Veľká vojna zmenila svet na nepoznanie

Bola to vojna, ktorá prvýkrát zasiahla do každodenného života más civilného obyvateľstva. Aj preto svet po nej už nemohol byť ako predtým.

30.06.2014 07:00
viedeň, vojna, prvá svetová vojna Foto:
Ženy, deti, starí ľudia a oslobodení od brannej povinnosti sa museli o seba postarať sami. Na fotografii záber z predaja chleba na viedenskej Thaliastrasse.
debata (4)

Takto charakterizuje prvú svetovú vojnu (nazývanú kedysi Veľkou vojnou) historička Gabriela Dudeková. Ona sama sa venuje predovšetkým jej sociálnym dejinám a výsledky výskumu približuje aj v prednáškovom cykle určenom pre širokú verejnosť, ktorý pripravil Historický ústav SAV spolu s mimovládnou organizáciou Via Cultura. Kinosála Pisztoryho paláca v Bratislave, kde sa prednášky konajú raz za mesiac, býva plná, diskusia po nich – veľmi živá.

Tvrdíte, že prvá svetová vojna bola iná, ako predchádzajúce vojny. V čom bola iná okrem svojho globálneho rozmeru?
Bola to veľká ruptúra, náhly dejinný zlom. Dovtedy síce tiež platila všeobecná branná povinnosť, ale nikdy sa neuplatnila v takom rozsahu… Za prvej svetovej vojny povolali do zbrane tisíce záložníkov.

To sa stalo prvýkrát?
Prvýkrát, čo sa nemohlo neprejaviť na ekonomike krajiny a na celom živote v zázemí. Vyžadovalo to inú mobilizáciu hmotných rezerv, iné zásobovanie frontu, bolo nutné vytvárať obrovskú sieť vojenských nemocníc, zásobovacích centrál, ale napríklad aj zajatecké tábory. Na to treba techniku, organizáciu, dopravu, infraštruktúru.

Slováci žili pred 100 rokmi v habsburskej monarchii a v jej rámci v Uhorskom kráľovstve. Ako im vysvetľovala na začiatku vojny jej zmysel oficiálna Viedeň a následne i Budapešť?
Označili ju za obrannú vojnu. Veď „nám zabili Ferdinanda”, následníka trónu, čím ohrozili "našu monarchiu”. To sa prezentovalo ako závažný dôvod na vyhlásenie vojny Srbsku a boja "za cisára a za vlasť”. Neskôr, keďže trvala dlhšie, ako spočiatku verejnosti nasľubovali, jej dávali ďalšie prívlastky – takisto propagandisticky podfarbené. Napríklad "očistná“ vojna.

Čo mala očistiť alebo vyčistiť?
Mala vyčistiť "všetko” – morálku, politiku, a priniesť "niečo” nové – lepšiu a spravodlivejšiu budúcnosť aj pre národnosti.

Čo na to cirkvi?
Zaujímavý bol vtedy postoj katolíckej cirkvi. Podľa nej to bola najprv vojna na obranu, ale aj vojna ako "trest za hriechy”.

Vraj časť Slovákov nastupovala do vojny s nadšením. Je to potvrdený fakt?
Je to mýtus. Ak sa aj nejaké prejavy militaristického nadšenia hneď pri vypuknutí vojny vyskytli, napríklad vo veľkých mestách, po bezprostredných zážitkoch z bojových zrážok a z drsnej frontovej reality nasledovalo rýchle vytriezvenie.

Dalo sa nejako vyhnúť narukovaniu na front, existovalo vtedy čosi ako „modrá knižka“?
Aj vtedy boli jednou z mála legálnych možností na nezaradenie do vojska zdravotné dôvody, alebo takzvané "vyreklamovanie” so zdôvodnením, že ide o osobu nenahraditeľnú pre hospodárstvo. Práve táto možnosť sa spájala s najväčšou mierou korupcie. Bežnou praktikou, ako sa vyhnúť priamemu odveleniu na front a zaistiť si bezpečné miesto niekde v "kancelárii”, bolo prihlásiť sa za dobrovoľníka, využili to aj viaceré osobnosti vtedajšej slovenskej politiky.

