November 1944, útok na nemecké ciele v okupovanom Holandsku. Bojové lietadlo, ktoré riadilo vojenské eso, sa pokúsilo o núdzové pristátie. Stroj, ťažko poškodený protivzdušnou obranou, však havaroval tak, že pilot zahynul. Pochovali ho ako „neznámeho Angličana“. Neskôr si ho zmýlili s belgickým stíhačom a pravda sa objavila až po dlhých rokoch. Hrob patril Ottovi Smikovi, najslávnejšiemu Slovákovi v britskom Kráľovskom letectve (RAF). Celkovo v ňom pôsobilo 321 príslušníkov pochádzajúcich zo Slovenska.
Spitfire, originálny historický typ stíhačky, v ktorej lietal Smik, pretne nebo nad Bratislavou aj s jeho iniciálkami na plášti túto stredu podvečer (18. júna). Rachot motorov symbolicky pozdraví hrdinu nad cintorínom v Slávičom údolí, kam boli v roku 1994 po exhumácii uložené jeho telesné pozostatky. Spitfire potom zamieri popri Dunaji k Námestiu Milana Rastislava Štefánika v areáli Eurovea, kde bude odhalená pamätná tabuľa padlým československým letcom, ktorí v RAF bojovali za oslobodenie Európy od nacizmu. Deň predtým im pribudne pocta aj v Prahe – bronzový pamätník v podobe okrídleného leva. Slávnosť v Bratislave sa uskutoční v čase 16.45 – 17.30.
Statoční muži
Autor myšlienky uctiť si Čechov a Slovákov v RAF (dokopy ich bolo takmer 2 500) je Euan Edworthy. Brit, ktorý 17 rokov žije v Prahe. „Otec, ktorý bol dôstojník RAF, mi často pripomínal hrdinstvo československých letcov. Rozhodol som sa preto vytvoriť trvalú spomienku na statočných mužov, ktorí dosiahli obdivuhodné úspechy v bojoch proti Luftwaffe,“ zdôraznil Edworthy.
Do fondu na tento účel sa podarilo vyzbierať takmer 100-tisíc libier, čo je približne 120-tisíc eur. „Prispelo viac ako 50 firiem a jednotlivcov,“ poznamenal britský vojenský pridelenec Andrew Shepherd. Väčšina peňazí putovala na zhotovenie leva z bronzu v Prahe, zvyšok na projekt v Bratislave. „Umiestnenie pamätnej tabule je nielen spomienkou na statočných vojakov, ale aj oslavou priateľstva medzi našimi národmi,“ dodal Shepherd.
Vyhnanci bez rodiny
Nažive je len hŕstka spojených so Slovenskom, ktorí bojovali v RAF proti nacizmu. „Angličania k nám boli úžasní. Po všetkých strastiach a zúfalstvách boli Česi a Slováci vyhnanci bez rodiny a oni nám podali pomocnú ruku. Nemali sme kam ísť. Celá Európa bola obsadená. Lietali sme pre Britániu a jej ľudia sa k nám správali ako rodina. Keď nás prevelovali v rámci Anglicka, chodili sme na obedy k miestnym,“ spomína 91-ročný Milan Píka, rodák z Hraníc na Morave, ktorý žije v Bratislave.
Ivan Schwarz, ktorý sa krátko po skončení vojny usadil v Londýne, zdôrazňuje, aký význam mali československí letci pre Britániu. „Naši už nazbierali skúsenosti, lebo predtým boli mnohí vo Francúzsku alebo v Poľsku. Naopak, Briti, iba narukovali,“ objasnil 90-ročný rodák z Bytče. V Českej republike v Havlíčkovom Brode žije ešte 98-ročný Imrich Gablech, ktorý pochádza z Hrachovišťa na Slovensku. Po vyhlásení slovenského štátu emigroval s lietadlom do Poľska. Robil inštruktora, po nacistickom napadnutí krajiny sa postavil na odpor a neskôr, paradoxne, keď Sovietsky zväz zaútočil na východné poľské územie, skončil v gulagu. Našťastie sa dostal stadiaľ preč – do Anglicka (na základe dohody o repatriácii medzi exilovou československou vládou a moskovským vedením). „S prácou pilota som sa však musel rozlúčiť. Zapríčinilo to zhoršené zdravie z gulagu. Napriek tomu som v RAF pôsobil – ako príslušník pozemného personálu, konkrétne ako štartér,“ poznamenal dávnejšie Gablech.
