Foto: Fotoarchív Slovenského filmového ústavu
Levočský notár Filip Queschin musel v roku 1579 prisahať, že pri svojom rozhodovaní „nebude prihliadať ani na dary“. Už sme si však povedali, že prijímanie takých či onakých darov (od jednotlivcov a mestských samospráv) úradníkom a napríklad aj sudcom sa v tých časoch nepovažovalo sa čosi nekalé. Zákon to nezakazoval.
„Neprípustné však bolo nechať sa ovplyvňovať prostredníctvom darov pri výkone úradu,“ prízvukuje Blanka Szeghyová z Historického ústavu SAV. V jednej svojej štúdii si posvietila práve na „korupčné“ praktiky v stredoveku a ranom novoveku.
Podľa Szeghyovej kolegu historika Petra Šoltésa sa v uhorskej súdnej praxi udržala obyčaj obdarúvať sudcu pred začiatkom súdneho pojednávania až do prvej tretiny 19. storočia. Pritom dary sa prijímali od žalujúcej i obžalovanej strany a, napodiv (z dnešného pohľadu), umožňovali to platné zákony.
Neskôr bola táto prax síce predmetom verejnej kritiky, naďalej sa však tolerovali súkromné návštevy u sudcu pred súdnym konaním. Stránky mali možnosť nielen ho osobne informovať o podstate sporu, ale aj mu kde-čo odovzdať takpovediac z ruky do ruky. Je zaujímavé, že podobenstvo podmastiť (ruky), označujúce dávanie daru – úplatku sa objavilo už v 15. storočí.
Pre spravodlivosť však treba dodať, že miesta členov vyšších súdnych inštancií v Uhorsku (tzv. kráľovskej a septemvirálnej tabule) neboli honorované. To bola ďalšia z osobitostí uhorského súdnictva. Z čoho potom predstavitelia vtedajšej justície žili? „Bohaté šľachtické rody vyplácali sudcom kráľovskej tabule pravidelnú gážu, o čom sa všeobecne vedelo a nik to ani netajil,“ vysvetľuje Šoltés.
A tak nečudo, že uhorské súdy mali na Západe povesť veľmi úplatných ustanovizní. Navyše, sudcovia nižších súdov, ktorí boli až do revolúcie v rokoch 1848–1849 súčasne stoličnými úradníkmi, poberali na tie časy malé platy. Ešte horšie platení, a teda viac prístupní podplácaniu, boli prísažní (obecní sudcovia).
Ak sa hľadajú korene skorumpovanosti súčasnej slovenskej justície, treba zrejme „kopať“ hlbšie a neuspokojiť sa len s minulým storočím. To však platí aj o podplatnosti úradníctva vôbec. Ľudovít Štúr vystihol situáciu v roku 1846 týmito slovami: „Úradníci v najviacej stoliciach hľadia sa do úradov dostať získaním si nízkeho zemianstva… prekupovaním ho peniazmi alebo inými darmi.“
Štúr to pokladal za „náramne škodný neduh“ a pokračoval: „Tak ďaleko to už prišlo, že nie ten, kto by bol najspôsobnejší, ale skoro vždy len ten, kto je najštedrejší a najradodajnejší do úradov prichodí.“ Najradodajnejší…
Ako a čím obdarúvať voličov
S výnimkou hlavného župana, ktorého vymenúval panovník, všetky ostatné funkcie v uhorských župách volila šľachta a najmä schudobnené zemianstvo na takzvaných reštavráciách. Tie sa konali každé tri roky a nikdy sa neobišli bez masového skupúvania hlasov voličov.
Plasticky to opísal Ján Kalinčiak v románe Reštavrácia: „Páni bratia si posadali okolo rozostavených po chodníkoch stolov, a tu si jedli a pili pri hudbe Cigánov, až to bola milá vec, lebo bolo všetko zadarmo.“ Zadarmo bolo aj zvážanie zemanov do miesta volieb. Čo sa týka pohostenia, nešlo len o nejaký lacný volebný guláš či pálenku. Nároky voličov sa časom stupňovali, a s nimi aj výdavky kandidátov. Podávala sa zmrzlina, aspik, ba dokonca šampanské.
