Ešte aj mesiac pred pádom režimu pôsobili Čechy, ale najmä Slovensko značne ospalým dojmom. Nebolo to však iba zdanie? Navonok skutočne nič nesvedčilo o tom, že by vývoj v krajine dospel začiatkom jesene 1989 k nejakej radikálnejšej zmene. Veď čo je príznakom revolučnej situácie? "Keď tí dole už nechcú staré a tí hore už nemôžu po starom (vládnuť).“ Tak predsa učil Vladimir Iľjič Lenin. Navyše, štátna moc musí prežívať hlbokú krízu, a opozícia – uvedomovať si nevyhnutnosť prevratu, ba čo viac, "je ochotná kvôli nemu nasadiť život“. Ktoré z týchto podmienok spĺňal vývoj v spoločnom štáte Čechov a Slovákov pred štvrťstoročím?
Revolúcia obchádzala susedné štáty, to áno. V Poľsku mali od augusta 1989 nekomunistickú vládu na čele s bývalým disidentom Tadeuszom Mazowieckym. Poľskí komunisti prišli o monopol moci dohodou s opozičným zoskupením Solidarita za okrúhlym stolom. V Maďarsku sa začiatkom októbra vládnuca komunistická strana dokonca rozpustila. Na jej mieste vzápätí vznikla sociálnodemokratická strana západného typu. To znamená, že sa zriekla ideológie marxizmu-leninizmu a prejavila záujem o spoluprácu v rámci Socialistickej internacionály. A 16. októbra rozhodol parlament v Budapešti o zmene názvu štátu. Už to bola „len“ Maďarska republika bez prívlastkov (predtým "ľudová“).
V ten istý deň sa v Bratislave začalo zasadnutie Ústredného výboru KSS. "Politika komunistickej strany má širokú podporu našich občanov,“ vyhlásil bez mihnutia oka Ignác Janák, vtedajší prvý tajomník. Pripísal to úspechom v sociálno-ekonomickom rozvoji Slovenska.
Niekoľko dní predtým sa zasadnutie celoštátneho vedenia KSČ s rovnakým programom konalo v Prahe. Tam vystúpil s prejavom k aktuálnym otázkam generálny tajomník Miloš Jakeš. "Politická situácia v našej krajine je stabilizovaná a politika komunistickej strany sa teší podpore ľudu,“ povedal. (Ako vidieť, Janák niektoré tézy iba zopakoval po svojom pražskom šéfovi.) Jakeš jednou vetou akoby reagoval aj na ideový kvas v "bratských“ komunistických stranách, keď vyhlásil: "Naším cieľom je posilnenie socializmu prestavbou a demokratizáciou, nie jeho výpredaj.“ Vedenie strany však nezaujalo žiadne oficiálne stanovisko k vývoju v ďalších socialistických štátoch.
Stranícka tlač uverejňovala aj výňatky z diskusie na oboch zasadnutiach. V nich sa sem-tam vyskytli repliky na okraj situácie v Poľsku a Maďarsku. „Veľa sa o tom diskutuje,“ povedala Valéria Petrincová, ináč žeriavnička zo Švermových železiarní v Podbrezovej. "V tejto súvislosti členovia strany odsudzujú internacionalizáciu činnosti nelegálnych štruktúr.“
Dnes sa už ťažko dozvieme, kto vložil do úst žeriavničky túto krkolomnú vetu. Mala zrejme upozorniť na prenikanie ideovej „nákazy“ zo susedných štátov k nám. Háčik bol v tom, že tamojšie "nelegálne štruktúry“, na rozdiel od česko-slovenských opozičných skupín, už dlhší čas pôsobili celkom legálne.
Vtedajší disident Miroslav Kusý spomína, ako ho niekedy v júli 1989 navštívili v bratislavskom byte traja čerství poslanci poľského Sejmu, v tom čase už bývalí disidenti: „Michnik, Bujak a Lipinski sa zrazu stali poslancami komunistického parlamentu s imunitou. A prvé, čo urobili, bolo, že nasadli do auta a vybrali sa do Prahy a do Bratislavy s prejavom solidarity voči svojim priateľom.“ Štátna bezpečnosť ich sledovala, policajné volgy stáli na oboch stranách ulice, ale nezasahovali. Len sa prizerali. Kusému sa to prihodilo prvýkrát: "Predtým mi každú návštevu vytiahli z domu, prelustrovali a odviezli do cely predbežného zadržania. Tak zobrali napríklad aj Václava Havla, keď ma navštívil. Vtedy nás zatvorili oboch.“
Čo si však mali počať s poľskými poslancami, chránenými imunitou?
