Kto bol Babinský? Dnes by sme povedali – úspešný podnikateľ na hornej Orave a šikovný lobista. V systéme plánovaného a ústredne riadeného socialistického hospodárstva však súkromné podnikanie nemalo miesto ani na lokálnej úrovni.
Babinský bol najprv riaditeľom Okresného priemyselného podniku (OPP) v Trstenej a potom predsedom spotrebného družstva v Dolnom Kubíne. Novinári ho po prevalení aféry nazvali "kráľom Oravy“, ale to bolo značne zveličené. Áno, mal vplyvných známych nielen v rodnom okrese a kraji, ale aj v Bratislave, a dokonca v Prahe. Čo je dôležité, darilo sa mu tieto známosti využívať. Tvrdil, že nie na vlastné obohatenie, ale v prospech svojho podniku, mesta, okresu. Vďaka tomu jeho autorita v oblasti rástla a čoskoro si začal namýšľať, že je nedotknuteľný.
Nebol. Prišli si poňho 14. decembra 1984, nie však z Kubína (ktovie, či by sa Oravci vôbec odvážili?), ale z Topoľčian. Prečo práve z Topoľčian? Na Babinského dostali bezpečnostné orgány udanie, že z topoľčianskeho pivovaru vezie kamión nefakturovaného piva v hodnote asi 65-tisíc korún. Vraj ako sa to dalo? Šéfovi pivovaru vybavil Babinský niekoľko poľovačiek s bezplatným ubytovaním v hoteli Roháč Trstená, plus zabezpečil tri zlacnené farebné televízory z Nižnej a "vyriešil“ výstavbu podnikovej chaty pivovaru. Na oplátku dostal hotel kamión piva bez fakturácie …
O vzatí Babinského do väzby rozhodol prokurátor Ladislav Hanniker, vtedy pracoval na krajskej, dnes na Generálnej prokuratúre. O zadržaní "kráľa Oravy“ bol priebežne informovaný generál Alojz Lorenc – áno, ten istý, ktorého meno sa bude skloňovať o päť rokov neskôr pri páde režimu. Vtedy však ešte nepôsobil vo vedení federálneho ministerstva vnútra, ale na čele správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave.
Ako vyplýva z jeho knižne vydaných spomienok, krátko pred zatknutím Babinského si ho zavolal do Prahy prvý námestník ministra vnútra generál Ján Kováč. "Vystríhal ma, že styky Babinského vedú veľmi vysoko. Aby som si dal pozor. Má informácie o zvýšenom záujme môjho útvaru o činnosť Babinského. Vraj sa ponosujú Janza, Colotka, Chňoupek i ďalší. Odvetil som, že tieto osoby určite nie sú predmetom záujmu Bezpečnosti.“
Zhodou okolností práve vtedy oznámila sekretárka Kováčovi, že ho volá Babinský. "Prepol telefón na hlasný príjem,“ opisuje situáciu Lorenc, "nechcel vo mne vyvolať dojem, že v tejto veci predo mnou niečo tají.“ "Janko, tí bezpečáci sa zasa rýpu okolo mňa, prosím ťa, pozri sa na to,“ povedal Babinský. "Neviem nič o tom, je to zrejme slovenská záležitosť,“ reagoval Kováč. Podľa Lorenca bol Kováč z telefonátu v pomykove a ponechal naňho, aby sa "rozobral v celej záležitosti“.
Ruská čítanka nie je prostitútka
Lorenc, samozrejme, vedel o kamarátskych vzťahoch svojho šéfa s "kráľom Oravy“, polícia (tá zjavná, ale zrejme i tajná) dlhodobo monitorovala jeho mnohoraké aktivity. Kováč chodil na veľkolepé poľovačky do oravských revírov. Po love čakalo na vysokopostavených súdruhov z Prahy i Bratislavy nákladné pohostenie v rekreačnom stredisku Mlyn za Brezovicou neďaleko Trstenej (,,vraj by sa zaň ani Caligula nemusel hanbiť“). Výdavky sa zvyčajne pripísali na účet OPP, podniku, ktorý desať rokov viedol Babinský.