Kalinčiakovi podľa historika Šoltésa poslúžili ako predloha slávne kortešačky v Nitrianskej župe pred voľbami podžupana z 30. rokov 19. storočia.
Nedá sa tvrdiť, že by uhorský štát nepodnikal nič proti korupcii v takýchto obludných jej podobách. Už v rokoch 1813–1815, teda pred dvesto rokmi, ich riešili dvorské dekréty a venoval sa im aj vtedajší trestný zákonník.
Zákon pamätal napríklad na prípady, keď úradníci sami vyzývali klientov, aby im dávali dary. V týchto kauzách už nepomohlo dodatočné oznámenie úradníka o prijatí daru (čo inokedy stačilo na ospravedlnenie a takpovediac na zmazanie jeho viny) a úradník mal byť v takomto prípade prepustený zo služby. Je však otázne, či sa tak zakaždým aj stalo.
Po roku 1848 v Uhorsku opakovane novelizovali a sprísňovali volebný zákon, zvážanie voličov dopravnými prostriedkami kandidátov na poslancov však pokračovalo. Zákon tiež naďalej umožňoval „pohostenie“, akurát predpisoval, že by malo byť primerané: podľa príslušného ustanovenia nesmelo „prekročiť obvyklú mieru“. Ale kto kedy zmeral, čo bolo v Uhrách (vrátane Horných Uhier, teda dnešného Slovenska) správne a obvyklé?
Foto: wikipedia.org
V druhej polovici 19. storočia sa kritika korupčných praktík už stáva účinným nástrojom v politických zápasoch Uhorska. Podľa Júliusa Botta (1848–1926), jedného z prvých slovenských historikov, korupcia a boj s ňou vyvrcholili v Uhorsku za ministerského predsedu Menyhérta Lónyaya. „Zháňanie sa za peniazmi, úplatky… vtiahnutie magnátov a najprednejších politikov do nečestných, špinavých obchodov bolo na dennom poriadku,“ približuje situáciu Botto.
Grófa Lónyaya vymenoval panovník za premiéra peštianskej vlády 14. novembra 1871. A už o rok nato, 18. novembra 1972, ho v uhorskom sneme obvinili z korupcie. Podozrenia boli natoľko závažné, že 2. decembra toho istého roku musel Lónyay odstúpiť z funkcie. O tri roky neskôr sa však vrátil do veľkej politiky ako člen hornej komory snemu.
Začiatkom minulého storočia sa už aj v Uhorsku rozmohli pochybné tendre a štátne zákazky, podplácanie a podozrivé narastanie majetku v politických špičkách, ale aj „obdarovávanie“ politických strán vo veľkom.
Pred vyše sto rokmi vyšlo napríklad najavo, že politik Národnej strany práce László Lukács prijal ešte ako minister financií v roku 1910 od Uhorskej banky 4,8 milióna korún na volebnú kampaň svojej strany. Protislužbou bolo predĺženie zmluvy štátu s bankou. Korupčný škandál prepukol po starostlivej príprave a načasovaní jeho pôvodcov až o dva roky neskôr, keď už Lukács bol ministerským predsedom.
Foto: wikipedia.org
Ako zistil súčasný maďarský historik András Cieger, opozícia a vláda už v tých časoch cieľavedome zbierali údaje o podozrivých prípadoch druhej strany, nehnala ich však túžba po odkrývaní pravdy. „Išlo v prvom rade o mocnú zbraň, prostredníctvom ktorej sa mohli navzájom držať v šachu.“ V tejto kauze mala prevahu opozícia, Lukács v roku 1913 musel podať demisiu.