Satelity? Nech si idú
Čiže Jakešovo vedenie aj mesiac pred svojím pádom predstieralo „perestrojku“ a demokratizáciu. Tvárilo sa, že Československa sa problémy susedov netýkajú a riešilo "podstatnejšie“ veci, napríklad ochranu životného prostredia. Jej venovalo hlavnú pozornosť aj októbrové "plénum“ KSČ. Zdalo sa však, že pod vplyvom diania v ZSSR a v niektorých jeho satelitoch československý režim zneistel a zároveň i pritvrdil. Pripravoval sa súdny proces s tzv. bratislavskou päťkou. O čo išlo?
Foto: Wordpress.com
Niekoľkí disidenti si trúfli na výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa položiť kvety pri vchode do budovy Univerzity Komenského. Cudzí vojaci tam v roku 1968 zastrelili Danku Košanovú. Kusého síce 6. októbra 1989 prepustili z vyšetrovacej väzby s tým, že ho budú súdiť na slobode, Ján Čarnogurský však zostával, asi ako zvlášť nebezpečný, vo väzení.
Jakešovcom naháňal strach najmä vývoj v NDR a okolo nej. Praha bola začiatkom októbra plná trabantov. Východní Nemci zaplnili areál tamojšieho veľvyslanectva NSR. Nasledoval ich exodus z Prahy do spolkovej republiky cez NDR. Osem mimoriadnych vlakov tak dopravilo takmer 8 300 ľudí. Tento plán dohodli minister zahraničných vecí ZSSR Eduard Ševardnadze so svojím západonemeckým kolegom Hansom-Dietrichom Genscherom v New Yorku. Úrady ČSSR a NDR s ním súhlasili…
O dva dni neskôr, 7. októbra sa vo východnom Berlíne konali oficiálne oslavy 40. výročia vzniku NDR. Pricestoval na ne aj Michail Gorbačov, mal dlhú debatu s východonemeckým vodcom Erichom Honeckerom. "Ten rozhovor dopadol veľmi zle,“ spomína ruský diplomat Valerij Musatov (vtedy mal v aparáte Kremľa "na starosti“ niektoré socialistické štáty). "Gorbačov začal rozprávať o koncepcii perestrojky, o politických a sociálnych reformách, Honecker ho však prerušil a spýtal sa: Majú vaši ľudia čo jesť, majú chlieb a maslo? Viete, ako žijú ľudia v Nemeckej demokratickej republike? A bolo po diskusii.“
Gorby odcestoval späť do Moskvy sklamaný i pobúrený zároveň, ale ešte predtým prehodil v užšom kruhu pamätnú vetu: "Toto je začiatok konca.“ A dal najavo, že Honecker musí odstúpiť.
O dva dni nato sa začali vo východnom Nemecku masové protirežimné demonštrácie. Svet na chvíľu stŕpol v očakávaní, či sovietske vojská rozmiestnené v NDR nepotlačia nepokoje podobne, ako to bolo v roku 1953. Z Moskvy však dostali ich velitelia jasný rozkaz: "Zostať v kasárňach a nemiešať sa do vnútorných záležitosti NDR.“ Honecker odstúpil 18. októbra 1989. Nahradil ho mladší člen politického vedenia NDR Egon Krenz, ale už čoskoro sa ukázalo, že to nie je riešenie.
Ľudia na státisícových pondelkových demonštráciách v Lipsku, Drážďanoch a ďalších východonemeckých mestách dali jasne najavo, že nemajú záujem o personálne rošády tohto druhu (Krenz bol z podobného cesta ako Honecker), ale chcú nové politické pomery: zrušenie mocenského monopolu SED (tamojšej komunistickej strany) a nastúpenie tzv. tretej cesty medzi kapitalizmom a socializmom (také bolo jedno z hlavných hesiel demonštrantov).