Už koncom roka 1914 sa front dostal na niekoľko mesiacov, počas bojov v Karpatoch, aj na územie dnešného Slovenska. Čo to znamenalo pre civilistov? Pripomínala vtedajšia situácia v niečom to, čo sa udialo o tridsať rokov neskôr v rámci Karpatsko-duklianskej operácie?
V niečom áno, napríklad evakuáciou. Pred vpádom ruských vojsk na prelome rokov 1914 a 1915 bolo evakuovaných okolo 10-tisíc obyvateľov z takmer 40 obcí dnešného severovýchodného Slovenska. Ocitli sa v pozícii utečencov, ku ktorým sa väčšinové obyvateľstvo nesprávalo vždy priateľsky. Tí, čo zostali doma, zažili hrôzy vojny na vlastné oči – chaos, rabovanie, zničené mesto Humenné a mnohé dediny. Podobné scény sa odohrávali v tomto kraji o tri desaťročia neskôr. Pravda, za druhej svetovej vojny prešiel front územím celého Slovenska.

Dá sa teda povedať, že v časoch druhej svetovej vojny boli už ľudia v zázemí aj vďaka týmto skúsenostiam pripravenejší?
Už lepšie vedeli, do čoho asi idú. Viaceré prvky druhej svetovej nachádzame už v prvej, tá druhá sa však vyznačovala vyspelejšou technikou, lepšou logistikou. Zoberte si napríklad zajatecké tábory. Tie, čo vznikali počas prvej svetovej, boli v mnohých ohľadoch už predobrazom podobných táborov známych z druhej svetovej vojny. Vrátane zneužívania práce zajatcov a prípadov ich zomierania v masovom rozsahu.

Pritom Haagska konvencia z roku 1907, ktorá prvýkrát stanovila pravidlá zaobchádzania s vojnovými zajatcami, zakazovala víťazovi robiť si s nimi, čo chce…
Podľa haagskych dohôd sa im mal poskytnúť rovnaký štandard ako vlastným vojakom. Nemali byť nasadzovaní na niektoré práce, museli byť riadne ubytovaní, dostávať riadnu stravu. Lenže je iné postarať sa o tisíc alebo o stotisíc takýchto stravníkov a nocľažníkov. Vznikol obrovský logistický a organizačný problém, ktorý nebolo možné zvládať.

Tie zajatecké tábory skutočne už pripomínali koncentráky?
Rakúski kolegovia nám sprostredkovali dokumentárny film o jednom takom zajateckom tábore z roku 1917. Vidíme, že zajatcov doň privážajú vlaky, sú tam baraky a všeličo pripomína obrazy z vyhladzovacích táborov, ktoré vznikali o štvrťstoročie neskôr.

S tým rozdielom, že nemali ešte zariadenia na priemyselné zabíjanie väznených ľudí?
To nemali, a nebol to ani cieľ. Ale tábory pre zajatcov budovali často na močaristej pôde, kde sa ľahko šírili rôzne epidémie, na ktoré zajatci aj masovo zomierali. Pochovávali ich priamo tam do masových hrobov. To bolo najmä na začiatku vojny, napríklad aj v Šamoríne, vo Veľkom Mederi a v Dunajskej Strede. Neskôr sa budovali hygienicky viac vhodné obytné komplexy.

V spomienkach civilistov na druhú svetovú vojnu sa jej hrôzy často spájajú s leteckými poplachmi, s útekmi do úkrytov, s obeťami bombardovania, s obrovskými materiálnymi škodami, ktoré letecké útoky spôsobovali. V prvej svetovej to ešte nebolo…
Nie, hoci aj nad dnešným územím Slovenska už vtedy občas prelietavali lietadlá, častejšie však balóny. Bola to taká rarita, že ľudia neutekali, ale zhromažďovali sa, aby spoločne prelety pozorovali. Okrem toho sa za druhej svetovej vojny muselo zatemňovať kvôli náletom, to v rokoch 1914 – 1918 ešte nebolo.

