Pri Nemeckej obete pred popravou najprv olúpili o všetky cennosti a potom ich nad ústím horiacej pece vápenky strieľali do tyla. Vlastnou váhou padali rovno do plameňov. Niekoho však bolo treba sotiť. A malé deti – hodiť…
Čím viac sa blížil front k našim hraniciam, tým viac tu vyčíňali tzv. protiteroristické komandá. Zázemie nemeckých vojsk sa malo úplne "vyčistiť“ od nepriateľských a nespoľahlivých živlov. Predovšetkým od partizánov, kruté represie však často postihli aj civilistov. Tých, čo partizánom údajne pomáhali, i rasovo prenasledovaných – Židov a Rómov.
Už 2. januára 1945 sa odohrali masové popravy tridsiatich občanov v obci Motyčky pri ceste na Donovaly a šestnástich zaistených z námestovskej väznice v Hôrke nad Tvrdošínom. O štyri dni neskôr sa obnovilo vraždenie pri Kremničke. V lokalite Pod Stranami fašisti zastrelili 109 osôb. Napokon, 21. januára, vpadlo komando Edelweiss do obce Kľak, kde zanechalo po sebe 84 obetí, a do Ostrého Grúňa – tam mala krvavá žatva 62 mŕtvych.
Medzitým však pokračoval masaker v Ráztockej doline pri obci Nemecká. Hoci bol najväčší, podľa niektorých historikov je naďalej najmenej preskúmaný. Počet obetí sa totiž iba odhaduje a pohybuje sa medzi 450 až 900. Prečo až také veľké rozpätie?
Po boku najväčších hrdlorezov
Ak hľadáme odpoveď v dobovej tlači, nenájdeme tam nič. Ľudácke noviny o týchto "čistkách“ vytrvalo mlčali. Zato vo všeobecnej rovine im očividne priali. "Kamaráti, len sa nebáť tej krvavej povíchrice a vydržať! Lebo kto dlhšie vydrží, ten nakoniec aj zvíťazí.“ Takto pobádal svojich čitateľov v čiernych uniformách denník Gardista 1. januára 1945.
V tom čase sa už Červená armáda priblížila z juhu k Lučencu a na východe začala spolu s 1. československým armádnym zborom obsadzovať prvé dediny i mestečká. Len málo ľudí na Slovensku ešte pochybovalo, že Hitler nebude čoskoro "kaput“. Predstavitelia režimu však naďalej tvrdili svoje. "Hoc dialo by sa ešte čokoľvek, ale napokon božie sily zvíťazia nad výčinmi českých a židovských bohovrahov a všetkých armád pekla.“ To vyhlásil v novoročnom príhovore spisovateľ Tido J. Gašpar, ináč šéf Úradu propagandy. Svoj optimizmus asi čerpal z rozhlasového vystúpenia samotného Führera, ktorý o niekoľko hodín skôr presviedčal skleslých Nemcov, že v roku 1945 nastane vo vojne zásadný zvrat, lebo "národu a jeho brannej moci sa podarí odraziť nepriateľské akcie a napokon ich zlomiť protiúdermi“.
Hitler vo svojom prejave zároveň ospravedlňoval ústup nemeckých armád zradou spojencov. Slovensko, na rozdiel od Talianska, Rumunska či Maďarska síce priamo nespomenul, ale z kontextu jeho slov bolo zrejmé, že národné povstanie Slovákov považuje takisto za judášstvo najhrubšieho zrna. Podľa všetkého nemal žiadne ilúzie ani o pripravenosti Slovenského štátu ochrániť celistvosť svojho územia. Slovenská armáda totálne zlyhala už koncom leta 1944, keď sa značná časť jej dôstojníckeho zboru i mužstva razom zmenila na povstalcov.