Aj práca na zemi bola, samozrejme, dôležitá. Gablech napríklad dokázal úžasnú šikovnosť, keď musel počas jednej hodiny naviesť na pristátie až sto bombardérov. Leteckú prevádzku riadil v týchto napínavých chvíľach ako jediný.
Aké boli začiatky
Schwarz odišiel do Británie bez toho, aby tušil, že jeho kroky povedú do armády. Otec ho poslal do Anglicka do školy. „Vypukla však vojna a ja som sa rozhodol narukovať. Prihlásil som sa napriek tomu, že som mal len 16 rokov,“ spomína. Dôstojníkov oklamal. Uverili, že už má o dva roky viac ako v skutočnosti. „Bol som totiž vyšportovaný, hrával som hlavne vodné pólo,“ vysvetľuje.
Po zaradení do výcviku sa neskôr dostal z letectvu: „Zelenú uniformu som si vyzliekol a vymenil som ju za modrú.“ Zoznamoval sa s komunikačným spojením, osvojil si guľometnú paľbu z lietadla a tak sa stal pripraveným bojovať v RAF proti nacistom.
Píka sa dostal do Británie v roku 1940. Jeho otec Heliodor, generál, odišiel po okupácii Československa do Rumunska, aby sa pripravil na protinacistický odboj. „S mamou som prišiel za ním na falošné doklady. V Rumunsku som sa už začal orientovať, lebo dovtedy som sa nezaujímal o politiku. Chcel som niečo urobiť, aby som sa zapojil do boja proti Adolfovi Hitlerovi,“ rozpráva Píka.
Jeho otec vybavoval pasy československým utečencom na francúzskom konzuláte a posielal ich do Francúzska. „Tlačil som na neho a tak podľahol. Videl, že ani Rumunsko sa nevyhne nátlaku Nemecka,“ pokračuje Píka. Pri odvode do francúzskej cudzineckej légie však neuspel. „Povedali mi, že keď mám len 17 rokov, nemôžu ma prijať. Aby som prišiel, keď budem dospelý,“ poznamenáva. Plukovník Josef Berounský, veliteľ československých letcov vo Francúzsku, ho onedlho zobral do Británie. „Na lodi smerom z Bordeaux k britským brehom sme mali kefku na zuby a to bolo všetko,“ spomína Píka. V Británii vtedy zobrali do armády už všetkých: „Nezaujímalo ich, či mám sedemnásť, alebo osemnásť rokov. Tak som sa ocitol v RAF. Ani som nevedel ako.“
Na uniforme nosil anglický názov Czechoslovakia. Spočiatku nemal žiadne zaradenie „Začínal som od piky. Zametal som v hangároch, upratoval v kanceláriách, kúril.“ Po príchode neovládal angličtinu: „Vedel som len niekoľko základných výrazov. Hello, good night, good bye, I love you. Nič viac.“ Od kamarátov však postupne začal chytať slová a do cudzieho jazyka sa dostal. Urobil si zrýchlenú maturitu a túžil pridať sa k pilotom. „Musel som prejsť lekárskou prehliadkou. Zistili mi nevyliečiteľnú očnú chybu. V určitom zoskupení nerozpoznávam farby. Verdikt znel, že som neschopný lietať. Bol som sklamaný, vlastne úplne rozčarovaný,“ opisuje Píka nepríjemnú chvíľu.
Pôsobenie v RAF
Smik, ktorý padol v boji vo veku 22 rokov, bol jedným z najmladších a najuznávanejších pilotov v RAF. Zostrelil 9 nemeckých lietadiel Messerschmidt a Focke Wulf a tri rakety V-1, čím sa stal piatym najúspešnejším medzi československými letcami. Kráľ Juraj VI. mu udelil najvyššie letecké vyznamenanie, ktoré dostali len dvaja ďalší cudzinci.
Schwarz, pôsobiaci ako navigátor, technik a hlavne palubný strelec, si pripísal na svoj účet obdivuhodných 1 200 hodín v priamom bojovom nasadení. „Či som mával strach? Vojenský letec ho musí hodiť za hlavu. No, samozrejme, že to bolo náročné. Raz sa stroj so mnou kolmo rútil k zemi, ale našťastie sa podarilo vyrovnať dráhu letu do normálu. Boli to sekundy, ktoré ma delili od smrti,“ hovorí Schwarz.