Čo tu robili balóny?
Počas takmer polročného obliehania pevnosti Przemyśl (dnešné juhovýchodné Poľsko) ruskou armádou na prelome rokov 1914 a 1915 tam posielali vzdušnou cestou rakúsko-uhorským vojakom poštu, potraviny a podobne.

Holuby sa nepoužívali?
Poštové holuby sa používali naďalej, ale už aj balóny, a najmä telegraf, už sa aj telefonovalo. V zázemí i na fronte.

Rádio ešte nebolo?
Rádiové vysielanie, ako ho poznáme dnes, ešte neexistovalo. Na fotografiách z posledných dní pred vypuknutím prvej svetovej vojny vidíme davy zhromaždených ľudí. Viete, prečo sa zhromažďovali?

Lebo ich fotografovali. Fotoaparát bol vtedy tiež asi rarita?
To je jedna vec, ale zhromažďovali sa pred úradnými budovami najmä preto, aby sa mohli z vylepených plagátov dozvedieť o najnovšom vývoji po atentáte na následníka trónu. Zaujímalo ich, či bude vojna.

Z novín sa to nedozvedeli?
Oneskorene. A ich zaujímali najnovšie správy.

Rádio ešte nebolo, noviny prichádzali k čitateľovi na vidieku s niekoľkodňovým oneskorením – to je predsa ideálna pôda pre fámy?
Presne tak. Už začiatkom roku 1915 sa napríklad rozchýrilo, že Rusi pochodujú na Budapešť a čoskoro vpadnú do Prešporka. Ľudia mali strach, niekedy až prepadávali panike, lebo podobné poplašné správy sa nedali overiť. Ale je pravda, že s hromadením fám vnímavosť ľudí na ne postupne otupela.

Francúzske jednotky v zákopoch, október 1917. Foto: SITA/AP
1. svetová vojna, vojaci, zákop Francúzske jednotky v zákopoch, október 1917.

V prvej svetovej ešte nepokročila tak ďaleko elektrifikácia a plynofikácia ekonomiky i domácností ako v čase druhej svetovej. To bola predsa výhoda?
Ale vo väčších mestách na území dnešného Slovenska sa už elektrina a plyn používali a bolo potrebné s nimi šetriť. Napríklad v marci 1917 obecný slúžny v Novom Meste nad Váhom oznámil, že miestna plynáreň má zásoby uhlia už len na krátke obdobie, preto sa obmedzí pouličné osvetlenie (svietilo sa vtedy svietiplynom). Slúžny nariadil svietiť v bytoch v každej miestnosti iba jedným plameňom a plynové variče používať jedine od 11. do 12. hodiny predpoludním a od 18. do 20. hodiny večer.

Nevyhnutnosť šetriť energie viedla aj k zavedeniu letného času?
Áno, bolo to vôbec prvýkrát na našom území. Letný čas platil od mája do septembra 1916 a bol už vtedy predmetom kritiky. "Museli sme ho zaviesť, lebo i Nemci tak učinili,” napísali Robotnícke noviny vo februári nasledujúceho roku. "Čo nám to osožilo a čo Nemcom, to nevieme pochopiť.”

Vo vašej prednáške ste uviedli, že v dôsledku nedostatku potravín na trhu vláda nariadila dva dni v týždni – v stredu a piatok – bez mäsa a masti. S akým ohlasom sa stretlo toto opatrenie?
Bežní spotrebitelia frflali, miestnym úradníkom sa to málilo. Napríklad slúžny v Spišskej Novej Vsi ešte pritvrdil vládne nariadenie slovami, že by bolo treba zriecť sa mäsa aj v iné dni, je to vraj vlastenecká povinnosť.

Vegetariánom by to zrejme vyhovovalo?
Vegetariáni existovali u nás aj pred prvou svetovou, napríklad takzvaní tolstojovci, známi aj svojou abstinenciou, ale verejnosť ich považovala za čudákov.

