Na začiatku tejto histórie bola dohoda. Zdalo sa, že je to dobrá dohoda. A dobré dohody, ako sa vraví, robia dobrých priateľov.
Len čo niektorá časť oslobodeného územia prestane byť pásmom vojnových operácií, preberajú na nej všetku moc československé úrady. V pondelok 8. mája 1944, čiže presne rok pred kapituláciou nemeckej brannej moci, sa na tom v Londýne dohodli predstavitelia exilovej vlády ČSR a Sovietskeho zväzu.
Pásmom vojnových operácií sa rozumelo územie ležiace 50 kilometrov za frontom a krylo sa zhruba s tylom postupujúcej armády.
Prezident Edvard Beneš sa v rovnakom čase, čiže pred 70 rokmi, pokúšal dosiahnuť podobnú dohodu aj so západnými Spojencami – členmi protihitlerovskej koalície, ale z nejakých dôvodov z toho zišlo.
Rokovania so Sovietmi tiež neboli jednoduché – trvali viac ako dva mesiace – nakoniec však dohoda bola podpísaná. Benešovi na nej osobitne záležalo, ako keby už vtedy vedel, že Slovensko i Česko budú oslobodené z východu a nie zo západu. A že s budúcimi osloboditeľmi si treba vopred stanoviť pravidlá odovzdávania moci.
Dosť na tom, že dohoda sa začala porušovať už o pol roka, pričom nečakaným spôsobom…
Kde sa vzala „Zakarpatská Ukrajina“
V polovici októbra 1944 sa začala Karpatsko-užhorodská operácia 4. ukrajinského frontu. V priebehu dvoch týždňov sovietske vojská obsadili Podkarpatskú Rus, ktorá sa predtým nachádzala pod maďarskou a od marca 1944 aj pod nemeckou okupačnou správou.
Treba vari pripomenúť, že pred vojnou bola Podkarpatská Rus súčasťou Československej republiky, jej najvýchodnejšou provinciou. A že podľa zmluvy o spojenectve, uzavretej koncom roku 1943 medzi ZSSR a ČSR s platnosťou na 20 rokov sa obe strany zaviazali obnoviť Československo v jeho predmníchovských hraniciach. Teda aj s Podkarpatskou Rusou ako jeho neoddeliteľnou súčasťou. Prvým signálom, že sa niečo zásadne mení, mal byť už rozkaz Josifa Stalina z 28. októbra 1944, ktorým slávnostne oznamoval, že sovietske vojská deň predtým "získali na území Československej republiky kontrolu nad hlavným mestom Zakarpatskej Ukrajiny – Užhorodom“.
Zrazu sa tu operovalo novým pojmom "Zakarpatská Ukrajina“, hoci takáto administratívno-územná jednotka v ČSR nikdy neexistovala.
Ďalší krok už vyvolal znepokojenie aj v londýnskom exile. Sovietske velenie rozdelilo totiž kraj na dve zóny. "Sovietsku zónu“, v ktorej sa ocitli aj najväčšie mestá Užhorod a Mukačevo, vyhlásili za pásmo vojnových operácií, hoci front sa od nich vzdialil na viac ako 50 kilometrov. Menšia časť kraja predstavovala "československú zónu“.
Podľa dohody z 8. mája 1944 smel do pásma, kde už neprebiehali vojnové operácie, vkročiť delegát československej vlády so sprievodom, aby tam zakladal správne orgány – národné výbory, mobilizoval mužov do československých vojenských jednotiek, a vôbec, aby organizovali život na oslobodenom území.
Londýn vyslal do Užhorodu Františka Němca, exilového ministra pre obnovu hospodárstva, a generála Antonína Hasala. Sovietske velenie však určilo československému delegátovi iné sídlo, menej významné mesto Chust, a do Užhorodu ho ani nepustilo.
Ale sovietske komandatúry aj v "československej zóne“ robili všetko možné i nemožné, aby paralyzovali prácu národných výborov, ktoré tam onedlho začali vznikať. Bolo z toho dvojvládie. O pár týždňov na konferencii v Mukačeve založili emisári Moskvy Komunistickú stranu Zakarpatskej Ukrajiny. Ako svoju hlavnú úlohu strana vytýčila "opätovné zjednotenie Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou“. Šidlo sa konečne vykľulo z vreca. "Moskva týmto spôsobom naplánovala anexiu východnej provincie ČSR, Podkarpatskej Rusi,“ tvrdí Ivan Pop, rusínsky historik, ktorý žije v Česku.
