Redakcia si teda trúfala, hoci spočiatku ju tvorili iba štyria redaktori a ani neskôr ich nikdy nebolo viac ako osem. Boli však mladí, plní síl aj elánu a nič sa im nezdalo nemožné.
Foto: archív Anny Hyskovej-Čapkovej
Šéfredaktor Mieroslav Hysko – to on písal úvodník, z ktorého sme citovali – mal vtedy iba 27 rokov, ale už si stihol získať ostrohy v hnutí odporu i v žurnalistike. V roku 1940 prerušil právnické štúdiá na univerzite v Bratislave a začal pôsobiť v redakcii martinských Národných novín. Zároveň sa zúčastňoval na ilegálnej činnosti zakázanej komunistickej strany. Pred vypuknutím Povstania už bol v jej martinskom okresnom vedení.
Reportér František Holdoš (brat účastníka španielskej občianskej vojny Ladislava Holdoša) mal v čase Povstania 24. Po štúdiách na filozofických fakultách v Prahe a v Bratislave krátko pracoval ako športový redaktor v denníku Gardista, potom prešiel do Národných novín. V povstaleckej Pravde sa Holdoš venoval najmä spravodajstvu z frontu. Cez deň niečo napísal a odovzdal v redakcii, v noci odchádzal s puškou medzi povstalcov.
Z Národných novín prešiel do Pravdy aj 26-ročný architekt Ivan Kuhn. V martinských novinách sa venoval najmä kultúre, v Pravde sa tiež pokúšal vytvoriť kultúrnu rubriku, uverejnil napríklad recenzie všetkých filmov (prevažne sovietskych), ktoré sa vtedy premietali v Banskej Bystrici. Napokon v Národných novinách začínal a v Pravde pokračoval aj 24-ročný Ján Siakeľ, pôvodne bankový úradník. Ako vidíme, jadro novej redakcie tvorili vlastne bývalí redaktori Národných novín, v tom čase najdlhšie a jediných legálne vychádzajúcich novín, ktoré sa 29. augusta 1944 pridali k povstalcom.
Hysko v prvých dňoch Povstania dokonca navrhol Karolovi Šmidkemu, spolupredsedovi Slovenskej národnej rady (druhým bol Vavro Šrobár), aby sa Národnie noviny stali tlačovým orgánom SNR. Ten najprv súhlasil, ale nakoniec, po diskusiách s Gustávom Husákom (vtedy podpredsedom SNR a povereníkom vnútra), zvolil iné riešenie. Vznikla Pravda, ktorá akoby nadväzovala na niekdajšiu komunistickú Pravdu chudoby i denník Pravda (vychádzali s prestávkami v rokoch 1920 – 1934), tentoraz sa však stala tribúnou celej ľavice. Komunisti a sociálni demokrati totiž práve pripravovali svoj zjednocovací zjazd v Podbrezovej.
Ďalšia politická sila Povstania, občiansko-demokratický blok, začala od 17. septembra vydávať vlastný denník Čas.
Koniec vojny bol na dohľad
Prvé číslo povstaleckej Pravdy vyšlo 9. septembra 1944. (Pozrite si článok z neho.) Pôvodne sa malo objaviť v stánkoch už o deň skôr, ale zahaprovala tlačiareň. Deviateho síce Pravda už vyšla, ale iba na dvoch stranách namiesto plánovaných štyroch. Opäť vinou zvolenskej tlačiarne, lebo rukopisy redakcia pripravila a dodala včas. "Pravdu sme sa rozhodli tlačiť vo Zvolene, keďže sa tam nachádzala síce malá, ale na tie časy pomerne dobre vybavená tlačiareň,“ spomínal v roku 1968 Ján Zdražil, ktorý mal na starosti výrobu povstaleckých novín. "Správcom tlačiarne bol však ľudák, ktorý nám robil prieky, a tak museli sme naňho pritlačiť…“
Titulná strana zaujala už heslom vpravo od hlavičky: Smrť nemeckým votrelcom! Otvárací článok do prvého čísla Pravdy napísal Šmidke a nazval ho príznačne – Na cestu. Vety tohto článku diktovala autorovi predovšetkým aktuálna situácia na bojiskách. Práve 9. septembra sa podľa historikov skončila prvá fáza Povstania. Okupačné nemecké vojská obsadili Spiš a Liptov. Povstalecká armáda prišla pri obranných bojoch o značné zásoby vojenského materiálu, ktorý jej citeľne chýbal v neskorších dňoch. Počas urputných bojov na hornej Nitre povstalci utrpeli veľké straty.