Počas tejto vojny začali u nás prvýkrát vychádzať aj tzv. úsporné kuchárky, v ktorých odporúčali gazdinkám pripravovať jedlá z náhradných surovín. Využívali sa tieto praktické rady aj po vojne?
Najmä v krízových obdobiach a potom o štvrťstoročie neskôr počas druhej svetovej vojny. Po roku 1914 vznikol celý priemysel náhradných surovín a začali sa masovo používať pri výrobe potravín. Napríklad margarín, cigória namiesto kávy, umelý med a ďalšie umelé sladidlá namiesto cukru. Falšovanie potravín síce bolo bežné aj predtým – povedzme mlieko sa riedilo, prifarbovalo bielou kriedou, bol to však prehrešok, niečo nekalé, stíhali to hygienici. No odrazu sa to legalizovalo a navyše propagovalo.

A nik verejne nepoukázal na škodlivosť podobných náhradiek?
Ale áno, napríklad v Pressburger Presse sa objavovali články vyzývajúce nekonzumovať ich, lebo škodia zdraviu, ale vo veľkej núdzi, ktorá nastala a v priebehu vojny sa len stupňovala, nemali tieto výstrahy veľký účinok.

Podobné úsporné opatrenia a obmedzenia sa zrejme rozdielnou mierou dotkli najširších vrstiev a horných desaťtisíc, ale aj ľudí vo veľkých mestách a na vidieku.
Samozrejme, ľudia niekde na hornej Orave, kde po celý rok – s výnimkou sviatočných dní – boli na jedálničku len zemiaky a kapusta, to niesli ináč ako mešťania v Prešporku, dnešnej Bratislave.

Vojna musela radikálne zmeniť celý spôsob života ľudí v zázemí…
Rytmus každodenného života sa úplne zmenil. Človek musel kalkulovať, kedy sa postaví do radu na zemiaky, na chlieb, kde si zoženie iné ako základné potraviny. Všetko fungovalo inak ako v mierových časoch: pošta, obchod, úrady. Tie vydávali pravidelne rôzne vyhlášky, ktorými sa museli ľudia riadiť. Kde a kedy sa musia hlásiť, čo majú poskytnúť vojsku, čo sa bude rekvirovať, čo predávať len na lístky a podobne. Štát a jeho režim neprimerane zasahoval do života bežného občana.

Akú úlohu zohrával vtedy faktor viacgeneračnej rodiny, ktorá v spoločnosti prevládala? Bolo viac solidarity, vzájomnej pomoci, alebo platilo: zachráň sa, kto môžeš?
Rodiny vtedy držali určite viac pokope. Stávalo sa pomerne často, že ľudia z miest sa sťahovali na vidiek k príbuzným, najmä ak bol živiteľ na fronte.

Na vidieku sa predsa dalo niečo dopestovať a dochovať.
Aj solidarita na dedine bola iná ako v meste, a nielen vnútri rodín. Siete výpomoci sociálne najviac odkázaným boli vtedy najmä na úrovni obce. Napríklad o miestnych žobrákov sa obec starala tak, že každý deň chodili na stravu do iného domu. Volalo sa to sociálna starostlivosť „zaradom”.

Mesto sa tak nevedelo o svojich občanov postarať?
Tam existovali dobročinné spolky. Cez vojnu niektoré mestá zakladali vo vlastnej réžii záhradky, pestovala sa tam nedostatková zelenina, zemiaky. Bola v tom snaha o samozásobovanie. Propagoval sa chov králikov, mestská rada v Prešporku dala dokonca postaviť vzorovú chovnú stanicu králikov.

V každej vojne trpia tiež civilisti, ale zrejme nie všetci. Aj Veľká vojna umožnila niektorým skupinám až rozprávkovo zbohatnúť. Ako sa to najčastejšie dialo?
Najvýznamnejším zdrojom príjmov vojnových zbohatlíkov boli dodávky pre armádu. A potom špekulácie s nedostatkovým tovarom a nehnuteľnosťami. Utrpenie civilistov v zázemí však bolo neporovnateľné s útrapami vojakov v zákopovej vojne, vystavených útokom nových typov zbraní, na čo neboli spočiatku vôbec pripravení (automatické zbrane či bojový plyn).