Neskôr sa rozchýrilo, že rozjarenú mužskú spoločnosť zavše obšťastňovali prostitútky. Tvrdili to svedkovia aj pri preverovaní prípadu najvyššou straníckou kontrolou. Ľahké ženy vraj súdruhovia medzi sebou volali "ruské čítanky“. Generál Kováč to pri vyšetrovaní rozhodne poprel. "V našej hantírke ruská čítanka bola moskovská vodka,“ vysvetľoval. "Keď som sa napríklad telefonicky vypytoval, koľko čítaniek sa po love prečítalo, tak to znamenalo, koľko fliaš vodky sa pritom vypilo.“ Nedokázali mu ani údajný lov na jelene z vrtuľníka.
Hostia odchádzali z pitiek v „mlynici“ obdarovaní suvenírmi, napríklad valaškami. Viacerí účastníci poľovačiek si pri tejto príležitosti objednávali aj drahšie veci z produkcie OPP, napríklad vyrezávaný nábytok (zostava vyšla na 62-tisíc korún, obdarovaní však mali rôzne úľavy, až po symbolickú cenu). Na funkcionárov okresného významu (vedúci tajomník KSS, predseda ONV) pamätal podnikavec aj pravidelnými darmi iného druhu.
"Potravinové darčeky sa vozili najčastejšie pri príležitosti Vianoc, Nového roka a Veľkej noci,“ vypovedal jeden zo svedkov pri súdnom procese. "Išlo o šunku v konzerve s hmotnosťou štyri a pol kilogramu, drahé salámy, niekoľko fliaš drahých liehovín (whisky, koňak), čabiansku klobásu, ale aj o rôzne korenie, kečupy a bonbóny z tzv. diplomatickej predajne.“ Na Vianoce sa do tohto darčekového koša pridávalo 10 až 20 pstruhov z brezovického jazierka. Kôš mal podľa odhadov hodnotu okolo 3-tisíc korún, čiže viac ako vtedajší priemerný plat v národnom hospodárstve.
Dozorujúceho prokurátora Hannikera vyviedla z miery, ako priznal v našom rozhovore, ani nie tak skorumpovanosť vtedajších mocipánov, ako až neuveriteľne nízka cena, za ktorú si ich bolo možné kúpiť. Samozrejme, Babinský nedával papalášom rôzne "pozornosti“ nezištne. Ako protislužbu od nich očakával viaceré výsady a úľavy. Povedzme prednostné čerpanie dotácií zo štátneho rozpočtu, zvýšenie "investičných limitov“ (finančných prostriedkov na nákup toho či onoho) a ochrannú ruku pri kľučkovaní medzi paragrafmi. Lenže ho neochránili. Už asi nemohli…
Zdesenie v straníckom vedení
Spočiatku to vyzeralo na kauzu, ktorá nepresiahne hranice Oravy. Babinského odsúdia, posadia do lochu a bude to. Lenže nebolo.
Keď Babinský vo vyšetrovacej väzbe zistil, že sľubovaná pomoc neprichádza, rozhodol sa pomôcť si sám. Začal ukazovať prstom hore, na "obdarovaných“. V prípravnom konaní i na súdnom pojednávaní v júni 1987 sa obhajoval dlhým zoznamom ministrov, ich námestníkov, vysokých úradníkov z vlády, z plánovacej komisie a ústredia komunistickej strany, ktorí prijali od neho drahé "dary“. A nie hocaké, ale originály výtvarných diel, súpravy štýlového nábytku, rekreačné pobyty pre celé rodiny. To všetko za prísľub, že na oplátku zabezpečia to či ono. Nielen pre Babinského podnik, ale pre mesto a pre okres.