„Pohotovosť brániť hranice vlastného štátu so zbraňou v ruke je úplne nepatrná aj u mladej generácie,“ potvrdzoval v hlásení do Berlína začiatkom januára 1945 Hanns Ludin, nemecký vyslanec v Bratislave. "Toto správanie je pochopiteľné len vtedy, keď vieme, že väčšina Slovákov pred založením štátu nemyslela na samostatný štát.“
Od konca augusta 1944 však už aj na Slovensku operovali okupačné jednotky wehrmachtu, zbraní SS, zložiek gestapa a príslušníkov Einsatzkommánd (pohotovostných oddielov). Tieto nacistické komandá sa na okupovaných územiach Európy dopúšťali najväčších zločinov.
Rozloženú slovenskú armádu mali aspoň čiastočne nahradiť Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Išlo o špeciálne ozbrojené jednotky zostavené z najradikálnejších príslušníkov HG, ktorým pripadla úloha úzko spolupracovať s nemeckými represívnymi zložkami. "Je našou mravnou povinnosťou vytrvať po boku nemeckého národa až do víťazného konca,“ písal denník Gardista (redigovaný ďalším spisovateľom, Milom Urbanom), "a odčiniť tak hanbu a zradu, ktorej sa dopustila dôstojnícka klika.“
Vo vápenke pri Nemeckej (Ráztocká dolina) vraždili hrdlorezi z Einsatzkommanda 14, ktoré malo oporný bod v Banskej Bystrici, spolu s príslušníkmi Pohotovostného oddielu HG z Považskej Bystrice. Nacistickému oddielu velil SS-obersturmführer (ekvivalent nadporučíka) Kurt Georg Deffner, gardistom – nadzbrojník (nadporučík) Vojtech Hora.
Veliteľom celého Einsatzkommanda 14 bol kriminálny radca SS-hauptsturmführer Georg Heuser, ktorý bol v rokoch 1941 – 1942 šéfom gestapa v Minsku a zároveň veliteľom neďalekého Trosteneckého vyhladzovacieho tábora. V tom období tam zahynulo okrem desaťtisícov bieloruských Židov aj bezmála 24-tisíc Židov deportovaných z Nemecka, Rakúska a Protektorátu Čechy a Morava. Podobne i niektorí ďalší velitelia tohto komanda prišli na Slovensko vyzbrojení skúsenosťami z okupačnej praxe na území bývalého Sovietskeho zväzu a tamojšími metódami protipartizánského boja. Praktiky hromadného vraždenia zajatcov a civilistov si takisto osvojili už tam.
Zaistencov z väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici odvážali predtým na likvidáciu do Kremničky. V neďalekom agátovom lesíku ich strieľali nad protitankovou priekopou, ktorá sa tak stávala masovým hrobom. Dvanásteho decembra 1944 tam dosiahlo vraždenie vrchol – v ten deň zastrelili takmer tristo väzňov. Začiatkom januára 1945 však prišla tuhá zima a sneh zavial cestu. Nákladné auto so zaistencami sa vrátilo, bolo treba hľadať niečo iné. Rozhodnutie padlo na Nemeckú v okrese Brezno a na tamojšiu Kofroňovu vápenku.
Vraždili vo dne v noci
Náhradnú lokalitu pomohli nájsť nacistom Horovi gardisti. Vyplýva to z hlásení agenta Štátnej bezpečnosti s krycím menom Juraj, ktorého nasadili vyšetrovatelia do cely Leona Buntu v prípravnom konaní pred súdnym procesom s bývalými príslušníkmi pohotovostného oddielu v roku 1958. Bunta bol zástupca Horu, ktorému sa na sklonku vojny podarilo emigrovať, údajne aj s ulúpenými cennosťami (,,plný mešec zlata a rôznych iných šperkov“).