Prvá svetová vojna v masovom meradle menila postavenie a rolu žien v spoločnosti. Ako sa to prejavovalo u nás?
Ženy boli nútené nahradiť mužov v domácom hospodárstve a nastúpiť ako rezervoár pracovných síl aj do predtým typických mužských profesií. Ekonomický význam žien, ktoré často prevzali úlohu živiteľa rodiny, sa tým zvýšil. Zodpovednosť ženy za existenčné zabezpečenie rodiny, nevyhnutnosť nájsť alternatívne zdroje príjmov, vzrast zamestnanosti žien, preberanie nimi roly „dočasnej hlavy rodiny“, mali však za následok oslabenie manželskej a otcovskej autority muža v rodine.

,,Dočasná hlava rodiny" – vtedajšie rodinné právo s niečím takým zrejme nerátalo?
Podľa rodinného práva bol skutočnou hlavou rodiny manžel a on rozhodoval o tom, kam pôjdu deti študovať, či môže žena nastúpiť do zamestnania, kam sa budú investovať peniaze, on spravoval všetok majetok. Manželka mohla mať aj vlastný majetok, aj zapísaný, ale spravoval ho manžel.

Manžel bol však dlhodobo na vojne, v mnohých prípadoch bol dokonca nezvestný. Čo vtedy?
Žena musela čakať, kým sa nevráti alebo kým úrady oficiálne nepotvrdia, že už nie je medzi živými. Skôr sa nemohla ani znovu vydať, ani pozostalostné konanie alebo nejaké majetkovoprávne vyrovnanie neprichádzalo do úvahy.

Z krásnej literatúry poznáme prípady, keď si manželka doma žila svojím životom a "nezvestný” manžel niekde v cudzine – svojím. Po rokoch sa však vrátil domov a bol prekvapený zistením, že jeho žena sa stará o nemanželské dieťa.
Áno, návrat z vojny sprevádzali často dovtedy nepoznané konflikty v rodine, a to nielen tam, kde sa vyskytli problémy s nemanželským potomkom. Dlhodobá absencia mužskej hlavy rodiny spôsobila sociálne vákuum a premenu sociálnych rolí, ktoré nebolo jednoduché, a často ani možné, obnoviť.

Belgickí vojaci Prvej svetovej vojny so svojimi... Foto: SITA/AP
1. svetová vojna, bicykle, Belgicko, vojaci, Belgickí vojaci Prvej svetovej vojny so svojimi bicyklami. Počas vojny operovali aj špeciálne cyklistické jednotky, kľúčovú rolu zohrali v Bitke o belgický Haelen. Nemecká armáda ich prezývala Čierni diabli pre ich čierne oblečenie a klobúky a tiež rýchle a nečujné zásahy.

Vojna narušila aj demografickú rovnováhu v spoločnosti – žien bolo výrazne viac ako mužov, ktorí padli na frontoch alebo zomreli na zranenia či ničivé epidémie. Dokedy trvali tieto disproporcie?
Z hľadiska postavenia žien v rodine a podmienok jej stability je dôležité poznanie, že ženy mali prevahu medzi slobodnými vo veku najvyššej sobášnosti až do roku 1932. Dominovali vo vekovej skupine 18– až 30-ročných prakticky v celom medzivojnovom období. Táto početná prevaha potenciálnych neviest nad potenciálnymi ženíchmi znamenala, že ženská časť populácie bola oveľa výraznejšie vystavená riziku zostať žiť mimo manželského zväzku ako mužská, čo prispelo ku kríze tradičnej rodiny v dôsledku prvej svetovej vojny.

