Čo sa našlo na dne Čierneho jazera

Nie je klamár ako klamár. Aj medzi nimi sa nájde "extratrieda“, skutoční profesionáli, majstri lží, ktorí dokážu namiešať ten správny koktail z pravdy a výmyslov. Aby ním dokonale zmiatli protivníka. Aby uveril. Aby ho donútili konať podľa vlastných predstav. Pred 50 rokmi sa takýto husársky kúsok podaril rozviedke bývalého Československa. Našiel sa "nacistický archív".

18.09.2014 10:30
Akce Neptun Foto:
Výstava Akce Neptun v Šumavskom múzeu v Sušici.
debata

Ladislav Bittman, „mozog“ tajnej operácie, neskôr prebehol na druhú stranu neviditeľného frontu a ešte pred niekoľkými rokmi prednášal teóriu propagandy a dezinformácií na Bostonskej univerzite v USA. V spravodajských službách na celom svete sa tejto činnosti venujú oddelenia takzvaných aktívnych opatrení alebo špeciálnych operácií. Ich poslaním je úmyselne skresľovať fakty, manipulovať nimi a tým uvádzať do omylu verejnú mienku alebo aj inštitúcie iného štátu.

To je však iba časť ich práce. Tou druhou je nenápadne podstrčiť „pravdepodobný“ výmysel do médií, pričom príťažlivou formou, vo vhodnom čase a takpovediac na správnom mieste. Tajné služby majú na to spravidla svojich agentov v novinách, rozhlase a televízii. Nebýva často, aby sa na túto úlohu prepožičal člen vlády. V prípade operácie Neptún, ktorú presne pred polstoročím rozbehla rozviedka ŠtB, sa tak stalo.

Ostro sledovaná tlačovka

Úvodné informácie, vlastne dezinformácie, o nájdení údajného nacistického archívu v zamaskovaných debnách na dne Čierneho jazera na Šumave podal domácim i zahraničným novinárom vtedajší minister vnútra ČSSR Lubomír Štrougal. Ten Štrougal, ktorý sa v rokoch normalizácie stane najdlhšie slúžiacim premiérom v československej histórii (1970–1988).

„Medzi nájdenými dokumentmi sú historicky veľmi cenné listy nacistických pohlavárov, podnecujúce tzv. konečné riešenie židovskej otázky,“ oznámil Štrougal zvedavým novinárom. „Napríklad Göringov list Heydrichovi, Heydrichov Frankovi a iné… Veľmi zaujímavé sú aj materiály, dokladujúce, ako nacisti špionážne pracovali v spojeneckom Taliansku,“ pokračoval minister, „ako bedlivo sledovali Mussoliniho, ministra Ciana a ďalších vládnych činiteľov.“

Nález na dne šumavského jazera by však mohol zaujímať aj Britov alebo Američanov, lebo niektoré dokumenty vraj vrhajú nové svetlo na činnosť tzv. anglickej misie vedenej lordom Runcimanom v Československu tesne pred druhou svetovou vojnou. „Ten tu bol hosťom doktora Maxa Egona zu Hohenlohe-Langenburga na jeho panstve pri Chomutove,“ priblížil Štrougal. „V tom čase však Hohenlohe bol už agentom berlínskej úradovne Sicherheitsdienstu (SD – nacistickej spravodajskej služby), stýkal sa s americkým veľvyslanectvom v Prahe, s Ribbentropom a ďalšími.“ Novinárom potom minister ukázal ako zaujímavosť denník dcéry Maxa Hohenloheho, v ktorom má aj záznamy o osobnostiach „naďalej aktívnych v politike na Západe“.

To však nebolo všetko. Štrougal vedel, že médiám je ešte dlžný čerešničku na čerstvo upečenej torte. Prišla na samý záver jeho vystúpenia: „Azda najotrasnejšie sú nájdené údaje o agentoch a konfidentoch gestapa a Sicherheitsdi­enstu.“ Lenže pozor! „Z pochopiteľných dôvodov nie je možné o nich na tlačovke konkrétne hovoriť.“ Organizátori operácie Neptún ovládali aj umenie veci nedopovedať, a tak umocniť zvedavosť publika, prípadne aj podnietiť jeho predstavivosť v žiaducom smere.