Dokumenty objavil predčasom historik Anton Hruboň z Univerzity Mateja Bela v archíve Ústavu pamäti národa. "Obsah hlásení si, prirodzene, nenárokuje na bezvýhradnú hodnovernosť,“ pripúšťa Hruboň, "no každopádne ho možno pokladať za omnoho dôveryhodnejší prameň opisu udalosti, než protichodné zápisnice so spoluobžalovanými zo základného vyšetrovacieho zväzku.“
Akcia v Nemeckej trvala od 5. do 11. januára 1945. Podľa Buntu celý tento týždeň sa „vo dne i v noci vraždilo a pálilo“. Gardisti vraj spočiatku obete len pálili, strieľali až "nakoniec“, aj to iba niekoľkí. On, Bunta, vraj nestrieľal, lebo by "nezniesol pohľad na to“. On len "rozdeľoval funkcie, kto čo má robiť“. Podobne ako ostatní obžalovaní aj Bunta vypovedal protichodne, čo jasne vyplýva z agentových hlásení. Jeden deň napríklad tvrdil, že strieľali najmä gardisti a na Deffnerových zabijakov "nezostalo veľa“. Podľa tohto hlásenia "Knapek a Čudek zastrelili každý asi 60 ľudí a ostatní sa priznali k tomu, že každý zastrelil asi 5 až 10 ľudí“. "Kapitán SS Deffner stál pri peci s pištoľou v ruke a dvaja esesáci mu vodili obete,“ vypovedal pred súdom obžalovaný Rudolf Potrok. „Každý človek si musel kľaknúť, Deffner ho strelil do tyla a sotil do plameňov. Keď sa Deffner unavil, podal pištoľ Knapekovi, ten zastrelil zo dvadsať osôb. A toho vystriedal Čudek.“
Podľa Buntu vraj do Nemeckej priviezli z Banskej Bystrice dvanásť áut s väzňami. Hruboň z toho vyvodzuje, že ak hovoril pravdu, tak reálnejšia je skôr spodná hranica odhadovaných počtov obetí. Prečo sa nedarí zistiť presnejší údaj? „Každý deň po popravách sa popol z vápennej pece vyberal a vysypal do neďalekého Hrona,“ vysvetľuje Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea SNP. „Údaj 450 sa zhoduje so záznamami vo väzenskej knihe sedriálnej väznice v Banskej Bystrici, odkiaľ zaistencov denne odvážali do vápenky, vie sa však, že mnohých zavraždených ani nezaevidovali.“ Napríklad zaistených v tom období počas razií vo vlakoch a na cestách odvážali priamo do Nemeckej, aby ich tam bez súdu popravili. „Velitelia nám tvrdili, že popravujeme úhlavných nepriateľov Slovenského štátu, ktorí proti nemu bojovali so zbraňou v ruke,“ bránili sa počas procesu obžalovaní. Odvolávali sa pritom na Horu alebo na kapitána Vojtecha Košovského – poverenca veliteľstva HG pre Pohronskú župu.
Medzi popraveným boli predstavitelia národných výborov, ktoré v jeseni 1944 vznikali na povstaleckom území, slovenskí, sovietski a francúzski partizáni, ale napríklad aj Helena Schwartzová s päťmesačným synom Milanom (jej manžel skončil v koncentračnom tábore Mauthausen), rumunská študentka a iní. Bunta neskrýval, že na konci akcie v Kofroňovej vápenke boli gardisti "nervózni“, pretože išlo "predsa len o vyvraždenie niekoľkých stovák ľudí a najviac ich vraj bolelo, že vraždili i veľké množstvo malých detí“. Tak aspoň zaznamenal Buntovu "spoveď“ v cele agent Juraj.
Zločin, odmena a trest
V sobotu 6. januára viezli z Banskej Bystrice do Nemeckej aj piatich francúzskych partizánov, ktorí predtým ušli z koncentračných táborov a pripojili sa k slovenským povstalcom. Traja im po ceste vyskočili z auta, a tak ich postrieľali na úteku. Jednému sa podarilo skočiť do ľadovej vody Hrona, ale smrť ho dostihla, keď už-už doplával k druhému brehu. Gardista Rudolf Kalivoda hodil za ním granát. Bunta videl, ako Francúza "roztrhal na franforce“.
