Ak si chceme priblížiť vývin Slovenska po druhej svetovej vojne v kocke, možno stačí pristaviť sa pri oslavách okrúhlych výročí Slovenského národného povstania.
Pri desiatom výročí Povstania bola veľká časť jeho politickej i vojenskej a partizánskej reprezentácie za mrežami alebo v snahe vyhnúť sa politickým perzekúciám žila v emigrácii.
Bolo šesť rokov po Víťaznom februári a zúrila studená vojna. Niektorých povstaleckých vodcov a veliteľov už medzitým stihli komunistické súdy aj odsúdiť a kati popraviť. Napríklad Rudolfa Slánského, ktorý v štábe povstalcov zastupoval moskovské vedenie KSČ a po vojne bol šesť rokov generálnym tajomníkom jej ústredného výboru. Toho popravili v Prahe v decembri 1952.
Ale už o dva roky skôr vymeral bratislavský súd hrdelný trest Viliamovi Žingorovi, veliteľovi 2.čs. partizánskej brigády M.¤R. Štefánika, po vojne jednému z hlavných predstaviteľov Zväzu slovenských partizánov.
Tak Slánského, ako aj Žingora obvinili z rozvratnej protištátnej činnosti. Prvému však kládli za vinu spojenie so svetovým sionizmom, kým druhého označili div že nie za agenta juhoslovanského maršala Josipa Broza Tita.
Režim hľadal vnútorných nepriateľov, platila Stalinova téza o zostrovaní triedneho boja. V decembri 1953 popravili Jozefa Trojana, veliteľa Hornonitrianskej partizánskej brigády a po vojne riaditeľa Baťových závodov. Štyri roky ho držali a mučili vo vyšetrovacej väzbe, obviňovali z vlastizrady i titoizmu, aby mu nakoniec prišili kriminálny čin, niekoľkonásobnú vraždu.
Podľa niektorých zdrojov popravili v celom Československu za päť rokov 168 odbojárov, bojovníkov proti fašizmu.
Aj jubilejný rok 1954 sa niesol v znamení zinscenovaných procesov s niektorými bývalými povstalcami. V apríli súdili tzv. buržoáznych nacionalistov. Na lavici obžalovaných v bratislavskom Justičnom paláci sedeli Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, obaja sa významne podieľali na prípravách Povstania za vedenie KSS. Na povstaleckom území i neskôr, už po vojne, zastávali vysoké funkcie v štátnych orgánoch.
Husák dostal doživotie, Novomeský, ktorý menej znášal bolesť a podpísal všetko, čo mu vyšetrovatelia ŠtB nadiktovali, "len“ 10 rokov. Obaja by však určite neušli povrazu, keby rok predtým nezomrel Josif Stalin a krátko po ňom aj Klement Gottwald.
Šťastie v nešťastí mal zrejme aj Karol Šmidke, hlavný z komunistických vodcov Povstania, ktorý sa vyhol väzeniu a týraniu vyšetrovateľov len vďaka tomu, že v roku 1952 zomrel pri autonehode za doteraz nevyjasnených okolností. Bývalý predseda Národnej rady bol však už vtedy mimo politiky a takisto chodil s biľagom "buržoázneho nacionalistu“.
Politické monsterprocesy s niekdajšími povstalcami však nebránili tomu, aby sa v celej republike konali pompézne oslavy 10. výročia Slovenského národného povstania.
Kto bol dušou Povstania
V roku 1954 sa ústredné oslavy výročia Povstania nekonali v Banskej Bystrici, ale v Bratislave. Z Prahy sem pricestovala delegácia najvyšších predstaviteľov strany a vlády osobitným vlakom. Viedol ju vtedajší prezident ČSR Antonín Zápotocký a premiér Viliam Široký.
Široký bol teraz hlavným hrdinom, "dušou Povstania“, ako povedal v uvítacej reči Karol Bacílek, vtedajší šéf štátostrany na Slovensku. Podľa Pavla Davida, ďalšieho tajomníka ÚV¤KSS, riadil Široký Povstanie motákmi z väzenia. Povstalecké boje totiž "presedel“ v nitrianskej a neskôr v bratislavskej väznici, na slobodu sa dostal až začiatkom roku 1945.