Demokracia a korupcia sa nevylučujú
Po vzniku ČSR v roku 1918 svitla nádej, že vďaka demokratickým poriadkom sa na Slovensku podarí skoncovať aj s korupciou uhorského (či karpatského?) typu. Ale ba! Slovenskí politici si zrejme nevedeli predstaviť voľby bez kupovania hlasov.
V roku 1920 sa na vidieku ešte prejavovala povojnová bieda, a tak sympatizantov Agrárnej strany podplácali nedostatkovým tovarom. V liste jej sekretariátu, ktorý zverejnil denník ľudovej strany Slovák, sa uvádzalo, že každej odbočke posielajú „po 1 litre petroleja, poťažne štvrť kg sviečok na hlavu“. Neskôr dodali ešte soľ a rum.
Už vtedy prispievali do čiernych fondov strán banky a veľké podniky, ktoré od zvolených politikov očakávali protislužby v podobe štátnych objednávok alebo „žiaducich“ právnych úprav. Ale nielen to. Ako upozorňuje český politológ Vladimír Naxera, v medzivojnovom Československu prebiehala po každých parlamentných voľbách „obrovská výmena postov, napríklad riaditeľov škôl, ktorých vyberali podľa výsledkov volieb v tom-ktorom meste“. Dosadzovaní kandidáti často nemali na výkon funkcie iné predpoklady než to, že strane preukázali dobré služby.
Darilo sa aj ďalším formám klientelizmu a korupcie. V roku 1927 píše novinár a spisovateľ Peter Kompiš o tučných úplatkoch pri získavaní rôznych koncesií: „Kto chce zarobiť 100-tisíc, musí aspoň 20-tisíc reskírovať na dary.“
Obdarovaným bol v Kompišovej humoreske sekčný šéf na jednom ministerstve: „Z čohože hrá taký sekčný šéf takého pána, chodí s rodinou do kúpeľov, do Paríža, Itálie, k moru, krásne býva, kupuje nádherné toalety,“ bavia sa dvaja kamaráti. „Azda z tých 4 500 korún mesačne? Nedaj sa vysmiať, prosím ťa!“
O niečo skôr vystúpila skupina poslancov v československom parlamente (Národnom zhromaždení) s odhalením korupcie na Úrade pre zahraničný obchod. Za udelenie dovozných povolení si nárokovali pracovníci úradu „províziu“ v čiastke 15–20 percent z hodnoty transakcie…
Po krachu nadnárodnej poisťovne Fénix (slovenská pobočka niesla názov Domov a Slovákia) sa našiel v trezore viedenského generálneho riaditeľstva zoznam 110 vplyvných osobností ČSR. Jedni boli na čiernej výplatnej listine poisťovne, ďalší zobrali jednorazové úplatky v značných sumách, iní sa uspokojili s poistkami grátis. Úplatní politici kryli Fénix, dlhé roky bránili štátnemu dohľadu nad poisťovňami, aby neprišiel na ich machinácie. Na tajnom zozname však boli aj majitelia médií a niektorí známi novinári. Vedenie poisťovne si ich získavalo ešte aj krátko pred krachom v roku 1936 masívnou inzerciou a tučnými obálkami.
Nový človek bol korumpovateľný
Po roku 1948 sa nielen podplácanie úradníkov, ale ešte aj prepitné čašníkom považovalo za buržoázny prežitok, ktorý v priebehu výstavby socializmu a výchovy „nového človeka“ určite zanikne. V holičstvách si museli vyvesiť tabuľky s nápisom Neurážajte nás sprepitným! A veselo ho brali ďalej.
„Buržoáznej korupcii, ktorá sa pokúšala ešte pred Februárom o rušenie našej výstavby, navždy odzvonilo,“ vyhlásil v júli 1950 pred poslancami vtedajší minister spravodlivosti Štefan Rais. „Dôsledná kontrola odstráni jej posledné pozostatky. Na to nám dáva nový trestný zákon všetky prostriedky.“
Takmer 40 rokov sa potom nadávalo na „diery“ v kontrole a na porušovanie socialistickej zákonnosti. Korupcia sa medzitým rozšírila do celej spoločnosti ako rakovina a nadobudla nové podoby, neznáme v minulosti.