Vraždenie neprestalo ani v nedeľu, ktorá pripadla na 7. januára. V ten deň zastrelili desiatich amerických letcov. Niektorých považovali za palubných strelcov, a tak sa pri ich poprave povzbudzovali výkrikmi „palubáč!“ – vypovedal v procese bývalý gardista Jaroslav Bazala. Vraj sa to ujalo aj pri ďalšom vraždení. Podľa Buntu "cudzinci nemali u nás čo hľadať“, a oni sa postarali, "aby tu našli smrť“.
Vo štvrtok 11. januára naposledy odišlo z Nemeckej do Bystrice prázdne nákladné auto. Členovia popravnej čaty dostali na záver odmenu od kapitána Košovského – po 400 až 600 korún s prísľubom povýšenia. Uznania sa dočkali aj príslušníci Einsatzkommanda 14. Jeho veliteľa Georga Heusera vyznamenali nemeckým Vojnovým krížom za zásluhy I. triedy a slovenským Víťazným krížom IV. stupňa.
O trinásť rokov neskôr vymeral Krajský súd v Bratislave piatim gardistom (vrátane Buntu), ktorí sa zúčastnili na vraždení pri Nemeckej, trest smrti a ďalším dlhodobé tresty odňatia slobody. Odsúdených na absolútny trest popravili 14. júla 1958. V tom istom roku vyrástol pri Nemeckej, na mieste bývalej vápenky, pomník obetiam fašistických represií, pripomínajúci plameň pece. S odstupom času sa tresty zdajú neprimerane tvrdé, najmä ak si uvedomíme, že Heusera odsúdil o štyri roky neskôr súd v západnom Nemecku iba na 15 rokov väzenia. A už v roku 1969 ho prepustil na slobodu! Pritom obžaloba mu kládla za vinu, že sa podieľal na usmrtení 11 103 osôb…
Asistenti s krvavými rukami
Slovenská historiografia v období socializmu hodnotila to, čo sa udialo na sklonku vojny pri Nemeckej jednoznačne. Ako premyslenú, plánovanú a tajne uskutočnenú vyhladzovaciu akciu, na ktorej sa priamo zúčastnili esesáci aj pohotovostní gardisti. Po roku 1989 sa slovenskí historici a publicisti rozdelili v názoroch aj na túto udalosť. U niektorých badať tendenciu aspoň čiastočne "vyviniť“ gardistov. Ich úlohu pri masakre charakterizujú len ako "asistenčnú“ a zločin ako taký relativizujú.
Zároveň spochybňujú výsledky procesu s gardistami v roku 1958. Hodnotia ho ako politický zneužitý. Bližšie k pravde bude zrejme Jan Pešek z Historického ústavu SAV, podľa ktorého proces mal politický podtón a bol "politický využitý“. Podľa Petra Sokoloviča z Ústavu pamäti národa, ktorý sa dlhodobo zaoberá dejinami Pohotovostných oddielov HG, sa nedá tvrdiť, že by proces "ako celok“ bol vykonštruovaný. "Obvinení boli v ňom totiž súdení za zločiny nespochybniteľné z hľadiska ich vykonania (išlo teda o trestné činy kriminálneho charakteru),“ píše historik. "Je nepopierateľné, že viacerí z nich skutočne priložili ruku k dielu a vlastnými rukami pomáhali pri zabíjaní obetí, či dokonca sami strieľali.“
Sokolovič si zároveň myslí, že proces bol „surovo zmanipulovaný“ a prihovára sa za prehĺbenie výskumu, ktorý by objektivizoval mieru účasti obžalovaných a odsúdených. Bude to však nesmierne ťažké, keďže historici sú odkázaní iba na výpovede aktérov masakru z archívov povojnovej justície.
Medzitým spomienky na "krvavú povíchricu“ v Ráztockej doline pod vplyvom plynúceho času blednú, jej memento zapadá prachom. Ak za bývalého režimu navštevovali pamätník v Nemeckej tisícky ľudí ročne, v súčasnosti je to už iba pár stovák.