Ľudia štrngali kľúčmi za niečo iné

Ďakujeme, že ste nám v osemdesiatom deviatom vyštrngali krajšiu budúcnosť, píše na Facebooku dosť škodoradostne istý Luki a svoje riadky adresuje tým, ktorí pred štvrťstoročím zaplnili novembrové námestia.

17.11.2014 06:00
stena, 17. november 1989 Foto:
Takto vyzerali steny domov v novembrových dňoch roku 1989.
debata (201)

Ďakujeme, že dnes aj vďaka vám pracujeme za 2 eurá na hodinu a máme jednu z najnižších hodinových miezd v Európe, pokračuje Luki. Boli ste skvelí, môžete byť na seba hrdí, dodáva na záver priam sarkasticky. Ale za čo vtedy mítingovali a zvonili kľúčmi rodičia dnešných detí naozaj?

Privatizáciu a vládu oligarchov vraj ľudia „odštrngali“ počas nežnej revolúcie. To však predsa nie je pravda. O privatizácii tam nepadlo ani slovo. Ani o kapitalizme či o oligarchoch. Dosvedčujú to zachované videozáznamy z mítingov Verejnosti proti násiliu na Námestí SNP. Ľudia väčšinou štrngali tomu, čo zaznievalo z tribúny. A na tribúne čítali vyhlásenia študentov, divadelníkov, ale najmä Koordinačného výboru VPN.

Prvé z nich, programové vyhlásenie, odznelo 20. novembra 1989, vtedy ešte na Hviezdoslavovom námestí. Hovorilo sa v ňom o "chronických chorobách ekonomiky“, o (práveže!) "nespravodlivom odmeňovaní práce“, o "rastúcej nespokojnosti ľudí“. Požadovalo sa dôsledné vyšetrenie policajného zákroku proti študentom v Prahe. Zaznela výzva: "Zasadzujte sa spolu s nami za otvorenie spoločenského dialógu, za skutočnú, nie iba proklamovanú slobodu“. A ešte: "Žiadajme všetci, aby nás a naše záujmy na všetkých úrovniach zastupovali čestní ľudia, ktorí majú našu dôveru.“

Vyhlásenie sa končilo apelom: "Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“ Dav skandoval: "Dialóg! Dubček! Zrušte stranu! Slobodné voľby! Demisiu vlády!“

V prvých vyhláseniach štábu revolúcie sa požiadavka trhovej ekonomiky vlastne spomína iba raz, aj to v zašifrovanej podobe. V sobotu 25. novembra 1989 sa medzi dvanástimi bodmi spoločného vyhlásenia VPN a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov objavil aj tento: "Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.“ Čiže aj súkromného. To však mala vo svojom programe už aj Gorbačovova perestrojka.

Navyše, vyhlásenie z nasledujúceho dňa, 26. novembra, už stanovuje priority, medzi ktoré sa otázka vlastníctva nedostala. "VPN pokladá za najzásadnejšie dve požiadavky: a) zrušenie ústavného zakotvenia vedúcej úlohy strany, b) urýchlené vyhlásenie slobodných volieb.“ V ďalších dňoch sa to prejavilo aj na obsahu hesiel, ktoré dominovali na transparentoch nad hlavami mítingujúcich: "Chceme slobodné voľby!“ "Demokraciu pre všetkých!“ "Chceme zmenu ústavy!“ "Nechceme násilie!“

Za lepší socializmus!

V prvých dňoch a týždňoch revolúcie ľudia požadovali "zlepšenie socializmu“ v duchu perestrojky (prestavby), ktorú bývalý režim niekoľko rokov iba predstieral. Pamätníci reforiem z roku 1968 zase volali po pokračovaní v Dubčekovom "socializme s ľudskou tvárou“. Veď napokon aj Michail Gorbačov pri jednej príležitosti zavtipkoval asi v tom zmysle, že jediný rozdiel medzi Pražskou jarou a perestrojkou je v "dvadsiatich rokoch“, ktoré delili jednu od druhej.

Ako si ľudia predstavovali "zlepšený“ socializmus? Skupina ekonómov z Bratislavských automobilových závodov (dnes Volkswagen Slovakia) sa v stanovisku z 27. novembra 1989 vyslovila za "uplatnenie pluralitného systému v socializme“, ale s tým, že – v zmysle marxizmu – "robotnícka trieda zostane na čele pokroku“. Družstevníci z Jaslovských Bohuníc zase v ten istý deň vydali výzvu "za novú modernú tvár socializmu“. Inde sa hovorilo o potrebe "obnoviť socializmus“. Peter Trnkal, robotník zo Slovnaftu, vysvetlil svoju predstavu socializmu 30. novembra 1989 počas jedného z mítingov na Námestí SNP. "Pojem socializmus chápu robotníci ako blaho ľudu,“ povedal z tribúny. "Na akademické definície kašlú.“

Na prelome novembra a decembra 1989 sa uskutočnil prieskum verejnej mienky. Takmer polovica opýtaných (vyše 45 percent) v celom Československu zastávala názor, že krajina by mala pokračovať „socialistickou cestou“ a 47 percent sa vyslovilo za kombináciu socializmu a trhových mechanizmov, čiže za niečo "medzi“ socializmom a kapitalizmom, akúsi "tretiu cestu“. Len 3 percentá opýtaných by podporili "čistý kapitalizmus“.