Komu slúžil Ivan Turjanica
Navonok to však vyzeralo tak, že Moskva s dianím na Podkarpatskej Rusi, ergo „Zakarpatskej Ukrajine“ nemá nič spoločné. Za všetko môže "masové a spontánne hnutie miestneho obyvateľstva“, čiže Rusínov, za ich právo na sebaurčenie. Tak vysvetľovali situáciu zástupcovia sovietskeho velenia delegátovi Němcovi a neskôr aj Stalin Benešovi.
Povedané dnešným slovníkom, mohli za to podkarpatskí proukrajinskí – alebo skôr prosovietski? – separatisti. Němcovi muselo byť na tom najčudnejšie, že ich viedol nadporučík Ivan Turjanica. Ten istý Turjanica, ktorého mu v októbri 1944 poslal ako poradcu, znalca miestnych pomerov sám generál Ludvík Svoboda, veliteľ 1. československého armádneho zboru.
Foto: Archív
Kto bol Turjanica? Rodák z dedinky Rjapiď pri Chuste sa pôvodne vyučil za kominára. V roku 1925 vstúpil do KSČ, ktorá vtedy začala pôsobiť aj na Podkarpatskej Rusi. Onedlho tam riadil červené odbory a neskôr aj oblastnú organizáciu strany.
V rokoch 1930 – 1933 absolvoval Turjanica vysokú školu pre robotnícke kádre v Charkove. Podľa najnovších zistení ukrajinských historikov práve tam ho tajná sovietska služba NKVD zverbovala za agenta. Na jej príkaz sa v roku 1942 prihlásil do československej vojenskej jednotky, ktorá sa práve formovala v Buzuluku. Pôsobil v nej ako osvetový dôstojník.
V Chuste, kde sídlila československá delegácia, sa však Turjanica ani poriadne neohrial. Už 4. novembra 1944 sa vypýtal do Mukačeva – vraj navštíviť matku – odkiaľ sa nevrátil. So skupinou podobných "osvetových“ dôstojníkov a poddôstojníkov tam totiž začal organizovať konferenciu komunistov.
Narýchlo založená KS Zakarpatskej Ukrajiny si Turjanicu zvolila na svoje čelo. A vyhlásila spomínaný plán "znovuzjednotenia“ Zakarpatska so sovietskou Ukrajinou. Pritom v prípade Podkarpatskej Rusi išlo o územie, ktoré po stáročia patrilo do Rakúsko-Uhorska a po jeho rozpade pripadlo Československu.
Udalosti nabrali ešte rýchlejší spád. O ďalší týždeň, 26. novembra 1944 sa konal 1. zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny. Vyše 600 delegátov (ako neskôr vysvitlo, starostlivo vybraných sovietskymi komandatúrami) jednomyseľne schválilo (pod taktovkou agentov NKVD) Manifest (napísaný v Moskve) o "opätovnom zjednotení“ Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou.
Podľa svedectiev pamätníkov sa niekto z delegátov zjazdu pred tým hlasovaním opýtal, či by takúto závažnú vec nebolo treba predložiť na referendum. Neznámeho odvážlivca však okamžite umlčali.
Na zjazde bola ustanovená tzv. Národná rada na čele – akože ináč – s Ivanom Turjanicom. Ten v horlivosti prekonával očakávania svojich chlebodarcov, ktorí ho museli dokonca mierniť. Veď s okamžitou platnosťou zaviedol na celom území kraja moskovský čas namiesto stredoeurópskeho a za symboly nového bábkového štátu vyhlásil hymnu a zástavu ZSSR!
Turjanica však zašiel ešte ďalej, keď dekrétom Národnej rady zriadil tzv. Ľudovú družinu, akési ozbrojené sily Zakarpatskej Ukrajiny. Mali pomôcť pri "zjednocovaní všetkých ukrajinských území“, čiže tých, kde žili Rusíni. Turjanica tým myslel prešovský kraj na Slovensku (ale až po Poprad!), haličskú Lemkovinu (juhovýchodné Poľsko), Marmaroš v Rumunsku a časť maďarského územia po Debrecín.
