Lebo čo sa vlastne dialo po sarajevskom atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este? Celý mesiac, až do 28. júla 1914, do osudného dňa, keď sa začala prvá svetová vojna, prebiehali horúčkovité diplomatické rokovania.
Tridsať letných dní pred 100 rokmi vyplnili vojnové prípravy a najmä vojnové štvanie v médiách i na verejných zhromaždeniach. Pravda, nezaháľali ani stúpenci mieru, hoci ich bolo počuť menej. Väčšina ľudí v Európe a v ostatnom svete si však hrozbu blížiacej sa apokalypsy vôbec neuvedomovala.
"Leto bolo prekrásne, ako už dávno nie, a sľubovalo, že bude ešte krajšie,“ spomínal rakúsky spisovateľ Stefan Zweig, ktorý letnú dovolenku trávil v malých prímorských kúpeľoch v Belgicku neďaleko Ostende. "Všetci sa bezstarostne pozerali na svet.“ Vinohradníci v okolí Badenu, ale i Pressburgu – Prešporku (dnešnej Bratislavy) si mädlili ruky: ak takéto leto vydrží, bude víno ako ešte nikdy.
Diplomati väčšinou nepredpokladali, že násilná smrť arcivojvodu a jeho ženy povedie k svetovej vojne. Iste, počítali s prechodným zhoršením medzinárodných vzťahov a nanajvýš pripúšťali lokálny ozbrojený konflikt Rakúsko-Uhorska so Srbskom.
Je príznačné, že keď sa vtedajší prezident Francúzska Raymond Poincaré dozvedel o vražde Františka Ferdinanda, hneď to prirovnal k atentátu na jedného zo svojich predchodcov Marie Sadi Carnota, ktorého v roku 1894 zabil taliansky terorista. Zhoršilo to vzťahy medzi Francúzskom a Talianskom, ale nič viac.
Atentáty na panovníkov a členov ich dynastií neboli totiž koncom 19. a začiatkom 20. storočia ničím nezvyčajným a postihli aj Habsburgovcov. V roku 1898 zomrela predčasnou smrťou cisárovná Alžbeta, manželka cisára Františka Jozefa I. a Ferdinandova teta. Pilníkom jej prebodol prsia anarchista Luigi Lucheni.
Najmä viedenské ženy boli týmto činom značne pobúrené, po niekoľkých týždňoch sa však naň zabudlo. Prečo by mal mať sarajevský prípad iné, tragickejšie pokračovanie?
Pohon na Srbov a Srbsko
On ho však mal hneď od začiatku. Už v noci z 28. na 29. júna, niekoľko hodín po atentáte, sa rozpútalo peklo v samotnom Sarajeve. Prepukli tam protisrbské pogromy (útočili bosnianski katolíci, prevažne Chorváti, a moslimovia), ktoré sa preniesli aj do ďalších častí Bosny a Hercegoviny, ale i do Chorvátska, predovšetkým Záhrebu. Celé toto územie bolo vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska.
Spisovateľ Ivo Andrić, pôvodom z Bosny a Hercegoviny (v roku 1961 získal Nobelovu cenu za literatúru), nazval tieto pogromy "sarajevským šialenstvom nenávisti“. Zanechali po sebe desiatky mŕtvych a ranených. Okolo tisíc obytných domov, škôl, predajní a iných zariadení patriacich Srbom dav zničil alebo vykradol. Polícia a miestne úrady sa tomuto besneniu nečinne prizerali, musela zasiahnuť armáda.
Oficiálna Viedeň od začiatku obviňovala zo zorganizovania atentátu Srbské kráľovstvo. Už 30. júna vyzvala Belehrad, aby prípad dôsledne vyšetril. Predstaviteľ tamojšieho ministerstva zahraničia však odpovedal: "Nemáme čo vyšetrovať, záležitosť sa netýka srbskej vlády.“ Konzervatívny denník Pressburger Zeitung, vychádzajúci v Prešporku, komentoval záležitosť slovami: "Je jasné, že zavraždenie následníka trónu je dielo veľkosrbského sprisahania, siahajúceho do Belehradu.“
A čo slovenská politická tlač? Národnie noviny, ktoré vychádzali v Martine a vyjadrovali názory Slovenskej národnej strany, už 2. júla 1914 napísali, že útoky proti Srbom sú podozrivé, lebo sú "plné zloby“ a svedčia "fanatickým podpaľačom“. Slovenské Robotnícke noviny nazvali postup vládnucich kruhov "válečnými štvanicami“. V sobotu 4. júla sa konal pohreb Františka Ferdinanda a jeho ženy Žofie a už na druhý deň sa v Postupime pri Berlíne stretli zástupcovia rakúskej a nemeckej vlády. Viedeň chcela vedieť, či jej Nemecko bude kryť chrbát, ak Rakúsko-Uhorsko zaútočí na Srbsko. Cisár Wilhelm II. odpovedal kladne.
