Načo trestať veľmoci? Zničia sa aj samy

Súdiac podľa denných správ, v Európe sa schyľuje k ekonomickej vojne. Donucovacími opatreniami v hospodárskej oblasti chcú USA a Európska únia pritlačiť Rusko k tomu, aby dalo ruky preč od Ukrajiny. Mnohí to bagatelizujú, v ich predstavách ide do tuhého azda až vtedy, keď si štáty riešia vzájomné rozpory zbraňami. Niektoré ekonomické sankcie však môžu mať účinky jadrového úderu a svojho času významne prispeli ku krachu Sovietskeho zväzu i k rozpadu celého východného bloku.

16.06.2014 10:30
plynovod, Užhorod, Foto:
Ekonomická vojna medzi Východom a Západom sa rozpútala pri výstavbe plynovodu Urengoj-Pomari-Užhorod.
debata (21)

Tvrdí to napríklad Roger Robinson, člen Rady národnej bezpečnosti za prezidenta Ronalda Reagana. Spomedzi ekonomických sankcií využívaných pred 30 rokmi mala podľa neho takúto silu najmä dôsledná kontrola obchodu krajín Západu so Sovietskym zväzom a jeho spojencami.

Zoberme si výstavbu plynovodu Urengoj – Pomary – Užhorod (a ďalej cez Československo do západnej Európy). V Amerike ho nazvali Sibírsky, u nás – Bratstvo. Z obchodnej výmeny preň vylúčili ako tovar strategického určenia nielen turbíny do kompresorových staníc, ale aj plynovodné potrubie.

Dnes si už málokto spomenie, že výstavba prvej línie tohto transkontinen­tálneho plynovodu, dlhého takmer 4 500 kilometrov, sa v dôsledku spomínaných opatrení spomalila o dva a pol roka.

Ale podobne ako dnes, ani vtedy sa Spojeným štátom dlho nedarilo presvedčiť svojich európskych spojencov, aby ich firmy zastavili dodávky "citlivých“ zariadení a technológií do ZSSR či jednostranne vypovedali už podpísané kontrakty.

"Navrhol som prezidentovi, aby požadoval kontrolu obchodu všetkých západoeurópskych spoločností,“ spomína Robinson, "a to vrátane britskej John Brown Engineering, ktorá naďalej dodávala Sovietom svoje výrobky, nehľadiac na námietky USA.“

Spojené štáty dôvodili, že väčšina týchto strojových zariadení a technológií sa vyrába na základe amerických licencií. V praxi však takýto zákaz znamenal vlastne uznanie extrateritoriálnej platnosti zákonov USA vo vzťahu k európskym štátom. "Niečo také sa stalo prvýkrát práve počas konfliktu okolo Sibírskeho plynovodu,“ prízvukuje Robinson.

Európskym firmám, ktoré sa odmietli podriadiť, znemožnili prístup na trh Spojených štátov. Pre tri "neposlušné“ spoločnosti to znamenalo bankrot.

Sovieti sa pokúšali sami vyrobiť 25-megawattové plynové turbíny, potrebovali však do nich rotory zložitej konštrukcie, ktorých výrobu vtedy vo svete zvládala iba americká spoločnosť General Electric. Keďže s ňou sa nedalo dohodnúť, obrátili sa s veľmi lákavou ponukou na Francúzov.

Washington musel vyvinúť na Paríž mimoriadny tlak. "Pokus nahradiť americké zariadenie v konečnom dôsledku Moskve nevyšiel,“ sucho konštatuje bývalý Reaganov poradca.

Podľa ruskej historičky Jeleny Ponomariovovej sa však táto záležitosť nevyčerpala dôsledným obchodným embargom: "Chýbajúce súčasti do plynových turbín potom ZSSR nakúpil od istej sprostredkova­teľskej firmy, čím sa akoby podarilo obísť ekonomické sankcie Západu. Až vyšlo najavo, že sú to nepoužiteľné nepodarky a ich dodávateľ bol jedným z tých fiktívnych podnikov, ktoré vtedy ,zriaďovala' v zahraničí CIA.“

Ponomariovová, profesorka na známej diplomatickej akadémii MGIMO v Moskve, je presvedčená, že zjavná i tajná ekonomická vojna USA proti ZSSR spôsobila vážne ťažkosti celej sovietskej ekonomike. Odvoláva sa pritom aj na zistenia svojho amerického kolegu Petera Schweizera. Podľa neho Západ v rámci špeciálnych operácií poskytoval sovietskym odborníkom "falošné alebo čiastočne falošné dáta a informácie, ktoré ich viedli k nesprávnym technologickým riešeniam“.

