S podporou Moskvy a konzervatívcov vystriedal Gustáv Husák v apríli 1969 Alexandra Dubčeka v najvyššej politickej funkcii. Centristom (realistom) a konzervatívcom vo vedení strany už nešlo o jej reformný program z apríla 1968, ale otvorili ďalšiu fázu normalizácie v zmysle moskovského diktátu z augusta 1968, ktorý vychádzal z doktríny „obmedzenej suverenity“ štátov sovietskeho bloku. Vedenie strany tak založilo svoju moc na sovietskej politickej a vojenskej prítomnosti.
Hľadať svoje miesto vo svete
Veľká časť českej a slovenskej spoločnosti ešte v lete 1969 neprijímala normalizačnú líniu KSČ/KSS, ktorá prekrucovala poslanie československej jari. Prevládali pocity sklamania a skepsy, hľadanie medzí vlastného žitia. Slovenský literárny historik a kritik Milan Hamada napísal v apríli 1969 v článku Zodpovednosť plná úzkosti, že v tejto dobe „netúžim po tom, aby sme (spisovatelia – pozn. aut.) boli akýmikoľvek manipulátormi ľudského myslenia a cítenia“. A pokračoval, „náš ľudský odpor a vzdor treba prehĺbiť ako dobrú studňu, ktorá nikdy nevyschne“, a pritom si nesmieme „obliecť železnú košeľu nevyhnutnosti“. Český básnik a spisovateľ Jaroslav Seifert, neskorší nositeľ Nobelovej ceny, sa v článku So cťou tejto doby v júli 1969 zamýšľal nad rozjatrenou českou a slovenskou spisovateľskou obcou a nad celospoločenskými problémami. Východisko videl v podávaní pravdivých výpovedí o tejto dobe a v potrebe neprestajne hľadať „samého seba, svoje miesto vo svete“. Mnohí ľudia sa našli v protestne ladených pesničkách Marty Kubišovej, Karla Černocha či Waldemara Matušku na hudobnom medzinárodnom festivale Bratislavská lýra.
Český dramatik a občiansky reformista Václav Havel, reagujúc na dezilúzie ľudí, vyzýval v liste Alexandra Dubčeka, aby k vnútropolitickej situácii zaujal zreteľný postoj, lebo „současná oficiální propaganda není ničím jiným než ideologickou přípravou tohto kroku, který má definitivně proměnit celou posrpnovou československou politiku v politickou, ideologickou a morální kapitulaci“. Podľa Havla by sa mal demokratizačný proces v roku 1968 zachovať v pamäti českej a slovenskej spoločnosti a neostať len „uzavřenou a zapomenutou historickou epizodou“.
Zostavovatelia petície Deset bodů z 21. augusta 1969 protestovali proti spoločensko-politickým dôsledkom okupácie, prijatiu moskovského diktátu, umiestneniu sovietskych vojsk, cenzúre a proti vynútenému odchodu ľudí a spoločenských organizácií z verejného života. Najmä spisovateľ a radikálny reformista Ludvík Vaculík odmietal „úlohu komunistické strany jako mocenské organizace, její nadřazování nad státní orgány odpovědné všemu lidu. Stavění kategorie stranictví nad kategorii občanství je nehoráznost“.
Vraj „prechodné opatrenie“
Blížiace sa prvé výročie vojenskej okupácie Československa vyvolávalo obavy v Moskve, ktorá s vedením KSČ žiadala rázne opatrenia proti aktivizácii „antisocialistických a antisovietskych“ a „pravicových“ síl. Normalizačná moc ovládla masovokomunikačné prostriedky. V rámci mimoriadnych opatrení boli vydané rozkazy na zásah Československej armády (20-tisíc vojakov) a bezpečnostných zložiek (26-tisíc príslušníkov), vybavených ostrou muníciou, slzotvorným plynom a vodnými delami. Príkazy vydali Ľudovým milíciám (27-tisíc členov). Sovietske jednotky v sile 73-tisíc vojakov, umiestnené „dočasne“ na základe potupnej zmluvy medzi vládami ZSSR a ČSSR z októbra 1968, boli uvedené do stavu pohotovosti.
V celej federatívnej republike došlo v dňoch 18. – 23. augusta 1969 k mnohým protestným demonštráciám proti okupácii Československa. Najväčšie desaťtisícové demonštrácie sa konali v Prahe, kde boli nasadené nielen obrnené transportéry, ale aj tankový pluk (90 tankov), a v Brne. Tu zahynulo päť ľudí. Celkovo bolo v republike 49 ťažko a niekoľko stoviek ľahko zranených demonštrantov (lekári často nerobili zápisy zámerne, aby uchránili ľudí pred postihmi).
