Hlavní aktéri prvej svetovej vojny

Koleso histórie sa krúti podľa zákonitostí, ktoré sa ľudia pokúšajú rozlúštiť aj s pomocou úvah o úlohe osobnosti v dejinách. Na začiatok vojny, jej priebeh a záver mali bezprostredný vplyv aj charaktery a skutky jednotlivcov.

01.07.2014 07:00
debata (7)

Gavrilo Princip (1894–1918)

Gavrilo Princip Foto: WIKIPEDIA.ORG
Gavrilo Princip Gavrilo Princip

Bosnianskosrbský študent, ktorý zavraždil 28. júna 1914 v Sarajeve následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda s manželkou. Rakúsko-Uhorsko nato zaslalo Srbsku demarš, v ktorom žiadalo slovom i skutkom odsúdiť protimonarchistickú propagandu a akty. Nasledovala invázia do Srbského kráľovstva, ktoré bolo ruským spojencom. Princip pochádzal z chudobnej rodiny poštára. Bol členom nacionalistického hnutia Mladá Bosna, v ktorom boli najmä Srbi, ale aj Bosniaci a Chorváti. V čase prvej balkánskej vojny 1912 proti Osmanskej ríši sa hlásil k srbským oddielom, ale odmietli ho kvôli malému vzrastu. Vycvičil sa v stredisku srbského nacionalistického hnutia četnikov. Atentát na následníka trónu iniciovala srbská tajná vojenská organizácia Čierna ruka. „Som juhoslovanským nacionalistom a som za zjednotenie všetkých Juhoslovanov, nezáleží mi na forme štátu, ale musí byť oslobodený od Rakúska,“ povedal na súde. Odsúdili ho na 20 rokov, po troch rokoch v tvrdom väzení v českom Terezíne zomrel.

František Jozef I. (1830–1916)

František Jozef I. Foto: FIRSTWAR.INFO
František Jozef I. František Jozef I.

Cisár rakúsky a kráľ uhorský, počas celej takmer 68-ročnej vlády ťažko skúšaný nacionalistickými náladami v impériu. Uskutočnil rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867 a ďalších 45 rokov vládol relatívne pokojne. Po rakúsko-pruskej vojne (1866), ktorú ukončila porážka rakúskej armády pri obci Lamač (dnešnej súčasti Bratislavy), sa Viedeň mocensky zamerala na Balkán, kde malo záujmy Rusko. V roku 1908 František Jozef I. pripojil k monarchii Bosnu, ktorú od roku 1878 podľa dohody svetových mocností na berlínskom kongrese o rozdelení vplyvu okupovali rakúske vojská. Napätie v regióne však vyvrcholilo Principovým atentátom na následníka rakúskeho trónu. Otrasený cisár prerušil dovolenku, ale neskôr sa vrátil do vily v Bad Ischl a rozhodovať ďalej nechal ministra zahraničia Berchtolda a veliteľa armády von Hötzendorfa. Bol vraj prekvapený tvrdosťou ultimáta Srbom a vyjadril obavy z ruskej reakcie, ale napokon nič nezmenil. Týždeň po demarši vyhlásila monarchia Srbsku vojnu a v priebehu pár dní, resp. týždňov do vojny vstúpili Rusko, Francúzsko a Británia. Cisár do udalostí, aj vzhľadom na svoj vek, aktívne nezasiahol.

Karol I. (1887–1922)

Karol I. Foto: wikipedia.org
Karol I. Karol I.

Prasynovec Františka Jozefa I. nastúpil na trón v roku 1916, stal sa tiež najvyšším veliteľom armády. Snažil sa tajne vyjednať separátny mier s Francúzskom, čo Viedni spôsobilo problémy s nemeckým spojencom. Keď americký prezident Wilson v pláne Štrnásť bodov požadoval, aby Viedeň udelila všetkým národom právo na sebaurčenie, Karol I. súhlasil s vytvorením konfederácie. Jednotlivé národy však už boli rozhodnuté pre nezávislosť. V októbri 1918 Karol I. udelil nezávislosť Poliakom, zvyšok rakúskych území sa premenil na federatívny zväz zložený z nemeckej, českej, juhoslovanskej a ukrajinskej časti, so špeciálnym štatútom pre Terst. V tom čase sa však už súčasťou spojeneckej aliancie stala československá exilová vláda a Juhoslovania vyhlásili nezávislý štát. V novembri Karol I. vo vyhlásení akceptoval právo na sebaurčenie všetkých národov Rakúska aj Uhorska, oficiálne však neabdikoval. V marci opustil krajinu – žil s rodinou vo Švajčiarsku, v roku 1921 sa neúspešne pokúsil znovuzískať maďarský trón. Zomrel na Madeire na zápal pľúc.