Štrougal však odpovedal kladne na citlivú otázku vtedajšieho mníchovského časopisu Quick. Znela takto: Našli sa medzi dokumentmi z Čierneho jazera aj také, ktoré by dokazovali nacistické zločiny osôb v súčasnosti činných vo verejnom živote NSR? Odpoveď: „Áno, našli sa takéto dôkazy. Napríklad o Kilianovi Ruprechtovi, ktorý bol pracovníkom gestapa najprv v Mníchove a potom v Klatovoch i Písku a dnes pôsobí v Gehlenovej špionážnej organizácii.“ Na vysvetlenie: generál Reinhard Gehlen bol v tom čase šéfom Spolkovej spravodajskej služby (BND) a počas druhej svetovej vojny viedol spravodajstvo Wehrmachtu na východnom fronte. Ruprechta by čakal v Československu trest smrti.

Tlačovka sa konala 15. septembra 1964 v budove Československej televízie. Novinárom na nej premietli aj film pripravený štábom vtedy populárnej relácie Zvedavá kamera o vyzdvihovaní záhadných debien z Čierneho jazera. A o tom, ako ich náhodou objavili amatérski potápači. Všetko pôsobilo veľmi vierohodne. Veď len v jeseni 1963 vyzdvihli nemeckí potápači z neďalekého jazera Toplitz v Rakúsku desiatky debien, ktoré obsahovali bankovky z nacistickej dielne na falšovanie peňazí a konštrukčné plány nových zbraní. Prečo by hitlerovci neskryli na konci vojny niečo zo svojich tajomstiev v šumavských jazerách?

Bittman priznáva, že československá rozviedka sa inšpirovala aj toplitzkým prípadom. Ale aj medzinárodná verejnosť bola vďaka nemu už na čosi podobné pripravená. Ako učí teória propagandy, skúsený manipulátor „podsunie svojej obeti takú verziu reality, ktorú publikum ochotne prijme, lebo je v súlade s jestvujúcimi náladami a predsudkami“. Mimochodom, poučka je z Bittmanovej knihy o špeciálnych operáciách. Informácie, resp. dezinformácie, ktoré odzneli na Štrougalovej tlačovke, šírili tlačové agentúry a médiá do celého sveta bez väčších pochybností ako senzáciu prvej kategórie. Skrátka, bol to trhák. A mal značný ohlas.

Čo sa našlo v skutočnosti

Najprv sa niečo našlo v susednom Čertovom jazere – niekoľko debien s výbušninami. Aj to sa stalo pre československú rozviedku inšpiráciou. Sám Bittman bol športový potápač a vedel, že televízny štáb pripravuje film s pražskými amatérskymi potápačmi zo Zväzu pre spoluprácu s armádou, ktorí mali v lete 1964 preskúmať ďalšie šumavské jazero, Čierne. Čo tak narafičiť im tam nejaké debny z vojnového obdobia, ale s nacistickými archiváliami?

S návrhom sa on a jeho bezprostredný predstavený vybrali za náčelníkom rozviedky plukovníkom Josefom Houskom. Ten bol na tomto poste iba tretí rok, predtým viedol krajskú správu ministerstva vnútra v Bratislave. (V niektorých dokumentoch z 50. rokov má dokonca poslovenčené rodné meno na Jozef.) Houska súhlasil a podal návrh ďalej – ministrovi vnútra. V sprievodnom liste písal, že dokumenty treba „obostrieť dobrodružným pozadím, ktoré by podnietilo obrazotvornosť ľudí a vyvolalo záujem západoeurópskej i svetovej verejnosti“.

Štrougala projekt zaujal, lebo, ako píše vo svojich pamätiach, vhodne zapadal do práve prebiehajúcej kampane združení protifašistických bojovníkov a väzňov koncentračných táborov za predĺženie premlčacej lehoty na stíhanie vojnových zločinov. Tá bola dovtedy 20-ročná a mala vypršať v máji 1965.

Vedenie rozviedky ministra presviedčalo, že v poslednom čase sa objavili ďalšie dokumenty, ktoré sa môžu stať základom pre stíhanie vojnových zločincov nielen v Československu, ale aj v ostatných európskych krajinách. Štrougal sa nezmieňuje o tom, že dovtedy nepublikovaných nacistických dokumentov bolo v Československu až zúfalo málo. Potvrdil to predbežný prieskum v tunajších archívoch.