Gorbačov počas návštevy Fínska 25. októbra reagoval približne týmito slovami: Nielen občania NDR, ale všetci Východoeurópania si slobodne volia vlastnú cestu rozvoja a nemusia sa obávať, že niekto zasiahne proti ich reformám silou. Možno donekonečna špekulovať o tom, prečo sa Gorbačov tak ľahko vzdával satelitov. Nakoľko mu to diktovali princípy a nakoľko záujmy veľmoci, ktorá sa rútila do hospodárskej katastrofy? Podľa viacerých svedectiev z blízkeho okolia Gorbačova jeho časté zahraničné cesty na Západ boli od istého času najmä o pôžičkách.
V októbri totiž vyšlo najavo, že ZSSR musí dodatočne nakúpiť v zahraničí ešte 36 miliónov ton obilia z úrody roku 1989. Ináč vraj krajina nevydrží do jari. Niežeby sa doma neurodilo, naopak, úroda bola takmer rekordná, ale veľkú časť sa nepodarilo zobrať z polí. Čo je horšie, viazla aj preprava dovezeného obilia a iného tovaru z morských prístavov do veľkých miest. Železničná doprava bola takmer paralyzovaná.
Autor týchto riadkov pracoval vtedy ako stály spravodajca Pravdy v Moskve a môže dosvedčiť, že dokonca aj v hlavnom meste, tejto výkladnej skrini ZSSR, vznikali začiatkom jesene 1989 vážne problémy so zásobovaním mäsom i ďalšími základnými potravinami.
V tejto situácii sa Gorbačov priklonil k názorom ľudí vo svojom okolí, ktorí považovali socialistické štáty za príťaž pre ZSSR a zastávali názor, že sa na ne len dopláca. „Bude lepšie, keď si pôjdu vlastnou cestou,“ radili mu, "ale ešte predtým ich možno použiť v politickom obchode so Západom.“ Vraj ako? "Moskva umožní liberalizovať pomery vo východnej Európe a ty, Západ, na oplátku podporíš perestrojku v ZSSR, pomôžeš riešiť naše finančno-ekonomické problémy.“ Tak aspoň opisuje uvažovanie týchto poradcov Musatov. Dosť na tom, že Gorbačov ponechal "bratské“ komunistické strany samy na seba, čo sa markantne prejavilo v prípade východonemeckej SED.
Vychádzajúc zo spomienok Alojza Lorenca (vtedy 1. námestníka federálneho ministra vnútra), práve októbrové udalosti v NDR ukázali, že "aj vývoj v Československu bude skutočne našou vnútornou záležitosťou“. Podľa Lorenca, ktorý riadil ŠtB, od tejto chvíle existovali už len dve otázky: "Po prvé, či vývoj, ktorý sa začne najneskôr do januára 1990, prebehne tak, aby čo najmenej zaťažil budúcnosť spoločnosti. Po druhé, aké reálne politické pozície si v budúcom vývoji môže zachovať KSČ.“ Dejiny sa však neuveriteľne zrýchľovali a komunistickému režimu v Československu vykrojili namiesto predpokladaných troch mesiacov už iba tri týždne…
Ivan Knotek, vtedy tajomník ÚV KSČ pre ekonomiku (a predtým krátko slovenský premiér), hodnotí s odstupom času ako chybu, že októbrové zasadnutie v roku 1989 sa nevenovalo viac politickým otázkam. Veď v kuloároch medzi funkcionármi strany sa už "viedli úvahy o odchode z politického života Husáka, Indru, Jakeša, Lenárta…“ Zmeny sa však odkladali buď na december 1989, keď sa malo konať ďalšie "plénum“ ÚV KSČ, alebo až na 18. zjazd strany v máji 1990. Nič z toho sa však už nekonalo.
