V Československu ako v jedinom štáte vtedajšieho sovietskeho tábora vznikli dve revolúcie, dve revolučné centrá, vyvstali tu aj dvaja lídri a tiež dva trochu odlišné programy, hovorí osobnosť Nežnej revolúcie Ján Budaj.
V 12-bodovom programe Verejnosti proti násiliu (VPN) boli hneď dve významné požiadavky – jedna smerujúca k naplneniu zvrchovanej demokracie Slovenskej národnej rady a druhá vyzývajúca na dokončenie federalizmu podľa princípu Košického vládneho programu – rovný s rovným.
Celé ďalšie dva roky sa potom nová demokratická prevádzka zaťažila práve rozpormi na tému, čo je federácia a čo jednotný štát, čo je partnerstvo rovný s rovným a čo ním nie je. V prvom programe Občianskeho fóra sa téma federácie nespomínala. Oni túto problematiku neriešili. Žili v hlavnom meste, vnímali sa ako prirodzené centrum a nenapadlo im, že slovenská menšina vidí veci inou optikou.
V dlhom príbehu Čechov a Slovákov existovalo niekoľko etáp, keď sa vytvoril unitárny štát, ba dokonca ako keby sa tí úspešnejší Slováci asimilovali a stali sa súčasťou novodobej koncepcie češstva, teda Čechoslovákmi. Ale bolo aj niekoľko prípadov, keď sa slovenský národ identifikoval ako partner českého národa pri vzniku alebo budovaní spoločného štátu. Prvým takým momentom bola, samozrejme, Pittsburgská dohoda; treba si ale uvedomiť, že pri stole sedeli počas rokovaní americkí Slováci, nie Slováci z domova.
Foto: Archív Pravdy
Ďalším momentom bol rok 1945, keď s Košickým vládnym programom prišla zásada „rovný s rovným“. Vtedy Slovensko de facto dosiahlo rovnocenný stav, aký by mal byť vo federácii, česko-slovenské zákony napríklad mohli platiť až po odsúhlasení v SNR. Tento stav však samotní slovenskí komunisti, na čele s Gustávom Husákom, odbúrali, a to z jednoduchého dôvodu – v mene komunistickej mocibažnosti. Keďže v roku 1946 nevyhrali na Slovensku voľby, Klementovi Gottwaldovi a ani Gustávovi Husákovi nevyhovovalo, aby slovenské orgány mali priveľké kompetencie, keďže v nich – na rozdiel od tých československých – nemali dominanciu. A tak Husák zradil slovenské záujmy a následne podpísal tri Pražské dohody, ktorými postupe rušil právomoci slovenských politických orgánov. Napokon Husák s požehnaním Prahy a Sovietov uskutočnil ešte v roku 1947 na Slovensku protiústavný vládny puč.
VPN chcelo v roku 1989 odčiniť zlyhania slovenských komunistických elít voči oprávneným národným záujmom, chcela narovnať pokrivené česko-slovenské vzťahy a urobiť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament, ktorý bude mať plnohodnotné rozhodovacie kompetencie v rámci federácie. Slovenská národná rada sa totiž od roku 1968 obnovila v deformovanom postavení voči centru moci, v tom čase iba prežúvala to, čo sa v Prahe rozhodlo. Dokonca niekedy aj dodatočne.
Dalo by sa povedať, že u nás bola asymetrická federácia sovietskej podoby: štátotvorným národom boli tam Rusi a u nás Česi. U nich boli spoločné zväzové orgány a provinčné národy mali svoje lokálne inštitúcie. A presne tak aj u nás: napríklad Československá akadémia vied bola de facto česká a mala pobočku v Bratislave, Slovenskú akadémiu vied. Česká akadémia vied vznikla až po rozpade Československa, za socializmu neexistovala. To isté sa týkalo televízie či rozhlasu – Slováci mali pobočku, no Česi si nevytvorili vlastný český rozhlas, ani televíziu. Ovládali všetko, čo sa volalo „československé“.