Benešov veľký omyl
Podľa Ivana Popa mala Zakarpatská Ukrajina plniť istý časť úlohu nárazníkového bábkového miništátu medzi československou vládou v Londýne a vládou ZSSR.
Začiatkom decembra 1944 Turjanica osobne odovzdal Němcovi uznesenie zjazdu. Ten sa mu odmietol podvoliť, odvolával sa na spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom i na dohodu z 8. mája o výkone moci na oslobodenom území. Nasledovalo ultimátum Národnej rady, aby československá delegácia do troch dní opustila Podkarpatsko.
V mene Národnej rady potom Turjanica poslal list Benešovi do Londýna s oznámením, že Zakarpatská Ukrajina vystupuje zo zväzku ČSR. Beneš sa s tým odmietol zmieriť, ale koncom decembra 1944 už aj on pochopil, že Podkarpatská Rus je zrejme nenávratne anektovaná Sovietskym zväzom. "Prezident a vláda môžu iba konštatovať,“ uvádzalo sa vo vyhlásení Benešovej kancelárie, "že nemajú možnosť uskutočňovať štátnu suverenitu na Podkarpatskej Rusi, ale ani nemajú právo sa jej zriekať.“ Sovietskemu veľvyslancovi v Londýne síce Beneš vyjadril protest proti nepochopiteľnému dianiu na Podkarpatsku, ale z Moskvy od ministra zahraničia Viačeslava Molotova dostal veľmi chladnú odpoveď.
Prezident očividne nechcel vyvolať na sklonku vojny diplomatický škandál s veľkým spojencom a navyše mal zlé svedomie. Ešte v roku 1939 – a potom v auguste 1941 – keď si chcel nakloniť Stalina, pripustil v rozhovore s vtedajším sovietskym veľvyslancom Ivanom Majským možnosť povojnového pripojenia Podkarpatskej Rusi k ZSSR.
Stalin na to dlho nereagoval, na záznam rozhovoru sa odvolal až v čase, keď prišlo na lámanie chleba. Podľa nedávno sprístupnených ruských archívov však s možnosťou anexie Podkarpatska pracovala komisia pre stanovenie povojnových hraníc ZSSR, vytvorená pri sovietskom ministerstve zahraničia, už prinajmenšom od roku 1942. Vychádzala pritom aj z Benešových "nezáväzných“ vyjadrení.
Beneš neskôr svojmu blízkemu spolupracovníkovi Edvardovi Táborskému vysvetľoval, ako to myslel: "Podkarpatská Rus môže po vojne patriť iba nám alebo Rusku. Dôležité je, aby nepatrila Maďarsku.“
Je zaiste zaujímavé, že podobne vtedy zmýšľal – no nielen zmýšľal – aj vodca exilového vedenia KSČ v Moskve a budúci československý prezident Klement Gottwald. "Budúca republika bude štátom Čechov, Slovákov a Podkarpatských Ukrajincov, bude štátom národným a slovanským,“ vyhlasoval Gottwald pred novembrom 1944. Zároveň však o niečo neskôr v rozhovore so Stalinom – na jeho priamu otázku – odpovedal, že "Podkarpatská Rus by sa mohla pripojiť k Sovietskemu zväzu“. Stalin dal teda začiatkom roku 1945 Benešovi jasne najavo, že ak bude robiť s Podkarpatskom ťažkosti, má v Moskve pripraveného namiesto neho náhradníka, ktorý s ním vo všetkom súhlasí. A že vo svojich územných nárokoch môže zájsť oveľa ďalej.
Foto: GOLOSKARPAT.INFO
Historici v tejto súvislosti upozorňujú, že Beneš sa obával precedensu – rozdelenia územia Československa po jeho obsadení Červenou armádou. Preto žiadal veľvyslanca v Moskve Zdeňka Fierlingera, aby informoval sovietsku vládu o dvoch podmienkach odstúpenia Podkarpatska. Po prvé, že sa tak stane po skončení vojny a schválení československým parlamentom. A, po druhé, že sovietska vláda prisľúbi, že nebude postupovať rovnakým spôsobom ako voči Podkarpatsku aj vo vzťahu k Slovensku.