A tak nečudo, že prvá línia transkontinen­tálneho plynovodu z Urengoja do západnej Európy meškala. A druhá línia Bratstva sa ani nezačala stavať, hoci práve od nej si Sovieti sľubovali najvyššie devízové príjmy. (Nahradil ju až Nord Stream, ktorý od roku 2011 privádza ruský plyn do Európy po dne Baltického mora a vyhýba sa Ukrajine).

Keď zúrila studená vojna

Samozrejme, to všetko treba vidieť v širšom dobovom kontexte. Písal sa rok 1984. V Českos­lovensku a NDR rozmiestnili Sovieti rakety SS-22 ako reakciu na rozmiestnenie amerických striel stredného doletu Pershing v piatich členských štátoch NATO. Predchádzala tomu invázia Sovietov do Afganistanu (1979) a vyhlásenie výnimočného stavu v Poľsku po akciách tamojšej Solidarity (1981).

Prezident Reagan vyhlásil krížovú výpravu proti "ríši zla“ a dal jasne najavo, že v tomto ťažení ho nič nezastaví a nepristúpi na žiadne kompromisy.

"Urobíme všetko, aby Sovieti mali redšiu polievku,“ tak sa vyjadril jeden z členov Reaganovho tímu. Išlo o to, prerušiť "prísun kyslíka pacientovi“, ktorý sa už aj tak nachádzal v ťažkom stave (čo sa týka ekonomiky a financií). A zemný plyn bol pre Rusko vtedy – napokon ako aj dnes – hlavným zdrojom príjmov štátneho rozpočtu.

Bez neho stroskotávali ambiciózne sovietske plány v zbrojení i vo zvyšovaní životnej úrovne obyvateľstva. Odhaduje sa, že zmarenie výstavby Sibírskeho plynovodu znamenalo pre Moskvu stratu 15–20 miliárd dolárov.

(Tento prípad nemôže nepripomínať – aj keď len vzdialene – súčasnú situáciu s pokusmi USA a EÚ zablokovať výstavbu iného plynovodu – South Stream, ktorým chce Gazprom dodávať plyn do západnej Európy cez Čierne more a Balkán).

Spojeným štátom sa napokon podarilo pred 30 rokmi presvedčiť európskych spojencov, aby ruským „modrým palivom“ uspokojovali maximálne tretinu svojej spotreby. Muselo sa kvôli tomu osvojiť s vysokými nákladmi nálezisko Troll na západnom pobreží Nórska. "Bola to však takpovediac prirážka za bezpečnosť a nezávislosť,“ myslí si Robinson.

Isteže, meškanie prvej línie plynovodu Bratstvo a zmarenie výstavby jeho druhej línie ekonomicky poškodilo aj bývalé Československo (a po jeho rozpade i oba nástupnícke štáty). Stačí si spočítať priemerné ročné poplatky za tranzit plynu cez naše územie, aby sme zistili predpokladanú stratu.

Zúrila však studená vojna a bývalý spoločný štát Čechov a Slovákov v nej stál na druhej strane barikády. V zoznamoch CoCom sa preto nachádzal medzi "nebezpečnými“ či "zakázanými“ krajinami, do ktorých sa nesmel vyvážať strategický tovar. Ako sa dodnes nesmie do Severnej Kórey. Alebo na Kubu.

Ale najprv si dešifrujme skratku CoCom.

Pozor, CoCom to zakázal!

Koordinačný výbor pre kontrolu vývozu tovaru strategického významu – tak znel plný názov tejto organizácie, ktorá vznikla už v roku 1949 a združovala postupne 17 krajín, zväčša členských štátov NATO, spolupracovali s ňou však aj ďalšie, napríklad Fínsko alebo Rakúsko.

Sídlo mal CoCom v Paríži a vypracovával zoznam tovaru (vrátane technológií), ktorý sa nesmel vyvážať do štátov sovietskeho bloku. Zoznam nebol verejne dostupný a menil sa podľa toho, či vo vzťahoch medzi Východom a Západom práve prituhlo, alebo nastal dočasný odmäk.