Šmidke bol však presvedčený, že ešte nie je všetko stratené a že fašizmus je odsúdený na porážku. "Vieme, že v tomto boji nestojíme osamotení,“ písal. "Na západe, na východe i na juhu, všade, kde stojí hitlerovský vojak, je bitý, do zajatia bratý, porážaný. Jeden štát za druhým odpadáva od nacistického Nemecka. Svetová vojna je v poslednej svojej fáze, jej koniec je na dohľad.“
Foto: archív
Autor zároveň približoval čitateľovi kontúry budúceho štátu. Nebude síce čisto slovenský, ale istotne slovanský: "Slovenský a český národ, ako aj Podkarpatskí Ukrajinci, ako tri slovanské národy majú aj v budúcom spoločnom slovanskom štáte, v novej Československej republike samy, podľa svojho želania a rozhodnutia upraviť podmienky zriadenia hospodárskeho, sociálneho a politického.“
Šmidke vtedy ešte nemohol vedieť, že Stalin sa už rozhodol pre pripojenie bývalej Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu. A že konferencia víťaznej Veľkej trojky koncom júla 1945 v Postupime odmietne návrh Prahy, aby z územia obnoveného Československa boli vysídlení nielen Nemci, ale aj Maďari. Na záver zaželal spolupredseda SNR a predseda KSS v jednej osobe povstaleckej Pravde "na cestu“ všetko dobré, ale najmä lásku a dôveru čitateľa.
Z redakcie na front a späť
V druhej fáze Povstania, ktorá trvala zhruba od 10. septembra do 18. októbra 1944, sa povstaleckej armáde podarilo spomaliť nemecký postup. Vďaka reorganizácii jej radov a veľkému nasadeniu dosiahli povstalci viacero úspechov či už v bojoch pri Telgárte, v oblasti Dolnej a Hornej Štubne alebo pri obrane výšiny Ostrô. Napriek tomu strácajú už v septembri hornú Nitru a Turiec. To všetko sa zrkadlilo na stránkach povstaleckej Pravdy. "V priestore Vrútky a Ružomberok trvajú prudké boje,“ informovala vo svojom 2.¤čísle. "Do tvrdých bojov zasahuje vlastné i nepriateľské letectvo.“
Na strane povstalcov však bojovala spočiatku len tzv. 1.¤kombinovaná letka, ktorá pozostávala zo štyroch dvojplošných stíhacích lietadiel Avia B-534, troch starších ľahkých bombardérov Letov Š-328 a dvoch zostrelených messerschmittov. Posila v podobe 1. čs. stíhacieho leteckého pluku a jeho lavočkinov priletela zo ZSSR až 17. septembra 1944.
Noviny zároveň prinášali správy o postupe spojeneckých vojsk na frontoch Európy. V Bukurešti sa zastrelil nemecký vyslanec Manfred Killinger, keď sa dozvedel, že jednotky Červenej armády sú už v uliciach mesta a že Rumunsko kapitulovalo. Slovenského čitateľa táto informácia zaujala. Killinger bol v rokoch 1940–1941 vyslancom v Bratislave. Pravda informovala aj o vyhlásení „Štátneho departamentu“ USA, ktoré upozorňovalo, že Spojené štáty pokladajú československé oddiely bojujúce na území Slovenska za riadnu štátnu ozbrojenú moc v zmysle medzinárodného práva.
Pre historika je však cennejšie to, čo vtedy Pravda uverejnila o prípravách Povstania. Napríklad plný text Vianočnej dohody z konca roku 1943 vyšiel prvýkrát až 12. septembra 1944 v povstaleckej Pravde (Škoda, že sa doteraz nenašiel jej originál alebo aspoň redakčná predloha.). Historicky cenné je aj domáce spravodajstvo Pravdy, ktoré zachytávalo mnohorakú činnosť novej štátnej správy a samosprávy na povstaleckom území.
