Sovietsky zväz žiadal vo Fínsku bezprecedentné územné ústupky, čo vláda prezidenta Kyöstiho Kallia odmietla a pred 75 rokmi, 30. novembra 1939, tak sovietske jednotky vpadli do Fínska a začala sa takzvaná zimná vojna. Konflikt sa skončil po troch mesiacoch. Pre Fínsko znamenal územné straty, na rozdiel od Moskvou anektovaných pobaltských republík však zostalo suverénnym štátom.
Sovietsky zväz od Fínska požadoval, aby Moskve postúpilo strategicky dôležitú Karelskú šiju vrátane niekoľkých ostrovov vo Fínskom zálive a prenajalo jej na vojenské účely polostrov Hanko, ležiaci západne od Helsínk. Fínsko s niektorými ústupkami súhlasilo, ale niektoré požiadavky rázne odmietlo.
Sovieti zahrali útok sami na seba
Zámienkou na samotnú inváziu sa stal Mainilský incident z 26. novembra 1939, keď Sovieti zaranžovali na hraniciach útok proti svojim vojakom. Moskva vypovedala zmluvu o neútočení a 30. novembra o 6:50 ráno miestneho času sa začala vojna. Sovieti najskôr začali ostreľovať fínske pohraničie a bombardovali fínske mestá a asi o hodinu neskôr vpadla Ruská armáda bez vyhlásenia vojny po celom fronte od Rybárskeho polostrova až po Karelskú šiju do Fínska.
Podľa sovietskeho vodcu Josifa Stalina malo ísť o bleskovú vojnu. Oproti predpokladom sa ale ukázalo, že Červená armáda oslabená čistkami nie je pripravená viesť útočnú vojnu. Neschopnosť sovietskej armády pod velením Kirila Mereckova vyšla najavo už prvý mesiac bojov o povestnú Mannerheimovu líniu.
O polovicu menšia armáda sa postavila Rusom
Na odpor sa sovietskej armáde, ktorá mala v čase útoku asi pol milióna mužov, postavilo 250-tisíc mobilizovaných fínskych vojakov, ktorých úlohou bolo brániť tisíc kilometrov dlhú fínsko-ruskú hranicu. Napriek ruskej početnej i materiálne prevahe sa Fíni, posilnení o viac ako 8-tisíc švédskych dobrovoľníkov a o stovky dobrovoľníkov z ďalších krajín, dokázali brániť až do januára.
Fínski bojovníci sa výborne pohybovali na lyžiach, bielo maskovaní splývali so snehom zaviatou krajinou. Významne sa im tiež vyplácala partizánska taktika. V bojoch využívali aj takzvané Molotovove kokteily – zápalné zbrane, pomenované po nenávidenom sovietskom ministrovi zahraničia. Do kariet Fínom hralo aj mrazivé počasie a zastaraná technika nepriateľa.
Ťažko vykúpené prímerie
Napriek čiastočným úspechom bolo však aj hlavnému fínskemu stratégovi, maršalovi Carlovi Gustavovi von Mannerheimovi jasné, že nemožno dlhodobo odolávať náporu Červenej armády. Navyše čerstvo vymenovaný veliteľ operácií Červenej armády Semjon Timošenko s novou taktikou prerazil obrannú líniu v Karelskej šiji a bolo len otázkou času, kedy Červená armáda získa priemyselné mesto Viipuri (dnes Vyborg).
Keď 13. marca 1940 nadobudlo účinnosť prímerie podpísané deň predtým v Moskve, držala ešte fínska armáda frontovú líniu. Uzatvorením moskovského mieru ale Fínsko stratilo takmer celú Karéliu vrátane Viipuri, územia v oblasti Salla a svoju časť Rybárskeho polostrova na pobreží Barentsovho mora. Ďalej súhlasilo so zriadením vojenskej základne v Hanko a s ďalšími požiadavkami. Fínsko prišlo o desatinu svojho územia (35-tisíc kilometrov štvorcových) a o 30 percent ekonomických kapacít. Asi 430-tisíc obyvateľov Karélie stratilo svoje domovy.
Fíni počas 105-dennej vojny stratili viac ako 70-tisíc mužov (asi 23-tisíc mŕtvych). Sovietske straty sa odhadujú na 130-tisíc mŕtvych alebo nezvestných a vyše 260-tisíc ranených či chorých.
Ako vznikla finlandizácia
Za útok na Fínsko bol ZSSR vylúčené zo Spoločenstva národov. V rokoch 1941 až 1944 vyústilo napätie medzi oboma krajinami do ďalšieho ozbrojeného konfliktu, takzvanej pokračovacej vojny. V nej bolo Fínsko sčasti podporované Nemeckom, ktoré využilo fínsky front vo svojich operáciách proti Sovietskemu zväzu. Po uzavretí prímeria medzi Fínskom a ZSSR v roku 1944, s ktorým Nemecko nesúhlasilo, potom na pokračovaciu vojnu nadviazala takzvaná laponská, čiže klamná vojna medzi Fínskom a Nemeckom.
Povojnový parížsky mier (1947) uznal fínsko-ruskú hranicu definitívne tak, ako bola stanovená v roku 1940 s výnimkou najsevernejšej oblasti Petsamo (Pečenga), ktorá pripadla ZSSR.
Fínsky premiér Juho Paasikivi po vojne uistil Stalina o rozhodnutí Fínska nezúčastniť sa na žiadnej iniciatíve, ktorá by mohla byť považovaná za nepriateľskú voči Sovietskemu zväzu. Paasikiviho vláda sa takisto zaviazala k hospodárskej spolupráci so ZSSR a Fínsko sa po vojne nepripojilo k žiadnemu z politických a ekonomických blokov. Pre tento fínsky postoj sa zaužíval termín finlandizácia či Paasikiviho doktrína. Dôsledkom toho Fínsko odmietlo Marshallov plán, ktorý vytvorili Američania na obnovu vojnou zničenej Európy, a tiež sa nestalo súčasťou NATO.