A čo na to Jakeš? Vo svojich pamätiach tvrdí, že na podstate veci by to už aj tak nič nezmenilo: "Som presvedčený, že ani včasná reakcia na vývoj udalostí nemohla za danej medzinárodnej situácie zmeniť konečný výsledok – reštauráciu kapitalizmu.“ Pripúšťa však, že "mohla oslabiť nastupujúci antikomunizmus, politiku odplaty, totálne odsúdenie socializmu… a vytvoriť lepšie podmienky pre postavenie strany i pracujúcich po novembri 1989.“
Dialóg s Dubčekom? Ani za svet
Politici píšu memoáre spravidla preto, aby dodatočne "vylepšili“ svoj imidž v dejinách. Historickým faktom však zostáva, že ešte aj mesiac pred pádom režimu Jakešovo vedenie KSČ odmietalo dialóg s opozíciou. A to aj s jej ľavicovými skupinami, vrátane exkomunistov, vylúčených v masových čistkách začiatkom 70. rokov. Dôvod? Alexander Dubček vraj medzitým načisto opustil "pôdu socializmu“ a nebol ochotný ísť na žiadny kompromis. A Klub Obroda združujúci bývalých členov KSČ žiadal prehodnotenie Poučenia z krízového vývoja, dokumentu, ktorý bol vlastne manifestom normalizácie, čo neprichádzalo do úvahy. Prečo?
Foto: Wikipedia.org
Lebo všetko, čo zaváňalo revíziou politiky KSČ vo vzťahu k roku 1968, bolo pre Jakešovo politbyro červeným súknom. Veď väčšina jeho členov sa dostala na vrchol moci pri nástupe normalizácie takpovediac v tieni sovietskych tankov. Jozef Lenárt, v roku 1989 tajomník ÚV KSČ pre zahraničnú politiku (predtým dlhoročný prvý tajomník ÚV KSS), sa v Rudom práve 17. októbra takto vyjadril na adresu tých, čo "sa snažia vnútiť KSČ“ revíziu Poučenia: "Dnes treba vidieť v prestavbe pokračovanie Poučenia, na jeho základe koncipujeme a uskutočňujeme projekt prestavby.“
Perestrojka po československy teda predpokladala aj nezmieriteľný boj s pravicovými oportunistami a tzv. antisocialistickými silami. Jakešovci to mysleli vážne, stačí si prečítať rozkaz ministra vnútra s opatreniami proti demonštráciám, ktoré tzv. nezávislé iniciatívy organizovali 28. októbra 1989 pri príležitosti 71. výročia vzniku ČSR.
Polícia zasiahla vtedy proti demonštrantom na viacerých miestach a zadržala viac ako 550 osôb. Režim vo svojom poslednom ťažení akoby ukazoval svaly a pokúšal sa ceriť zuby (ibaže čoskoro s hrôzou zistil, že ich vlastne nemá). Jakeš už v auguste pochopil, že Kremeľ ho nechal v štichu. Dovolenku totiž trávil na Kryme, ale Gorbačov sa s ním odmietol stretnúť, hoci oddychoval v tom čase celkom neďaleko vo svojej rezidencii. Väčší prejav nedôvery medzi spojencami a vedúcimi súdruhmi si sotva možno predstaviť.
A tak po návrate z dovolenky začal Jakeš konať na vlastnú päsť. Po novom nevedel, tak to skúsil po starom. Na čo sa pritom "stará garda“ vo vedení KSČ spoliehala, možno si len domýšľať. Najskôr na nejaký vnútropalácový prevrat v Kremli. Do jari Gorbačova vymenia, ako to urobili v roku 1964 s Nikitom Chruščovom, a opäť svitne na lepšie časy, povedali si.
Ibaže preteky s časom režim zjavne prehrával. Darmo blicoval a zavádzal, darmo prorežimné médiá zatajovali, čo sa len dalo, verejnosť sa dozvedala pravdu zo "štvavých“ západných vysielačov, ktoré sa už nemohli rušiť (ich rušenie z územia ZSSR a potom i ČSSR prestalo koncom roku 1988).
S pribúdajúcimi dňami sa pod vplyvom okolností prebúdzala a postupne zjednocovala domáca opozícia. Ľudia zistili, že kráľ je nahý a naberali odvahu. Odrazu tu bola revolučná situácia takmer podľa Lenina. Ale to sa už písal november 1989. O ňom nabudúce.