Tento asymetrický model deformoval vzťahy oboch národov, ale najmä vzťahy elít. Znamenal vlastne supremáciu centra a vytvorenie provinčných, lokálnych elít plne závislých od šancí určovaných centrom, Prahou. Aj samotná KSS bola iba bezvýznamnou lokálnou pobočkou KSČ, Česká komunistická strana neexistovala. Bola to presná kópia modelu Sovietskeho zväzu, aj tam bola Komunistická strana Sovietskeho zväzu, ktorá bola pod dominanciou Rusov, a ostatné republiky mali republikové komunistické strany, avšak ich predsedov schvaľovali v Moskve. Aj u nás bol predseda ÚV KSS najprv schválený ÚV KSČ a potom ho dodatočne odobrila lokálna komunistická strana. Tomu sa hovorilo demokratický centralizmus, bol to pilier sovietskeho typu moci.
Malí krvilační diktátori ostali bez veľkého brata
Pred revolučným Slovenskom stála otázka, či sme schopní v krátkom čase medzi 19. a 27. novembrom zorganizovať celoplošný generálny štrajk. Keby ste tento zámer predstavili ktorémukoľvek disidentovi, povie, že do toho nejde, že to nie je možné. Motorom odvážneho plánu boli umelci a študenti. Začali vznikať štrajkové výbory VPN v závodoch, kde bolo veľmi veľa poctivých ľudí, ktorí žiadali zmenu. Nie všetci boli antikomunisti a nie všetkých režim nejakým spôsobom poškodil a ukrivdil. Aj títo ľudia však chceli ísť ďalej, lebo komunistický režim bol neznesiteľne skostnatený a ľudia v ňom nevideli žiadnu budúcnosť. Už nás predbiehal aj Sovietsky zväz, cenzurované sovietske noviny patrili k absurdite tej doby. Ľudia si uvedomovali, že Miloš Jakeš, Erich Honecker alebo Nicolae Ceauşescu vytvorili akúsi zónu nehybnosti, že toto boli politici, ktorí nemali v úmysle ustúpiť od neostalinizmu.
Možno keby bol Jakeš pustil do vedenia Alexandra Dubčeka, všetko by sa vyvíjalo inak. Ale títo pohlavári neboli schopní postaviť sa zoči-voči tým, ktorým ukrivdili, ktorých ponížili a ktorým zničili dvadsať rokov života. Preto v Československu nebolo možné sadnúť si k okrúhlym stolom ako to spravili Poliaci alebo Maďari. Naši komunisti jednoducho nemali odvahu.
Často vzniká dojem, že keď boli v Poľsku v lete poloslobodné voľby a v Maďarsku púšťali niektorých „Dederónov“ (občanov DDR) cez hranicu, aj v Československu nastal nejaký odmäk. To však nebola pravda. V Československu, v Rumunsku či v Juhoslávii žiadne uvoľnenie pomerov nenastalo. Dokonca v priebehu leta, ako to neskôr prezradili špičkoví komunisti, sa tu vytvorila dohoda tých „najstalinskejších“ lídrov lokálnych komunistických režimov, ktorí sa chceli vzoprieť aj Michailovi Gorbačovovi. Preto sa v Prahe rozhodli, že vyšlú emisára – veľmi ambiciózneho komunistického funkcionára Štěpána – k Honeckerovi, Ceauşescovi a Miloševičovi. Títo politici pripadali Milošovi Jakešovi ako pevné jadro a navrhoval im, aby sa dohodli, že proti demonštráciám zasiahnu vojskom a zvalcujú ich rovnako ako v Číne.
Emisár sa vrátil s odpoveďou, že všetci oslovení o takúto dohodu majú záujem, lebo vidia, že Gorbačovova politika smeruje inam ako si predstavujú. Diktátori sa Gorbačovom, samozrejme, cítili zradení. Oni ako lokaji Sovietskeho zväzu, ktorí v jeho mene dávali strieľať do vlastného obyvateľstva, nechceli akceptovať, že po tom všetkom im Sovietsky zväz odkázal, nech si situáciu doma riešia sami, že sa majú dohodnúť so svojou opozíciou.