Pokusy o vyslobodenie Širokého a ďalších politických väzňov Tisovho režimu v predvečer vypuknutia Povstania jednoducho nevyšli. Husáka však Široký do konca života podozrieval, že ho nechal za mrežami úmyselne, a pomstil sa mu za to.
„Vybavovanie si účtov s povstaleckým vedením predstavovalo prvoradý moment aj pri príprave vykonštruovaných politických procesov v 50. rokoch minulého storočia,“ myslí si Jan Pešek z Historického ústavu SAV.
Olej do ohňa však prilievali aj vtedajší slovenskí historici. Ešte začiatkom decembra 1953 sa konala v Bratislave "vedecká“ konferencia o SNP. Miloš Gosiorovský na nej prejudikoval rozhodnutie súdu, keď Husáka označil za "agenta fašistickej slovenskej buržoázie“.
"Vyvrcholenie prekrúcania a falšovania histórie Povstania,“ tak nazve o 40 rokov neskôr Jozef Jablonický vo svojich Glosách o historiografii SNP referáty a diskusné príspevky prednesené na tejto konferencii.
Vráťme sa však späť do temných päťdesiatych rokov. V nedeľu 29. augusta 1954 sa konala na Stalinovom námestí v Bratislave (dnes Námestie SNP) mohutná manifestácia. Slávnostnú tribúnu postavili vedľa monumentálneho pamätníka J.¤V. Stalina. Bacílek privítal delegáciu "hrdinských sovietskych partizánov“, bol v nej aj Alexej Asmolov, počas Povstania náčelník hlavného štábu partizánskeho hnutia.
O veliteľoch povstaleckého vojska nezaznela na tejto manifestácii ani zmienka. Napokon, Asmolov už začiatkom novembra 1944 charakterizoval v rádiotelegrame do Moskvy zajatých generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta ako zbabelcov neschopných riadiť bojové operácie.
Každý rečník považoval za svoju povinnosť zaútočiť na buržoáznych nacionalistov a „zradnú emigráciu“. Prezident Zápotocký nezabudol zdôrazniť, že nedávne procesy posilnili "ľudovodemokratické zriadenie“.
Po manifestácii nasledovali športové programy a ľudové veselice po celej Bratislave. Pre „verchušku“ zorganizovali plavbu loďou po Dunaji. Večer sa konala slávnostná recepcia, vystúpila na nej Lúčnica…
Obroda sa skončila na polceste
Uplynulo ďalších desať rokov. Československá republika sa medzitým stala socialistickou (namiesto ČSR tu bola zrazu ČSSR), v jej štátnom znaku nahradil ohník na Kriváni (ako symbol SNP) tradičný slovenský dvojkríž.
Čo je dôležitejšie, pod vplyvom politického odmäku v Sovietskom zväze sa aj u nás začali rehabilitácie nespravodlivo odsúdených v politických procesoch. Spoza mreží vyšli na slobodu viacerí komunisti – politickí predstavitelia povstaleckej garnitúry. Husákovi, Novomeskému a ďalším vrátili členstvo v strane.
O rehabilitáciu sa usilovali aj niektorí predstavitelia občianskeho odboja, napríklad Ján Ursiny, spoluorganizátor a jeden z iniciátorov SNP, zakladateľ Demokratickej strany. Po februári 1948 ho odsúdili na sedem rokov väzenia. Rozsudok bol zrušený, ale až po jubilejných oslavách, v októbri 1964. Niektorým povstaleckým veliteľom vrátili generálske hodnosti. Napríklad Vladimírovi Přikrylovi (generál mal za sebou štyri roky ťažkého žalára), veliteľovi 2.¤čs.¤paradesantnej brigády, ktorá prišla na pomoc SNP zo Sovietskeho zväzu.
