do zajatia alebo boli nezvestní. Na východnom fronte sa postupne vystriedalo v dvoch divíziách okolo 100-tisíc našich vojakov. A hoci sa početný stav rýchlejšej z nich časom znižoval, jej efektívnosť v boji rástla (zrejme aj vďaka dozbrojeniu). Podľa ruského historika Alexeja Isajeva patril slovenský expedičný zbor medzi najpripravenejšie spomedzi vojsk nemeckých satelitov. Postupne sa dostal až na úpätie Kaukazu.
Slovákom však na začiatku vojny so sovietskym Ruskom sľubovali, že to bude blesková záležitosť a potrvá iba niekoľko týždňov, nanajvýš mesiacov. Ale prešiel rok, pol druha roka, a jej koniec bol stále v nedohľadne, pričom mŕtvych i ranených pribúdalo. Začiatkom roku 1943 po stalingradskej bitke Slováci kryli ústup nemecko-rumunských vojsk na Kaukaze a pritom sa sami takmer dostali do sovietskych klieští. Nemci ich ledva stihli prepraviť vzduchom na Krym. Bez ťažkej výzbroje a techniky.
Vojaci si mysleli, že divízia pôjde na prezbrojenie domov, keď im však velitelia oznámili, že budú budovať obrannú líniu v Kryme, boli veľmi rozčarovaní. Už vtedy prebehlo k partizánom 200 až 300 slovenských vojakov.
Rýchla divízia stratila svoj pôvodný charakter, a tak ju premenovali na 1. pešiu. Začiatkom jesene 1943 nemecké velenie nasadilo Slovákov aj napriek protestom ministerstva národnej obrany v Bratislave do bojov, ktoré vtedy prebiehali medzi ukrajinskými mestami Melitopoľ a Kachovka.
Tam prešlo onedlho na stranu Červenej armády, sčasti dobrovoľne a sčasti z donútenia, okolo 2 100 slovenských vojakov a dôstojníkov.
Zvyšok mužstva, zväčša tylové jednotky divízie, potom Nemci presunuli do okolia Odesy a Nikolajeva. To sa už písal koniec októbra 1943.
Foto: Panoramio.com
Najväčší podzemný labyrint na svete
Opäť sa teda vraciame k našej téme, je však nie 20, ale 70 rokov od pamätných udalosti. Pátrať dnes po niekom z odeských partizánov Slovákov je ako hľadať ihlu v kope sena. Väčšina ich už pomrela. Pred štyrmi rokmi odišiel na večnosť Ferdinand Hikl zo Žiliny, nežije už ani Ján Prna z Dubnice či Jozef Hanák z Čachtíc.
Nakoniec však máme šťastie. V Trenčíne ešte žije Štefan Šteflovič, ktorý od júla 1942 prešiel v radoch Rýchlej divízie bojovú cestu od Rostova na Done po Kaukaz a potom cez Krym až do Odesy.
Hoci už má Šteflovič vyše 90 rokov, pamäť mu ešte slúži. „Do odeských katakomb som nikdy nevkročil,“ upozorňuje hneď na úvod, "spolupracoval som s miestnou odbojovou skupinou na povrchu, v meste. Ako mechanik vo vojenských autodielňach našej jednotky som prichádzal do styku s vodičmi nemeckých, rumunských a talianskych motorizovaných vojsk, ktorí sa často podelili s informáciami dôležitými pre odboj. Tie som odovzdával ďalej.“
Šteflovič však potvrdzuje, že nacistickí okupanti mali z partizánskych skupín, ktoré sa zdržiavali v katakombách Odesy, priam panický strach. Povstalci odtiaľ podnikali nečakané a nebezpečné výpady, ktorým sa nedalo zabrániť. Snažili sa ich "vykúriť“ plynom, zabetónovali im vchody do podzemia, nastražili rôzne pasce, ale všetko nadarmo.
Zúfalé nemecké velenie potom nariadilo špeciálnemu komandu vniknúť do katakomb a partizánov likvidovať v priamom boji, tí však včas dostali od svojich agentov na povrchu signál o chystanej razii a stiahli sa hlbšie.
Komando sa nemohlo vyznať v nekonečnom labyrinte podzemných chodieb, zablúdilo a utrpelo značné straty. Do Berlína išlo ospravedlňujúce hlásenie: "Rozvetvená sieť tunajších katakomb nemá v Európe obdobu.“
A naozaj, je to niečo nevídané. Do vojny sa podarilo preskúmať "len“ pár stoviek týchto podzemných chodieb, v roku 1964 bolo známych okolo 800 a dnes už je to vyše 2 500 kilometrov!