Odpovede sa dočkal od samotného Stalina, ktorý Benešovi pritakal, a pritom medzi riadkami sa mu posmieval. Opätovne sa odvolával na právo národov na sebaurčenie a s Benešom bol zajedno vlastne len v jednom – definitívne riešenie otázky Zakarpatskej Ukrajiny môže vraj počkať dovtedy, kým nenastane vhodná príležitosť.
Hralo sa o Prešovský kraj
Nakoľko bola vtedy reálna hrozba rozdelenia Slovenska a pripojenia jeho východnej časti k sovietskej Ukrajine, a teda k ZSSR?
Otázkou sa zaoberali už aj viacerí historici na Slovensku, najmä Marián Gajdoš, Michal Šmigeľ a Ivan Vanat.
Podľa Šmigeľových zistení už koncom roku 1944 a začiatkom nasledujúceho roku začali z Podkarpatska prenikať na územie predovšetkým severovýchodného Slovenska s pomocou sovietskych tajných služieb skupiny agitátorov. Usilovali sa vyvolať medzi miestnym obyvateľstvom hnutie za pripojenie k "Zakarpatskej Ukrajine“.
"Podpisové akcie sa uskutočňovali na rôznych miestach a v obciach regiónu,“ uvádza Šmigeľ. "Boli však získavané rôznym, často aj podvodníckym spôsobom, a nechýbal pri tom nátlak, resp. vyhrážky.“
Napokon 1. marca 1945 sa uskutočnil v oslobodenom Prešove snem delegátov z okresov Stará Ľubovňa, Sabinov, Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Snina, Svidník a Stropkov. Vytvorili na ňom Ukrajinskú národnú radu Prjaševščiny, ktorá v rezolúcii už vtedy načrtla svoju predstavu pripojenia časti slovenského územia k ZSSR.
Na čelo rady zvolili učiteľa Vasiľa Karamana, ktorý bol zrejme spolupracovníkom NKVD. Jeho skupina preto postupovala podľa scenára, ktorý sa už skôr osvedčil na Podkarpatsku. „Vari najdôležitejšie bolo, že Rusínov zo severovýchodného Slovenska začali zrazu prezentovať ako Ukrajincov alebo ukrajinskú národnostnú menšinu,“ upozorňuje Šmigeľ. A celé toto územie nazývali „prešovskou Ukrajinou“.
Nikita Chruščov v posmrtne vydaných pamätiach uvádza, že približne v tom čase ho v Kyjeve navštívila delegácia zo severovýchodu Slovenska. „Žiadali, aby ich územie bolo pripojené k ZSSR,“ spomínal tento v roku 1945 najvyšší stranícky a štátny činiteľ Ukrajiny. Slovenským Rusínom údajne odpovedal, že to sotva bude možné, lebo by sa to dotklo Čechov, ale najmä Slovákov. Po odchode delegácie sa hneď skontaktoval so Stalinom.
Ten už mal spontánnych "iniciatív“ Turjanicu a jeho Národnej rady plné zuby. Z marmorošského okruhu v Rumunsku práve dostal žiadosť tamojšieho Národného výboru o pripojenie k Zakarpatskej Ukrajine. A z Maďarska prišla správa, že Turjanicove Ľudové družiny obsadili niekoľko tamojších prihraničných obcí. "Zastavte toho zurvalca, jeho iniciatívy už nepotrebujeme,“ prikázal Stalin Chruščovovi.
Čo sa týka prešovského kraja, Stalin nemohol mať oň v tom čase záujem aj z iného dôvodu: Beneš bol už povoľný. Koncom marca 1945 sa uskutočnili v Moskve sovietsko-československé rokovania na najvyššej úrovni. Beneš počas nich potvrdil, že pripojenie "Zakarpatskej Ukrajiny“ k ZSSR považuje za prirodzené a len zopakoval, že formálne sa všetko uzavrie po oslobodení Československa, riadne zvoleným parlamentom.