Foto: Archív Pravdy
Schôdzka štyroch stredoeurópskych a balkánskych diktátorov sa mala odohrať pri 40. výročí založenia NDR, začiatkom októbra v Berlíne. Ako neskôr Jakeš spomínal, snažil sa s Gorbačovom rokovať, ale on všetkých štyroch zaspatých komunistických dinosaurov, ktorí sa nechceli svojej pozície vzdať, odmietol prijať. A nakoniec ani oni sami neboli schopní uzavrieť spoločný dohovor, že budú demonštrantov zabíjať, lebo ku odvážnej krvavej akcii jednoducho potrebovali, aby veľký sovietsky brat na nich aspoň sprisahanecky žmurkol a tým naznačil, že ich konanie schvaľuje.
Michail Gorbačov si počas osláv užíval jasot berlínskeho obyvateľstva, ktoré skandovalo „Gorby! Gorby!“. Bol to svojím spôsobom začiatok konca NDR, ale to vtedy ešte nikto netušil. O niekoľko dní padol Honecker, ktorý v Nemecku krviprelievanie rozpútať nestihol. Miloš Jakeš počas krízy po 17. novembri 1989 zmobilizoval ľudové milície, vyzbrojil ich ostrou muníciou a začal uvažovať o zásahu armádou, ale nakoniec stratil odvahu vraždiť a najmä niesť za to zodpovednosť. Ceauşescu ale takúto guráž zozbieral a o niekoľko týždňov po našej Nežnej revolúcii dal strieľať do rumunského davu, dokonca z vrtuľníkov. A čo urobil Slobodan Miloševič, vieme vlastne až z porevolučných rokov, pretože on bol posledným z týchto sprisahancov proti Gorbačovovi, ktorý prežil rok '89. A, žiaľ, neopustil svoj politický štýl a v čase rozpadu Juhoslávie si pošpinil ruky krvou.
Víťazstvo, ktoré sa mohlo za noc zmeniť na smrť
Po tom, čo sa udialo v decembri 1981 v Poľsku, sme si ani u nás nemohli byť víťazstvom ešte dlho po 17. novembri celkom istí. Dokazoval to poľský príklad. Lech Walesa si už naozaj myslel, že svoj boj vyhrali, keď u nich asi rok a pol fungovala Solidarita, ktorá mala 9 miliónov riadne registrovaných členov (vtedy malo Poľsko asi 35 miliónov obyvateľov) a desaťtisíce miestnych organizácií. Na uliciach sa v stánkoch predávali noviny Solidarity, na Jagelonskej univerzite bola výstava samizdatu a uprostred jednej z miestností trónil obrovský cyklostyl z undergroundu. Naozaj sa zdalo, že komunisti prehrali. Za jedinú noc však dokázal Wojciech Jaruzelski nastoliť vojnový stav. Niekoľko tisíc vodcov Solidarity internovali a takto dokázali zabrzdiť nástup 9-miliónovej organizácie. Armáda na pokyna generála Jaruzelského zrovnala toto úsilie so zemou a premenila ho na desaťročné trápenie, počas ktorého položilo životy ešte veľa nevinných ľudí.
Foto: Archív Pravdy
V stredoeurópskom priestore pred naším 17. novembrom 1989 prebehlo niekoľko krvavých stretov so záujmami Sovietov, národy sa vyše 40 rokov usilovali o oslobodenie. Sloboda neprišla ľahko, ani zrazu v roku 1989. Pripomínajme si, že už v roku 1953 rozprášili Sovieti stovky ľudí vo východnom Berlíne. V roku 1956 zomrelo pri protikomunistickom povstaní v Maďarsku vyše 20-tisíc občanov. V roku 1968 zvalcovali tanky tristo ľudí, tisíce zranili a asi 600-tisíc ich vyradili previerky ako občanov druhej kategórie. Okolo 250-tisíc ľudí z ČSSR emigrovalo. V roku bolo 1970 povstanie v Gdanskej lodenici, pri ktorom zomreli mnohí robotníci. A potom opäť počas vojenského stavu… Aké istoty teda mohol mať náš slovenský hlúčik demonštrantov na bratislavskom námestí?
(Text prešiel autorizáciou Jána Budaja.)
Ďalšiu časť rozprávania Jána Budaja o Nežnej revolúcii prinesieme vo štvrtok.