Americký historik James Krapfl preskúmal písomné materiály miestnych a regionálnych odbočiek VPN a českého Občianskeho fóra (OF) z revolučných dní. Prišiel k záveru, že ústup od socializmu mal väčšiu podporu v hlavných mestách a na južnom Slovensku. Tam sa prejavil aj v tomto ohľade vplyv susedného Maďarska. Pravda, v centrálach oboch revolučných hnutí pribúdalo stúpencov liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky, svoju rétoriku však prispôsobili väčšinovej verejnej mienke.

Vedenie Občianskeho fóra začiatkom decembra 1989 odmietlo kandidatúru Alexandra Dubčeka aj v snahe nepodporiť nový pokus o "socializmus s ľudskou tvárou“. Naopak, vyzdvihovalo na tento post Václava Havla, lebo v ňom videli záruku rozchodu s akýmkoľvek reformným socializmom. Vyplýva to zo zistení českého historika Jiřího Suka. Havel však takisto nehorlil za návrat ku kapitalizmu a ešte pred svojím zvolením povedal do éteru, že Československo by si malo vziať príklad zo sociálneho systému vo Švédsku…

Na expertnej úrovni sa o odštátnení československých podnikov prvýkrát hovorilo až vo februári 1990 na porade na zámku Koloděje. Vtedy tam americký Slovák Gabriel Eichler vnukol Tomášovi Ježkovi (a ten zase Václavovi Klausovi) nápad s kupónovou privatizáciou. Prvý zoznam podnikov zaradených do veľkej privatizácie bol na svete až v júli 1991. Zákon o malej privatizácii však schválili už v októbri 1990 a prvú predajňu na Slovensku vydražili vo februári nasledujúceho roku.

Míľovými krokmi k blahobytu

Masové štrnganie zväzkami kľúčov a zdvihnuté ruky s prstami v tváre víťazného V bolo možné prvýkrát pozorovať na Václavskom námestí v Prahe, kde sa 21. novembra zhromaždilo okolo 200-tisíc ľudí. Vzápätí túto symboliku podchytili mítingy v Bratislave a v ďalších mestách. Spočiatku sa štrngalo na protest proti násiliu a na znak súhlasu s revolučnými zmenami. Až neskôr získala kľúčová zvonkohra (,,Posledné zvonenie“) význam odchodu starého režimu do histórie.

Ľudia v Československu vtedy naozaj chceli zmenu. Podľa interných prieskumov rástla nespokojnosť so spoločenskými pomermi aj medzi členmi KSČ a v straníckej nomenklatúre. Nie náhodou už 22. novembra predniesol Ľubomír Feldek na mítingu VPN, ktorý sa prvýkrát konal na Námestí SNP, vyhlásenie radových komunistov. V ňom prvýkrát verejne zaznela aj požiadavka, "aby sa KSČ očistila jediným možným spôsobom – a to tým, že sa dobrovoľne vzdá svojho protiprávneho a len násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti“.

Uvedomovali si však ľudia, čo všetko zmena politického režimu prinesie? Skúsený a predvídavý človek mohol predpokladať, že kyvadlo politického vývoja sa teraz presunie na opačnú stranu. Ale ostatní? "Ľudia v našej krajine si ani neuvedomujú, že táto zmena je zmenou zásadnou, budeme mať zase kapitalizmus,“ hovorí hlavný hrdina románu Krv, ktorý Rudolf Sloboda písal ešte pred prvými slobodnými voľbami.

Väčšina mítingujúcich poznala kapitalizmus iba ak z rakúskej televízie. A mala o ňom veľké ilúzie. Navyše, myslela si, že stačí prehodiť výhybku a sme v kapitalistickom blahobyte. „Myslel som si, že o desať rokov bude naša ekonomika na úrovni Rakúska a že vďaka tomu bude viac peňazí aj na kultúru,“ povedal v ankete Pravdy pri 15. výročí revolúcie Milan Šuplata, bývalý člen baletu Slovenského národného divadla. V tom čase bol už štyri roky vrátnikom.

Bratislavčania mali ilúzie, čo si potom mali predstavovať ľudia v Hornej či Dolnej Lehote? Kronikár obce Beša pri Leviciach Ľudovít Starček zaznamenal novembrové udalosti až na konci roku 1989. Najprv však zhrnul údaje o prijatých socialistických záväzkoch v dedine, bolo ich presne 287. „V našej obci prebehla revolúcia bez akýchkoľvek zvláštnosti, bol pokoj a poriadok, objavilo sa len niekoľko letákov VPN,“ stručne dodal kronikár.