Na Slovensku demonštrovali predovšetkým študenti – v Bratislave, Nitre a Košiciach. Podľa správy federálneho ministerstva vnútra bolo zranených 318 príslušníkov bezpečnostných síl (189 v Prahe), z toho 17 ťažko, 74 členov Ľudových milícií a 30 vojakov. Na pozadí neskoršej normalizácie to bol práve august 1969, keď sa v najväčšom rozsahu použili československé ozbrojené sily (310 tankov, 200 obrnených transportérov a i.). Vystúpili na potlačenie ľudských práv a slobôd spoluobčanov.
Režim hrubo reagoval na občiansky odpor schválením represívneho Zákonného opatrenia Predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSSR z 22. augusta „o niektorých prechodných opatreniach nutných na upevnenie a ochranu verejného poriadku“ – tzv. obuškový zákon – s okamžitou platnosťou. Opatrenie podpísali prezident Ludvík Svoboda, predseda federálneho zhromaždenia Alexander Dubček a predseda federálnej vlády Oldřich Černík. Vraj „prechodné“ opatrenie (trvalo do februára 1989) sa stalo nástrojom na zamedzenie ďalších demonštrácií a na tvrdšie potrestanie možných demonštrantov. Ešte v stalinistickom poňatí sa za „vnútorného nepriateľa“ označili stúpenci československej jari 1968. Heslo „rozdeľ a panuj“ v intenciách normalizačnej moci nadobudlo na sile.
Prvé tri paragrafy opatrenia poskytovali polícii a prokuratúre väčší priestor na postup proti demonštrantom, zvýšila sa trestná sadzba za „výtržníctvo“ a za „hanobenie republiky a jej predstaviteľov“, ako aj za „hanobenie štátu svetovej socialistickej sústavy“. Z dvoch dní na tri týždne sa predĺžila doba „zadržania orgánmi Zboru národnej bezpečnosti“ bez rozhodnutia súdu. Obžalovaní (demonštranti) boli dovtedy zadržiavaní fakticky bez právnej ochrany a bez obhajcu, ale často s bitkou. Na území českých krajín bolo zadržaných vyše 4-tisíc osôb, z nich sa ocitlo vo väzbe 447 ľudí. Na Slovensku bolo zadržaných 443 osôb, z toho vo väzbe sa ocitlo 36. Teda za účasť na demonštráciách proti okupácii svojej vlasti. Štvrtý paragraf umožňoval okamžité rozviazanie pracovného pomeru a vylúčenie zo štúdia na vysokej škole toho občana, „ktorý svojou činnosťou narušuje socialistický spoločenský systém“. Paragraf sa zneužil na vyradenie tisícov ľudí z pracovného pomeru a zo štúdia. Onedlho sa na tzv. čiernej listine ocitlo vyše 6-tisíc komunistických a občianskych reformistov, pričom tých prvých bola väčšina.
Prvý tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák už charakterizoval obrodný proces roku 1968 ako plazivú kontrarevolúciu: v auguste 1969 sa podľa jeho slov dali strhnúť „dezorientované“ ľudové masy „do otvoreného zápasu a náš štát chceli znovu priniesť do chaosu“. Na septembrovom zasadaní ÚV KSČ v roku 1969 boli zrušené uznesenia z júla a augusta 1968.
Udalosti v auguste 1969 znamenali koniec ilúzií o osude spoločenských reforiem socializmu s „ľudskou tvárou“, a na pokyn Moskvy i koniec rehabilitácií.
Keď sa roztiahla sieť normalizácie
Represívnym nástrojom štátu v rukách normalizačnej moci sa stal aj tzv. zmocňovací Ústavný zákon 117 z 15. októbra 1969, ktorý síce hovoril „o predĺžení volebného obdobia“ národných výborov, zákonodarných orgánov a súdov, no umožnil masové čistky v štátnych orgánoch od reformistov za údajné neplnenie politiky Národného frontu a poslaneckej funkcie. Na jeseň 1969 bolo v uliciach často vidieť ozbrojené hliadky Verejnej bezpečnosti a armády.
