Noviny pred sto rokmi olemovali čierne rámy

Pri výročiach od atentátu na arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este sa ako ilustračné zábery okrem fotografií najčastejšie využívajú titulné stránky dobovej tlače, ktoré veľkými písmenami oznamovali šokujúcu novinku zo Sarajeva.

29.06.2014 08:00
debata (10)

Ľudia však o vražde následníka trónu vedeli skôr, ako si prelistovali noviny. Podobne ako dnes tlač v aktuálnosti zaostáva za televíziou, rozhlasom či internetom, pred sto rokmi ju predbiehalo iné médium. Plagáty!

Aj preto v mimoriadnom vydaní Slovenského denníka (vyšlo deň po atentáte – v pondelok 29. júna 1914) po informácii o zavraždení Ferdinanda (v hrubom čiernom ráme) ďalej písali: „Týchto niekoľko krátkych slov čítali sme včera (v nedeľu) na výkladných skriniach tunajších časopisov, ale sprvu nechcel nik veriť na strašnú zvesť. Ale behom popoludnia prilietali Hyobove zvesti jedna za druhou.“

Titulná strana mimoriadneho vydania Slovenského... Foto: Univerzitná knižnica
František Ferdinand, noviny Titulná strana mimoriadneho vydania Slovenského denníka z 29. júna 1914.

Okrem spravodajských informácií o atentáte prinášali v slovenčine vychádzajúce noviny často aj prvé hodnotenie osobnosti zastreleného následníka trónu. Národnie noviny vyšli napríklad v utorok 30. júna s textom (tiež v hrubom čiernom ráme): „Jeho Výsosti korunného princa Franca Ferdinanda, ktorý bol nádejou pre milióny národov, trpiacich v prevrátených pomeroch rakúsko-uhorskej monarchie, niet viacej medzi živými. Najatí zločinci zavraždili ho i s manželkou, Jej Výsosťou Žofiou, 28. júna v Sarajeve.“

Slovenský denník už o deň skôr Ferdinanda hodnotil takto: „Nebol slepo zaľúbený ani do Nemcov ani do Maďarov a keby bol mohol, iste by bol nejeden šovinistický výkon nemeckomaďarskej nadvlády zamedzil, ktorá nadvláda privádza práve ríšu na pokraj záhuby. Ohľadne Františka Ferdinanda boli síce mienky rozdielne. V Čechách nebol veľmi populárny, ani u Juhoslovanov, ale všetky utlačené národy čakali s dychtivosťou na jeho príchod, lebo on neraz, keď i nie oficiálne, ale privátne dal znať, že bude vládnuť rozumne.“

S čiernym rámom a oznámením o úmrtí Františka Ferdinanda s manželkou vyšla aj prvá strana júlového čísla ženského časopisu Živena. Potom však už nasledoval bežný obsah – napríklad Ťapákovci na pokračovanie. Pohotoví boli aj vydavatelia vtedy obľúbených pohľadníc. Vďaka projektu Europeana 1914–1918 môžeme na internete nájsť pohľadnicu s fotografiou arcivojvodu s manželkou a textom „5 minút pred atentátom“. Poštová pečiatka na druhej strane dokazuje, že bola odoslaná už týždeň po tragédii!

Titulná strana časopisu Živena z júla 1914 Foto: Univerzitná knižnica
František Ferdinand, noviny Titulná strana časopisu Živena z júla 1914

Robotnícke noviny, ktoré vychádzali každý štvrtok, priniesli zvesť o atentáte až 2. júla – s menším titulkom a bez čierneho rámu. Už v prvých odsekoch spojili aktuálnu tému so svojou ľavicovou agendou: „Kde kto ľutoval nešťastné deti následníka trónu, ktoré v mladom veku utratiť museli takým strašlivým spôsobom svojich rodičov, a ľudský cit búril sa proti útočníkom. Práve tak ako pri hrozných katastrofách, keď nenásytný kapitalizmus v svojom šialenstve jediným okamihom pozbaví tisíce detí otcov a živiteľov.“

Dvorný smútok

Reakcia Robotníckych novín bola príznačná. Prvé dni po atentáte noviny ešte nehovorili o predzvesti veľkej či dokonca svetovej vojny. Rôzne politické a spoločenské zoskupenia skôr kalkulovali, čo atentát zmení v ich záujmoch. Vo všeobecnosti však v informáciách panoval chaos, noviny museli dementovať viacero poplašných správ. „Rozchýrilo sa, že Srbi vyhodili rakúsko-uhorský konzulát v Belehrade do vzduchu. Ukázalo sa, že na tomto chýru nieto ani len za mak pravdy,“ písalo sa krátko po atentáte.