Výskum pokračuje, ale už dávno sa vie, ako rozvetvená sieť šachiet, štôlní a chodieb vznikala. "Sú to zväčšia opustené kameňolomy,“ vysvetľuje Sergej Mirošničenko z odeského mládežníckeho združenia Pátranie. "Už v 8. storočí, ale najmä od začiatku 19. storočia sa tu vo vrstvách vápenca a morských usadenín, v tejto lastúrnatej hornine ťažil základný materiál, z ktorého je vystavaná celá stará Odesa.“
Ale zase – odeské katakomby, to nie sú len opustené kameňolomy. Výskum ukázal, že mnohé chodby vedú od pivníc starých domov a kedysi slúžili na ktovieaké blahodarné alebo aj pochybné ciele. V konečnom dôsledku však vznikol najspletitejší a najzamotanejší podzemný labyrint na svete.
Po vojne tu zriadili jediné podzemné múzeum na Ukrajine a spočiatku sprístupnili návštevníkom takmer všetky nezatopené katakomby. Úrady sa však spamätali, keď im z múzea ohlásili stratu jednej turistickej skupiny. Samozrejme, turisti v labyrinte chodieb zablúdili a záchrancom trvalo dva dni a dve noci, kým ich vyčerpaných našli. V odeskom podzemí je trvale 13-stupňová teplota a tma ako v rohu…
Dnes si turisti môžu pozrieť už len približne dva a pol kilometra katakomb v Nerubajskom, čo je už predmestie Odesy. Tam sa nachádza aj Múzeum partizánskej slávy.
Pre turistov sú odeské katakomby atrakcia, jeden zo siedmich divov Ukrajiny, pre domácich čoraz väčšia starosť. Veď podzemie mesta je plné prázdnych dutín neraz v hĺbke už 10–15 metrov, ktoré sa občas prepadávajú a spôsobujú nebezpečné závaly.
Nadšenci zo združenia Pátranie už objavili aj stovky nástenných kresieb a malieb od neznámych autorov. Medzi tými najstaršími a najvzácnejšími dominuje, okrem banícko-kamenárskej a "morskej“ témy (Odesa je predsa prístavné mesto) aj téma vojnová. Práve v tejto kategórii sa vyníma tvorba slovenského partizána s výtvarnými sklonmi.
Nie, Šteflovič žiadneho takého nepoznal, ani meno Gustáv Bezák mu nič nehovorí. A čatár Michal Končitý? "Samozrejme, že áno,“ znie odpoveď.
Končetti bol vlastne Končitý
V spomínanom zozname Slovákov, odeských partizánov od generála Asmolova figuroval pod menom Michal Končetti. V ďalšom starom sovietskom dokumente sa našli jeho osobné údaje: narodený 3. 10. 1919 v Kunove, okres Venica.
Aj v Chňoupkovej reportáži pred 50 rokmi sa písalo o nejakom Končettim, vzápätí však do redakcie Pravdy prišiel list od Anny Končitej z Kunova (dnes je to súčasť Senice).
"Som presvedčená, že reč ide o mojom synovi Mišovi Končitom, ktorý v čase vojny prebehol k ruským partizánom,“ písala matka. "Za to mi úrady prestali vyplácať vdovské a do armády povolali aj môjho druhého syna Jána, ktorý tiež dezertoval, ale chytili ho a zavreli do väzenia.“
Podľa odeského vojenského historika Serafima Voľského dokázal Michal Končetti-Končitý sám zagitovať vyše 40 slovenských vojakov na stranu odboja.
Keď sa nemecké velenie dozvedelo o spolupráci Slovákov s hnutím odporu v Odese, nariadilo odsunúť jednotku do Tiraspoľa (dnes samovyhlásená Pridnestrovská moldavská republika). Nasledovali hromadné zbehnutia do katakomb.
Veliteľ mesta potom vyhlásil na prebehlíkov štatárium a zvyšok jednotky musel okamžite opustiť mesto.
"Slováci prebehli k partizánom so všetkou výzbrojou, okrem toho im doniesli množstvo munície, rádiostanicu a potraviny,“ pripomína docent Voľskij. "Boli to vôbec prví cudzinci, ktorým hnutie odporu umožnilo vstup do odeských katakomb.“
Z prebehlíkov sformovalo partizánske velenie dve bojové skupiny – prvú viedol Končitý, druhú Ľudovít Laučík. Obe skupiny sa vyznamenali najmä v dramatických dňoch, ktoré predchádzali oslobodeniu Odesy (pomáhali napríklad odmínovať prístupové cesty blížiacej sa Červenej armáde) a potom počas pouličných bojov v samotnom meste.