Všadeprítomné Štátna bezpečnosť a cenzúra roztiahli svoje siete. Normalizačná línia KSČ/KSS sa naplno ukázala v straníckom dokumente Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ z decembra 1970. Československá zahraničná politika sa plne podriadila sovietskej po uzavretí medzištátnej zmluvy v máji 1970.
Československý štát, zaťažený perzekučným potlačením československej jari, sa napokon zapojil do rokovaní o spolupráci štátov Západu a Východu. Európska politika dètente sa v podstate založila na hľadaní vzájomných kompromisov s cieľom zachovania mocenskej a vojenskej rovnováhy medzi blokmi.
Generálny tajomník ÚV KSČ a prezident ČSSR Gustáv Husák podpísal 1.augusta 1975 helsinský Záverečný protokol Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE), ktorý sa opieral o ciele a zásady Charty OSN. Protokol stanovil princípy právnej rovnosti a územnej celistvosti štátov a vychádzal z nepoužitia sily alebo hrozby silou inému štátu, ako aj z neporušiteľnosti ich hraníc. Zaväzoval štátne orgány ČSSR o. i. dodržiavať ľudské a občianske práva a slobody (zahrnuté v tzv. treťom koši). Medzinárodné postavenie ČSSR sa pod vplyvom prevzatia helsinských záväzkov prejavilo v oneskorenom schválení dvoch dokumentov z roku 1966: Medzinárodného paktu OSN o občianskych a ľudských právach a Medzinárodného paktu OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Váha začínajúceho helsinského procesu ešte viac zvýšila rozpory vo vnútornej a v zahraničnej politike KSČ a federatívneho česko-slovenského štátu. Akákoľvek kritika normalizačnej línie KSČ a jej negatívneho dosahu na spoločnosť sa potlačovala. Spomeňme aspoň pohon na Alexandra Dubčeka, Václava Havla a Zdeňka Mlynářa hneď v roku 1975. A pritom sa na druhej strane predstavitelia štátu hlásili k helsinskému Programu mieru, ktorý bol určený „všetkým štátom, malým i veľkým, socialistickým i nesocialistickým“ s cieľom dodržiavania medzinárodných záväzkov a vytvorenia vzájomnej dôvery a spolupráce.
Všeobecná produktívna a morálna kríza
Až od polovice 80. rokov sa pod vplyvom viacerých faktorov vrátane helsinského procesu menila medzinárodná situácia v Európe i vnútropolitická v Sovietskom zväze (nástup Michaila Gorbačova). Stagnačná politika KSČ/KSS sa dostala do rozporu s pohybom väčšiny slovenskej a českej spoločnosti, ktoré sledovali hlbšiu liberalizáciu pomerov v Poľsku a Maďarsku. Napokon niekoľkotisícové zhromaždenie občanov v Prahe 21. augusta 1988 k 20. výročiu okupácie Československa, ktoré sa zišlo napriek silnej oficiálnej protikampani a zásahom proti opozičným aktivistom, žiadalo odchod sovietskych vojsk, pravdivé zhodnotenie československej jari 1968, zrušenie cenzúry, slobodné voľby aj prepustenie politických väzňov. Demokratická iniciatíva vo vyhlásení odsúdila politiku normalizácie a perzekúcie občanov, lebo: „Politicky potlačené a nesvobodné Československo, odtržené od světa, od vlastní a evropské minulosti, zbavené kontaktu s hospodářským, kulturním i sociálním rozvojem mezinárodního společenství zachvátila postupně všeobecná produktivní a morální krize.“ Iniciatíva za príčinu vnútropolitického napätia považovala tiež dvadsaťročné represie komunistického režimu, ktoré sa prejavili aj voči veriacim na ich pokojnej sviečkovej manifestácii v marci 1988 v Bratislave.
No demonštranti a nezávislé iniciatívy boli v očiach Predsedníctva ÚV KSČ len „vnútornými nepriateľmi“, podnecovanými zo zahraničia. Jakešovsko-indrovské predsedníctvo stratilo rešpekt v českej a slovenskej spoločnosti a neskoro prišlo na to, že opozičné prúdy – v českých krajinách Charta 77 a na Slovensku katolícky disent – zvyšujú svoju aktivitu a existuje „problém opozície“. A tak masovú demonštráciu pri príležitosti 20. výročia protestného sebaupálenia študenta Jana Palacha v januári 1989 Verejná bezpečnosť a spochybnené „Ľudové“ milície tvrdo potlačili.