Revolučné národné výbory vtedy preberali všetku moc v jednotlivých mestečkách a dedinách, ich členovia však nemali často žiadne skúsenosti z podobnej práce a potrebovali usmernenie. Pravda uverejňovala nariadenia SNR, vyhlášky a rôzne výzvy, pokyny a vysvetlenia Zboru povereníkov, ktorý bol výkonným orgánom Národnej rady. Stačí si prečítať titulky v povstaleckej Pravde a urobíme si predstavu o rozsahu i možnom dosahu tejto činnosti: Členstvo v národnom výbore neoslobodzuje od vojenskej služby, Práca v SNR nie je honorovaná, Výzva evakuantom, aby sa hlásili na úradoch práce, Zákaz zvyšovania cien a dodržiavanie akosti, Výzva k pedagógom, aby sa pridali k odboju…
Mimochodom, v čase Povstania sa, samozrejme, nevyučovalo, lebo aj "obloky redakcie sa neraz otriasali hrmením kanónov od Čremošného alebo Ružomberka a bomby z nemeckých lietadiel padali do nášho najbližšieho susedstva“. Citujeme zo spomienok Michala Chorvátha, spisovateľa a prekladateľa francúzskej literatúry. Po takmer šiestich týždňoch prežitých na bojiskách nastúpil 12. októbra vtedy 34-ročný Chorváth do redakcie povstaleckej Pravdy, aby pomohol Holdošovi najmä pri frontovom spravodajstve.
Ale vráťme sa k pedagógom. Školský rok sa síce nemohol začať, Národná rada však prijala niekoľko zásadných rozhodnutí pre budúcnosť školstva. Na základe schválených opatrení sa napríklad na povstaleckom území poštátnili všetky školy. Dôvody? Aspoň jeden z nich: "Týmto nariadením zrušilo sa trieštenie slovenského školstva na katolícke a evanjelické.“
Pravda si takmer v každom čísla brala na mušku ľudácku propagandu zo stránok Slováka a Gardistu. Zároveň pravidelne prinášala prehľad ostatnej povstaleckej tlače. Je až na počudovanie, koľko rôznych novín vtedy vychádzalo – regionálnych, ale aj určených pre celé oslobodené územie. Bojovník, Čas, Hlas národa, Vpred, Útok, Povstanie… Zo zvolenského Hlasu národa prevzala Pravda napríklad aj kurzívu o "príkladnom čine“ troch dievčat, ktoré priniesli do redakcie 150 cigariet pre vojakov. Odkiaľže ich vzali? "Získali ich tak, že jednoducho vyprázdnili obsah vreciek svojich kolegov fajčiarov.“ Podobné správičky trocha odľahčovali vážnym spravodajstvom a politickými komentármi preplnené noviny.
Najužšiu spoluprácu však mala povstalecká Pravda so spoločensko-politickým týždenníkom Nové slovo, ktorý nadväzoval na predvojnový DAV. Ich redaktori písali do oboch periodík a spoločný mali aj redakčný kruh externých prispievateľov a poradcov.
Pravda o tragédii v Hájnikoch
Vyskytli sa v obsahu povstaleckej Pravdy aj vážnejšie chyby? Inými slovami: prehrešila sa Pravda proti vlastnej programovej zásade pravdivosti? Bez chýb to zrejme nešlo. Svoju daň si vypýtal chaos vojnových pomerov, diktát redakčných uzávierok, nemožnosť overiť si viaceré informácie, ale občas aj želanie vydávané za skutočnosť.