S vyhlásením vojny však ešte váhal jeho rakúsky náprotivok, vtedy už 84-ročný František Jozef I. A nejednotné boli v tejto otázke aj politické špičky monarchie. Pripomeňme si, že Rakúsko-Uhorsko bolo od vyrovnania v roku 1867 vlastne akýmsi dvojštátím.
Uhorské kráľovstvo sa v jeho rámci tešilo značnej autonómii, a hoci zahraničná politika mala byť spoločná pre celú monarchiu, Pešť si v niektorých prípadoch dovoľovala mať vlastné stanovisko.
Tak aj teraz, uhorský premiér István Tisza bol proti vojne so Srbskom. "Nemáme dostatočné dôvody, aby sme Srbsko robili zodpovedným za atentát,“ tvrdil.
Vari Tisza mal Srbov rád? Vôbec nie, ale obával sa najmä toho, že ich porážkou a pripojením Srbska k Rakúsko-Uhorsku sa zvýši beztak vysoký podiel Slovanov v ríši, ktorá počtom slovanského obyvateľstva zaujímala už druhé miesto na svete hneď po Rusku (podľa sčítania z roku 1910 Slovania tvorili vyše 40,5 percenta obyvateľstva Uhorska).
V samotnej Viedni zastával minister zahraničia Leopold Berchtoldt pomerne dlho zmierlivý postoj, kým náčelník generálneho štábu c. a k. armády Conrad von Hotzendorf sa postavil od prvej chvíle na čelo tamojších "jastrabov“.
"Zavraždenie následníka trónu bolo vyhlásením vojny Rakúsko-Uhorsku a na takýto čin možno odpovedať iba vojnou,“ opakoval von Hotzendorf, o ktorom sa vedelo, že už od prvej bosnianskej krízy v rokoch 1908–1909 stále presviedčal kolegov: "Srbskú otázku treba vyriešiť raz a navždy.“
Kto s kým pôjde a proti komu
Von Hotzendorfove obavy zo Srbska neboli však celkom neodôvodnené. Srbskí nacionalisti sa nikdy nezmierili s anexiou Bosny Rakúsko-Uhorskom a naďalej ju považovali za srbskú krajinu. Neskrývali, že ich cieľom je vytvorenie Veľkého Srbska, ktoré by zjednocovalo všetkých južných Slovanov.
Počas dvoch balkánskych vojen (1912–1913) Srbsko získalo na úkor Osmanskej ríše Mecedónsko a Kosovo, čím svoje územie i počet obyvateľov takmer zdvojnásobilo. S jedlom však rastie chuť (na rade mala byť Čierna Hora) a zvýšený apetít srbských nacionalistov nachádzal podporu v Rusku. "Uskutočnením veľkosrbskej myšlienky vznikne sila nepriateľská voči Rakúsko-Uhorsku a spojenecká smerom k nám,“ vysvetľoval svojej vrchnosti už v roku 1911 ruský vyslanec v Belehrade Nikolaj Gartvig.
Ale bolo by omylom tvrdiť, že celé srbské vedenie bolo preniknuté vypätým nacionalizmom, a vo Viedni to dobre vedeli. Z dochovanej diplomatickej korešpondencie vyplýva, že Rakúsko-Uhorsko by možno ani nezaútočilo na Belehrad, nebyť podnecovania z Berlína. "S vystúpením proti Srbsku netreba meškať,“ vyjadril sa jednoznačne cisár Wilhelm II. "Dobre vyzbrojené a na vojnu pripravené Nemecko tlačilo na svojho spojenca, aby využil príležitosť a vypovedal Srbsku vojnu,“ potvrdzuje Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.