Wilhelm II. (1859–1941)

Wilhelm II. Foto: wordpress.com
Wilhelm II. Wilhelm II.

Posledný nemecký cisár a kráľ Pruska, pravnuk britskej kráľovnej Viktórie. So zavraždeným Františkom Ferdinandom ho spájalo osobné priateľstvo, ponúkol Viedni pomoc pri likvidácii srbskej Čiernej ruky. Vyhlásenie vojny a následná mobilizácia v Rusku ho zaskočili. Pochopil, že bude bojovať na dvoch frontoch – proti Francúzsku a Británii i proti Rusku. Pripisuje sa mu výrok: „Predstaviť si, že George (britský kráľ Juraj V. a Wilhelmov bratranec) a Nicky (ruský cár Mikuláš II., tiež rodom spriaznený s Viktóriou) ma podviedli! Keby bola moja stará mama nažive, nikdy by to nedovolila!“ Od roku 1916 bolo nemecké cisárstvo fakticky vojenskou diktatúrou pod vedením poľného maršala von Hindenburga a generála Ludendorffa. Koncom roku 1918 vypukla v Nemecku revolúcia a Wilhelm bol nútený abdikovať. Žil v exile v neutrálnom Holandsku – kráľovná Wilhelmina ho nevydala napriek výzvam štátov Dohody na jeho potrestanie. Po nástupe Hitlera sa pokúšal u nacistov vyjednať obnovenie monarchie, vyznával sa z antisemitizmu i z obdivu k ich vojenským úspechom.

Paul von Hindenburg (1847–1934)

Paul von Hindenburg Foto: wikipedia.org
Paul von Hindenburg Paul von Hindenburg

Prusko-nemecký poľný maršal a politik. V roku 1911 odišiel z armády do výslužby, ale po vypuknutí vojny ho opäť povolali. Velil jednotkám vo východnom Prusku, kde tvrdo porážal ruskú armádu, menovite v bitke pri Tannenbergu. Zverili mu velenie na Východnom fronte a jeho jednotky sa presunuli do Poľska. Hindenburg túžil dobyť baltický región nielen vo vojenskom zmysle, ale tiež ako kolóniu, z ktorej by bolo pôvodné obyvateľstvo odsunuté a celý región obývaný „fyzicky a mentálne zdravými jedincami“. Nemci ho vnímali ako stelesnenie nemeckej mužnej cti a sily, pravica v ňom videla ideál pruského étosu, luteránstva a junkerstva. Po krajine stáli jeho drevené sochy, do ktorých Nemci vkladali peniaze a šeky na vojnové obligácie. V lete 1916 sa Hindenburg stal veliteľom generálneho štábu. V septembri 1918, hoci sám monarchista, presvedčil cisára Wilhelma II., aby pre dobro Nemecka abdikoval. Hindenburg bol v rokoch 1925–1934 prezidentom Nemecka a v tomto úrade – s istou nechuťou – vymenoval za ríšskeho kancelára Hitlera.

Mikuláš II. (1868–1918)

Mikuláš II. Foto: historyas.ru
Mikuláš II. Mikuláš II.

Posledný ruský cár sa pôvodne chcel vyhnúť konfliktu s Nemeckom, hoci Rusko mobilizovalo. Nemecko však žiadalo ruskú demobilizáciu a keď sa jej nedočkalo, vyhlásilo Rusku vojnu. Rusko čoskoro utrpelo v bojoch vo východnom Prusku vážne porážky. Po strate Poľska nastúpil Mikuláš na čelo armády ako najvyšší veliteľ, hoci fakticky ju viedol veliteľ štábu generál Alexejev. Bol to však krok, ktorým cár prevzal osobnú zodpovednosť za priebeh a následky vojny. Opustil Petrohrad a zdržiaval sa vo vzdialenom sídle velenia armády v Mogileve, a v hlavnom meste zatiaľ silneli nepokoje a hlasy volajúce po reforme. Cár, odtrhnutý od verejnej mienky, si však sotva uvedomoval, že jeho vláda sa končí. Vojnou vyčerpané Rusko sa vzbúrilo. Vo februári 1917 vypukli v Petrohrade nepokoje – dav žiadal ukončenie vojny i zosadenie cára. Cár nariadil tvrdý zásah a rozpustil Dumu, armáda sa však pridala k rebélii. Vznikla dočasná vláda zo zástupcov Dumy a Sovietov, ktorá žiadala cárovu abdikáciu. Cár abdikoval, neopustil však krajinu. Po boľševickej revolúcii ho i s rodinou odviezli na Ural a popravili.