Historiografia jednotlivých európskych štátov k Veľkej vojne pristupovala rozdielne, a niekde tak pristupuje dodnes. V čom vidíte príčiny?
Súvisí to najmä s interpretáciou jej výsledkov. Zatiaľ čo jedni ju brali ako veľkú porážku, najmä Nemecko a Maďarsko s jeho trianonskou traumou, u nás to bol príbeh s víťazným koncom. Všetky škody a negatívne dôsledky vojny prekrýval príbeh o vzniku Československa, ktoré sa idealizovalo. Bola to totiž súčasť budovania ideológie a pozitívneho imidžu Československa v medzivojnovom období.

Napokon, išlo o mladý štát, ktorý iba vytváral svoju identitu…
… a potreboval svoj národný príbeh. Celá vojna sa potom interpretovala ako úsilie Čechov a Slovákov o vyslobodenie sa z "tisícročného útlaku”, ale používali sa aj ďalšie podobné klišé, ako národné oslobodenie či jednoznačné víťazstvo demokracie.

Do istej miery to však platilo, alebo vari nie?
Je pravda, že výsledok stál za to, najmä ak porovnáme vývoj v okolitých krajinách, keď napríklad Maďarsko krátko po skončení vojny získalo totalitné črty. Chcela som len povedať, že v takto poňatom príbehu mali hlavné miesto legionári a tí, čo sa angažovali za vznik samostatného Československa. Ostatní, čo bola drvivá väčšina, akoby neboli dôležití. Tiež síce dostali povolávací rozkaz a v rámci platných zákonov museli narukovať, ale po vojne sa usúdilo, že bojovali vlastne na nesprávnej strane.

Lebo nezbehli alebo neprebehli na druhú stranu, aby neskôr vstúpili do Československých légií?
V podstate áno. Ale veď aj väčšina dezertérov alebo zajatcov sa nedostala na druhú stranu z politických pohnútok, ale v dôsledku okolností alebo preto, lebo nemali na výber. A mnohí vstupovali do légii nie preto, že sa nadchli pre vznik ČSR, ale z celkom pragmatických dôvodov – lebo im ponúkli vyšší žold alebo nádej, že sa dostanú skôr domov. Napriek tomu v medzivojnovom období väčšina oficiálnych pamätníkov u nás sa budovala pre legionárov a rôzne pamätnice, ktoré vtedy vychádzali, sú spravidla tiež rozprávania legionárov. Akoby tí ostatní boli bezvýznamní.

V pamäti národa sa však dnes rovnako strácajú jedni aj druhí. Prečo?
Túto vrstvu pamäti prekryla intenzitou sociálno-politických a geopolitických dôsledkov, ale aj mierou brutality, druhá svetová vojna. Ľudia si ju jednoducho viac pamätajú.

Pred päťdesiatimi rokmi sa u nás už o prvej svetovej vojne dokonca vtipkovalo. Bolo plno anekdot o Piave, ktoré akoby karikovali hrdinstvá vojakov c.a k. armády. Bola to vlastne satira na ich vojnové spomienky. Bola oprávnená?
Mohlo to byť aj súčasťou vytesňovania z pamäti negatívnych spomienok na vojnu. Takéto bagatelizovanie a zhumornenie má teda aj psychologickú funkciu. Pri Piave mali účastníci vtedajších bojov otrasné zážitky, vojna sa tam prejavila v celej krutosti, jej hrôzy postihli naplno aj civilné obyvateľstvo. To sú však veci, o ktorých vojaci spravidla mlčia.

Nemali tie vtipy zbaviť spomínanie na Veľkú vojnu zbytočného pátosu, poľudštiť niekedy až vyumelkovaných hrdinov?
Možno to boli aj reakcie na preháňanie vojnových hrdinstiev v rozprávaní niektorých veteránov. Pri rieke Piave sa však od jesene 1917 až prakticky do skončenia vojny bojovalo naozaj v ťažkých podmienkach. Je tam úzke údolie, v ktorom rakúsko-uhorské vojsko zostalo zakliesnené po tom, čo talianska armáda strhla za sebou všetky mosty rozvodnenej rieky, ktorú sa preto nedarilo prekročiť.