Nakoniec súd v Bratislave uznal vinnými len 47-ročného Babinského a niekoľkých miestnych páchateľov trestnej činnosti. Rozsah spôsobenej škody vtedy vyčíslil na sumu 2 100 000 korún. Hlavnému obžalovanému vymeral trest 14 a pol roka straty slobody (za rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve), bývalému predsedovi ONV v Dolnom Kubíne 6 rokov, bývalému vedúcemu tajomníkovi okresného výboru KSS 5 rokov a tak ďalej.
Bolo to vlastne prvýkrát – aj naposledy – čo socialistické súdy na Slovensku poslali do "chládku“ za zneužívanie právomoci straníckeho funkcionára takého rangu. Zároveň postihli celé vedenie jedného okresu. V tom čase sa už totiž v niektorých, najmä odľahlejších regiónoch vytvorili takmer "nepriestrelné“ mafie, ktoré premenili podriadené okresy na "štáty v štáte“ a bašovali si v nich, ako chceli.
Aj Hanniker považuje s odstupom času túto časť obžaloby a rozsudku za podstatnú. Osoba Babinského bola podľa neho vtedy druhoradá a málokoho zaujímala. Poslúžila skôr na odvrátenie pozornosti od straníckeho funkcionára. "Stíhanie vedúceho tajomníka OV KSS, jeho vzatie do väzby (od marca 1986), ale hlavne uznanie viny a uloženie citeľného nepodmienečného trestu vyvolalo aj v radoch najvyššieho straníckeho vedenia zdesenie, dokonca ho polarizovalo,“ myslí si Hanniker. "Veď tým rozsudkom sa nabúral dovtedajší mýtus o nedotknuteľnosti vedúcich funkcionárov strany.“ To sa napokon prejavilo aj pri straníckom prešetrovaní prípadu najvyššou straníckou kontrolou. Komisia, ktorá na prelome rokov 1987–1988 vypočula 26 funkcionárov zapletených do kauzy, navrhovala prísne tresty až po vylúčenie z KSČ. Predsedníctvo ÚV KSČ však v niektorých prípadoch zmiernilo pôvodne vymerané tresty.
"Rozbil som vedenie strany na dve časti, ktoré boli odvtedy proti sebe,“ tvrdil Babinský, keď sme ho navštívili v Trstenej už ako drobného podnikateľa pred pätnástimi rokmi. Ostatne, v podobnom duchu informovali o kauze svojho času svetové médiá, napríklad Der Spiegel, Le Monde, Daily Telegraph či Washington Times. Priniesli články nielen o bratislavskom súdnom procese, ale aj o zmenách v republikovej bratislavskej a federálnej pražskej vláde, keď ich opúšťali politici, ktorých mená sa objavili na Babinského zozname. Bezprostredné príčiny odchodu Štrougala, Colotku, Chňoupka a ďalších mohli byť iné, zároveň však boli zaťažení (tou či inou mierou) aj oravskou aférou.
Zväčša však dostali teplé miestečka niekde na veľvyslanectvách. Napríklad aj generála Kováča "umiestnili“ najprv na československú ambasádu v Bulharsku, odkiaľ ho odvolali až v súvislosti so straníckym vyšetrovaním koncom roku 1987. Nasledovalo jeho vylúčenie z KSČ a potom aj prepustenie zo služieb ministerstva vnútra.
Verejnosť však chcela vedieť, prečo sa trestná zodpovednosť nevzťahuje aj na "obdarovaných“, čiže tých, čo prijímali úplatky.
"Pretože podľa platného zákona by bolo treba dokázať, že Babinským uvedené osoby prijali úplatok s úmyslom zabezpečiť neoprávnené výhody, a to sa nepreukázalo.“ Tak odpovedal na množiace sa otázky vtedajší predseda Najvyššieho súdu SSR Ján Bančura. Navyše, darované obrazy medzitým vrátili, nábytok dodatočne zaplatili a väčšinou sa odvolávali na manželky: "Ja som o tom ani nevedel, že ho žena objednala,“ opakovali straníckej komisii.