Najmä na začiatku 50. rokov minulého storočia, keď hrozil svetový ozbrojený konflikt, mal zoznam CoCom-u priam nepreberné množstvo položiek. Západné štáty vtedy uvalili embargo na vývoz do krajín sovietskeho bloku – a teda aj do Československa – dokonca bavlny, kaučuku, farebných kovov a ďalších surovín.

Dovoz bolo treba nahradiť ich ťažbou z vlastných zdrojov. Tým skôr, že československý priemysel sa rýchlo militarizoval a menil na "kováčňu“ celého bloku.

Kde však vziať domáce suroviny, keď ich jednoducho v útrobách tunajšej zeme niet? Omyl! Na medzinárodnej porade v Moskve 23. júla 1951 Josif Stalin predsa povedal: "Som presvedčený, že v ČSR sú takmer všetky farebné kovy a prísady nevyhnutné na výrobu ušľachtilej ocele a na legovanie, napríklad molybdén. Je však potrebné, aby sa vláda dôslednejšie zaoberala otázkou plného využitia miestnych zdrojov a urobila dôrazné a včasné opatrenia na nápravu.“

Bola to vlastne kritika práce politického vedenia v Československu, pričom z úst "veľkého vodcu a učiteľa“ . Jej dôsledky približuje Michal Štefanský z Historického ústavu SAV. "Odniesli si to pracovníci geologického prieskumu, obvinili ich zo sabotáže.“

Napríklad v decembri 1958 zatkli skupinu geológov z podniku Banský prieskum, ktorý vtedy sídlil v Turčianskych Tepliciach. Dôvod? Vraj popierali existenciu ložiska antracitu v Zemplínskych vrchoch. Darmo neskorší podrobný geologický prieskum dal obžalovaným za pravdu. Krajský súd v Košiciach dvoch z nich odsúdil na niekoľkoročné nepodmienečné tresty.

"Malo to aj ďalšie neblahé dôsledky,“ dodáva Štefanský, "niektorí geológovia v snahe vyhnúť sa takýmto vykonštruovaným obvineniam potom radšej nadhodnocovali zásoby ložísk.“

Alebo si ich dokonca vymýšľali. Ako súdruh Stalin…

Ako prelomiť západné embargo

Neskôr, počas technologickej revolúcie, hrala prím v zozname CoCom-u výpočtová technika a mikroelektronika. Na Západe na ňu platilo vo vývoze do socialistických krajín prísne embargo.

O embargu na dovoz mikroelektroniky zo Západu... Foto: SAV.SK
SAV, Ivan Plander, Ivan Kočiš O embargu na dovoz mikroelektroniky zo Západu by vedel dlho rozprávať tvorca prvého slovenského počítača profesor Ivan Plander (na snímke z roku 1973 pri funkčnej vzorke počítača stojaci s Ivanom Kočišom).

Hľadali sa však cesty, ako ho obísť. Spomína profesor Ivan Plander, autor prvého slovenského počítača tretej generácie RPP-16, ktorý vznikal vo vtedajšom Ústave technickej kybernetiky SAV: „Embargo sme vtedy prelomili vďaka kolegom z Dánska, odkiaľ sme predtým doviezli jeden počítač dánskej výroby. Vysvetlil som im, že na dokončenie RPP-16 potrebujeme integrované obvody, ktoré Tesla Rožnov začne vyrábať až o rok, možno o dva roky. Dáni nám tie americké súčiastky dodali ako náhradné pre ich, dánsky počítač. Hoci vedeli, že ich potrebujeme do nášho. Za to som im dodnes vďačný.“

To sa však už písali 70. roky minulého storočia a v medzinárodných vzťahoch nastalo určité uvoľnenie. Opäť prituhlo po nástupe Reaganovej administratívy v roku 1981, ale aj vtedy sa vyskytovali prípady porušenia predpisov CoCom-u. Ak však vyšli najavo, nasledovali prísne postihy.

Známy je prípad dvoch kooperujúcich firiem – japonskej a nórskej. Ich dodávky súčastí do numericky riadených obrábacích strojov v rokoch 1982–1984 prispeli zrejme aj k výraznému zlepšeniu schopnosti sovietskych ponoriek vyhnúť sa odhaleniu protivníkom. Spojené štáty potrestali japonskú firmu zákazom dovozu jej výrobkov na americký trh.