Operácii Neptún (ako ju nazvali podľa rímskeho boha morí, riek a zrejme aj jazier) hrozil preto predčasný krach. Od sovietskych poradcov na ministerstve vnútra sa však o nej dozvedel šéf služby pre aktívne opatrenia KGB generál Ivan Agajanc (na Západe nazývaný aj „otcom modernej dezinformácie“) a projekt ho mimoriadne zaujal. Súdruhovia v Prahe nemajú potrebné dokumenty? Tak im ich dodáme!

Zásielka z Moskvy však meškala, a tak do štyroch kamuflovaných debien, ktoré ešte pred príchodom štábu Zvedavej kamery spustila skupina z ŠtB do Čierneho jazera, museli uložiť čistý kancelársky papier. Keď však 11. júla 1964 potápači ministerstva vnútra vytiahli z jazera prvú debnu, nikoho z televízie nepustili bližšie, vraj v debnách môžu byť aj trhaviny. O tri dni neskôr vyrazil konvoj s debnami zo Šumavy do Prahy. O ďalšie tri dni vydala ČTK prvú správu o tom, že debny obsahujú nacistické písomnosti, ale bez akýchkoľvek detailov. Vraj ich treba najprv podrobiť analýze expertov.

Operácia sa prísne utajovala, mohlo o nej vedieť len niekoľko ľudí z najvyššieho vedenia štátu. Pripomeňme si, že predsedom vlády bol vtedy Slovák Jozef Lenárt, prezidentom ČSSR (a zároveň prvým mužom v KSČ) Antonín Novotný. Napriek tomu zo zachovaných záznamov ŠtB vyplýva, že nejaké informácie predsa len presiakli do širšieho okolia. Istý pripitý dôstojník pohraničnej stráže – jazero leží blízko štátnej hranice – mal 27. júla 1964 povedať šoférovi z televízie, že "to všetko je nahrané a že sa to má využiť v politickej kampani“.

Až 8. septembra priviezol kuriér z Moskvy vrece s dlho očakávanými dokumentmi. O týždeň nato sa mohla konať tlačovka. V televíznom štúdiu sa rozchýrilo, že Štrougala na ňu celú noc pripravoval Bittman, dával mu inštruktáž, ako má odpovedať, reagovať. „Začul som, ako sa minister vyhráža Bittmanovi, že ho dá zavrieť, ak celá akcia praskne,“ spomínal pri rekonštrukcii tohto „divadielka“ pred ôsmimi rokmi Vladimír Branislav, člen štábu Zvedavej kamery.

Štrougal o tom vo svojich pamätiach pomlčal, tvrdí však, že svoju účasť na tlačovke spočiatku odmietal a neskôr veľmi oľutoval. "Nakoniec ma prítomní organizátori akcie presvedčili, osobitne sa o to pričinil sám Bittman,“ dodáva expremiér.

Dobu premlčania predĺžili

Operácia Neptún slávila úspech. Obsiahle správy z tlačovej konferencie priniesli desiatky denníkov v Nemeckej spolkovej republike, Taliansku, vo Veľkej Británii, v USA. Prítomným novinárom rozdali fotokópie niektorých dokumentov, ich médiá z nich potom často citovali. Napríklad z materiálu o tzv. historickej komisii ríšskeho šéfa SS, ktorá mala za cieľ zahladiť podiel nacistickej špionáže na pokuse o puč vo Viedni 25. júna 1934 a na anšluse Rakúska. Ďalšie materiály „dôvernejšieho charakteru“ postúpilo Ministerstvo zahraničných veci ČSSR diplomatickou cestou vládam štátov, ktoré mali alebo mohli mať o ne záujem. Nakladateľstvo Europa Verlag vo Viedni vydalo neskôr výber „dokumentov z Čierneho jazera“, podobne aj talianske nakladateľstvo Mondadori.

Nové dokumenty mimoriadne zaujali známeho „lovca nacistov“ Simona Wiesenthala z jeho viedenského dokumentačného strediska nacistických zločinov. „Posledné nálezy sú najlepším dôkazom, že nie všetko, čo sa dialo v období dvanástich nacistických rokov, je známe,“ uviedol vo vyhlásení. „Zločincom netreba dopriať žiť s vedomím, že sa im podarilo zlikvidovať dôkazy ich zverstiev.“ Podľa odhadov Wiesenthalovho strediska žilo v tom čase v rôznych krajinách ešte okolo 27-tisíc vojnových zločincov.