Alexej Brusilov (1853–1926)

Alexej Brusilov Foto: britannica.com
Alexej Brusilov Alexej Brusilov

Jeden z najvýznamnejších veliteľov vojny stál na čele ruskej 8. armády, ktorá operovala na Juhovýchodnom fronte v Galícii. Jeho armáda rozdrvila rakúsko-uhorské jednotky a postúpila takmer o 150 kilometrov. Neskoršie porážky ju však donútili ustúpiť. Na začiatku roku 1915 Brusilovova armáda opäť postúpila, tentoraz cez karpatské priesmyky do Uhorska. Prielom rakúsko-uhorských vojsk však Brusilova opäť donútil ustúpiť. Brusilov rozvinul novú vojenskú stratégiu, ktorá znamenala útok pozdĺž celého frontu, so zameraním na veliteľské posty, cestnú sieť a vitálne ciele nepriateľa. Ofenzíva uspela a v priebehu troch mesiacov nabrali Rusi 400-tisíc rakúsko-uhorských zajatcov. Nemecko nato povolalo 17 divízií z Francúzska a Belgicka na zastavenie ruského postupu. Brusilov podporil abdikáciu cára a v máji 1917 sa stal hlavným veliteľom ruskej armády. Po neúspechoch armády na fronte ho však odvolali. Počas boľševickej revolúcie ho v jeho byte ťažko zranila črepina granátu. Po revolúcii pracoval v službách Červenej armády.

David Lloyd George (1863–1945)

David Lloyd George Foto: studentsfriend.com
David Lloyd George David Lloyd George

Britský politik za Liberálnu stranu si získal po vypuknutí vojny popularitu ako šéf novovzniknutého ministerstva pre výrobu vojnového materiálu a neskôr ako minister vojny. V decembri 1916 sa spojil s konzervatívcami proti premiérovi a svojmu straníckemu kolegovi Asquithovi a po jeho odvolaní ho nahradil v kresle premiéra. Spôsobilo to rozkol liberálov, z ktorého sa táto strana prakticky už nespamätala. Bol schopným vojnovým lídrom, úspešne bojoval proti nemeckej ponorkovej prevahe, ktorá Britániu v roku 1917 takmer vyhladovala. Na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919 bol Lloyd George prostredníkom medzi tvrdými požiadavkami Clemenceaua a idealistickými návrhmi Wilsona. Do značnej miery ovplyvnil konečné znenie mierovej dohody. Neskôr však označil dohodu za neúspech a predpovedal novú vojnu do dvadsiatich rokov. Lloyd George napísal v 30. rokoch minulého storočia Vojnové pamäti a Pravdu o mierových dohodách.

Winston Churchill (1874–1965)

Winston Churchill Foto: thisdayinquotes.com
Winston Churchill Winston Churchill

Britský premiér, ktorého najviac preslávili jeho aktivity v druhej svetovej vojne, bol tiež jedným z najdôležitejších vojvodcov 20. storočia. Za prvej svetovej vojny bol ministrom námorníctva až do katastrofálnej porážky pri tureckom Gallipoli, kde sa spojenci z Dohody usilovali ovládnuť prístup do Ruska. Po Gallipoli opustil vládu. V roku 1916 bol niekoľko mesiacov veliteľom na Západnom fronte, neskôr sa vrátil do vlády ako minister pre výrobu vojnového materiálu (1917). Bol pri vývoji tanku, ktorý bol financovaný z rezervných fondov námorníctva, aj pri vzniku prvých tankových jednotiek. Hoci o desaťročie neskôr sa bojový tank považoval za významnú taktickú zbraň, v čase jeho vývoja prevládali hlasy, že ide o zbytočne vyhodené peniaze. Hlavnou úlohou ministerstva vojny pod jeho vedením bola intervencia v ruskej občianskej vojne. Boľševizmus bolo treba podľa Churchilla „zahrdúsiť už v kolíske“.