Iných však museli rehabilitovať už len in¤memoriam. Napríklad generála Vojtecha Danieloviča z veliteľstva povstaleckej armády, ktorý zomrel v pražskom väzení začiatkom septembra 1955. V snahe udržať si mocenské pozície musel Antonín Novotný (prezident ČSSR a zároveň prvý tajomník ÚV KSČ) hodiť cez palubu zopár kľúčových ľudí zo svojej "gardy“, priamo zodpovedných za nezákonnosti páchané v 50. rokoch.
Tak už v roku 1963 musel odísť do ústrania stalinista Bacílek, ktorého na poste prvého muža KSS vystriedal Alexander Dubček. A namiesto Širokého sa premiérom československej vlády stal ďalší Slovák, technokrat Jozef Lenárt. Obaja čerství štyridsiatnici, obaja priami účastníci Povstania. V júni 1964 sa v Smoleniciach konala vedecká konferencia o SNP, zorganizovaná Historickým ústavom SAV. Jablonický ju neskôr nazval "medzníkovou historiografickou udalosťou“, pretože priniesla obrodné pohľady na Povstanie.
Napriek tomu sa obroda podľa neho zastavila kdesi na polceste. Hlavne preto, že mnohí historici sa v nasledujúcich rokoch dali priveľmi ovplyvniť Husákovým videním Povstania. Približne v tom istom čase totiž vyšla, hoci v obmedzenom náklade, spomienková kniha Gustáva Husáka Svedectvo o SNP.
Ústredné oslavy 20. výročia SNP sa znovu konali v Banskej Bystrici a prišiel na ne dokonca najvyšší sovietsky predstaviteľ Nikita Chruščov s manželkou Ninou.
V sobotu 29. augusta 1964 sa vyznamenávalo, pamätné medaily z rúk Novotného prevzali viacerí partizánski velitelia a dokonca aj Husák. Nie však politici tzv. občianskeho bloku a vojenskí velitelia Povstania, hoci Dubček vo svojom prejave hovoril už aj o "významnej úlohe vojska“, nielen partizánov.
Spoločenský program prebiehal čiastočne v neďalekých kúpeľoch Sliač. Na slávnostnú večeru dodali pstruhy z Kláštora pod Znievom, ale Chruščov si želal namiesto nich pravú slovenskú živánsku. Spoznal ju tri roky predtým na zámku v Smoleniciach. Zastavil sa tam cestou na viedensky summit s Johnom F. Kennedym.
Pre Chruščova to bola vari posledná zahraničná cesta, v októbri 1964 ho v Kremli odvolali z funkcií a nahradili Leonidom Brežnevom.
V znamení normalizácie
Ďalšie jubilejné oslavy pripadli na rok 1969, keď uplynulo štvrťstoročie od Povstania. Mali byť o to významnejšie, že v predchádzajúcom roku sa žiadne oslavy nemohli konať – v auguste 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy. Skončil sa reformný pokus o socializmus s ľudskou tvárou, Dubčeka vystriedal v najvyššej politickej funkcii Husák.
Ešte do invázie sa však stihlo pokročiť v rehabilitáciách nespravodlivo odsúdených povstalcov a väzenie opustili na základe amnestie prezidenta Ludvíka Svobodu posledné obete politických perzekúcií. Dobré ovocie priniesol aj martinský zjazd historikov v júli 1968.
V jubilejnom roku 1969 ešte stihlo vyjsť prelomové dielo Z ilegality do Povstania od Jozefa Jablonického, ktorý si dovolil mať na niektoré jeho stránky iný názor ako Husák. Druhé vydanie Svedectva o SNP malo však oveľa väčšiu publicitu. Knihu predsa napísal novopečený šéf KSČ.