Nemci nevylučovali, že Rusko sa možno ani nepostaví za Srbsko a Rakúsko-Uhorsko by si s ním potom mohlo poradiť aj samo. Tvrdí to renomovaný ruský historik prvej svetovej vojny Kornelij F. Šacillo. A predkladá ako dôkaz list nemeckého ministra zahraničia Gottlieba von Jagowa z prvých júlových dní 1914. Jeho adresátom bol nemecký vyslanec v Londýne Karl Max von Lichnowsky.
"Rusko je dnes v zásade nepripravené na vojnu,“ písal von Jagow. "Francúzsko a Anglicko tiež nechcú v súčasnosti vojnu. O niekoľko rokov bude Rusko podľa všetkých predpokladov už bojaschopné. Vtedy nás prevalcuje počtom svojich vojakov. Bude už mať postavenú baltskú flotilu i strategické železnice. Naša skupina (koalícia tzv. Ústredných mocností, čiže Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska – pozn. red.) sa medzitým oslabí.“
Podľa Šacilla však Berlín zároveň pripúšťal aj iný scenár vývoja udalostí, že totiž Rusko príde na pomoc spojeneckému Srbsku. "V takomto prípade sa muselo počítať s veľkou vojnou, ale za podmienok veľmi výhodných pre Nemecko,“ dodáva Šacillo. Bolo vojensky pripravené, bude teda postupovať rýchlejšie.
Rusko vtedy patrilo s Francúzskom a Veľkou Britániou do bloku európskych mocností nazývaného Dohoda. Ako sa zachovajú jeho spojenci v prípade balkánskeho konfliktu? Berlín síce predpokladal, že Paríž splní svoje záväzky voči Rusku, ale že tretí člen tejto koalície – Anglicko – zostane bokom. Vyplývalo to aj z depeší vyslanca von Lichnowského z Londýna, v ktorých informoval o svojich rozhovoroch s britským ministrom zahraničných vecí sirom Edwardom Greyom. Nakoniec to však vypálilo ináč…
Hyeny chcú vojnu
Podľa Gabriely Dudekovej z Historického ústavu SAV bolo možné pozorovať od začiatku do konca júla 1914 niekoľko odlišných fáz vo vývoji nálad verejnosti i v charaktere vládnej propagandy. Súviselo to zrejme s priebehom diplomatických rokovaní a s prípravami na vojnu. "Napätie sa začalo zostrovať najmä vtedy, keď Rakúsko-Uhorsko predložilo Srbsku ultimátum, ktoré malo zdanlivo riešiť konflikt mierovou cestou,“ pripomína Dudeková.
"Ale minimálne dve požiadavky z desiatich boli pre suverénny štát nesplniteľné, a tak bolo pravdepodobné, že Srbsko ultimátum neprijme.“ Ultimátum bolo podané v pondelok 23. júla o 18. hodine. Belehrad mal odpovedať najneskôr do 18. hod. 25. júla.
Je zaujímavé, že 24. júla vyšiel v Národnom hlásniku článok s výrečným titulkom Hyeny chcú vojnu. Napísal ho Ivan Dérer, po vojne známy československý politik a minister za sociálnodemokratickú stranu. Za tento článok sa dostal nakrátko do väzenia nielen on, ale aj zodpovedný redaktor týždenníka, spisovateľ Jozef Gregor-Tajovský.
Ale vráťme sa do Belehradu. Srbsko už 24. júla konzultovalo problém s Ruskom. Tamojší minister zahraničia Sergej Sazonov radil Srbom prejaviť v odpovedi na rakúsku nótu istú zmierlivosť. To sa aj stalo, ale požiadavku číslo 6 "o uskutočnení vyšetrovania za účasti rakúskej vlády“ na území Srbska jeho vláda rozhodne odmietla ako neprijateľnú.
Viedni to stačilo, aby konštatovala nesplnenie ultimáta a zareagovala prerušením všetkých diplomatických stykov s Belehradom. Vo štvrtok 26. júla sa drobný incident na Dunaji stal dôvodom na čiastočnú mobilizáciu rakúsko-uhorskej armády. Vo zveličenom hlásení generálneho štábu cisárovi Františkovi Jozefovi I. sa hovorilo o "intenzívnej prestrelke“ medzi srbskými záložníkmi a rakúskymi vojakmi.