Georges Clemenceau (1841–1929)

Georges Clemenceau Foto: wordpress.com
Georges Clemenceau Georges Clemenceau

Líder Francúzska vo vojne, prezývaný tiež „Otec víťazstva“ a „Tiger“. Bol hlavným autorom Versailleskej zmluvy a kľúčovým aktérom Parížskej mierovej konferencie. Politický aktivista a novinár blízky radikálnym socialistom, poslanec, člen vlády. Keď vypukla vojna, odmietol kreslo ministra spravodlivosti. Bol najvýraznejším kritikom spôsobu vedenia vládnej vojnovej kampane, a odmietal pacifistické hlasy zľava. V novembri 1917, keď bolo spojenecké ťaženie v kríze, ho vymenovali za premiéra. Usiloval sa o politický zmier. Vojakov si získal častými návštevami zákopov. Propagoval politiku totálnej vojny až do víťazstva. V roku 1918 podporil Wilsonov plán Štrnástich bodov, pretože predpokladal navrátenie Alsaska-Lotrinska. Keď začali Nemci ofenzívu, ustál hlasovanie o dôvere. Následne spojenci, za účasti USA, Nemcov zatlačili a podpísali s nimi prímerie. Počas Parížskej mierovej konferencie ho postrelil atentátnik. Clemenceau podporoval ambície malých národov Rakúsko-Uhorska a oslabenie Maďarska. Československo vnímal ako potenciálny nárazník proti boľševizmu.

Ferdinand Foch (1851–1929)

Ferdinand Foch Foto: wikipedia.org
Ferdinand Foch Ferdinand Foch

Počas francúzsko-pruskej vojny 1870 slúžil pri námornej pechote. Úspešný francúzsky generál a pôvodne vojenský teoretik , publikoval často citované diela – zbierky prednášok Princípy vojny a O vedení vojny (1903 a 1904). Vo svojich prácach uviedol do francúzskej vojenskej teórie obnovenú koncepciu ofenzívy. Ako veliteľ si získal prestíž víťazstvom nad Nemcami v prvej bitke na Marne. Spolupracoval s britskými vojskami v bojoch pri Ypres a Somme. V roku 1917 sa stal šéfom francúzskeho generálneho štábu, v roku 1918 najvyšším veliteľom spojeneckých armád. V novembri 1918 prijal prímerie zo strany Nemecka. Kritizoval Versaillskú zmluvu, ktorá zachovala Nemecko ako jednotný štát, slovami: „Toto nie je mier. To je prímerie na dvadsať rokov.“ Tieto slová sa ukázali byť prorockými. V eufórii po víťazstve ho Francúzi prirovnávali k Napoleonovi a Cézarovi. Povojnoví historici upozorňovali, že jeho vojenské doktríny viedli v roku 1914 k neefektívnym a nákladným ofenzívam, v ktorých krajina utrpela veľké straty.

Woodrow Wilson (1856–1924)

Woodrow Wilson Foto: wikipedia.org
Woodrow Wilson Woodrow Wilson

Americký prezident za Demokratickú stranu. Od začiatku vojny až do roku 1917 udržal Spojené štáty mimo vojenských ťažení v Európe. V júli 1914, keď vyhlásil USA za neutrálne, povedal: „Aby ste bojovali, musíte byť brutálni a bezohľadní, a duch bezohľadnej brutality prenikne do každej bunky života nášho národa.“ Sám sa ponúkol bojujúcim stranám ako sprostredkovateľ, ale ani Dohoda, ani Centrálne mocnosti jeho ponuku neprijali. Republikáni pod vedením Theodora Roosevelta kritizovali Wilsonovo odmietanie pripraviť americkú armádu na vojnu. Získal si, naopak, podporu odporcov vojny svojím argumentom, že zbrojenie by vojnu práve vyprovokovalo. V decembri 1916 sa Wilson neúspešne pokúsil sprostredkovať mier medzi bojujúcimi stranami. Napokon v apríli 1917 požiadal americký Kongres o vyhlásenie vojny, keď Nemecko opakovane ignorovalo americkú neutralitu a potápalo lode USA. Autor plánu Štrnásť bodov, z ktorých posledný predpokladal vytvorenie Spoločenstva národov, predchodcu dnešnej OSN.