Silný ohlas v Británii vyvolal zásah československej posádky so Schwarzom koncom roku 1944. Letci si takpovediac 27. decembra dali dodatočný vianočný darček. „Potopili sme nemeckú loď Alsterufer. V bombardéri som bol horný strelec. Moja paľba bola úspešná,“ pochvaľuje si vynikajúcu operáciu proti nepriateľovi. Likvidácia plavidla mala veľký význam, pretože prepravovalo strategický náklad z japonského prístavu Kóbe do Bordeaux, čiže k brehom mesta, ktoré nacisti vtedy okupovali.
Píka po sklamaní, že sa nemôže uplatniť v letectve, požiadal o prevelenie do Sovietskeho zväzu, pretože vedel, že sa tam nachádza jeho otec. O niekoľko dní si to však rozmyslel. Mladý muž, ktorý navštevoval kurz pre leteckých navigátorov bombardérov, bol nakoniec vymenovaný do hodnosti poručíka RAF a zaradený ako dôstojník k Československému doplňovaciemu stredisku v Cosforde. Funkciu pobočníka veliteľa vykonával až do konca vojny.
Povojnové osudy
Neuplynulo veľa času od víťazstva nad nacizmom a z hrdinov sa stali vo vtedajšom Československu zatracovaní ľudia s prívlastkami špión, zradca a podobne. Komunistický režim takto nálepkoval účastníkov západného odboja.
Schwarz veľmi rýchlo vycítil, že niečo prestáva byť v poriadku. Bolo to pritom v čase, keď sa ešte nikomu ani len nesnívalo o možnosti vymyslených súdnych procesov s najťažšími rozsudkami. „V roku 1946 som pracoval v letovej prevádzke na pražskom letisku. Dopoludnia prišiel za mnou chlapík, že potrebuje mojich ľudí na politické školenie. Odmietol som, veď bola špička. Povedal som mu, že má dve možnosti – dvere alebo okno,“ hovorí Schwarz. Podozrenia zo zlého smerovania štátu pribúdali, a preto sa rozhodol odísť späť do Británie, kde aj demobilizoval. Píkovho otca Heliodora čakala po komunistickom prevrate tragédia. Obžalovali ho zo zrady a v júni 1949 popravili. Obesili ho v Plzni.
Jeho syn, pochopiteľne, na to nikdy nezabudne. „Počas nakrúcania jedného dokumentu sa ma pýtali, či nenávidím tých, čo sa po vojne podieľali na smrti otca. Povedal som, že s nenávisťou sa nedá žiť. Môžete odpustiť, ale nezabudnete. Nežijete však v nenávisti. S otcom som strávil posledných 12 hodín pred popravou. Spomínam si na to, akoby to bolo včera. Otcovo správanie – jeho pokoj a presvedčenie, to všetko je aj vo mne. Hovoril mi: Milan, nechci sa pomstiť, snaž sa ľuďom porozumieť, buď k nim dobrý. Keď príde vhodná doba a ona príde, tak očisti moje meno. A nezabúdaj na mamičku. Preto som aj neodišiel preč. Nemohol som za sebou spáliť mosty. Sľúbil som, že sa postarám o mamu,“ hovorí Píka.
Tieň nebezpečenstva sa vznášal aj nad ním. „Mimochodom, Slovensko mi zachránilo život. Ludvík Svoboda, v tých časoch minister národnej obrany, mi vravel, že musím zmiznúť, lebo inak skončím v Jáchymove v uránovej bani ako väzeň. Na Slovensku sa ma už nikto nepýtal, či som nejaký zradcovský kapitán zo Západu. Neskôr som na Slovensku podal žiadosť o obnovu súdu s otcom. Proces povolil ešte prezident Antonín Novotný. Potom prišli v lete 1968 Brežnevove okupačné vojská a ja som si myslel, že je koniec. Ale 13. decembra 1968 súd o otcovi vyhlásil, že je nevinný. V Prahe by sa to nepodarilo,“ spomína Píka.
A myšlienkový návrat do obdobia začiatku vojny? Píka zdôrazňuje, že odchod do Británie bola správna vec. „Neľutujem nič. Som hrdý na to, že som tam bol. Vlastenec je ten, čo niečo prežil a mal by to odovzdať ďalej. Dajme tomu, že by situácia bola taká istá ako v roku 1939. Som presvedčený, že mladá generácia by postupovala tak, ako sme konali vtedy my. Žijeme v inej dobe. Ľudia majú iné záujmy. Verím však, že keby bola republika ohrozená, zachovali by sa ako my,“ prízvukuje Píka.