S okamžitou účinnosťou
Zákonodarné orgány federácie a jej republík ako najvyššie zastupiteľské orgány moci ľudu (!), vraj „v záujme zachovania verejného poriadku“, prijali vo februári 1989 represívne opatrenie s okamžitou účinnosťou. V ňom sa za účasť „na nepovolenom verejnom zhromaždení“, za poburovanie proti záujmom socialistického štátu a za rozširovanie tlačovín zvyšovala trestná sadzba oproti zákonnému opatreniu Predsedníctva Federálneho zhromaždenia z augusta 1969 zo 6 mesiacov na rok, podmienečný trest z 3 na 6 mesiacov a pokuta z 5– na 20-tisíc korún (priemerný plat bol okolo 3-tisíc korún).
Proti opatreniu, ktoré predložil jeden z hlavných predstaviteľov normalizačnej politiky a predseda federálneho zhromaždenia Alois Indra, a ktoré dalo nadmernú právomoc vyšetrovacím a súdnym orgánom, sa zdvihla ďalšia vlna občianskeho odporu.
Odpor podporili viaceré západné krajiny, signatári januárového záverečného dokumentu schôdzky KBSE vo Viedni. Tu sa žiadala o. i. právna ochrana obžalovaného a prítomnosť obhajcu od začiatku zadržania, čo československé orgány činné v trestnom konaní dovtedy často nerobili. Normalizačný režim až na konci 80. rokov pripúšťal prijatie demokratických zákonov o práve na zhromažďovanie a o petičnom práve, ktoré by postavili účastníkov demonštrácií do iného svetla. Napokon príprava návrhov zákonov vrátane novej, ale politicky konzervatívnej a štátne centralistickej ústavy zo septembra 1989 prišla neskoro, tak ako príprava novely Trestného zákona.
V polovici augusta 1989 štátne poľské orgány, už novozvolený demokratický Sejm a Senát Poľska, prijali vyhlásenie odsudzujúce vojenskú inváziu do Československa v auguste 1968. Išlo o prvý socialistický štát, ktorý sa vlastne ospravedlnil za účasť svojej armády na invázii. No československá vláda a Federálne zhromaždenie obvinili poľské štátne orgány z hrubého zasahovania do vnútorných záležitostí a odmietli ich stanoviská.
Reálne predstavy aj ilúzie
Presne pred štvrťstoročím sa v Prahe na Václavskom námestí 21. augusta 1989 zišlo niekoľkotisícové protestné zhromaždenie občanov, ktorí si pripomenuli tragické udalosti z 21. augusta 1968. Polícia brutálne zasiahla a zadržala okolo 300 československých občanov a tiež politických aktivistov z Maďarska, Holandska, Poľska a Talianska. Oficiálne sa tvrdilo, že domáce a zahraničné nezávislé iniciatívy považovali demonštráciu „za príležitosť ku konfrontácii so štátnou mocou“. Štátna moc však konala už 17. augusta 1989, keď začala v Bratislave stíhanie vo veci trestného činu poburovania proti disidentom tzv. bratislavskej päťky Jánovi Čarnogurskému, Miroslavovi Kusému, Hane Ponickej, Antonovi Seleckému (neskôr aj Vladimírovi Maňákovi), za to, že vyzvali občanov na účasť na pokojných manifestáciách k výročiu augusta 1968.
V novo sa etablujúcich demokratických podmienkach federálna vláda začiatkom decembra 1989 odsúdila vojenskú okupáciu Československa v auguste 1968 pre porušenie medzinárodného práva a vzťahov medzi zvrchovanými štátmi. Predstavitelia piatich štátov Varšavskej zmluvy následne vyhlásili ozbrojený zásah svojich armád proti ČSSR 21. augusta 1968 za protiprávny a chybný a narušujúci medzinárodné vzťahy.
Demonštrácie v rokoch 1969 až 1989 ukázali, že významná časť slovenskej a českej spoločnosti síce zvolila pasívnu rezistenciu či skôr nezáujem o politiku, no predsa len sa v nich kumulovala sila, ktorá priniesla pád komunistického režimu a otvorila cestu, sprevádzanú nielen reálnymi predstavami, ale aj ilúziami, k slobode a demokracii po Novembri '89. Prispela k tomu spoločenská pamäť na občiansky odpor v auguste rokov 1968 a 1969.
AUTOR JE VEDECKÝM PRACOVNÍKOM HISTORICKÉHO ÚSTAVU SAV