Tomáš Garrigue Masaryk (1850–1937)

Tomáš Garrigue Masaryk Foto: usu.edu
Tomáš Garrigue Masaryk Tomáš Garrigue Masaryk

Český univerzitný profesor a poslanec rakúsko-uhorskej Ríšskej rady. Prvý prezident ČSR. Po vypuknutí vojny zmenil pôvodný názor, že monarchiu možno reformovať. Počas vojny sa snažil získať štátnikov veľmocí pre myšlienku samostatného českého štátu. V roku 1915 sa vo Švajčiarsku stretol so svojím bývalým študentom Milanom Rastislavom Štefánikom. Na jeseň 1915 odišli spolu s Edvardom Benešom, budúcim druhým prezidentom ČSR, do Paríža, kde sa k nim pridal v Paríži už etablovaný Štefánik, vzápätí sa Masaryk presunul do Londýna. Ako predseda Národnej rady československej budoval zahraničný odboj a koordinoval spravodajskú činnosť. Po februárovej revolúcii 1917 pôsobil v Rusku, kde inicioval vznik československých légií z prebehlíkov rakúsko-uhorskej armády. V roku 1917 pricestoval cez Sibír do USA, aby tam získal podporu prezidenta Wilsona. V máji 1918 uzavrel s krajanmi v USA Pittsburskú dohodu o spoločnom štáte. Washingtonská deklarácia Masaryka, Beneša a Štefánika ohlásila vznik demokratického Československa.

Milan Rastislav Štefánik (1880–1919)

Milan Rastislav Štefánik Foto: stefanik.nazory.eu
Milan Rastislav Štefánik Milan Rastislav Štefánik

Slovenský astronóm, diplomat a politik, generál francúzskej armády. V čase vypuknutia vojny žil vo Francúzsku. V roku 1915 sa stal pilotom. Snažil sa o vytvorenie česko-slovenskej dobrovoľníckej jednotky. Na jeseň ho prevelili na srbský front, kde havaroval. Po návrate do Paríža sa zoznámil s najvyššími francúzskymi politikmi. Pôsobil ako letec v Taliansku, kde tiež organizoval dobrovoľníkov. V misii pokračoval i v Rusku, kde ho prijal cár Mikuláš. Získaval dobrovoľníkov v Rumunsku, v roku 1917 sa opäť vrátil do Ruska a v lete 1917 získaval vojakov z radov krajanov v USA. V decembri deklarovalo Francúzsko vznik Česko-slovenskej armády vo Francúzsku, z ktorej neskôr vznikla samostatná armáda podriadená Československej národnej rade. V prvej trojčlennej československej vláde bol Štefánik ministrom vojny (Masaryk bol premiérom, Beneš ministrom vnútra). V roku 1919 organizoval návrat československých légií z Ruska. Pri návrate z vojensko-diplomatickej misie v Taliansku zahynul pri páde lietadla pri Bratislave.

Mata Hari (1876–1917)

Mata Hari Foto: EN.WIKIPEDIA.ORG
Mata Hari Mata Hari

Vlastným menom Margaretha Zelle McLeodová, holandská exotická tanečnica, je legendárnou ženskou postavou prvej svetovej vojny. Holandsko bolo v čase vojny neutrálne, mohla teda voľne prechádzať cez hranice a aby obchádzala front, cestovala do Francúzska loďou cez Španielsko a Britániu. Briti ju v roku 1916 zatkli pre podozrenie zo špionáže. Pri výsluchu tvrdila, že je francúzskou agentkou. Francúzsko sa k nej však neprihlásilo. V januári 1917 vyslal nemecký vojenský atašé v Španielsku rádiové správy do Berlína, ktoré chválili aktivity nemeckého špióna s kódovým označením H-21. Francúzi správy zachytili a identifikovali agenta ako Matu Hari. Opäť ju zatkli, tentoraz v Paríži, obvinili zo špionáže a zodpovednosti za smrť 50-tisíc vojakov. Vinu nikdy nepriznala. V októbri 1917 ju popravili zastrelením. Dokumenty odtajnené v Nemecku v 70. rokoch minulého storočia potvrdili, že Mata Hari bola nemeckou agentkou s kódovým označením H-21. Jej správy okrem iného prispeli k odhaleniu a poprave šiestich belgických agentov.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #1. svetová vojna