Česi majú Osudy dobrého vojaka Švejka, prečo v slovenskej literatúre nevznikol o Veľkej vojne podobný román?
Prozaik Ján Hrušovský si ako mladý dôstojník robil zápisky, ktoré využil neskôr vo svojich spomienkach, poviedkach a románoch. Otázna je, pravda, ich umelecká hodnota. Pre historika je však prínosné študovať vývin Hrušovského názorov na túto vojnu.

Ako sa menili?
Na začiatku si všetko predstavoval v štýle napoleonských vojen. No potom si kládol otázku: Prečo nejasám nad víťazstvom? Lebo je to iná vojna ako za Napoleona, odpovedal si, surová, plná masových obetí, nie sú v nej duely – boj muža proti mužovi, ani galantné historky… Takéto sklamanie z vojny sa však priznávalo napríklad v nemeckej literatúre, čiže porazenými, a nie v našej. U nás to nezapadalo do víťazného príbehu.

A čo Hašek so svojím Švejkom?
Hašek je osobitný prípad. Podľa českého historika Jana Rychlíka Haškov román o Švejkovi je poskladaný z epizódok, z ktorých viaceré mal autor napísané zrejme už pred vojnou. Keby sa odohrávali v inom čase a na iných miestach, sú takisto použiteľné.

Veď áno, postava vojaka Švejka sa prvýkrát objavila v Haškovej tvorbe už v roku 1912 – v novele zosmiešňujúcej rakúsky militarizmus.
Navyše, román Osudy dobrého vojaka Švejk je o absurdite ľudského konania, ktoré možno dobre pozorovať práve na vojnovej mašinérii. Možno aj preto má kniha a jej ústredná postava toľko interpretácií. Neviem, či ste videli film, ktorý podľa Haškovho románu nakrútili kedysi Rakúšania.

Žiaľ, nie.
Stvárnili ho ako hlupáka, obmedzeného človiečika. Zatiaľ čo v našom chápaní je to chytrák, ktorému je všetko jasné, lišiak, ktorý sa vie vynájsť v každej situácii a úspešne z nej „vykorčuľovať“. Román o dobrom vojakovi Švejkovi sa navyše hodil aj do víťazného príbehu o vzniku Československa, lebo bol kritikou poriadkov v bývalej rakúsko-uhorskej monarchii, odmietal ju bezo zvyšku, nenachádzal v nej nič dobré.

Nemyslíte si však, že aj časť súčasnej slovenskej mužskej, a zrejme nielen mužskej, populácie vníma prvú svetovú vojnu cez postavu Švejka? Mnohí si román čítajú, vedia naspamäť celé pasáže, ďalší Švejka pravidelne a opakovane sledujú na televíznych obrazovkách v nezabudnuteľnom stvárnení Rudolfom Hrušínským. Čo ak sa tým vyčerpáva celé ich poznanie o tejto vojne?
Všetko je vec interpretácie.

Pre historika sú Osudy dobrého vojaka Švejka verný obraz prvej svetovej vojny, alebo jej karikatúra?
Karikatúra, ale viaceré veci tam sedia. A Švejk je skutočne v živej pamäti aj na Slovensku, veď v Humennom má dokonca sochu a po jeho stopách sa vypravujú expedície.

V ostatných desaťročiach sa ťažisko záujmu historikov pri každom okrúhlom výročí prvej svetovej vojny posúva na menej prebádané oblasti. Ktoré nové trendy pozorovať v našej a vo svetovej historiografii pri storočnici?
V každej krajine je to iné. Napríklad v britskej historiografii je Veľká vojna kultovou témou, pripomínanou aj štátnym sviatkom. Pri 80. a 90. výročiach prvej svetovej vojny sa sústreďovali na posledných žijúcich veteránov, sú o nich bestsellery. Niektorí historici však tento prístup kritizujú za to, že sa preháňa, že z posledných veteránov sa robia modly.

To museli byť už nejakí matuzalemovia?
Spravidla narukovali vtedy tak, že zatajili svoj skutočný vek.