V súčasnosti hodne citovaná kanadská historička Margaret MacMillanová, pôsobiaca na Oxfordskej univerzite, vo svojej najnovšej práci tvrdí, že veľkej vojne sa ešte stále dalo zabrániť. „Ruský cár prichádza s prosbou za svojím nemeckým bratrancom, aby udržali mier,“ približuje situáciu MacMillanová. "Cisár Wilhelm a kancelár Bethmann-Hollweg však zostávajú k jeho výzve chladní.“ Skrátka, národnoštátne záujmy stáli nad pokrvnými väzbami.
O všetkom bolo rozhodnuté, ale Viedeň ešte deň-dva robí dojem, že do vojny sa jej nechce a dáva Belehradu akoby čas na rozmyslenie. Propaganda potom bude do omrzenia opakovať, že to všetko zavinili Srbi svojou zaťatosťou a neústupčivosťou.
Mala to byť trestná výprava
V sobotu 28. júla vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. Belehradu to oznámil minister zahraničia Berchtoldt, obyvateľom monarchie František Jozef v cisárskom manifeste Mojim národom. Začínal sa slovami: "Najvrelejšou mojou túžbou bolo, aby som posledné Moje roky z božej milosti obetoval dielam mieru a Moje národy zachoval pred obeťami a ťarchami vojny.“ Ale: "Nenávisťou naplnené pletichy nepriateľa nútia Ma k tomu, aby som po dlhých rokoch mieru vytiahol meč na obranu statočnosti monarchie…“ A tak ďalej a podobne. Staručký panovník musel vyzerať v očiach "Jeho národov“ ako ponížený mierotvorca. Vládna propaganda tento dojem vytrvalo živila.
Nasledovala úplná mobilizácia, do zbrane povolali prvýkrát v dejinách ríše státisíce záložníkov. Ich rukovanie sprevádzali na mnohých miestach monarchie prejavy militaristického nadšenia. Pre pacifistov, odporcov vojny zrazu niet miesta pod slnkom. Veď s tvrdým potrestaním Srbska už súhlasí aj uhorský premiér gróf Tisza. Každý si myslel, že pôjde o krátku trestnú výpravu na Belehrad a najneskôr do Vianoc sa chlapi vrátia domov.
Ako píše vo svojich pamätiach Terézia Vansová, na zhromaždení 29. júla 1914 v Banskej Bystrici kričali "Nech žije vojna!“ aj tí, čo sa vojny báli. Ozývali sa heslá nielen proti Srbom, ale všetkým "panslávom“.
Istí si teda nemohli byť ani mnohí Slováci. Aj slovenské politické strany v tej chvíli verejne osvedčili svoju lojalitu panovníkovi a ríši. Slovenský výkonný výbor Sociálno-demokratickej strany Uhorska poslal 30. júla "vrúcny pozdrav všetkým tým našim milým súdruhom a priateľom, ktorých povolali k vojsku“ a zaželal im "z celej duše, aby sa zdraví navrátili zas medzi nás“.
Medzitým sa Rusko postavilo na podporu Srbska a vyhlásilo mobilizáciu. Nemecko ho najprv vyzvalo, aby s povolávaním záloh prestalo, a keď sa tak nestalo, vyhlásilo 1. augusta Rusku vojnu. A čo Anglicko? Už 29. júla oznámil minister zahraničia Grey nemeckému vyslancovi Lichnowskému, že Británia zachová v konflikte neutralitu iba dovtedy, kým doň nebude zavlečené Francúzsko.
Pre Berlín to vraj bol sprvoti šok, ale Nemci sa rýchlo spamätali a už 3. augusta vyhlásili Francúzsku vojnu. Ako zámienku použili vymyslený incident na hraniciach. Odpoveď z Londýna nedala na seba dlho čakať. A rinčala zbraňami. Veľká vojna sa mohla začať. Vtedy ešte nikto nepredpokladal, že potrvá dlhšie ako štyri roky a vyžiada si deväť miliónov usmrtených vojakov (ďalších 20 miliónov bude trvale zmrzačených). Takmer v každej slovenskej obci dnes nájdeme pamätník jej obetiam.