V Tesle Liptovský Hrádok sa 20. novembra konala odborárska schôdza. „Všetko bolo ako obvykle, na konci diskusie však ktorýsi z vedúcich komunistov žiada odhlasovať rezolúciu odsudzujúcu protištátne živly v Prahe a Bratislave,“ zaznamenal Jozef Mydliar z Trsteného. "Nato vystúpi jeden z mladých a pýta sa, koho a prečo by sme mali odsúdiť? Čo vlastne tí študenti chcú, prečo ich požiadavky nepoznáme? A schôdza sa už nedá zastaviť ani vstupmi starých komunistov, volajúcich po uvážlivosti. Prevažná väčšina odhlasuje rezolúciu požadujúcu pravdivo informovať o študentských požiadavkách v novinách a televízii.“

V ten istý deň, 20. novembra, zasadali poslanci miestnej samosprávy v obci Ladce pri Ilave. „Na rozšírenom zasadnutí prerokovali hlavné problémy obce, najmä ďalšiu výstavbu obchodnej siete a komunikácií,“ zapísal kronikár Branislav Lipták. Výbor VPN v Ladciach vznikol až 9. decembra. Na zhromaždení sa zúčastnilo okolo 200 obyvateľov obce. „Väčšina je za demokratizáciu, zvýšenú aktivitu však vyvíjajú len mladí ľudia,“ uviedol kronikár.

Čím bližšie k Bratislave, tým boli ľudia informovanejší aj sa skôr aktivizovali. V Zohore to začalo vrieť, až keď do tejto záhorskej dediny prišli 25. novembra bratislavskí vysokoškoláci a vystúpili v miestnom kultúrnom dome. O štyri dni neskôr sa objavili letáky s podpismi štyridsiatich miestnych obyvateľov. Vyzývali spoluobčanov, aby sa zbavili strachu a vzopreli sa „bezpráviu, diskriminácii, prekrúcaniu pravdy“.

Etnologička Zuzana Profantová zo Slovenskej akadémie vied uskutočnila svojho času výskum, ktorého cieľom bolo zistiť, čo sa ľuďom najviac zafixovalo vo vedomí z novembra 1989. Ukázalo sa, že u mnohých to bol v prvom momente strach. Najmä z brutálneho zákroku polície proti pražským študentom 17. novembra, ale aj strach vyplývajúci z rozprášenia bratislavskej „sviečkovej“ demonštrácie o pol druha roka skôr, v marci 1988. "Staršia a najstaršia generácia si ešte pamätala policajné akcie po februári 1948 a po auguste 1968,“ dodáva výskumníčka. "Preto bola rezervovanejšia v prejavoch súhlasu alebo nadšenia. Všeobecne však prevládala nádej, skrytá viera, že tentoraz to vyjde.“

„Pripomínalo mi to rok 1968 a len som sa bála, aby to nedopadlo rovnako,“ vybavuje si svoje vtedajšie pocity pani Anna z Bratislavy (nechce byť menovaná, vraj by sa jej posmievali vnúčence). „Pomyslela som si, že kým sa k nám nepridajú robotníci z fabrík, tak to nemôže vyjsť.“ Keď sa pridali, nadobudla väčšiu istotu.

Boli sme naivní?

Ľudia vtedy "neodštrngali“ ani privatizáciu, ani reštitúcie, ani nízke mzdy, ale aj tak toho "odštrngali“ dosť. Posúďme sami. V 12-bodovom Programovom vyhlásení VPN mítingujúci požadovali okrem iného: "úplnú slobodu tlače“, ďalej "slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia“, "nestrannosť súdov a prokuratúry“, "dôslednú odluku cirkvi od štátu“, "právo na zdravé životné prostredie“. To však nebolo ešte všetko. Žiadali "odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia“. Čerešničkou na torte bol 12. bod: "Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.“ Žiaľ, viaceré z týchto požiadaviek sa nesplnili alebo splnili iba čiastočne. Nasledovalo rozčarovanie.

"Príchod slobody v Československu bol náhly, nečakaný,“ myslí si Suk, "a len postupne sme zisťovali, že nie sme schopní slobodu hneď naplniť týmito ideálmi. Prišla frustrácia, rôzne podozrenia, závisť. V takomto prípade sa ľudia uzavrú pred ideálmi, všímajú si skôr to, čo majú doma a ako žijú. A tak máme síce demokratické inštitúcie, ale ešte nie demokratické zvyky a mentalitu.“

Pred štvrťstoročím ľudia na námestí štrngali kľúčmi a spoločne s Ivanom Hoffmanom sľúbili si lásku:

Tí mladí za nás vystierali ruky,
za nás boli bití, za naše mlčanie.
Po našich uliciach odvtedy prešli veky
a zaznelo zlému posledné zvonenie.

„Bola to politická agitka, nemala umeleckú hodnotu a po čase som ju až znenávidel, keď som videl, že spievam o niečom, čo sa nesplnilo,“ spomínal oveľa neskôr Hoffman. „Po rokoch som však vzal tú pieseň zase na milosť, pretože patrila do tej chvíle a podobne, ako som bol naivný vtedy ja, bolo naivných milión ľudí okolo.“

© Autorské práva vyhradené

201 debata chyba
Viac na túto tému: #17. november 1989