V tom čase sa prehĺbilo aj zaostávanie súčiastkovej základne pre výpočtovú techniku v Československu, najmä jej miniaturizácie. Spoza železnej opony sa totiž nedalo doviezť takmer nič. Členské štáty CoCom-u sa obávali, že sa to použije v tunajšom zbrojnom priemysle. Podľa amerických zistení patrilo Československo v polovici 80. rokov medzi piatich najväčších exportérov vojenského materiálu a výzbroje.

Pred 20 rokmi CoCom ukončil činnosť a vystriedalo ho tzv. Wassenaarské usporiadanie (WA) pre kontrolu vývozu konvenčných zbraní a technológií s dvojakým použitím. V tom istom roku 1994 sa Spojené štáty rozhodli plne liberalizovať export špičkových telekomunikačných a počítačových zariadení. Výroba počítačov na Slovensku však kapitulovala pred zahraničnou konkurenciou už o päť rokov skôr.

Tvrdé, alebo inteligentné sankcie?

V 90. rokoch začalo medzinárodné spoločenstvo využívať v reakcii na protiprávne správanie jednotlivých štátov tzv. chytré, "inteligentné“ alebo cielené sankcie.

Tie sa na rozdiel od necielených či komplexných sankcií zameriavajú iba na štátnych predstaviteľov, na politické elity, o ktorých sa predpokladá, že sú zodpovedné za ono protiprávne konanie. Naopak, šetria či minimalizujú negatívny dosah na civilné obyvateľstvo. Medzi takéto postihy patrí aj zmrazovanie účtov v zahraničných bankách alebo neudeľovanie víz.

V poslednom čase – a najmä v súvislosti s ukrajinskou krízou – sa však ozýva volanie „pritvrdiť“ a nasmerovať sankcie hlavne proti firmám, bankám a celým sektorom ruskej ekonomiky. V tomto duchu sa nedávno vyjadril napríklad John Boehner, predseda Snemovne reprezentantov amerického Kongresu.

Evokuje to spomienky na Reaganovu stratégiu a oživuje predstavy, že práve ekonomické sankcie spôsobili vtedy rýchly kolaps Sovietskeho zväzu a rozpad východného bloku. Ale bolo to naozaj tak? Názory priamych aktérov tejto politiky, ale aj historikov a politológov sa naďalej rozchádzajú.

Zväčša síce priznávajú, že ekonomický tlak Západu na ZSSR (nielen s pomocou CoCom-u, ale aj Saudskej Arábie, ktorá zvýšenou ťažbou ropy vyvolala prudký pokles jej svetových cien) zohral svoju úlohu, ale bol podľa nich iba jedným z faktorov.

Raymond Garthoff, bývalý americký diplomat a v súčasnosti výskumný pracovník Brookings Institution, si dokonca myslí, že tlak Západu „znamenal predĺženie studenej vojny a existencie sovietskeho režimu“.

V úvode sme priblížili názor Robinsona, ďalší z bývalých Reaganových poradcov pre otázky národnej bezpečnosti Richard Pipes je však presvedčený, že krach Sovietskeho zväzu spôsobili "Afganistan, Černobyľ a Michail Gorbačov“.

Známy americký historik Mark Kramer prišiel po dlhoročnom výskume k záveru, že "Gorbačovova vlastná politika viedla k makroekonomickej nerovnováhe a rozkolísanosti, prudko rastúcej inflácii, obrovským nedostatkom a výpadkom v zásobovaní, k znižovaniu majetku a výnosov podnikov a k rýchlemu rastu zahraničného dlhu“. Najmä v dôsledku tejto politiky nastala podľa Kramera "destabilizácia ekonomiky a skutočná ekonomická kríza v rokoch 1990 a 1991“.

Zaujímavé, s veľmi podobným hodnotením perestrojky vystúpili viacerí „Gorbyho“ spolupútnici a neskorší strojcovia nepodareného puču, vrátane bývalého šéfa KGB Vladimira Krjučkova. Človeku pri čítaní ich pamätí nevdojak napadne myšlienka: A má vôbec zmysel trestať sankciami veľmoci? Veď sa dokážu zničiť aj samy!

© Autorské práva vyhradené

21 debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #Rusko #USA #sankcie #Ukrajina #kríza na Ukrajine