V západonemeckom Bundestagu prepukla v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch búrlivá tzv. premlčacia rozprava. V novembri 1964 sa parlament rozhodol predĺžiť premlčaciu dobu na najťažšie vojnové zločiny – predovšetkým čin vraždy – do roku 1969. (Predpis zamedzujúci akékoľvek budúce premlčanie týchto zločinov prijali v NSR definitívne až v júli 1979). Podobne postupovali aj ďalšie krajiny.

Podľa Štrougala to bol hlavný cieľ operácie Neptún a expremiér je naďalej rád, že podobná akcia prebehla a prispela „hoci aj nepatrným dielom k tomu, že premlčanie vojnových zločinov nebolo v roku 1965 zrušené“.

Lenže „mozog“ tajnej operácie Ladislav Bittman, vtedy 33-ročný major rozviedky s krycím menom Brychta, od roku 1968 žijúci v USA so zmenenou identitou ako Lawrence Martin-Bittman, tvrdí, že Neptún mal aj iné poslanie. Práve zúrila studená vojna, a tak okrem zákazu premlčania zločinov sa mali operáciou „posilniť protinemecké nálady medzi západoeurópskymi partnermi NSR“, píše Bittman v knihe, ktorá pred 22 rokmi vyšla aj v češtine. V konečnom dôsledku sa mal vyvolať dojem, že NSR je pokračovateľkou nacistického Nemecka.

Do tretice, no nie v poslednom rade, išlo o to donútiť spravodajskú službu BND, aby prerušila styky s mnohými svojimi agentmi vo východnej Európe. Veď podľa „nájdených“ dokumentov kolaborovali v čase druhej svetovej vojny s nacistami, boli konfidentmi gestapa.

Posledný šéf ŠtB Alojz Lorenc sa v jednom rozhovore vyjadril, že Bittmanove tvrdenia „majú reálny základ, len ich pre účely knihy okorenil, doretušoval“.

Podľa súčasných nemeckých zdrojov zverejnené dokumenty zhoršili vzťahy medzi NSR a Talianskom. Niekoľko ľudí, ktorých mená sa objavili v dokumentoch, sa pokúsilo o samovraždu alebo ju aj dokonali, ďalší sa ticho vytratili z politickej scény. Napríklad poslanec za stranu FDP Siegfried Zoglmann, ktorý sa cez vojnu angažoval v jednotkách SS, alebo predstaviteľ Sudotenemeckého krajanského združenia Franz Ohmann, bývalý pracovník gestapa v okupovanej Prahe.

Štrougal sa ospravedlnil

Takýto úspech sa musí oceniť. Bittmana povýšili, stal sa rezidentom rozviedky vo Viedni. Tam ho zastihli udalosti Pražskej jari, so sovietskou inváziou nesúhlasil.

Svet celé štyri roky veril, že dokumenty ukryli nacisti v Čiernom jazere na sklonku vojny, ako to prezentoval československý minister vnútra. Nebyť úteku Bittmana a niektorých ďalších jeho kolegov z československej spravodajskej služby na Západ, verejnosť by aj naďalej žila v omyle. Štrougal tiež povýšil, niekoľko rokov zastával funkciu podpredsedu vlády a na začiatku normalizácie sa stal premiérom. Predvlani mal tento dnes už takmer 90-ročný politik vážnu dopravnú nehodu. Ťažko sa pohybuje, predtým však ešte stihol napísať dve knihy pamätí. V prvej sa ospravedlnil novinárom, ale aj všetkým Čechom a Slovákom za svoje mediálne vystúpenie v septembri 1964, lebo, ako napísal, „bolo svojím spôsobom podvodom na občanoch“.

Schwarzsee na pohľadnici z roku 1901. Foto: SUMAVA.CZ
Schwarzsee Schwarzsee na pohľadnici z roku 1901.

Bittman sa po odchode z Bostonskej univerzity do dôchodku upísal palete a štetcu. Je členom jedného združenia výtvarníkov v Gloucesteri v štáte Massachusetts. Maľuje vodovými farbami. Svoje diela charakterizuje ako realistické fantázie. Akoby na staré kolená chcel ukázať, že kreativita bývalého eštebáka vie dosiahnuť aj výšky umeleckej obrazotvornosti…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Čierne jazero #Ladislav Bittman #Schwarzsee