„Korupcia v období reálneho socializmu hýbala celými ekonomickými odvetviami,“ pripomína česko-slovenský sociológ Pavol Frič, ktorý dnes pôsobí na Univerzite Karlovej v Prahe. „Veď tzv. dodávateľsko-odberateľské vzťahy fungovali na základe čiernych fondov a inštitúcii profesionálnych úplatkárov, ktorým sa oficiálne hovorilo nakupovači.“
Bez darov a známostí sa človek nepohol, ak túžil po nedostatkovom tovare či službách, keď potreboval umiestniť dieťa na výberovú vysokú školu, vybaviť si devízový prísľub (pri cestách do cudziny) alebo postúpiť v práci.
Je fakt, že pritom lietali menšie „dary“ ako dnes a finančné transakcie ani zďaleka nedosahovali súčasnú úroveň. List vedenia KSČ základným organizáciám vo februári 1983 však upozorňoval, že úplatkárstvo sa rozšírilo do ďalších oblastí, napríklad do zdravotníctva, a dokonca do cirkevnej sféry.
Akoby na výstrahu odsúdili v roku 1987 lekára zo Skalice. Vyšetrovanie malo dokázať, že péenky vydával aj takým pacientom, ktorých ani nevidel, niežeby vyšetril. Súd ho poslal na jeden rok za mreže a vymeral mu aj peňažnú pokutu. Približne v tom istom čase išiel do „chládku“ cirkevný tajomník v Michalovciach, lebo za „všimné“ vydal správcom niektorých farností povolenie na opravu kostolov a potvrdenie o kolaudácii.
Naplno prepukla aféra s „kráľom Oravy“ Stanislavom Babinským. Priazeň okresného „načaľstva“ si šikovný podnikavec získaval aj pravidelnými darmi. „Potravinové darčeky sa vozili najčastejšie pri príležitosti Vianoc, Nového roku a Veľkej noci,“ vypovedal jeden zo svedkov pri súdnom procese. „Išlo o šunku v konzerve s hmotnosťoui štyri a pol kilogramu, drahé salámy, niekoľko fliaš drahých liehovín (whisky, koňak), čabajskú klobásu, ale aj o rôzne korenie, kečupy a bonbóny z tzv. diplomatickej predajne.“ Stačilo tak málo!
Skrátka, rôzne formy úplatkárstva sa postupne stali organickou súčasťou života v socialistickej spoločnosti a ideálneho socialistického človeka nebolo. Na záver svojej štúdie o korupcii v bývalom režime to konštatuje Norbert Kmeť, historik z Ústavu politických vied.
Čo za to môže?
Prišiel rok 1989. Vo vyhláseniach VPN na novembrových námestiach sa síce nehovorilo priamo o boji s korupciou, ale zato o potrebe právneho štátu viackrát a naliehavo. Medzi častými požiadavkami bola nestrannosť pri rozhodovaní súdov a orgánov činných v trestnom konaní. Nová revolučná moc sa potom zasadzovala za odstránenie rôznych výsad pre vyvolených a za skutočnú sociálnu spravodlivosť.
Všetci však vieme, ako to dopadlo. Skúsme si sami zodpovedať otázku, nakoľko sa pod dnešné besnenie korupcie na Slovensku podpísali uhorské tradície, nakoľko vzorce správania prevzaté z predchádzajúcich politických režimov 20. storočia a nakoľko divoká privatizácia z prvej polovice 90. rokov, keď celé majetky prechádzali do slovenských rúk na základe známostí či straníckej príslušnosti.
V konečnom dôsledku však vznikol rozvetvený systém úplatkárstva a klientelizmu, ktorého súčasťou je aj dar (a protidar). Dar už nie ako prejav úcty, láskavosti, milosrdenstva či solidarity, ale (zaväzujúci) dar ako tovar, ako predmet trhovej výmeny.