Prvotný šok za pár dní vystriedal smútok. Úradne dokonca označený za dvorný smútok. Ako písali noviny začiatkom júla 1914: „Za Jeho cisársku a kráľovskú Výsosť rakúskeho arcikňaza Franca Ferdinanda na najvyšší rozkaz bude dvorný smútok od 3. júla do 13. augusta, od 3. do 30. júla bude hlboký smútok, potom za dva týždne voľnejší.“ Ako dnes vieme, ešte predtým, než sa začal oficiálny voľnejší smútok, spustil rakúsko-uhorský panovník František Jozef I. vyhlásením Mojim národom prvú svetovú vojnu, ktorá priniesla smútku až-až.

Ale nepredbiehajme. Vráťme sa k hlbokému predvojnovému smútku. Atmosféru vo Viedni po príchode smútočného vlaku opísali v reportáži Národnie noviny zo 4. júla 1914: „Príchod vlaku na južné nádražie vo Viedni stal sa všeobecnou smútočnou manifestáciou celej Viedni. Státisíce obecenstva očakávalo príchod od nádražia až po vnútorné mesto. Kondukt šiel od nádražia cez námestie Schwarzenberga a Ringstrasse k Burgu. Obecenstvo tvorilo všade hustý špalír, snímalo klobúky v nemom ustrnutí.“

Redaktor novín zdôrazňuje, že všade panovalo ticho, hoci sa na viedenských námestiach i uliciach nachádzalo asi stotisíc ľudí. Pravda, nie všetci pohreb stihli… „V poslednom momente nemecký cisár Wilhelm odhodlal sa neísť do Viedne na pohreb korunného princa následkom telesnej indispozície,“ písali Národnie noviny. „Pri parusových plavbách v Kiele sa prestydol a potom šiel na prechádzku koňmo, veľmi rýchlo jazdil, tak že dostal úsad, pre ktorý nemôže na železnicu.“

Noviny sa navzájom predbiehali v opisoch smútku. Slovenský denník opísal pomery, ktoré zavládli v armáde: „Na znak smútku každý dôstojník a vojenský úradník nosí na ľavom ramene čiernu stuhu. Vojenské hudby nehrajú, pri vyrukovaniach sa netrúbi ani nebubnuje. Dôstojníkom a vojakom sa zabraňuje navštevovať zábavné miestnosti. Zbranná moc, ktorú nebohý tak podporoval, posilňoval, ktorej venoval celú svoju pozornosť i prácu, žiali úprimne za Františkom Ferdinandom.“

Mojim národom

Až druhý týždeň po atentáte sa na stránkach novín začalo výraznejšie skloňovať slovo vojna. Napokon, nebola to nová téma. Blížiaca sa veľká vojna sa z článkov v dobovej tlači dala vytušiť prinajmenšom už od začiatku roku 1914. Vo štvrtok 9. júla vyšli Robotnícke noviny s hlavným titulkom: Válečné štvanice, ktorý sa začínal slovami: „Smrť následníka trónu prejavila svetu, v akom zúboženom stave a rozvrate je monarchia rakúsko-uhorská a ako je celý náš politický život na psom tridsiatku.“

Titulok Svetová vojna sa v novinách prvýkrát... Foto: Univerzitná knižnica
Robotnícke noviny, 1. svetová vojna Titulok Svetová vojna sa v novinách prvýkrát objavil až v septembri 1914.