Oslavy sa konali v Banskej Bystrici, kde medzitým vyrástla nová budova Múzea SNP. Sovietsku delegáciu viedol člen politbyra Kirill Mazurov. Verejnosť vtedy ešte nevedela, že tento Brežnevov splnomocnenec pricestoval 21. augusta 1968 do Prahy s diplomatickým pasom na meno generál Trofimov. Na sovietskom veľvyslanectve sa pokúšal zostaviť robotnícko-roľnícku revolučnú vládu vedenú Alojzom Indrom. Márne…
Tridsiate výročie Povstania v roku 1974 sa oslavovalo uprostred normalizácie. Jablonického kniha sa medzitým dostala na zoznam zakázanej literatúry, autor nesmel ďalej publikovať. Viacerí účastníci Povstania, medzi nimi aj Husákovi blízki spolupracovníci, museli pre svoje postoje znovu odísť do ústrania.
Zato Gottwalda nová mocenská garnitúra akoby rehabilitovala (podobne ako brežnevovci v ZSSR vzkriesili vtedy ducha Stalina) a v predvečer osláv išla položiť vence na jeho na hrob.
Na slávnostnej tribúne v Banskej Bystrici sa našlo miesto aj pre generálov zo Strednej skupiny sovietskych vojsk. Jeden z rečníkov použil znovu po toľkých rokov spojenie „duša Povstania“. Bol to bieloruský premiér Tichon Kiseľov, ktorý vystúpil za sovietsku delegáciu. Zrejme chcel takto "metaforicky“ zvýrazniť význam a úlohu Husáka v udalostiach z konca leta 1944.
To maršal ZSSR Andrej Grečko bol triezvejší – nazval generálneho tajomníka "jedným z vodcov SNP“.
Pokus ľudákov o revanš
Preskočme 40. výročie, ktoré sa ničím podstatným nelíšilo od predchádzajúceho okrúhleho dátumu. Zato päťdesiatiny Povstania sa oslavovali už v celkom zmenenej situácii. Zanikla ČSSR i ČSFR, bola tu opäť samostatná Slovenská republika, ktorá však na rozdiel od tej vojnovej vznikla na demokratických princípoch.
Medzitým sa, pravda, v porevolučnej eufórii udiali veci priam nevídané. "Po kultoch Klementa Gottwalda a Gustáva Husáka nastala doba nekritického prezentovania ľudáckeho režimu a jeho predstaviteľov,“ pripomína Norbert Kmeť z Politologického ústavu SAV. Prispievali k tomu aj niektorí historici, najmä tí, čo sa vracali z exilu.
Zároveň sa množili útoky na Povstanie, pokusy znevážiť ho. V Bratislave premenovali ulicu hrdinu SNP Mirka Nešpora na Svoradovu, v Ružomberku stihol podobný osud dokonca tri ulice pomenované po účastníkoch odboja.
A vrchol všetkého – 8. júla 1990 odhalili v Bánovciach nad Bebravou pamätnú tabuľu Jozefovi Tisovi "prezidentovi SR – nástupcovi Svätopluka“ (tak sa uvádzalo v jej texte). Ozvali sa protesty jednotlivcov a celých organizácií. Jablonický to nazval "prvým pokusom o rehabilitáciu Tisa“. Reagovať musela napokon aj slovenská vláda. Vo svojom vyhlásení uviedla, že odhalenie tabule kompromituje Slovensko pred svetovou verejnosťou. Tabuľa potom putovala do depozitu.
O dva mesiace neskôr uzákonil slovenský parlament 29. august ako štátny sviatok. A o dva roky sa na oslavách polstoročnice Povstania zúčastnili v Banskej Bystrici prezidenti šiestich krajín, niektoré ďalšie štáty zastupovali premiéri alebo predsedovia parlamentov, Rusko podpredseda vlády a Spojené štáty ministerka zahraničia.
Ďalšie, 60. výročie SNP už v tomto prehľade nebudeme preberať, patrí skôr do prítomnosti ako do histórie. Jánovi Škorecovi z bratislavskej Petržalky sa však najviac páčili práve oslavy v roku 2004. "A potom ešte tie úplne prvé, v auguste 1945, možno preto, že som sa šťastne dožil mieru a bol som taký mladý,“ dodáva tento dnes už 91-ročný účastník Povstania.