Po roku 1989 boli pokusy obnoviť vyšetrovanie kauzy a obviniť aj bývalých vysokopostavených politikov, ale viaceré skutky už boli premlčané. Z podnetu generálneho prokurátora vznikla sťažnosť pre porušenie zákona s cieľom revidovať pôvodný rozsudok, nikdy však nebola podaná. Na Najvyššom súde by ju údajne sotva niekto bral vážne. Každý si uvedomoval, že prokurátori a vyšetrovatelia, ktorí túto kauzu mali na starosti v rokoch 1984–1986, si dali mimoriadne záležať na zákonnosti konania. "Veď nám vtedy išlo o krk,“ prisvedčil Hanniker.
Napokon, Babinský predsa podal rozsiahle trestné oznámenie na orgány činné v trestnom konaní, keď sa mu v roku 1990 podarilo pre zdravotné problémy dostať z väzenia. A ako dopadol? Skončilo sa to právoplatným odložením oznámenia…
V šľapajach Jurija Andropova
Samozrejme, oravská kauza bola len vrcholcom ľadovca. Korupcia prekvitala aj v socialistickom Československu, mala však iné podoby ako dnes. A iné rozmery. Vtedy sa podplácalo fľašou, stovkami, päťstovkami, nanajvýš tisíckami korún, teraz už aj státisícmi, ba miliónmi. Podľa výsledkov výskumu Ekonomického ústava ČSAV z roku 1985 až 75 percent opýtaných poskytlo niekedy úplatok v obchode, 49,5 percenta u lekára, 44 percent pri opravách a iných službách. Vtedajšie odborné odhady hovorili o tom, že korupcia sa na hrubom domácom produkte podieľa 1 a pol percenta. V súčasnosti je to okolo 10 percent.
Najväčší úplatkári i podplácaní sú dnes z iného cesta a hrajú s inými kartami. Nezriedka za nimi stoja nadnárodné spoločnosti, uchádzajúce sa o tučné štátne objednávky v pochybných tendroch. „Všetko, čo sa vtedy dialo, nebolo porovnateľné s dnešnou zlodejčinou, pre súčasných papalášov a lumpov môžem byť morálnym vzorom,“ povedal nám Babinský s neskrývanou hrdosťou.
Ale ako teraz, tak aj vtedy sa proti korupcii bojovalo prevažne len slovami a rôznymi proklamáciami. Babinského prípad by zainteresovaní takisto zamietli pod koberec, nebyť niekoľkých priaznivých okolností. V zaujímavej štúdii sa ich pokúsil analyzovať Kelly Hignett, britský znalec najnovších dejín strednej a východnej Európy na univerzite v Leedsi. Podľa Hignetta lepšie podmienky na boj proti korupcii v štátoch bývalého sovietskeho bloku vytvorila až politika Jurija Andropova. Ten síce v Kremli vládol krátko (od konca roku 1982 do začiatku roku 1984), práve vtedy však v ZSSR odstránili z funkcií alebo zavreli niekoľkých oblastných straníckych funkcionárov a vysokých štátnych úradníkov, usvedčených z úplatkárstva. Andropovov žiak Michail Gorbačov v tom neskôr pokračoval.
Vládnuce elity v sovietskych satelitoch sa chceli aspoň tváriť, že politiku Moskvy nasledujú a potrebovali nejaký exemplárny prípad. Nie je preto náhoda, že práve v tom čase prepukla korupčná aféra v Poľsku (prípad predsedu výboru pre rozhlas a televíziu Macieja Szczepanského) a z rovnakých dôvodov sa začalo o niečo neskôr trestné stíhanie námestníka ministra zahraničného obchodu v Bulharsku. Nuž a v Československu sa dostal do vážnych problémov vášnivý poľovník z vedenia federálneho ministerstva vnútra.
To vôbec neznižuje úlohu prokurátorov a vyšetrovateľov v oravskej kauze (Peleša, Hannikera, Palarca, Sedláka a i.), ktorí sa do jej rozmotávania pustili odvážne a s plným nasadením. Pritom im vtedy asi naozaj išlo o krk.