Otvorene tiež písali o hrozbe konfliktu: „Po neúspechoch našej zahraničnej politiky a všeobecnom debaklu vnútorného politického žitia rakúsko-uhorskej monarchie, pozdáva sa nám, akoby sa vládnuce kruhy boli už spriatelili s tou myšlienkou, že z terajšej šlamastiky ríša sa nevyslobodí inakšie, než – vojnou. Preto robia všetko, aby nás len voštvali do vojny so Srbskom. Proti takejto katastrofálnej politike treba sa s najväčšou dôraznosťou postaviť.“

Národnie noviny zase 18. júla vyšli s článkom s titulkom Nervozita, ktorý zachytil paradox horúceho leta a chladu neodvratného konfliktu. „Leto sa blíži k zenitu, kúpele sú plné hostí, železnice preplnené cestovateľmi, ale o idyle a tichosti vysokého leta nemôže byť ani reči.“ Kým v tomto článku sa ešte len rozoberali možné scenáre medzinárodných konfliktov, čím viac sa blížil osudný dátum 28. júla 1914, tým častejšie sa objavoval jeden konkrétny scenár – vojny so Srbskom.

Na prahu prvej svetovej vojny písali Národnie noviny o aktuálnej situácii takto: „Za poldruha dňa zbehlo sa toľko udalostí, že človek vlastne nevie, kam hľadieť a čo počúvať, celkom akoby mal pred zrakom veľký kaleidoskop, ale súčasne musel by počúvať i symfóniu veľkého orchestra. Telegraf a telefón je dňom-nocou v práci, roznáša správy na všetky strany, ovšem zväčša falošné, vymysleniny a nie fakta. Všade počuť poplašné chýry – vojna! vojna! Peštianski žurnalisti vyhodili do povetria už i most na Dunaji…“

Spleť senzačných správ prerušila až jedna príliš jasná. „Najvrelejšou Mojou túžbou bolo, aby som posledné Moje roky z Božej milosti obetoval dielam mieru a Moje národy zachoval pred obeťami a ťarchami vojny. Prozreteľnosť inak určila,“ písalo sa v známom vyhlásení panovníka Františka Jozefa I. Predtým, než sa dostal text Mojim národom na titulné stránky novín, mohli si ho ľudia prečítať (podobne ako prvú správu o smrti Františka Ferdinanda) na plagátoch vo výkladoch úradných budov či na stĺpoch s oznamami.

Veľká vojna

Presne takýmto spôsobom sa o vojne dozvedel aj dobrý vojak Švejk, postava najznámejšieho románu Jaroslava Haška: „Já jsem se rozčílil, kdy jsem viděl, že všichni čtou ten manifest o vojně a nejeví žádnou radost. Žádný volání slávy, žádný hurá, vůbec nic, pane rado. Tak jako kdyby se jich to vůbec netýkalo. A tu já, starý voják od jednadevadesátýho regimentu, nemoh jsem se na to dívat, a tak jsem vykřikl ty věty – Nazdař císaři Františkovi Jozefovi. Tahle vojna je vyhraná!“

Haškova irónia je namieste. V českých, ale ani slovenských národoch vojna nevyvolávala masové nadšenie či prejavy vlastenectva k rakúsko-uhorskej monarchii. Aj preto sa pre slovenský ľud časom stali oveľa očakávanejším a cennejším čítaním (než noviny korigované úradmi a propagandou) pohľadnice z frontu. Amália Vladová napríklad do projektu Europeana 1914–1918 pridala niekoľko pohľadníc, v ktorých jej mame vyznávali lásku vojaci rakúsko-uhorskej armády.

Jedna z pohľadníc z frontu od nápadníka matky... Foto: EUROPEANA/Amália Vladová
1. svetová vojna, pohľadnica Jedna z pohľadníc z frontu od nápadníka matky Amálie Vladovej. Odoslaná v roku 1917.

„Kým si mama vybrala za ženícha môjho otca, Jána Markecha, bola neustále objektom záujmu viacerých nápadníkov z dediny. Počas svetovej vojny dostávala od mladíkov, ktorí boli odvedení na front, množstvo ľúbostných listov a pohľadníc,“ povedala zberateľom dát. Okrem listov z frontu však aj do slovenských domácností začali až pričasto prichádzať aj oznámenia o úmrtí. V novinách sa totiž časom nepísalo len o vojne so Srbskom, ale o európskej a v septembri už o svetovej vojne. V histórii sa jej najskôr hovorilo veľká, až napokon prvá svetová…

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #1. svetová vojna #František Ferdinand #atentát na následníka trónu