Integrita obnovenej ČSR by tým bola zabezpečená, pomyslel si asi jej prezident. Pravda, už bez východnej provincie…
Dar osloboditeľovi generalissimovi
Oslobodzovanie slovenského územia prebiehalo už v tom čase podľa dohody z 8. mája. Iste, vyskytli sa známe excesy, napríklad svojvoľné rekvirovanie cudzieho majetku sovietskymi vojakmi, niektoré ich násilné skutky voči civilistom a pod., ale tie velitelia spravidla prísne trestali. Sovietske velenie dokonca zmenšovalo pásmo vojnových operácií, aby ostatné územie za frontom mohli preberať pod svoju správu československé štátne a verejné orgány, v tomto prípade najmä národné výbory. Velenie 40. armády takto zúžilo operačné pásmo na svojom úseku v uvedenom období z 50 takmer na 25 kilometrov.
Akoby na revanš 4. apríla 1945 sa československá vláda kladne postavila k otázke "Zakarpatskej Ukrajiny“: "Vláda si želá, aby táto otázka bola riešená podľa demokraticky prejavenej vôle karpatsko-ukrajinského ľudu,“ stojí v Košickom vládnom programe.
Už 25. júna toho istého roku podpísala československá delegácia (Vladimír Clementis a Zdeněk Fierlinger) v Moskve medzištátnu zmluvu o začlenení "Zakarpatskej Ukrajiny“ do Ukrajinskej SSR, čiže do ZSSR. Čo na tom, že príslušný Benešov dekrét má dátum 1. september 1945 a dočasné Národné zhromaždenie, čiže československý parlament, vyjadrilo súhlas s takouto zásadnou zmenou štátnych hraníc takmer o dva mesiace neskôr. Navyše sovietska štátna hranica bola na rozdiel od pôvodných predstáv posunutá ešte viac na západ, tak, aby Sovieti dostali aj železničný uzol Čop, ležiaci už na území Slovenska.
Prečo až také ústupky? Jednak to bol dar Stalinovi osloboditeľovi, ale podľa českého historika Karla Kaplana si chcela Praha týmto ústretovým krokom získať podporu Moskvy a výhodnú pozíciu na rokovaniach s poľskou vládou o těšínskom probléme.
Zároveň so zmluvou podpísali vtedy v Moskve protokol k dohode o vzájomnom presídlení obyvateľstva medzi ČSR a ZSSR. Zo slovenských okresov, ktoré chcel Turjanica pripojiť k sovietskej Ukrajine, sa postupne vysídlilo takmer 12-tisíc ľudí, prevažne rusínskej národnosti. Mali osídliť územie, ktoré po návrate do starej vlasti zanechali volynskí Česi.
Slávnostný návrat Lekároviec
Náš príbeh mal aj epilóg. Prvé výročie oslobodenia Bratislavy Červenou armádou sa oslavovalo vo veľkom štýle. Všade viseli portréty generalissima Stalina, konali sa zhromaždenia a manifestácie vďaky osloboditeľom. Zdá sa, že druhú stranu to nielen potešilo, ale aj pomklo k dobrému skutku. Všetky denníky 7. apríla 1946 referovali o „dare sovietskej vlády Slovensku“. Vec bola predmetom diplomatickej nóty, ktorú veľvyslanec ZSSR Valerian Zorin odovzdal najvyšším československým predstaviteľom. Hovorilo sa v nej o odstúpení časti pohraničného územia v obvode obce Lekart, dnešných Lekároviec na východe Slovenska v prospech ČSR. Sovietsky zväz sa ho zriekol.
Vtedajšia Zpravodajská agentúra Slovenska (ZAS) priniesla podrobnosti. Vyplývalo z nich, že Moskva prikázala svojej delimitačnej komisii, aby pri vytýčení hraničnej čiary medzi ZSSR a ČSR túto viedla „vo vzdialenosti nie viac ako 1 kilometer od obvodu obce Lekart, pričom obec a územie k nej priliehajúce zostanú na československej strane“.
Niektoré noviny sa ešte v ten istý deň poponáhľali s komentármi. „Táto správa vzbudí iste radostný ohlas najmä na Slovensku,“ napísal denník Demokratickej strany Čas, „kde ju prijmú s pocitom najúprimnejšej vďaky nášmu veľkému slovanskému spojencovi, veď rozhodnutie prišlo už po stanovení hraníc medzi oboma štátmi.“
Nikde ani slovo o tom, že Lekart – Lekárovce sa nachádzali pred vojnou v administratívnych hraniciach Slovenska. A už vôbec nič o tom, že v júni 1945 prišlo Slovensko (a celá ČSR) aj o mestečko Čop a dvanásť okolitých dedín.