"Večer 9. apríla vyšli Slováci z katakomb a obsadili viaceré dôležité oporné body v Odese, v pouličných bojoch prejavili veľkú odvahu a vytrvalosť,“ uvádza sa v hlásení generála Michaila Skosyreva zo štábu 8. gardovej armády. "V týchto bojoch zahynuli Jozef Kamenko a Ján Pavlík, ďalší boli zranení.“
Ťažko zranený bol aj čatár Končitý. Údajne ho postrelili útočiaci červenoarmejci, ktorých zmiatla jeho uniforma slovenskej armády. Táto informácia však nebola nikdy oficiálne potvrdená.
Končitý onedlho zomrel na otravu krvi v nemocnici v Dnepropetrovsku, kam ho previezli s niekoľkými priestrelmi. Rodina na Slovensku sa to dozvedela až po vojne od jeho ruskej manželky Anastasie.
Ako to, že sa Končitý stihol v Odese oženiť? Bolo to len manželstvo z rozumu, vtedy sa tak vydávali mnohé tamojšie dievčatá, ktorým hrozili nútené práce v Nemecku, alebo ich spojila láska?
Kvôli ženám zostali po vojne žiť na Ukrajine viacerí Slováci – odeskí partizáni. Štefan Tóth z Margecian priamo v Odese, Ján Rimbala vo Ľvove. Ženatý Pavel Hajdučko z Humenného sa však po dvoch rokoch vrátil na Slovensko.
Končitého Tasja, inak zubná lekárka, si dlho písala s príbuznými Michala a niekedy v 60. rokoch dokonca navštívila Senicu.
"My sme zase v roku 1971 vycestovali do Odesy,“ spomína Končitého synovec Emil Fabík, "a chceli sme pokračovať aj do Dnepropetrovska pozrieť si strýkov hrob, ale nakoniec nás tam úrady nepustili – vtedy to bolo pre cudzincov zatvorené mesto.“
Foto: Topwar.ru
Zachránili budovu opery
Tí zo slovenských partizánov, ktorí prežili oslobodenie Odesy, sa neskôr pridali buď k "svobodovcom“, čiže 1. československému armádnemu zboru, alebo k 2. československej samostatnej paradesantnej brigáde. Obe jednotky sa postupne sformovali na území bývalého Sovietskeho zväzu.
Štefan Šteflovič slúžil v paradesantnej brigáde, ktorá sa tiež zúčastnila na bojoch na Dukle. Tam viacerí spolubojovníci z Odesy padli, napríklad podporučík Karol Pagáč. Šteflovič vyšiel z tohto pekla ešte dobre: "Mal som zranené nohy, skončil som v nemocnici.“ V spomienkach sa radšej vracia do Odesy. Nie, po vojne už tam nikdy nebol. Ako sa asi zmenila? Kedysi to bolo "najpôvabnejšie mesto v ruskej ríši“, aspoň tak o Odese písal jej slávny rodák, spisovateľ Issak Babel. A ešte aj pred druhou svetovou vojnou patrila Odesa medzi multikultúrne mestá. Ukrajinci, Rusi, Rumuni, početná židovská komunita, všetci tam žili v zhode. Vojna to celé narušila a rozrušila – vzťahy medzi ľuďmi i krásne veci. Podarilo sa však zachrániť historickú budovu Odeskej opery. Miestne médiá aj teraz pri 70. výročí pripomenuli, že na jej záchrane sa významne podieľali slovenskí partizáni. Nejako zistili, že hitlerovci pred ústupom z mesta zamínovali aj operu a na Veľkonočnú nedeľu 9. apríla 1944 dali o tom vedieť ženistom z Čujkovovej armády.
Na slovenských partizánov si spomenuli aj členovia českej expedície Odesa 2014, ktorí v minulých dňoch navštívili "morskú bránu Ukrajiny“.
A kto si na Končitého, Pavlíka, Laučíka, Pagáča a ďalších spomenie na Slovensku? „Tá vojna možno ani nebola,“ spieva u nás neznámy, na Ukrajine a v Rusku však veľmi populárny pesničkár Alexandr Rozenbaum, tiež rodák z Odesy. „To všetko sa ľuďom snáď iba prisnilo.“
Tá pieseň chytá za srdce najmä dnes, keď sa na Ukrajine schyľuje k ďalšej vojne…