Hysko spomínal najmä na dva "kiksy“, ako ich nazýval, a mrzeli ho aj po rokoch, hoci oba sa prihodili v čase, keď infekčná choroba pripútala šéfredaktora – čiže jeho – na nemocničné lôžko. V prvom prípade, v sobotu 16. septembra, Pravda uverejnila na titulnej strane informáciu o tom, že Červená armáda je už v Prešove. Ba čo viac, "po obsadení tohto mesta pochoduje ďalej“, stálo v správe, odvysielanej údajne sovietskym rozhlasom. Redaktor, ktorý mal v ten večer službu pri rádioprijímači, sa na druhý deň odvolával na zlú počuteľnosť vysielania. Tak či onak, bola to blamáž. Veď prvú obec na Slovensku (pohraničný Kalinov) oslobodili predsunuté sovietske jednotky o päť dní neskôr. A Prešov? Až o štyri mesiace, 19. januára 1945! Na druhý deň redakcia uviedla všetko na pravú mieru: predsunuté jednotky Červenej armády bojujú v Lupkovskom priesmyku, ktorý im otvára cestu na Medzilaborce a ďalej na Humenné.
Ale čo z toho, keď v tom istom čísle – a opäť na titulke – sa vyskytla iná chyba. Pravda zverejnila text rezolúcie zo zjednocovacieho zjazdu KSS a Sociálnodemokratickej strany Slovenska už v nedeľu ráno 17. septembra 1944, čiže v čase, keď sa jeho delegáti ešte len schádzali v Podbrezovej. Zrejme aj to bol jeden z dôvodov, prečo do redakcie nastúpil na druhý deň nový šéf, skúsený Július Šefránek, ktorý vystriedal na tomto poste chorľavejúceho Hyska. Začalo sa viac dbať na preverovanie faktov, čo však nebránilo redakcii púšťať sa do odvážnych, málo prebádaných tém. Jednou z nich boli prechmaty "prihorlivých“ partizánov.
V nedeľu 24. septembra uverejnila Pravda podrobnosti o prípade, ktorý sa stal týždeň predtým na moste cez Hron v Hájnikoch. Traja partizáni z Veličkovej brigády tam zastrelili jedenásť nevinných ľudí, medzi nimi aj jednu ženu a miestneho farára, známeho poslanca za Ľudovú stranu Antona Šaláta. Obete pohádzali do rieky, ale ešte predtým niekoľkých zavraždených okradli, zobrali im rôzne cennosti. Bratislavský rozhlas ešte v ten istý deň označil SNR za "bezmocnú hračku v rukách boľševických banditov“ a dokazoval, že na povstaleckom území vládne anarchia a nik si tam nie je istý svojím životom.
Páchatelia však po vyšetrení prípadu putovali pred súd a nasledoval hrdelný trest. Všetkých troch popravili na tom istom moste v Hájnikoch. Pravda v komentári zdôraznila, že hoci ide o výnimočný prípad, je veľmi dôležité, aby sa "rovnako spravodlivo a tvrdo pokračovalo všade, kde by sa takéto živly pokúsili o podobné výčiny“.
Ich puškou bolo pero
Do 25. októbra 1944 vyšlo 40 čísel povstaleckej Pravdy, posledné už v Medzibrode pri Slovenskej Ľupči, kam tlačiari za dramatických okolností vysťahovali sádzací a tlačiarenský stroj z Nemcami obkľúčeného Zvolena.
Tlačilo sa zvyčajne 16 000 až 18 000 výtlačkov Pravdy, čo historik Marek Syrný považuje za "obrovský náklad“ vzhľadom na povstalecké pomery. Po potlačení Povstania vyšlo ešte 21 čísel takpovediac partizánskej Pravdy. Pod vedením Šefránka však vychádzala už dosť nepravidelne, v obmedzenom náklade a na rôznych miestach (prvé číslo na Donovaloch koncom októbra, posledné vo februári 1945 v Brezne).
Takmer polovica redaktorov a pracovníkov Pravdy sa nedožila slobody. Ján Siakeľ po ústupe do hôr vymenil pero za pušku, pridal sa k partizánom a v jednom z bojov padol do rúk hitlerovcom. Popravili ho vo vápenke v Nemeckej. Matej Martinko zahynul v koncentračnom tábore. Františka Janáčka popravilo gestapo. František Holdoš zomrel s podlomeným zdravím po vojnových útrapách už v roku 1946…
V takmer 95-ročnej histórii Pravdy možno nájsť temné i svetlé stránky. Medzi tie druhé patrí bezpochyby jej vydávanie v čase Povstania.