Ale teraz už asi nemajú ani takých?
Údajne ešte jeden žije a používajú ho na politických mítingoch a vôbec pri rôznych možných i nemožných príležitostiach. Ale vážne. V posledných rokoch sa ťažisko záujmu historikov presúva z politických dejín prvej svetovej vojny (v našom prípade je to odboj, légie, vznik ČSR) na dejiny sociálne. Sú to dejiny zázemia, každodennosť vojakov, civilný život, postavenie žien a detí v čase vojny a významným predmetom historického výskumu sa stali vojnoví zajatci a tiež otázka lojalít.

Aj vojnoví zajatci?
Áno, aj pre slovenskú historiografiu je to veľká téma, pričom nás zaujímajú nielen naši vojaci ako zajatci v cudzine, ale aj vojaci cudzích armád v zajatí na našom území. Jana Zaťková z Vojenského historického ústavu o tom nedávno vydala knihu na základe svojej dizertácie. Spomeniem ďalší fenomén – vo Veľkej vojne sa narodilo veľa pohrobkov, detí po otcovej smrti, a to aj na území dnešného Slovenska. Najmä po bojoch v Karpatoch, kde zomrelo veľa vojakov narukovaných zo slovenských regiónov.

Vie sa už, koľko ich padlo?
Slovákov? Presné údaje nie sú, štatistiky a evidencia sa vtedy robili podľa jednotlivých plukov za celú monarchiu. Vieme, že v Trenčianskom a Nitrianskom pluku bolo 70 – 80 percent mužstva slovenskej národnosti. To boli útvary s najvyšším podielom Slovákov. Z asi 400-tisíc vojakov narukovaných z územia dnešného Slovenska sa počet padlých odhaduje okolo 70-tisíc, plus vyše 70-tisíc ranených a zmrzačených. Čo sa týka presných počtov podľa národností, teda aj Slovákov, nemáme presné čísla.

Na konci vojny jej účastníci už spravidla nevedia, kto ju vlastne začal. Je to aj prípad prvej svetovej? Trvajú spory historikov o jej hlavných vinníkoch?
Nedávno vyšla aj v českom preklade kniha austrálskeho historika pôsobiaceho v Cambridgei, Christophera Clarka Námesačníci (Sleepwalkers), ktorá tento spor znovu oživuje. Podľa neho vojnu nezapríčinili len Nemci, ale aj Briti na tom mali svoj podiel, aj Francúzi, aj Rusi a Rakúšania.

Čiže všetci?
V podstate áno. Oživuje sa tým debata o vinníkoch nielen prvej, ale aj druhej svetovej vojny. Ale Clarkova predstava, že panovníci a diplomati vtedajších európskych mocností boli „námesační“, neuvedomovali si reálne nebezpečenstvo, že vojna zasiahne Európu a mimoeurópske oblasti, je mylná. Bolo jasné, že pôjde o zápas o sféry vplyvu a kolónie. Treba o tom ešte diskutovať. A možno teraz, po sto rokoch, v období po skončení studenej vojny, je na to pravý čas.

Gabriela Dudeková (1969), slovenská historička

Gabriela Dudeková Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Gabriela Dudekova Gabriela Dudeková
  • V roku 1991 skončila štúdium archívnictva a histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
  • Od roku 1995 pôsobí v Historickom ústave SAV, od roku 2008 ako samostatná vedecká pracovníčka.
  • Špecializuje sa na sociálne dejiny Slovenska 19. storočia a prvej polovice 20. storočia.
  • V súčasnosti vedie projekt Prvá svetová vojna v pamäti a reflexii.
  • Je autorkou a spoluautorkou monografií Dobrovoľné združovanie na Slovensku v minulosti (1998), Slováci v prvej svetovej vojne (2010), Na ceste k modernej žene (2011), Slováci po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (2012), Medzi provinciou a metropolou – Obraz Bratislavy v 19. a 20. storočí a ďalších publikácií.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #1. svetová vojna